Tá sa reálne spustila ešte donedávna slovenskými stranami odmietanou kultúrnou autonómiou takmer nezávislou od politickej moci schválením zákona o Fonde na podporu kultúr národnostných menšín v roku 2017, ako jednou z úloh Programového vyhlásenia vlády na roky 2016 – 2020. Založenie fondu si kládlo za cieľ zabezpečiť systematickú podporu kultúry národnostných menšín s dvojnásobným navýšením finančnej podpory, čo v skutočnosti znamená ďalšie prehĺbenie rozdielnych podmienok medzi slovenskou a menšinovou kultúrou a väčší rozmach menšinovej kultúry na južných územiach štátu. Vyhlásenie vlády bolo možné realizovať len v zvolených politických konšteláciách, v ktorých za kratší koniec ťahali práve slovenské strany. To sa za štyri roky navonok prejavilo niekoľkokrát aj v národnostných vzťahoch. Za všetky realizované menšinové nadpráva bez širokého občianskeho dopytu si pripisovali body predovšetkým menšinoví maďarskí predstavitelia vyrábajúci politiku vlastne sami pre seba.

V mediálnom a verejnom priestore je šírené milosrdné klamstvo o tom, že národnostné vzťahy medzi slovenským väčšinovým národom a národnostnými menšinami na Slovensku sú najlepšie, a to najmä vďaka účasti menšinovej strany vo vláde. O tom sa nás snažia presviedčať najmä tie médiá a liberálne politické sily, ktoré zabudli, na čo sú v politike a v médiách. Vyplávaniu národnostného konfliktu na povrch bráni častokrát len maximálna tolerancia slovenského obyvateľstva voči narastajúcemu rozdielu medzi podmienkami a právami slovenskej väčšiny a národnostných menšín v neprospech väčšiny. Aj keď sa občas stalo, že pohár trpezlivosti pretiekol. To boli za posledné obdobie najmä dva dôsledky tej istej príčiny. Obmedzovanie ústavného práva na účasť na riadení verejných záležitostí spojené s právom na vzdelávanie v materinskom jazyku a prostoduchá slovakofóbia. Napriek vládou a ministerstvom školstva deklarovanému „školstvo dostupné pre všetkých“, mediálnemu tlaku a občianskej snahe založiť základnú školu predovšetkým pre deti slovenskej národnosti v Rohovciach je paradoxne nedostupné práve pre národnú väčšinu. Trojročné obštrukcie na etnickom princípe štúrovskej miestnej samosprávy voči postaveniu Štátneho pamätníka Ľudovíta Štúra v Štúrove bol po komárňanskom cyrilometodskom súsoší druhým celoslovensky sledovaným prípadom obmedzovania základných práv na rozvoj vlastnej kultúry na zvrchovanom území Slovenskej republiky. Namiesto celej škály legislatívnych opatrení voči takýmto radikálnym a extrémistickým zásahom do štátnej suverenity vstúpila do platnosti iba novelizácia zákona o podmienkach zakladania škôl aj štátom. Škola v Rohovciach ani po troch rokoch nestojí a to iba vinou politickej nevôle. Vo vyhlásení vlády sa však dočítame, že je treba ešte viac zvyšovať toleranciu u detí a žiakov materských a základných škôl oboznamovaním o živote a dejinách menšín na školách a poučovaním o potrebe tolerancie.

