Publicista a spisovateľ Anton SELECKÝ: November ’89 bola prvá farebná revolúcia. Objavovať odvrátenú stranu Mesiaca či Nežnej revolúcie je fascinujúca úloha. Kým pri Mesiaci sa to čiastočne darí, nežná dodnes zostáva zahalená rúškom tajomstva. Aj zásluhou politickej korektnosti, pretláčanej do spoločnosti záujmovými skupinami. Ale tak ako sa pred rokom 1989 Anton SELECKÝ vzoprel totalitnému režimu, tak aj dnes odhaľuje skryté nežnej revolúcie. Nielenže odvážne vypovedá o svojom živote disidenta za bývalého režimu, ale rovnako odvážne hodnotí vývoj okolo roka 1989 i po ňom. Je predseda občianskeho združenia Magnificat Slovakia, v rokoch 1977 ‒ 1990 bol dopisovateľ Rádia Slobodná Európa a Hlasu Ameriky, v rokoch 1979 ‒ 1980 ho väznili za pokus o ilegálne opustenie republiky, v rokoch 1988 ‒ 1989 pracoval ako člen Hnutia za občiansku slobodu, za čo ho čakal politický súdny proces známy pod názvom Bratislavská päťka. V týchto dňoch vydal knižku Kanál. Aj o nej bol rozhovor s ním...

Keďže sa celý život zaoberám spravodajstvom aj novinárčením, najmä v obdobiach, keď bolo potrebné pre to niečo aj riskovať, považoval som za nevyhnutné vydať sumár informácií a dokumentov spolu so svojimi osobnými zápiskami. Najmä preto, lebo som bol priamym aktérom tohto diania. Má to najmä dva veľké dôvody: Po prvé, aby sa zachovala pravda, ktorá sa už od novembra 1989 prekrucuje a účelne prispôsobuje; a po druhé, aby všetci tí, čo za onoho socializmu ukázali odvahu, vedeli niečo obetovať, aj keď ich čakali iba problémy a väzenie, aby sa nestratili v nejakých nedostupných archívoch. Aby aj dnes mohli svojím príkladom dodať odvahu súčasníkom, pretože tú odvahu opäť veľmi potrebujeme. Všetci...

Okrem toho, že sa dejiny kamuflujú, resp. prekrúcajú, majú aj opačnú stranu, že sa proste mytologizujú. Podstatná je holá pravda, objektívna a aj preukázateľná. Ja som chcel na svojom prípade či príklade ukázať život, rozmýšľanie a vývoj jednej generácie, ktorú poznačil socializmus a normalizačné obdobie. A toto obdobie sa viazalo na inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Postoje nás vtedajších mladých ľudí boli rôznorodé. Ale všetci sme sa cez to museli prehrýzť sami. V niečom hrala úlohu výchova, v niečom DNA a v niečom samotné hodnotové zorientovávanie sa v danej dobe a v daných situáciách. Ja som vyrastal ako katolík, ktorý mal doma veľkú osobnú slobodu. Ľudí okolo seba som hodnotil na základe charakteru a podľa toho, ako sa preukazovali vo „chvíľach pravdy“. Zároveň som bol normálnym mladým človekom so všetkým, čo charakterizuje túto etapu života. Nejaké tie silnejšie korene zakotvenia azda spočívali v tom, že mi rodičia ‒ najmä mama, vštepili duchovnú výbavu, a na druhej strane to bolo azda aj moje dosť vášnivé čitateľské hobby. Knihy boli mojimi druhými rodičmi. Napokon v živote človeka existujú sily ‒ poviem rovno nebeské, ktoré si ani veľmi neuvedomujeme, ale nás podvedome ‒ a napokon aj vedome ‒ navigujú až k rozhodnutiam, keď im buď zostaneme verní, alebo ich zradíme. Ja som sa usiloval nezradiť. K tomu všetkému tu jestvoval bohatý život na silné zážitky, akými boli napríklad 21. august 1968, tvrdá vojenčina, smrť kamarátov či ubíjajúci stereotyp socializmu. Teda výcvik, za ktorý som režimu ‒ paradoxne ‒ veľmi vďačný. Úprimne. Pokojne by som im dnes aj zaplatil školné za tú ich „vysokú školu“.

