Tu treba pripomenúť nasledujúcu záležitosť z Norimberského procesu: keď v priebehu tohto procesu bývalý prezident Rižskej banky a minister ekonomiky Hälmar Schacht navrhol v rámci zadosťučinenia spravodlivosti posadiť na lavicu obžalovaných aj tých, ktorí fakticky stvorili Tretiu ríšu (menujúc pritom konkrétne napríklad americké korporácie General Motors a Ford a tiež Normana Montague – vedúcu osobnosť Bank of England ), Američania s ním uzavreli dohodu, na základe ktorej mu sľúbili slobodu výmenou za jeho mlčanie. A Medzinárodný vojenský tribunál skutočne plne oslobodil Schachta napriek protestom sovietskych právnikov.

Tajomstvo anglosaskej pomoci Hitlerovi v začiatočnej etape jeho straníckej kariéry odniesli so sebou do hrobu dvaja ľudia – na prvý pohľad nenápadný švajčiarsky finančník Wilhelm Gustloff ( nie je náhoda, že toto meno neskôr niesla na návrh Hitlera najväčšia osobná loď Nemecka) a pokladník NSDAP Franz Schvartz. Hälmar Schacht nazval Gustloffa, ktorého v roku 1936 vo švajčiarskom Davose zavraždil nejaký neduživý študent, „stálym sprostredkovateľom“ medzi anglickými a americkými korporáciami na jednej strane a nacistami na strane druhej (podľa niektorých informácií, toto sprostredkovanie trvalo v rokoch 1925 až 1929). Pokiaľ sa týka Obergruppenführera SS Schvartza, ten zomrel nie menej zvláštnym spôsobom ako Gustloff: 2. decembra 1947 mal byť prepustený z filtračného tábora v Regensburgu, no generál sa už na slobodu nedostal. Naraňajkoval sa, no prišlo mu zle a v priebehu hodiny zomrel „kvôli problémom si žalúdkom“, ako to bolo uvedené v lekárskej správe. V apríli roku 1945 Schvarz síce podpálil v „Hnedom dome“ (ústredie NSDAP v Mníchove) všetky dokumenty finančného charakteru, ktoré by mohli skompromitovať predstaviteľov víťazných štátov naivne sa spoliehajúc na ich blahosklonnosť, no nepomohlo mu to.

Nehľadiac na to, že dvaja dôležití svedkovia boli navždy umlčaní, niektorým historikom sa predsa len podarilo získať dôkazy anglosaského sponzorstva Hitlera a jeho prisluhovačov. Najmä autor talianskeho pôvodu Guido Giacomo Preparata, ktorý sa štúdiu spojenectva nacistov s veľkým biznisom Londýna a Washingtonu venoval bezmála dvadsať rokov (Slovenský čitateľ má možnosť prečítať si knihu G. G. Preparatu Krstní otcovia Hitlera už aj v slovenčine, nedávno bola uvedená na náš knižný trh) menovite nazval tých, ktorí doviedli „hnedých“ k moci: „Kto financoval nacistov od samotného začiatku? Ak by sme sa držali smiešnej rozprávky, ktorá sa neustále šíri v priestore, verili by sme, že sa nacisti financovali sami vyberajúc peniaze od svojich členov na mítingoch“. No Preparata presvedčivo dokazuje: väčšina peňažných prostriedkov nacistickej strany má zahraničný pôvod. Zaoceánske finančné klany Morganovcov aj Rockefellerovcov prostredníctvom Chase National Bank posilňovali akcie IG Farbenindustrie a celého radu ďalších nemeckých chemických podnikov na Wall Sreet (neskôr prešli Kruppove dcérske spoločnosti pod kontrolu Rockefellerovho Standard Oil), ale aj banku Dillona a Reeda – Vereinigte Stahlwerke Alfreda Tissena. „V roku 1933, kedy sa už s nevyvrátiteľnou jasnosťou stálo zrejmým, že spoločnosť AEG financovala Hitlera „ – píše Preparata – „30% akcií patrilo jej americkému partnerovi – General Electric“. Preto sa historik domnieva, že „v priebehu 15 rokov, od roku 1919 do roku 1933 anglosaská elita aktívne zasahovala do vnútornej nemeckej politiky s cieľom založiť temné agresívne hnutie, ktoré bude možné následne použiť ako pešiaka vo veľkej geopolitickej hre… Nie, Anglicko a Amerika priamo nestvorili hitlerizmus, no menovite oni vytvorili v Nemecku také podmienky, v ktorých sa mohol objaviť tento fenomén“.

