Blíži sa sté výročie uzavretia mierovej zmluvy v Trianone (4. júna 1920), ktorá ukončila trápnu úlohu bývalého Uhorska a jeho snahu pomaďarčiť nemaďarské národy v Uhorsku: Slovákov, Rumunov, Srbov a dokonca aj Nemcov atď. Táto zmluva je jednou z najdôležitejších medzinárodných zmlúv, ktorými sa po neúspešnom tisícročnom existovaní Uhorska stanovili aj južné hranice Slovenska. Bolo to historické víťazstvo celých generácií našich národovcov, vlastencov ale aj vojakov, ktorí sa o to v priebehu stáročí, ale najmä počas prvej svetovej vojny (1914 – 1918) a aj v bojoch o Slovensko v roku 1919 zaslúžili. Vtedy nám naozaj nezištnú pomoc poskytli českí bratia, ktorí pomohli obhájiť územnú integritu mladej Československej republiky a vybojovať slobodu aj pre Slovákov. Deň 4. júna 1920 je jedným z najdôležitejších dátumov v našich dejinách a mali by sme si ho aj takto pripomenúť

K Trianonskej zmluve sa veľmi jasne vyslovovali viacerí naši – slovenskí aj českí predstavitelia – signatár zmluvy Štefan Osuský, Vavro Šrobár i sám Edvard Beneš. Neurážali maďarských politikov, ani maďarský národ, naopak, volali v nových podmienkach po dobrých vzťahoch a dobrom susedstve, lebo dobre vedeli, že Maďarom a Slovákom je súdené byť aj v budúcnosti susedmi. Všetci uvádzali vo svojich prejavoch, že Trianonom zúčtovali národnosti s Maďarmi a ich netolerantnou politikou, ktorá vlastne pripravila zákonitý rozpad Uhorska. Všetci priali Maďarom úspech a šťastnú budúcnosť v ich novom národnom štáte – v potrianonskom Maďarsku. Beneš dokonca vo svojom prejave v Bratislave v tridsiatych rokoch minulého storočia uviedol, že má pochopenie pre bolesť maďarského národa, lebo ako si on ctí vlastenectvo Čechov a Slovákov („Čechoslovákov“), tak si ctí aj vlastenectvo iných národov, a aj Maďarov. Z československej strany bola aj medzi oboma vojnami snaha, mať s Maďarskom normálne vzťahy, v politike, hospodárstve aj kultúre. Bohužiaľ, maďarskí predstavitelia, M. Horthy, I. Bethlen, P. Teleki, A, Apponyi a mnohí ďalší stavili skôr na revíziu mierovej dohody (podobne ako A. Hitler voči zmluve Dohody s Nemeckom tzv. Versailliám) ale nielen na jej revízii, ale ich programom bolo úplné obnovenie historickej Svätoštefanskej koruny teda Uhorského kráľovstva – restitutio in integrum.

Zatiaľ čo v Maďarsku je výročie uzavretia Trianonskej zmluvy vnímané tak, ako katastrofálna porážka v bitke proti Turkom pri Moháči a ako národná tragédia, v nástupníckych štátoch – v Československu, Rumunsku, a Juhoslávii – sa to vnímalo ako spravodlivé ukončenie prvej svetovej vojny a odplata za to, že maďarskí politici nechceli národnostiam v Uhorsku priznať ani tie najzákladnejšie politické, hospodárske a kultúrne práva.

Súčasťou snahy maďarskej politiky (známy je výrok: Nikdy nebude taká maďarská vláda, ktorá by uznala Trianon) už od roku 1920 a – bohužiaľ až dodnes – je pokus Trianonskú dohodu ak aj nie zrušiť, tak aspoň opraviť. Podobne, ako v Mníchove opravil Hitler s Mussolinim a za trápnej pasivity Daladiera a Chamberlaina, hranice Československa v Čechách a na Morave a následne Viedenskou arbitrážou aj slovenské hranice.

Obľúbená maďarská téza je, že v Trianone išlo o diktát. Tu treba pripomenúť často zabúdaný fakt – aký bol mierový diktát Centrálnych mocností (teda aj Maďarov) po porážke Srbska na konci roku 1915, alebo po porážke Rumunska v roku 1916? To boli spravodlivé mierové dohody? Samozrejme že nie, ale maďarskí politici, publicisti a dokonca aj historici (!) to radi ignorujú, aby mohli pripomínať len údajnú nespravodlivosť Trianonu.

Tu na okraj treba konštatovať, že sa v otázke potrianonských hraníc Maďarom možno vypomstila ich neochota priznať Slovákom autonómiu a vymedziť im územie napríklad v podobe slovenského Okolia tak, ako to slovenská reprezentácia požadovala v druhej polovici 19. storočia. (bez Žitného ostrova). O vyčlenenie Slovenska ako samostatného administratívneho celku sa slovenské politické reprezentácie usilovali od polovice 19. storočia, ale odpoveďou im bol len výsmech a urážky.

Zatiaľ čo v Maďarsku sa Trianon pripomína ako „národná katastrofa“ (bez toho, aby sa uviedli súvislosti, že k Trianonu a rozchodu národností s Maďarmi priviedla hlavne maďarská netolerantná politika) a tieto udalosti pripomína aj „Trianonské múzeum“ a trápny pomník na Námestí hrdinov v Budapešti – kde je postava Slováka v putách – na Slovensku v Bratislave nemáme ani len Trianonské námestie, alebo ulicu. Len zo súkromnej iniciatívy skromný pomníček na petržalskom námestí Dunaja.

A akým spôsobom si slovenská politická verchuška a slovenské médiá pripomínajú túto zásadnú udalosť v slovenských dejinách? Ani len žiadny pomník, pamätnú tabuľu ani slávnosť nepripravili... Ale pechoria sa k Štefánikovi, pri jeho výročiach a tvária sa, že bez Trianonu by tu boli aj hranice, alebo nejaké Slovensko. Ako je to možné, že v Bratislave nemáme Námestie Trianonu, Trianonskú ulicu ani nejaký významný pomník? Ten na nábreží Dunaja z petržalskej strany je (ale vďaka aspoň zaň) ako od chudobného príbuzného. Trianon by si na Slovensku totiž zaslúžil aj Víťazný oblúk, alebo obelisk.