Vyhlásenie vlády a jej štvorročná činnosť je charakteristická všeobecnou podporou v školstve a kultúre, síce prospešná pre všetkých obyvateľov na národnostne zmiešanom území, no rozdiely v kultúre a školstve v neprospech slovenskej väčšiny zostávajú alebo sa zvyšujú. Ku kompenzácii alebo vyrovnaniu týchto rozdielov nedošlo ani formou legislatívy, ani iným štátnym nariadením alebo aspoň sa neprejavilo v praxi, ak aj k nejakému sofistikovanému vyrovnaniu došlo. Ak nepočítame drobné výnimky. Preto aj naďalej zostávajú veľké rozdiely v materiálno–technickom vybavení a finančnom zabezpečení škôl s výučbou v štátnom jazyku a menšinových škôl podporovaných maďarskou vládou. A nielen to, výbava menšinových škôl sa stala prioritou vlády a na ministerstve školstva vznikol na ich podporu odbor pre výchovu a vzdelávanie národnostných menšín. Súčasná vláda nemohla vyrovnať ani dlhoročné materiálne a finančné zvýhodňovanie prvákov menšinových škôl na juhu maďarskou vládou, aj keď všetkých prvákov bez rozdielu podporila sto eurovou výpomocou. Ministerstvo školstva pokračuje v snahe o výučbu štátneho jazyka v národnostných školách metodikou príbuznou pre cudzie jazyky. Cieľom menšinových strán a pedagógov je presadiť výučbu štátneho jazyka ako cudzieho jazyka, čo opäť nemôže byť v štátnom záujme a pozície štátneho jazyka, nielen metodikou, ale aj deklarovaním, že štátny jazyk je pre autochtónne menšiny cudzí jazyk. Pre menšiny by to nikdy nemal byť ani cudzí, ani druhý jazyk, ale vždy štátny jazyk. Zmena metodiky je pritom nepodstatná a nie je dôvodom nedostatočného ovládania štátneho jazyka. Presadzovanie konverzácie je na úkor vedomostí o dejinách slovenského jazyka a slovenskej literatúry. Za štvorročné volebné obdobie, na podnet strany Most sa zachovali aj ekonomicky neefektívne málotriedky ako menšinové, tak aj školy s výučbou v štátnom jazyku. Stav by bol konečne aspoň čiastočne vyrovnaný, keby na poslednú chvíľu poslanci neschválili zachovanie až šesťdesiatich plnoorganizovaných národnostných základných škôl. Bolo by, pravda, absurdné požadovať autonómnosť rozhodovania samospráv o menšinovom školstve a nemať svoje školy. Národnostný poslanec G. Gál po schválení jednej z noviel školského zákona spokojne hovorí o plánovanom konečnom riešení sieti „maďarských škôl“, kedy v spolupráci aj so samosprávami pripravia koncepčný zákon, ktorý tu už bude vraj platiť dlhé, dlhé roky.

Vlaňajší poslanecký pokus o zrušenie prednosti štátneho jazyka pred ostatnými jazykmi bol jediným, ale o to arogantnejším oficiálnym legislatívnym útokom počas štyroch rokov na suverenitu najvýznamnejšieho jazykového prvku národnej identity Slovákov. Dosiahla sa 100 % vizuálna dvojjazyčnosť, ktorú treba chápať najmä ako slovensko–maďarskú, viac ako 1,5 milióna obyvateľov hlásiacich sa k slovenskej národnosti a žijúcich v južných okresoch mlčky toleruje expanziu menšinového jazyka v rámci dvojjazyčnosti na úkor jazykovej suverenity aj v južných okresných a krajských samosprávach.

