Vďaka pandémií sa miliónom ľudí po celom svete pomaly otvárajú oči. A namiesto s vírusom, začnú možno bojovať s „vládcami peňazí“.

Pred 90 rokmi, v októbri 1929, začala globálna hospodárska kríza panikou na burze v New Yorku. Do konca roka presiahla burzu. Podniky sa zastavili. Desiatky a stovky tisíc pracovníkov skončili. Došlo k bankrotu amerických spoločností. Nielen malých, ale aj obrovských.

Do roku 1930 sa hospodárska kríza prehnala Európou, Latinskou Amerikou a Áziou. Stala sa svetovou. Pokles výroby, teda recesia, pokračoval až do roku 1933. Americký národný príjem z 87,8 miliárd dolárov v roku 1929 klesol na 40,2 miliárd dolárov v roku 1933. Viac ako 135 tisíc obchodných, priemyselných a finančných spoločností sa zrútilo. Počas troch rokov krízy zbankrotovala takmer polovica amerických bánk.

Potom sa pád zastavil. Začala fáza stagnácie. Vlády rôznych krajín rozmýšľali, ako situáciu riešiť. Populárnymi sa stali myšlienky anglického ekonóma Johna Keynesa. Obhajoval aktívny zásah vlády do hospodárskeho života. Hlavný dôvod krízy videl v nerovnováhe medzi výrobou tovaru a služieb na jednej strane a obmedzeným kúpyschopným dopytom obyvateľstva na strane druhej.

Karl Marx o tom istom písal už v 60. rokoch 19. storočia. Bol presvedčený, že tento rozpor je neprekonateľný, pokiaľ bude existovať kapitalizmus. Keynes si to nemyslel. Navrhol nahradiť kúpnu silu obyvateľstva dopytom štátu. Pomocou štátneho rozpočtu na obstarávanie tovaru a zadávanie objednávok. Podľa Keynesa boli na to vhodné i vojenské zákazky. Anglický ekonóm veril, že kvôli zvýšeniu vládnych výdavkov je možné, aby bol štátny rozpočet v mínuse. Dlhy sa mali podľa neho zaplatiť vládnymi pôžičkami. O tom všetkom sa môžete dočítať v jeho slávnej knihe „Všeobecná teória zamestnanosti, úrokov a peňazí“.

Západ sa snažil Keynesove recepty na prekonanie ťažkej hospodárskej situácie použiť. Zrejme najďalej zašiel americký prezident Franklin Roosevelt. Po nástupe do Bieleho domu v roku 1933 ohlásil „New Deal“. Na úkor štátnych peňazí zorganizoval verejné práce. Výstavbu ciest, rekultiváciu pôdy, kopanie kanálov či zalesňovanie. Všetko práce, ktoré nevyžadovali osobitnú kvalifikáciu. Program dal miliónom obyčajných Američanov šancu minimálnej obživy. USA ale nedostal zo stagnácie. Vláda chudobu prekonať nedokázala. USA oficiálne pripúšťajú, že v rokoch krízy zomrelo v krajine na hlad 5 až 6 miliónov ľudí. Podobne na tom bola i Európa.

Inak tomu bolo v ZSSR a Nemecku. Sovietsky zväz sa v 30. rokoch minulého storočia dynamicky rozvíjal. Vďaka industrializácii demonštroval celému svetu výhody socialistického modelu. Nemecko, ktoré pôvodne tiež stagnovalo, sa po nástupe Adolfa Hitlera v roku 1933 naštartovalo. „Zázrak“ ale financovali americkí a čiastočne aj anglickí bankári. Nemecko a „vodcu“ vlastne pripravovali na útok proti Sovietskemu zväzu.

Vládne opatrenia zázrak nepriniesli. Všetky dostupné ekonomické metódy obnovy boli vyčerpané. Pre Západ to bolo zvlášť desivé v súvislosti s vysokou hospodárskou dynamikou ZSSR. Výsledkom mohlo byť konečné víťazstvo socializmu vo svete. Čo viedlo vládnuce kruhy Západu k myšlienke, že jediným riešením môže byť vojna. A vojna veľká, svetová.

Na príklade Prvej svetovej vojny si USA uvedomili, že globálny ozbrojený konflikt by mohol radikálne zmeniť hospodársku situáciu. Pred Prvou svetovou vojnou boli USA najväčším medzinárodným dlžníkom na svete z pohľadu súkromného sektora. Cárske Rusko bolo zasa na prvom mieste, čo sa týkalo verejného dlhu. V jej závere sa stali USA najväčším poskytovateľom čistých úverov. Americký dolár sa spolu s britskou librou stal svetovou menou.

USA, Anglicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Japonsko a ďalšie popredné kapitalistické krajiny sa začali pripravovať na Druhú svetovú vojnu. Verili, že odpíše všetky dlhy a nerovnováhy v ekonomike zmiznú. A rýchly rozvoj sa začne z nulového bodu.

Dlžnícke krajiny snívali o tom, že vyhrajú alebo dokonca zničia svojich veriteľov. Veriteľské krajiny snívali o tom, že od porazených dostanú trhy, prírodné zdroje a miliardy reparácií. V bojujúcich krajinách pozastavili pravidlá trhovej ekonomiky. Štát železnou rukou vyrovnával nahromadené požiadavky a povinnosti. Lebo vojna. Štát ju použil ako ospravedlnenie tvrdého administratívneho poriadku. Čo nedokázal „Keynesianizmus“, zvládla vojna. Druhá svetová vojna sa tak stala prostriedkom na prekonanie stagnácie svetového kapitalizmu.

