Zločiny komunizmu - Tak potom hovorme aj o zločinoch kapitalizmu, a pekne od podlahy

Bratislava 18. júla 2020 (HSP/Foto:Pixabay)

Ideopolícia usporiadala hon na slušného človeka, ktorý sa volá Ľuboš Blaha. Mohli by sme veľa hovoriť o týchto nechutných obvineniach, ale tie elegantne rozbil na márne kúsky aj obvinený sám, viď tu. Bolo by však dobré uviesť na pravú mieru jednu terminologickú nepresnosť

Ilustračné foto

Zriadenie, ktoré sme v Čechách a na Slovensku mali v rokoch 1945 –1989, sa dnes v liberálnych masmédiách, a teda čoraz viac aj v hovorovej reči nazýva komunizmom. Lenže každý, kto vtedy žil vie, že systém, ktorý sme tu vtedy mali, nikto tak v tom čase nenazýval: či si zoberieme teoretické poučky, alebo dobové názvy, ten režim oficiálne bol socializmom, čo v zmysle marxistického učenia po otrokárstve, feudalizme a kapitalizme bol ďalší stupeň vývoja na ceste ku ideálnemu svetu: ku komunizmu.

Komunizmus podľa jeho definície (pochopiteľne, marxistickej, keďže ide o marxistický termín) je ideálna (podľa kritikov utopická) beztriedna spoločnosť založená na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov, ktorá doposiaľ nebola realizovaná nikde vo svete. Dobová propaganda v 80. rokoch tvrdila, že najbližšie k tomu má Sovietsky zväz, z čoho sme sa vtedy úprimne smiali – práve tak úprimne, ako teraz na bruselských multikultúrnych drístoch.

Že liberalistická, kapitalistická západná politológia (rovnako tendenčná a demagogická ako tá socialistická) si termín „komunizmus“ ukradla pre seba a zámerne chybne ho aj vo svojej „odbornej“ terminológii používa na dehonestujúce označovanie reálneho socializmu, to iste nie je náhoda: je to totiž účinný spôsob ako likvidovať nebezpečného ideologického súpera, ako diskreditovať snaženie čestných komunistov poukazovaním na zločiny, ktoré boli v krajinách reálneho socializmu v historických obdobiach spáchané a spájať ich (a treba zdôrazniť, že neférovo) s filozofickými ideálmi marxistickej filozofie.

Nie je to iba Ľuboš Blaha, ale je to aj celý rad ďalších ľudí, ktorí poukazujú na skutočnosť, že ak máme byť korektní, potom rovnako ako o „zločinoch komunizmu“ by sme teda mali hovoriť aj o „zločinoch kapitalizmu“, ktorých výpočet nie je ani náhodou kratší ako výpočet „zločinov reálneho socializmu“ (nazvime ich takto, keďže žiadne zločiny komunizmu neexistujú, vzhľadom na to, že nikdy neexistoval komunizmus). Bieda, hlad, kolonializmus a neokolonializmus, imperiálne vojny, vykorisťovanie, úžera, nevzdelanosť, spolu desiatky a možno stovky miliónov obetí… to a všeličo iné sú zločiny kapitalizmu.

A tie skvelé inštitúcie, ktoré u nás máme, aby študovali zločiny „totalitných“ období, tí slovutní učenci… ak si toto doposiaľ neráčili všimnúť a špecializujú sa výhradne na démonizáciu vybraných historických období, ako si ich máme vážiť my občania, ktorí sme zažili bezplatné zdravotníctvo, kvalitné školstvo, dostupné bývanie v tom „zlom“ režime? Ako si vôbec môžu myslieť, že ich budeme považovať za niečo iné, než to, čo skutočne sú, a síce len ideologickými komisariátmi a komisármi novej názorovej totality? Ivan Lehotský