Oslobodenie Slovenska I

(Výňatek, str. 1-2)

Pavel Martinický

„…Maďarskí panovníci vytvorili Uhorský štát, v ktorom žili aj Slováci. V priestore na dolnom Dunaji sa pomaďarčili a zachovali sa len na severe v hornatej časti Uhorska. Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní nastala intenzívna maďarizácia na celom území, kde žil kompaktne slovenský národ. Postupne rušili školy s vyučovacím jazykom slovenským, slovenski študenti na stredných školách nesmeli hovoriť po slovensky, Slováci nemohli pôsobiť v administratíve pokiaľ neprijali maďarskú národnosť. Zrušili jediné 4 slovenské gymnázia, Maticu Slovenskú, pokutami a súdnymi spormi tvrdo trestali slovenské noviny, zatvárali tých, ktorí verejne vyslovili kritiku a domáhali sa svojich práv, zamietli každý pokus a požiadavku Slovákov a vlastnú správu územia, na ktorom žili. Odoberali slovenským rodičom polosiroty i deti a násilím ich dávali do služieb hospodárom na územie na ktorom žili iba Maďari. Mnohé deti odtiaľ utekali a pritom zahynuli.

Uhorský ministerský predseda Koloman Tisza prehlásil: "prešiel som celé Uhorsko, ale slovenského národa som nenašiel". Slovenským žiakom, ktorí chodili do maďarských škôl zakázali vlasniť slovenské knihy, rozprávať po slovensky v škole i mimo nej. Vyzývali deti, aby oznámili tých spolužiakov, ktorí tento zákaz porušili. Zvolený župan Béla Grunwald v roku 1878 napísal brožúrku, v ktorej uviedol: "V Hornom Uhorsku (Slovensko) sú stredné školy ako stroje, do ktorých na jednom konci dávajú slovenských chlapcov a na druhom ich vypúšťajú ako Maďarov".

Niektorí slovenskí spisovatelia hodnotili postavenie slovenského národa takto:

Janko Jesenský: Nie ďaleko je môjho rodu skon.

Jak človeka, tak jeho život plynie.

Hľa, síla zhynula i zdravie hynie.

A smrť ho čaká napokon.

Len slabá nádeja a nič viac kynie.

A pohreb hlásať ľudu zdŕža zvon.

Michal Grafik: Trpké životné perspektívy pred mladým človekom -

cítiť nekrológ nad vlastným národom, vidieť, že píše

rečou národa umierajúceho.

Ivan Krasko: Napísal v r. 1906 báseň "Jehovah", v ktorej písal o beznádejnom položení slovenského národa. Po vzniku Československa povedal: "Keby v r. 1918 nebolo došlo k národnému oslobodneniju, za nejakých 40-50 rokov slovenského národa by už nebolo.

Nádaši Jégé: "Oslobodenije prišlo v dvanástu hodinu. Ešte nejakých 20-30 rokov, a bolo by po národe."

Tých niekoľko uvedomelých Slovákov nevidelo východisko na záchranu v rámci Uhorska. Keď začala prvá svetová vojna, predstavitelia Slovenskej národnej strany v obave a svoju slobodu vydali 6. augusta 1914 prehlásenie, že Predsedníctvo Slovenskej národnej strany ... "aby sa vyhlo nedorozumeniam" zastavuje všetku činnosť strany a odročuje zhromáždenija slovenských kultúrnych spolkov v nádeji, "že keď sa vydobije pokoj, bude sa ďalej domáhať toho, čo slovenský národ potrebuje pre kultúrne a materiálne povznesenije". ... Vyjadruje presvedčenije, že "pre také malé národy, akým sme my sami a ostatné spolu s nami, v našej vlasti v celej monarchii žijúce väčšie-menšie národné čeľade, najlepšie zodpovedá taký štátny útvar, akým je naša vlasť a naša monarchia. Kto by chcel rozdvojiť, čo sám Pán Boh spojil?" "Monarchiu treba udržať, aby vyšla z vojny víťazne. Za to sa zasadíme až po tie hrdlá a statky." Ďalej prehlásili, že "ani ohľad na slovanské príbuzenstvo tomu nebude brániť."

Aj Robotnícke noviny, orgán Socialistickej strany, okrem iného napísali, že "aj proletariát má záujem na víťazstve svojej krajiny vo vojne." Slovenské ľudové noviny 31. júla 1914 napísali: Jestli niekedy v svetových dejinách bolo oprávnenej a mravne odôvodnenej vojny, nuž táto je ona, ktorá včul nastáva ... ."

V Uhorskom sneme, ktorý mal 413 poslancov boli iba dvaja poslanci Slováci. Poslanec F. Juriga v septembri 1914 žiadal, aby sa "vzhľadom na hrdinstvo" vojakov bratislavského a košického zboru v oblasti, odkiaľ pochádzajú vojaci týchto zborov učila slovenčina v každej triede ľudovej a strednej školy. Jurigu ukričali a žiadal márne.

Vydalo Křesťanskosociální hnutí jako svou 215. publikaci, Praha, říjen roku 2007