Na Slovensku bol už v národnostnej problematike dosť dlho pokoj. Pokiaľ naši spoluobčania maďarskej národnosti, medzi ktorými mám veľa priateľov, si užívajú štandardné a vo viacerých oblastiach i väčšie výhody, ako im náleží, tak maďarskí politici sa znovu radikalizujú a rozdúchavajú vášne. Neuspeli už opakovane v parlamentných voľbách, treba zdôrazniť, že len a len ich vlastnou vinou, a tak sa, podľa mňa veľmi nešťastne, zviditeľňujú extrémne nacionalistickými požiadavkami a vystrkujú rožky. No a k tomu, čo je zarážajúce, im vytvára podmienky samotný premiér Slovenskej republiky.

Zaujímavé je, že uletené stretnutie s politickými predstaviteľmi maďarskej menšiny inicioval sám veľký premiér, niektorými označovaný ako Hej Slovák z Trnavy. Znovu sa tak pasuje do úlohy spasiteľa a po Rómoch sa teraz zahráva s maďarskou menšinou. Neuvedomuje si základnú požiadavku na národnostnú politiku, ktorá musí byť veľmi citlivá a najmä vyvážená voči všetkým. Nemôže byť predmetom politického kupčenia či nátlaku. To však tento pán zjavne nevie, a preto ho možno ľahko zneužiť.

Na nadbiehaní maďarskej menšine by nebol nič zlé, ak by nevyvolávalo falošné nádeje a s tým spojené národnostné vášne. Niektorí maďarskí predstavitelia, ako napr. Zsolt Simon, to totiž považujú za historickú šancu, ktorú treba využiť. Matovič tak stále častejšie zabúda, že nie je opozičný tribún, ale premiér ktorý sa má správať zodpovedne voči všetkým občanom Slovenska.

Svoju kariéru našťastie skončil slovenský nacionalista Ján Slota i maďarský Miklós Duray. Umiernený Béla Bugár sa roky snažil o udržiavanie národnostného zmieru. Vždy síce bojoval za viaceré oprávnené požiadavky maďarskej komunity, z ktorých mnohé aj presadil, ale bol to kultivovaný politický proces. Poznal a uvedomoval si slovenskú realitu a najmä skutočnosť, že sa občanom maďarskej národnosti žije na južných územiach veľmi dobre, často i lepšie ako Slovákom v týchto oblastiach.

Ešte v júni 2019 som v Slove publikoval článok „Niekoľko postrehov k mizérii kresťanských a maďarských strán“, kde som hovoril o ich rozdrobenosti a prehnaných nacionalistických požiadavkách. SMK sa napriek tomu, či možno práve preto, nedostala do parlamentu a strana prepadla aj v eurovoľbách. Už vtedy som konštatoval, že „Strana pod vplyvom Pála Csákyho je čoraz viac nacionalistickou, až šovinistickou. Svojou neskrývanou snahou o autonómiu južných území pripomína trójskeho koňa na Slovensku“. Všetko to platí oveľa viac dnes, ako včera.

Strana maďarskej komunity, pôvodne SMK, sa dala na vojnovú cestu a dokonca predložila premiérovi Vlády SR extrémne požiadavky s názvom Memorandum maďarskej komunity.

Je priam symbolické, že na to využili Bratislavský hrad ako symbol slovenskej štátnosti, 100. výročie podpísania Trianonskej mierovej zmluvy a Dňa národnej spolupatričnosti Maďarov,“ pričom ich pozval premiér na utajované stretnutie, o ktorom dokonca aj Úrad vlády zaryto mlčí.

Jedným z hlavných signatárov je už tradične maďarský nacionalista Pál Csáky, ktorý sa o to pokúša už desaťročia. O niečo zmierlivejšie to komentoval József Berényi, podpredseda Trnavského samosprávneho kraja. Znovu sa potvrdilo, že Maďari, a to aj tí naši, neprekonali historickú traumu z Trianonskej zmluvy, ktorá vymedzila po rozpade Rakúsko–Uhorska hranice medzi Maďarskom a Československom. Už desaťročia sa pokúšajú o jej revíziu.

V žiadostí SMK sa požaduje „Uznanie Maďarov za svojbytný politický národ v rámci Slovenska. Vytvorenie Maďarského okolia, ktoré by spravovali sami Maďari.“ Čo je to iné, ako úplne jasná požiadavka na územnú autonómiu?