V takmer 500 obciach sa doťahujú posledné detaily používania maďarčiny v úradnom a verejnom styku, pôvodné materské a stredné školy s výučbou v štátnom jazyku s triedami aj s vyučovacím jazykom maďarským (VJM) sa stali dvojjazyčnými školami, osadili sa dlhodobo neúspešne navrhované právne a morálne kontroverzné maďarské železničné názvy na desiatkach staníc bez ohľadu na percentuálnu hranicu používania menšinového jazyka a Národná rada SR schválila k nemu aj príslušný paragraf zákona o dráhach. Za podpory legislatívy sa školia zamestnanci obecných úradov v odbornej maďarčine a z vysokých škôl vychádzajú prví špecialisti s odbornou maďarskou terminológiou. Nenápadne sa začína podsúvať pojem komunita namiesto menšina, čo bude znamenať aj jeho obsahovú zmenu. Komunita je viac ako menšina, a o to práve ide. Dochádza k tendencii posilňovania postavenia menšinových jazykov aj v štátnej správe, o. i. aj prekladom právnych predpisov. Úrad splnomocnenca vlády SR pre národnostné menšiny za posledné obdobie podrobne zmapoval, koľko zamestnancov v štátnej správe a samosprávach ovláda menšinové jazyky. Po prvýkrát zisťoval ovládanie maďarského jazyka, čo znamená orientačná príslušnosť k národnosti aj u zamestnancov takých zložiek, ako sú ozbrojené sily v prihraničných obciach so zmiešaným národnostným obyvateľstvom. Úrad je iniciatívny aj nad rámec vyhlásenia vlády a napriek nevôli ministerstva zahraničných vecí. „Z rukáva“ vyťahuje už ďalší návrh, a to zákon o národnostných menšinách aj s propagáciou zahraničných vzorov legislatívnej ochrany práv národnostných menšín. Preto treba počítať aj s modelmi rôznych autonómnych riešení, lebo ťažko predpokladať, že pôjde iba o zachovanie súčasných menšinových práv. Úrad konštatuje, že nastavené ciele a opatrenia akčného plánu pre menšiny sa podarilo naplniť takmer všetky.

Obnova a výstavba dopravnej infraštruktúry sa za súčasného vládneho zoskupenia výraznejšie pohla aj na juhu Slovenska, najmä však smerom k hraniciam Maďarska, už s pripravenou sieťou komunikácií za slovenskými hranicami, a z iniciatívy zahraničnej maďarskej a domácej menšinovej maďarskej strany. Spoločne s maďarskou stranou sa stavia niekoľko cezhraničných mostov, najmä cez Dunaj a Ipeľ, opravil sa komárňanský vážsky a dunajský most a vo výstavbe nad Dunajom je ďalší, na základe vyhlásenia vlády sa vybudovala časť južnej rýchlostnej cesty R7 a lodná doprava po Dunaji zo Šamorína do Bratislavy, rekonštruovali sa železničné stanice na juhu Slovenska. Viktor Orbán už vo svojej prvej vláde (1998 – 2002) presadzoval politiku vstupu Maďarska do Európskej únie ako príležitosť pre celý národ (aj za hranicami Maďarska) a pre posilnenie svojej pozície na pracovnom trhu. Aj dnes je jednou zo základných strategických úloh maďarskej politiky pre zahraničných Maďarov rozvoj hospodárstva spojený s modernizáciou spoločnosti a riešenie problému pracovného trhu. Napojenie na túto politiku nachádzame v dokumentoch oboch menšinových maďarských politických strán. Regionálny rozvoj, rozmach vidieka (juh pozostáva najmä z malých obcí), podpora malých a stredných podnikateľov a dopravná infraštruktúra (napríklad aj nástupom súkromných prepravcov osobnej a nákladnej prepravy lojálnych voči maďarskej politike) v Občianskej vízii menšinovej strany Most, čo pre slovenský juh znamená výraznú pomoc maďarsky hovoriacim podnikateľom. V školstve sa vízia orientuje na odborné vzdelávanie, čím sa síce podporia južné okresy s najslabšou vzdelanosťou a najväčšou nezamestnanosťou, ale v konečnom dôsledku pomôže už o nejaký čas vytvoriť sieť maďarsky hovoriacich remeselníkov a podnikateľov a spojenie s maďarským trhom. Záujem o ekonomickú podporu maďarskej menšine na Slovensku nedávno opäť deklaroval Viktor Orbán. Navrhuje, aby sa uzatvorila dohoda s maďarskou menšinou na Slovensku o programe ekonomického rozvoja a vzápätí svoje pohnútky o nevyžiadanej susedskej ekonomickej pomoci skrýva za vyhlasovanie o dobrom rozvoji slovensko–maďarských vzťahov aj v oblasti hospodárstva.