Toto všetko podrobne opisujem vo svojej knihe Kanál. Nikto ma neviedol, ako sa hovorí za ručičku, takže som nemal akéhosi disidentského tútora. Postupne som sa k tomu dopracoval, napokon aj vlastným výjazdom do vtedajšej NSR k pátrovi Antonovi Hlinkovi. S jeho kuriérmi som sa zoznámil cez spolupracovníka Petra Mlkvého na Slovensku a napokon cez moju rodinu, ktorá emigrovala do NSR v roku 1969. Tento môj individuálny vývoj napokon dospel k tomu, že som bol akousi samostatnou „disidentskou zložkou“ so všetkými prednosťami, ale aj nevýhodami. Výhoda bola v tom, že som nebol napojený na niektorú skupinu, dobre sledovateľnú ŠtB, nevýhodou bolo, že som všetky svoje aktivity a ich peripetie znášal akosi sólovo. A čo ma nejako v rôznych obmenách sprevádza dodnes.

Spájať tieto dve životné podoby bolo veľmi náročné. Dá sa to porovnať aj s inými povolaniami, napríklad so životom vojaka, lekára či s iným poslaním. Začínal som ako slobodný a neviazaný, čo bolo veľkou výhodou, lebo ináč by som sa asi ťažko (alebo vôbec) dostal až k takej širokej činnosti. Bola to veľká výhoda, pretože nikto, ani samotní rodičia mi v tom nebránili. Až po návrate z väzenia, keď som sa vlastne rozhodoval či zostať úplne slobodný, prišiel moment, keď som sa zoznámil s dievčaťom ochotným znášať tento môj disidentský život. Keby som to bral pragmaticky, tak by som sa neženil, ale tento „modus vivendi“ vo dvojici sa mi zdal dosť romantický a možný. Vývoj však ukázal, že to nie je také jednoduché. Bol som zvyknutý nechať všetko v Božích rukách, a tak som v tom aj pokračoval. Katarína vydržala toho dosť a najmä vtedy, keď už bol v hre osud našich detí. Ja ako otec som sa raz večer nemusel vrátiť domov. Ich zase čakal život plný diskriminácie a problémov. Pán Boh ‒ jedine On ‒ to však, našťastie, režíroval tak, že sa to dalo prežiť, aj keď riziko tu stále bolo. Je to, ako píše de Saint Exupéry: Vojak nemôže ísť do boja s tým, že sa bude snažiť prežiť a bude sa pritom skrývať za každý strom. To je proste zlý vojak. Musí sa zmieriť s tým, že na neho číha smrť.

Dá sa konštatovať sila ŠtB v tých rokoch. Ale v tých „mojich“ disidentských rokoch už ŠtB stavala väčšinou na vybudovanom strachu u obyvateľstva. Takže keby sa disidentstvo rozmohlo vo veľkom, nemala by šancu to ustrážiť. Napokon aj ŠtB mala svoje „diery“, ktorými sa dalo prekĺznuť aj pri dôslednej sledovačke. To sa už pri dnešnej sledovacej technike povedať nedá. A bude to ešte horšie. Táto štátna mašinéria sa nezrútila ako domček z karát, to nie je dobré prirovnanie. Pretože také „spolky“, akými sú spravodajské služby, sa nelikvidujú ani nerozpúšťajú. Režimy ich dedia, ako sa dedia nehnuteľnosti. Oni majú už vopred dané alternatívne možnosti pôsobenia. Tá hŕstka disidentov proti nim vlastne nemala nijakú šancu. ŠtB jednoducho na základe geopolitického diania prešla do inej fázy existencie. Všetko bolo dohodnuté, len sa bolo treba pred obyvateľstvom zahrať na „revolúciu“. Našli si na to svojich ľudí, zrealizovali svoju Národní třídu (teda ten zásah proti študentom) ‒ dnes poviem proste majdan ‒ našli si svojich „revolucionárov“, ktorým odovzdali moc a urobili z nich nesmrteľných hrdinov. Napokon aj toto podrobne opisujem v knihe Kanál. Toto poznanie som už útržkovito skladal priamo počas roka 1989. Ibaže som si nemyslel, že to bude až také „divadelné“ predstavenie ‒ nie náhodou s tým zamestnali najmä hercov. Takže nebol som sklamaný, v tom vývoji som videl politickú zradu všetkých tých obetavých ľudí, ktorých bežne nečakalo nič len väzenie. A najmä katolíkov, ktorých sa tak báli a potrebovali ich odstaviť. Slovenský štát je totiž dodnes pre nich príliš veľký strašiak. V knihe Kanál som nazval November 1989 „prvou farebnou revolúciou“ – dokonca za asistencie Georga Sorosa a kniežaťa Karla Schwarzenberga. Svoj názor podopieram udalosťami, ktorých som bol sám svedkom.