Pozrime sa, čo napísal bádateľ finančných tokov prúdiacich k Hitlerovi, nemecký historik Joachim Fest: „Na jeseň roku 1923 odcestoval Hitler do Zürichu odkiaľ sa vrátil, ako sa hovorí, „s mešcom napakovaným švajčiarskymi frankami a dolárovými bankovkami“. To znamená, že v predvečer pokusu o „Pivný puč“ niekto vydelil fírerovi veľmi solídnu sumu v tvrdej cudzej mene“. Ten „niekto“ podľa niektorých údajov, nebol nikto iný ako sir Henry Deterding, šéf anglo–holandského koncernu Shell. On bude financovať Hitlera aj neskôr – cez Wilhelma Gustloffa. Je zaujímavé, že Mníchovský súd, ktorý rozhodoval v kauze pučistov, bol schopný dokázať nanajvýš to, že nacistická strana dostala na organizáciu vzbury 20 000 dolárov od priemyselníkov z Norimbergu. Lenže náklady spolupracovníkov Hitlera boli odhadnuté na sumu najmenej 20–krát vyššiu! V apríli 1924 odsúdili Hitlera na 5 rokov za velezradu, no už v decembri sa dostáva na slobodu, získava vilu Berghof a začína vydávať obnovené periodikum Völkischer Beobachter. Otázka znie, odkiaľ zobral prachy? „Od roku 1924 – píše Joachim Fest – s Hitlerom sympatizujúci priemyselníci a finančníci (Tissen, Vogler, Kirdof, Schröeder) tajne odovzdávali nacistom značné sumy. Pritom vedenie aktivistov a straníckych funkcionárov dostávalo výplatu v tvrdej mene“. Je pozoruhodné, že Vogler a Schröeder boli nie nemeckými, ale skôr americkými biznismenmi – svoj kapitál totiž zarábali hlavne za oceánom. Spomedzi sponzorov Hitlera boli aj iné kontroverzné figúry – napríklad Max Warburg, šéf IG Farbenindustrie – brat riaditeľa Federálneho rezervného fondu New Yorku, Paula Warburga. Alebo Carl Bosch, ktorý viedol nemeckú divíziu spoločnosti Ford Motor Company.

Ak už spomíname Forda: Novinárka z amerického časopisu Detroid News v roku 1931 prišla do Nemecka, aby urobila rozhovor s nádejným politikom Adolfom Hitlerom a s údivom pozerala na portrét, ktorý visel nad Hitlerovým pracovným stolom. Bola to podobizeň v Detroite všetkým známeho človeka – Henryho Forda. „Považujem ho za svojho inšpirátora“ – vyjasnil Hitler. No Ford bol nie iba inšpirátorom vrchného nacistu, ale aj jeho štedrým sponzorom. Ford a Hitler sa zladili na základe vzájomného antisemitizmu. Ešte na začiatku 20–tych rokov „dedko Ford“ dal na vlastné náklady vytlačiť a poslal do Nemecka polmiliónový náklad „Protokolov sionskych mudrcov“ a neskôr aj svoje vlastné knihy „Medzinárodný žid“ a veľký zborník materiálov pod názvom „Židovská činnosť v Amerike“. Podľa istých prameňov, Ford koncom 20–tych a začiatkom 30–tych rokov štedro prikrmoval NSDAP (v tejto súvislosti sa zachovali určité písomné záznamy Franza Schwartza, no konkrétne sumy v nich neuvádza). Ako prejav vďačnosti Hitler vyznamenal Forda Veľkým krížom Nemeckého orla – najvyšším ríšskym vyznamenaním ktoré mohol dostať cudzinec. Stalo sa tak dňa 30. júla 1938 v Detroite počas slávnostného obeda, na ktorom sa zúčastnilo asi 1500 vplyvných Američanov. Vyznamenanie odovzdával nemecký konzul. Ford, ako hovoria pamätníci, bol taký rozcítený, že sa skoro rozplakal. Po tomto prevzal Ford kompletné financovanie hitlerovského projektu „ľudového vozidla“ a jemu nakoniec pripadlo aj 100% akcií novovytvoreného koncernu Volkswagen.

