Na Slovensku formujú verejnú mienku médiá so zahraničným vplyvom. Slovensko od svojho vzniku v roku 1993 opakovane zažíva útoky na celistvosť a stabilitu štátu. Je zaujímavé, že vždy v čase vlády orientovanej na národno–štátne záujmy. Útok na vládu v marci 1994 bol podľa Vladimíra Mečiara organizovaný z Prahy Václavom Havlom. Výrazne sa na ňom podieľala opozícia a poslanci–prebehlíci vládneho HZDS a SNS. Boli medzi nimi také mená ako Milan Kňažko, Jozef Moravčík či Milan Janičina s vtedajším prezidentom Michalom Kováčom. Prevrat bol dočasný, lebo na jeseň toho istého roka sa znovu dostalo k moci HZDS. Lenže to už sa v štáte dobre zakorenil tretí sektor s výdatnou pomocou Nadácie otvorenej spoločnosti a, žiaľ, slovenské denníky – až na jeden – plnili ciele svojich zahraničných investorov. Najmä nevydarenú privatizáciu denníka Smena a následný vznik Sme využila opozícia proti vláde a obvinila ju z útokov na slobodu slova. Opozičný poslanec Ľudovít Černák dokonca informoval parlament, že kauza Smena obletela celý svet.

Aká bola v období 1994 – 1998 situácia v médiách? Slovenská televízia po každom zasadnutí vlády vysielala reláciu Press klub, v ktorom predseda vlády odpovedal na otázky novinárov. Nezabudnuteľným sa stal Peter Tóth z denníka KDH (Slovenský denník), ktorý pred televíznymi kamerami v priamom prenose staval premiéra priam do pozoru. Médiá prinášali virtuálnu realitu a škandalizovanie vlády. Vytvorili pojem mečiarizmus. Voľby v roku 1998 boli druhým pokusom o puč. Niesli sa pod heslom Zmeny a zapojili sa do nich všetky denníky, okrem jedného. Slovenský syndikát novinárov s cieľom zvrhnúť Mečiara školil novinárov v USA. Soros sa priznal, že na slovenské voľby v roku 1998 poskytol dvadsaťpäť miliónov dolárov. Opozícia horúčkovito vyrábala demarše, ktoré potom prichádzali na Slovensko v oficiálnej podobe od európskych inštitúcií. Už sme sa v našom týždenníku zmienili o tom, že Robert Fico o vládnej koalícii vytvorenej po voľbách v roku 1998 povedal, že „mala len dve priority: povaliť Mečiara a pod pláštikom boja proti mečiarizmu dostať sa k privatizácii strategických podnikov“. Napriek tomu médiá tomuto fenoménu nevenovali nijakú pozornosť. Akoby aj, privatizovali sa štátne strategické podniky do rúk aj zahraničných štátnych podnikov! A novinári ďalej viedli boj s mečiarizmom pod vedením Slovenského syndikátu novinárov.

Po roku 1998 sa diametrálne zmenil stav na mediálnom trhu. Koalícia neštandardným spôsobom ovládla verejnoprávnu televíziu, keď všetkých redaktorov internovala na dvadsiatom ôsmom poschodí budovy televízie. Prestal vychádzať proslovenský denník Slovenská REPUBLIKA a čoskoro po svojom vzniku zanikol aj Nový deň. A vznikali ďalšie nové médiá a vznikajú dodnes, v ktorých sa uplatnili len novinári s antimečiarovskými postojmi. Novinári píšuci v záujme Slovenskej republiky po roku 1998 stratili možnosť realizovať sa. Priestor Slovenskej republiky celoplošne pokryli médiá so zahraničnými vlastníkmi a verejnoprávna televízia a rozhlas sa stali nástrojom propagandy novej moci.

Tento stav v médiách trvá dodnes. Dokonca sa ešte zhoršil po tom, keď vydavateľka mesačníka Extra plus prepustila všetkých novinárov, ktorí vyše dvadsať rokov boli oporou tohto pronárodného periodika. Samozrejme, že na slovenskom mediálnom nebi môžu hviezdiť len predajní jedinci, ktorí dostávajú priestor v médiách komentovať udalosti na Slovensku.

V súčasnosti sa pozornosť zosieťovaných novinárov uberá proti vláde Roberta Fica. V spolupráci s americkou ambasádou, s tretím sektorom a najmä s Matovičovou a so Sulíkovou stranou vedú tvrdý boj o ovládnutie Slovenska. Organizovali pochody známe ako Gorila, Bašternák a v súčasnosti sa pripravujú využiť smrť mladého novinára Jána Kuciaka.

Kto bol Ján Kuciak? V roku 2015 vyštudoval filozofickú fakultu v Nitre a zamestnal sa v internetovom médiu aktuality.sk, spadajúcom do nemeckého vydavateľstva Ringier Axel Springer. Zaujímavé je, že novinársky elév pracoval na témach odhaľovania organizovaného zločinu. Vnucuje sa otázka, kto ho inštruoval? Na internete sa objavil videozáznam, v ktorom Kuciak vlani prednášal v bratislavskej pobočke Nadácie otvorenej spoločnosti Georga Sorosa o kauze Panama Papers. Na verejnosť prenikli informácie, že údajne z londýnskeho Sorosovho operatívneho centra pochádzala prvotná dátová komunikácia o tejto kauze britskému listu The Guardian. Odhliadnuc od ďalších „produktov“ zosieťovanej slovenskej žurnalistiky Kuciak je jej prvou obeťou.

Je zarážajúce, že médiá smrť Jána Kuciaka porovnávajú so smrťou Roberta Remiáša a bez dôkazov podsúvajú názory, že v oboch prípadoch išlo o zodpovednosť vládnej strany. Rovnako robia paralelu medzi vládou Mečiara a Fica a oboch vykresľujú ako nepriateľov slobody slova a zodpovedných za všetky kriminálne činy v štáte. Akoby sa za vlády Dzurindu či Radičovej nestali poľutovaniahodné skutky, trebárs smrť exministra hospodárstva Jána Duckého, dodnes nevyšetrená, alebo advokáta Ernesta Valka...