Toto je presne ten prvok, o akých som povedal, že sa mytologizujú. Že my, akože rôzni vo svojich ideologických platformách, sme našli „spoločného nepriateľa“. Že sme sa zomkli, vytvorili jednotný front. Figu borovú! Sčasti to bola situačná frontová súdržnosť, sčasti spoločný cieľ ľudí, o ktorých som povedal, že mali odvahu aj chrbtovú kosť. Spoločný nepriateľ bol síce spoločným menovateľom, ale v tej hornej časti zlomku nejaká zhoda iste nebola. My sme nepriateľa nehľadali, my sme ho mali. Každý to bral akosi svojím spôsobom. A netýkalo sa to iba katolíkov a reformovaných komunistov. Jano Čarnogurský napríklad obhajoval trestne stíhaných členov sekty Reverenda Muna, ja som dával inštrukcie svedkom Jehovovým, ako sa správať na výsluchoch ŠtB, poznal som aj ľudí, o ktorých som ani netušil, aké majú presvedčenie, ale som videl, že sú čestní, majú charakter a odvahu. Toto bolo spojivo, nie iba spoločný nepriateľ. Azda ešte aj spoločný boj o slobodný priestor. Toto bol aj prípad bratislavskej päťky ‒ Hana Ponická, Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Vladimír Maňák, Anton Selecký. Už v októbri 1988 bolo založené Hnutie za občiansku slobodu (to bola tá spoločná platforma), kde sa združili rôzne ideologické prúdy vrátane katolíkov. No išlo len o situačné spoločenstvo, čo sa zreteľne ukázalo hneď v prvých novembrových dňoch, keď sa naša „päťka“ a aj iné „spolupracujúce platformy“ rozleteli. Presne ako domček z karát, ako hovoríte. Ako to píšem v knihe Kanál. Aj bratislavská päťka nebola vybratá na akejsi platforme rôznosti, bola to aj trocha náhoda. List (Úradu vlády SSR) sme podpísali tí, ktorí sme práve sedeli u Jána Čarnogurského na gauči. Veď nebol priestor ani si len telefonovať. To by sme nestihli veru nič podpísať ‒ ŠtB nám proste dýchala na krk. No osud to asi tak chcel, že sme sa stali vzorkou rôznych odbojných prúdov. Do budúcnosti to však nič neukázalo, len akúsi momentálnu účelovosť. Ten vývoj bol veľmi hektický, nevedeli sme, ako sa to skončí a prečo justičné orgány s naším prípadom tak manévrovali. Dosť jasnú odpoveď mi dal práve November 1989, ale ten už bol v rukách iných režisérov. Všetko je v mojej knihe Kanál.