Styky Hitlera s Fordom boli natoľko pevné, že neboli prerušené dokonca ani v čase vojny. V tom čase bol za oceánom prijatý osobitný zákon zakazujúci akúkoľvek spoluprácu s hitlerovcami (Trading with the enemy act), no zdá sa, že Ford tento zákon nebral vážne. V roku 1940 Ford odmietol montovať motory pre lietadlá s Nemeckom bojujúceho Anglicka – súčasne s tým začala vo francúzskom meste Poissy jeho nová továreň produkciu lietadlových motorov pre Luftwaffe. Európske filiálky Forda dodali Hitlerovi 65 tisíc nákladných automobilov – zadarmo! V okupovanom Francúzsku filiálka Forda pokračovala s výrobou vozidiel pre Wehrmacht, druhá filiálka v Alžírsku zásobovala nemeckého generála Rommela nákladnými a obrnenými vozidlami. Mimochodom, pozoruhodný moment: na konci vojny spojenecké letectvo do základov rozbombardovalo nemecký Kolín nad Rýnom. A nič iné, len zázrak asi spôsobil, že úplne nedotknutých v celom meste ostalo len niekoľko budov automobilky Ford! Napriek tomu Ford ( a súčasne s ním aj jeho konkurencia z General Motors) získali od vlády USA kompenzácie za škody „spôsobené ich majetku na nepriateľskom území“. Pritom General Motors plne vlastnil jeden z najväčších nemeckých automobilových koncernov Opel. Ten vyrábal americké nákladné vozidlá model Blitz – „blesk“. Na základe týchto áut boli konštruované smutne známe „plynové vozidlá“ – plynové komory na kolesách. Na začiatku Druhej svetovej vojny predstavovali celkové náklady amerických korporácií do nemeckých filiálok a zastupiteľských úradov približne 800 miliónov dolárov. Vklady Forda sa odhadovali na 17,5 milóna, Standard Oil (dnes Exon Mobil) na 120 miliónov, General Motors na 35 miliónov dolárov.

Pamätáte sa ešte na epizódu zo seriálu Sedemnásť zastavení jari, kde sa nacistický generál Karl Wolf stretol s budúcou hlavou CIA Allanom Dullesom? Historici sa často pýtajú: Prečo prezident Roosevelt poslal na separátne rozhovory do Švajčiarska práve Allana Dullesa? Medzitým sa odpoveď javí očividnou: V januári 1932 sa uskutočnilo stretnutie Hitlera s britským finančníkom Normanom Montague. Doktor historických vied, akademik Akadémie vojenských vied Jurij Rubcov sa domnieva, že na tomto stretnutí „bola uzatvorená tajná dohoda o financovaní NSDAP“. „Na tomto stretnutí , – píše Rubcov – boli zhodou okolností prítomní tiež americkí politici, bratia Dullesovci, o čom sa neradí zmieňujú ich životopisci“. Jeden z bratov je budúci šéf americkej rozviedky Allan Dulles. Môže byť takáto zhoda okolností náhodná? Ako tvrdia niektorí historici, menovite Allan Dulles osobne kontroloval všetky americké peňažné toky, ktoré pritekali do Nemecka počnúc rokom 1930. Polovicu z nich uhradila IG Farbenindustrie, ktorá sa v tom období nachádzala už pod kontrolou Rockefellerovej Standard Oil. Tak sa pozrime, Roosevelt vyslal na tajné jednania práve Dullesa preto, lebo ten lepšie ako ktokoľvek iný vedel, kto z Američanov investoval a koľko vložil do nástupu Hitlera k moci a neskôr do ekonomického oživenia ríše. Prečo sa Dulles tak zaujato vypytoval generála Wolfa na aktíva a zlaté rezervy, ktorými mala disponovať „nová nemecká moc“? Nuž áno, preto, lebo on mal za úlohu rýchlo „vybaviť“ všetky výdavky!
Téma financovania Hitlera anglo–americkými korporáciami je natoľko rozsiahla, že ju len ťažko možno vtesnať do jedného novinového článku. Mimo nášho rozprávania ostal napríklad príbeh Ernsta Hanfstengla, američana nemeckého pôvodu, „dohliadajúceho“ na Adolfa Hitlera z pozície americkej rozviedky v 20–tych rokoch a odovzdajúceho budúcemu fírerovi peniaze od zaoceánskych biznismenov. Tiež sa nie v plnej miere podarilo pohovoriť o úlohe Angličana Normana Montague, cez ktorého Hitlera financovala anglická elita. To sú témy na samostatný článok.