Presuňme sa do nášho storočia. V rokoch 2007 až 2009 svet zažil globálnu finančnú a hospodársku krízu. Neviedla ale k odstráneniu všetkých nerovnováh. Po ukončení jej akútnej fázy v roku 2009 nasledovala stagnácia. Všetci sme čakali oživenie. Čakali sme rok, druhý aj tretí. Teraz je rok 2020, ale k žiadnemu oživeniu stále neprišlo.

Pre porovnanie. V 30. rokoch minulého storočia stagnácia trvala od 1933 do 1939. Teda šesť rokov. Potom nasledovala vojna. Stagnácia po kríze v rokoch 2007 až 2009 trvá už 11 rokov. V určitom zmysle je ale situácia Západu lepšia ako vtedy. Neexistuje dynamicky sa rozvíjajúci Sovietsky zväz. Je tu ale Čína. A jej nebývalé vysoké tempo hospodárskeho rastu. Doslova rozmach trvajúci tri desaťročia. Taký dosiaľ nepoznala žiadna západná krajina v celej histórii kapitalizmu. A Západ musí konať.

Prirodzene, že západné vládnuce kruhy rozmýšľali i o vojne. Myšlienka lákavá, ale zároveň smrtiaca. Prvé dve svetové vojny prebehli bez jadrových zbraní a iných druhov zbraní hromadného ničenia. Bolo potrebné prísť s niečím, čo nahradí svetovú vojnu. Zároveň ale nahradí jej účinky. A samozrejme udrží vládnucu elitu pri moci.

Alternatívou ozajstnej môže byť studená vojna. V súčasnosti sa nazýva hybridná. Používajú sa v nej prostriedky finančné, obchodné, ekonomické, psychologické či informačné. Tiež kybernetické zbrane a špeciálne metódy tajných služieb. Nič z toho však nedáva vládnucim orgánom oprávnenie prejsť od trhových metód k administratívnym príkazom. A iba takto môžu prekonať nerovnováhy nahromadené v hospodárstve.

Vlády a médiá začali vytvárať atmosféru strachu. Na jej základe si pokojne prideľujú právomoci. Začínajú aktívne zasahovať do ekonomiky. Takéto metódy sú v rozpore so zásadami „civilizovaného“ kapitalizmu. Sľubujú, že zásahy nebudú trvalé. Po čase sa má všetko vrátiť do normálu. Obnoví sa „civilizovaný“ kapitalizmus. Začne sa oživenie a následne príde rast.

Odborníci tvrdia, že „stav núdze“ potrvá do konca roka. Maximálne do polovice nasledujúceho. „Vírusová vojna“ bude blesková a víťazná. Dôjde k masívnym bankrotom. Mnoho biliónové dlhy v dolároch zmiznú. Vírus odfúkne bubliny na finančných, tovarových i realitných trhoch. Hodnota spoločností sa zrúti o mnoho biliónov dolárov. Ekonomika začne opäť „dýchať“. Začne sa oživenie, ktoré sa potom zmení na dlho očakávaný rast.

„Boj s vírusom“ sa neskončí, keď lekári ohlásia výrazný pokles nakazených a mŕtvych. Ale keď trhy klesnú na absolútne dno. Vtedy „majitelia peňazí“ odkúpia bezcenný majetok. A nastolia novú úroveň kontroly nad globálnou ekonomikou. Rozhodnutie ukončiť „vírusovú vojnu“ neurobia epidemiológovia, ale „vlastníci peňazí“.

Až potom môže začať hospodársky rast. Keď sa skončí, hospodárstvo vstúpi do ďalšej recesie. Následne vládnuce kruhy Západu opäť prídu s nejakým vírusom. A znova rozohrajú hru s názvom „boj proti pandémii“. Toto je v podstate nová schéma hospodárskeho cyklu. Možno ho právom nazvať „vírusovým hospodárskym cyklom“.

„Majitelia peňazí“ ako organizátori súčasnej pandémie vlastne nepotrebujú nekonečný cyklický hospodársky rozvoj. A nepotrebujú už ani kapitalizmus. Ich konečným cieľ je moc nad svetom. Snívajú o vytvorení „Nového svetového poriadku“. V ňom už nebudú žiadne národné štáty. Len svetová vláda. Tento poriadok už nebude mať nič spoločné s klasickým kapitalizmom. Pôjde o nový otrokársky systém. Teda „nový feudalizmus“.

Vypuknutie „vírusovej vojny“ ale odhalilo plány svetovej elity. „Vďaka“ pandémii milióny ľudí na svete začínajú premýšľať inak. „Nový svetový poriadok“ už totiž prestáva byť len výmyslom „hŕstky konšpirátorov“. A mnoho ľudí možno začne byť ochotných bojovať nie s koronavírusom, ale s „vládcami peňazí“.

Redakcia Hlavného denníka upozorňuje čitateľov, že ide o pôvodný preklad textu autora Valentina Jurijeviča Katasonova, ktorý pôsobil ako konzultant pri OSN, poradca MMF a posledné roky ako profesor na Moskovskom inštitúte medzinárodných vzťahov MGIMO.