Nastoľujú aj ďalšie, nemenej nebezpečné požiadavky, a to, aby preambula Ústavy SR uznala maďarskú národnú komunitu za štátotvornú. Ďalej „aby bolo zabezpečené slobodné používanie našich, rozumej maďarských, národných symbolov, (hymna, erb, trikolóra) v každej oblasti života“. Idú dokonca ešte ďalej, keď SMK chce, aby „maďarský jazyk bol rovnocenným jazykom na území obývanej našou komunitou“ a požadujú, aby „hranice subjektov verejnej správy zohľadnili existujúce prirodzené regióny“.

Tieto požiadavky sú však všeobecné, nič konkrétne a presné nepožadujú, a tak je zložité nielen ich realizovať, ale čo i len o nich diskutovať. Práve z týchto dôvodov sú politicky nebezpečné a zneužiteľné. Každý si ich totiž môže interpretovať po svojom.

Žijem päťdesiatpäť rokov na národnostne zmiešanom území v Senci, kde sú vytvorené všetky podmienky na sebarealizáciu maďarských spoluobčanov. Pôvodne ich tu bolo okolo roku 1970 niečo cez 25 percent, ale vplyv na politický a spoločenský život, mali vďaka svojej mimoriadnej aktivite, trojnásobný. Aj dnes tu majú svoju materskú, základnú a strednú školu. Slobodne rozvíjajú svoju kultúru, na úradoch sa dohovoria po maďarsky, podobne v obchodoch či službách, ba dokonca ešte aj katolícke omše sú v maďarčine. Napriek tomu, že prisťahovalcami z celého Slovenska sa ich podiel na obyvateľoch mesta zmenšuje, majú silné zastúpenie v zastupiteľstve i na mestskom a okresnom úrade.

Môžem zodpovedne konštatovať, a nech mi to akýkoľvek maďarský politik vyvráti, že si tu žijeme svorne, nekonfliktne, až takmer idylicky. Tak aký problém?

Slovákov a občanov maďarskej národnosti na Slovensku nerozdeľujú problémy, ani žiadne ich neriešené požiadavky. Rozdeľujú ich len nacionalistickí až šovinistickí politici typu Csákyho či Simona a ďalších. Bolo by dobré, aby sme si my občania, nenechali od nich kaziť dobré vzťahy a spolužitie. Inak na to doplatíme všetci.

Aj keď sú ešte stále nemalé rozdiely medzi regiónmi, južné územia sa prevažne úspešne rozvíjajú i ekonomicky. Medzi posledné príklady ich rozvoja je budovanie nového mostu v Komárne a ďalších, či rýchlostnej cesty R–7 s obchvatom Bratislavy. Ak by sme chceli porovnávať regióny, tak horšie sú na tom niektoré oblasti severného a východného Slovenska.

Ani len teoreticky sa nemôže hovoriť o pocite menejcennosti u slovenských Maďarov, čo údajne naznačil premiér Matovič a na strane druhej rázne poprel nový predseda Mostu Híd László Sólymos, ktorý sa ale pridal k požiadavke na zmenu Ústavy SR.

Už dnes majú prakticky zabezpečenú kultúrnu a školskú autonómiu. V samospráve sú adekvátne zastúpení vo vyšších územných celkoch a dokonca plne ovládajú zastupiteľstvá mnohých miest a obcí na juhu Slovenska. Na zastupiteľstvách a úradoch týchto obcí i veľkých miest sa majú problém dohovoriť nie Maďari, ale Slováci, Podobne je to v školstve, kde je zase problém umiestniť slovenské deti do materskej či základnej školy. Tak kto že je to diskriminovaný?

Memorandum neúspešných a neukojených maďarských lídrov sa dalo čakať. Sú totiž mimo politickej hry, aj keď len vlastnou zásluhou. Neboli a nie sú schopní sa zjednotiť a tak hľadajú témy, ktoré by ich vyniesli z politickej izolácie na výslnie. Myslím si však, že zvolili nešťastnú formu, načasovanie a najmä pre väčšinu občanov Slovenska neprijateľné požiadavky. Všetko to môže viesť nie len k narušeniu krehkého zmieru v národnostnej problematike, ale dokonca i k možnému narušeniu suverenity nášho štátu. Títo politici sa tak môžu dostať z blata do kaluže.

Práva i povinnosti by mali platiť rovnako pre každého, či je to Slovák, Maďar, Čech a či Nemec. Len tak bude u nás poriadok, vládnuť spravodlivosť, dobré medziľudské vzťahy a národnostný pokoj. Tak sa o to spoločne snažme.