Ak si prečítate knihy Hitlerových životopiscov, uvedomíte si, že ani jeden z nich nebol schopný uviesť žiadny faktografický detail o sponzorovaní nacistov do roku 1932. V roku 1932, kedy sa Hitler dostal k moci, či presnejšie – keď ho k nej dokopali – objavilo sa množstvo takých, ktorí už boli pripravení dávať peniaze. Ale kto financoval národných socialistov dovtedy, teda od roku 1919 do roku 1932? V roku 1922, keď v Nemecku začali hľadať nové politické figúry, Hitlera dvíhať k moci sa nezberal nikto. Skôr ako pred „mníchovom“ o ňom nikto nepočul. Preto sa vojenský atašé USA v Nemecku kapitán Truman Smith najskôr stretol s inými ľuďmi – s bývalým generálom Ludendorffom, ktorý velil nemeckej armáde počas Prvej svetovej vojny, tiež s korunným princom Ruprechtom. Boli to oni, kto porozprávali Američanovi o „novej vychádzajúcej hviezde“. 20. novembra 1922 sa teda kapitán stretol s budúcim fírerom v jeho úbohom malom byte. Neznámy vodca maličkej regionálnej straničky hovoril o svojom zámere „likvidovať boľševizmus“, „zhodiť okovy Versailles“, „zaviesť diktatúru“. Takto ponúkol Hitler sám seba ako nástroj „meča civilizácie“ v boji s marxizmom. To znamená s Ruskom. Pre tohto Yankee sa zdal Hitler natoľko perspektívnym, že ešte v ten deň bol k fírerovi pridelený „dohľad“ z USA – Ernst Franz Hanfstaengel (známy pod prezývkou Puci). Od tohto okamžiku môžeme hovoriť o tom, že si Američania vzali Hitlera pod patronát.

Jednou z príčin toho, že USA a Veľká Británia podporili hitlerovský režim, boli závery anglosaských geopolitikov Mackindera a Mahana o smrteľnej hrozbe pre mocnosti „Ostrovnej civilizácie“, ktorú by predstavovalo založenie nemecko – ruskej aliancie. Za takých okolností by Londýn a Washington mohli zabudnúť na celosvetovú nadvládu a vzdať sa aj celého radu kolónií. Rappalská zmluva z roku 1922 a následné zblíženie Nemecka a ZSSR, vo vojensko –priemyselnej oblasti zvlášť, posilnili možnosť vytvorenia aliancie proti anglosasom. Takže v tejto situácii sa Hitler javil ako temer posledná nádej na zničenie formujúceho sa spojenectva Moskvy s Berlínom. Môj názor je, že Hitler bol očividne nominantom anglosaskej elity a svetového kapitálu. Na čom je založené toto presvedčenie? Za prvé, Hitler konal v rozpore so závermi všetkých zakladateľov nemeckej geopolitickej klasiky a vojenskej stratégie. Tie považovali za hlavných protivníkov Nemecka štáty „Ostrovnej civilizácie“ a ctili si odkaz „železného kancelára“ Bismarcka „nikdy nebojovať s Ruskom“. Za druhé, boli to menovite britské banky, kto financoval rozvoj zbrojárskeho priemyslu v hitlerovskom Nemecku a diplomacia Londýna, ktorá „povzbudzovala“ ťaženie Hitlera smerom na východ.