Nedá sa povedať, že to tvrdím. Vychádzam a konštatujem to z mojich skúseností, pozorovaní a najmä z dôsledkov, ktoré vývoj priniesol. Spomeniem azda len to, že na Slovensku de facto neexistoval iný, tak mohutne transparentný disent ako bol katolícky, čo dosvedčovala vo svojich zvodkách samotná Štátna bezpečnosť. Ja som sa špeciálne zaoberal práve postihmi katolíckych aktivistov. O nejakom politickom dianí či dokonca prevrate nebolo možné v tom čase ani snívať. Lenže štruktúry, najmä podzemnej Cirkvi, boli také rozsiahle a aktívne, že pre režim avizovali mimoriadne nebezpečenstvo. Bolo tu aj napojenie na pátra Antona Hlinku a „transparentné spravodajstvo“, veď napokon sme telefonovali do Slobodnej Európy z našich vlastných telefónov a pod svojimi vlastnými menami. No a bol tu samozrejme strašiak Slovenský štát. Preto usudzujem, že keď sa už schyľovalo k odovzdaniu moci, bolo treba toto rozsiahle disidentské hnutie katolíkov na Slovensku upratať. To by mali priznať iní aktéri, čo sa ako a kde dohodlo a dúfam, že raz na to naberú odvahu. Takže VPN a celá rýchlopečená študentsko–hercovsko–sociologická vetva disentu prebrala v Novembri 1989 celú „šľahačku“ vecí nasledovných. V katolíckych kruhoch neviem, či prebehlo nejaké rokovanie alebo aspoň stretnutie s konštatovaním ako ďalej. Nič o takom niečom neviem. Veci zamotalo aj akési súkromné omilostenie „kata“ slovenských katolíckych disidentov majora Alexandra Kysuckého Františkom Mikloškom a Jánom Čarnogurským. Toto nás mnohých zmiatlo, lebo bolo povedané A, ale nebolo povedané aj B. Myslím si, že i toto „omilostenie“ upiekol koordinačný výbor VPN. Takže katolíci sa nestihli vlastne v tej „revolúcii“ ani zorganizovať.

Lenže vtedy na Slovensku jestvovalo akési katolícke pročeskoslovenské a katolícke pronárodné disidentské krídlo. A tu sa nám rozbilo celé milé a mohutné disidentské hnutie slovenských katolíkov. Aj keď som bol sám medzi signatármi výzvy na zakladanie klubov KDH začiatkom roka 1990, NIKDY ma Kresťanskodemokratické hnutie neoslovilo na nejakú politickú spoluprácu. Práve naopak, dodnes mám pocit, že som pre nich akýsi strašiak, ktorého treba mať bezpečne ďaleko od tela. To ale nech vysvetľujú iní. Aj prvá „verchuška“ KDH bola vybraná veľmi čudným spôsobom. Dnes by som povedal ‒ bez výberového konania. Teda zasa len účel. Všetko smerovalo k strane akože katolíkov, ktorá vlastne stranou katolíkov už dávno nie je. Ja som kedysi napísal, že katolícky odboj na Slovensku bol vznikom KDH sprivatizovaný. KDH je dnes istá Potemkinova dedina, v ktorej úprimnosť veria už len tí jej najnaivnejší skalní voliči. Prečo je to tak, spýtajte sa kompetentných. Verím, že nie je ešte všetkému koniec. Pretože slovenský katolícky a národný duch už preskákal iné skúšky a pozviecha sa aj zo súčasnej. Bolo by však treba nájsť nejakých tých sitnianskych rytierov, prípadne nejakého slovenského Robina Hooda, ktorý by zjednotil všetkých statočných a odvážnych ľudí. Dúfam, že sa toho dožijem... Predpokladám, že bude nevyhnutné ešte nejaké to zhoršenie situácie, aby Slovákov ‒ ako sa hovorí ‒ nakoplo. Ináč tu bude hrať s katolíckou kartou hocikto. Každý politik ňou vďačne máva, dokonca je ochotný nabehnúť aj do Šaštína, aby to tam pretrpel ako na zubárskom kresle, najmä nech volič vidí tú jeho kvázi politickú zbožnosť. A toto je na tom všetkom to najsmutnejšie....