Stephen F. Cohen a ja zdôrazňujeme, že súčasný stav medzi Spojenými štátmi a Ruskom je nebezpečnejší ako počas Studenej vojny medzi USA a Sovietskym zväzom. Kvôli upozorneniu na riziká jadrovej vojny, ktoré sa zvyšuje súčasným stavom napätia, nás za „ruských agentov“ označil portál na „dešifrovanie ruskej propagandy“ PropOrNot, webstránka, ktorá má byť dotovaná elementmi amerického vojensko–bezpečnostného komplexu.

Spolu s Cohenom zdôrazňujeme, že počas Studenej vojny sa obe strany usilovali o zníženie napätia a budovanie dôvery. Prezident John F. Kennedy spolupracoval s Chruščovom na odstránení kubánskej raketovej krízy. Richard Nixon uzavrel dohody so sovietskymi vodcami na kontrole zbraní, ako aj Jimmy Carter. Prezident Ronald Reagan a Gorbačov spolupracovali na ukončení Studenej vojny. Administratíva Georgea H. W. Busha ubezpečila Gorbačova, že ak sa Sovieti dohodnú na znovuzjednotení Nemecka, USA neposunú NATO ani o palec ďalej na východ.

Všetky tieto úspechy boli zničené neokonzervatívnymi režimami Clintona, Georgea W. Busha a Obamu. Zámer prezidenta Donalda Trumpa normalizovať vzťahy USA s Ruskom bol zablokovaný vojensko–bezpečnostným komplexom, mediálnymi presstitútmi a Demokratickou stranou. Hoaxu „Russiagate“ a v súčasnosti nelegitímnemu procesu impeachmentu sa darí brániť akejkoľvek snahe o zníženie napätého stavu medzi jadrovými mocnosťami.

Tí z nás, ktorí žili a bojovali v Studenej vojne, sú dobre oboznámení s početnými prípadmi, keď falošné varovania pred letiacimi interkontinentálnymi balistickými raketami a iné tenzie mohli vyústiť do nukleárneho armagedonu. Bývalý predstaviteľ CIA Ray McGovern nám pripomína, že 27. októbra 1962 počas vrcholu kubánskej krízy zabránil vypuknutiu jadrovej vojny jediný kapitán ponorky sovietskeho námorníctva Vasilij Alexandrovič Archipov. Archipov bol jedným z dvoch kapitánov ponorky B–59. Po hodinách, počas ktorých bola ponorka otĺkaná hĺbkovými náložami amerických vojnových lodí, uviedol druhý kapitán Valentin Grigorjevič Savitsky do pohotovosti 10–kilotonovú jadrovú zbraň, schopnú zničiť celú lodnú skupinu USS Randolph. Nestalo sa tak len preto, že Archipov zamedzil rozkazu ju odpáliť a vyplával so sovietskou ponorkou na povrch.

Ray McGovern rozpráva tento príbeh a takisto si ho môžeme prečítať v knihe Doomsday Machine (2017) od Daniela Ellsberga. Skutočne desivá časť príbehu je, že americké spravodajské informácie boli natoľko nekompetentné, že Washington ani netušil o prítomnosti jadrových zbraní na bombardovanej sovietskej ponorke. „Šarže“ si mysleli, že môžu dať Sovietom lekciu potopením ponorky, ktorá priplávala blízko k Spojeným štátom a mohla ich zničiť.

Ďalší hrdina, ktorý zabránil jadrovému konfliktu, bol Stanislav Jevgrafovič Petrov, ktorý neuposlúchol sovietsky vojenský protokol a neodovzdal správu o prichádzajúcich amerických raketách. Neveril, že na takýto útok existuje vojensko–politický základ a dospel k záveru, že ide o zlyhanie sovietskeho satelitného výstražného systému, čo bola pravda.

Američania i Sovieti mnohokrát nadhodnocovali varovania na základe úsudku. Môj kolega Zbigniew Brezezinski mi rozprával príbeh, keď ho zobudili o 2. hodine ráno so správou o sovietskej raketovej hrozbe. Ukázalo sa, že simulácia útoku sa nejakým spôsobom dostala do varovného systému a bola hlásená ako skutočná. Vtedy sme boli naozaj blízko. Niekto správu však dostatočne spochybnil predtým, ako Brzezinski stihol prebudiť prezidenta.

V priebehu rokov som sa pokúšal korigovať rozsiahle nedorozumenie a prehnané nepriateľstvo Reaganovho „vojenského pozadia“ voči marxistom, lepšie povedané ľavicovo reformným hnutiam v Granade a Nikarague. Reagan mal so zavedeným hospodárskym programom a stagfláciou v pláne, aby priviedol Sovietov k rokovaciemu stolu a ohrozil ich zlomenú ekonomiku nákladmi na zbrojenie. Plán tiež závisel od prevencie voči akémukoľvek marxistickému šíreniu v Strednej Amerike a na okolitých ostrovoch. Sovieti zistili, že v tejto oblasti, ktorú potrebujú na zdroje pre vlastnú zdevastovanú ekonomiku, neexistujú väčšie vyhliadky na komunistickú expanziu.

Čítanie knihy The Spy and The Traitor (2018) Bena McIntyrea, príbehu o plukovníkovi KGB Olegovi Gordjevskom a britskej MI6, mi prvýkrát odhalilo, aký nebezpečný Reaganov plán bol. Americká spravodajská služba zašla tak ďaleko, že Washington si neuvedomil, že projekt určený na strašenie Sovietov až ku konečnému mieru ich namiesto toho presvedčil, že Spojené štáty sa pripravujú na úplnú jadrovú ofenzívu.

V tom čase bol sovietskym lídrom bývalý šéf KGB Jurij Andropov. Vojenské cvičenie NATO Able Archer v novembri 1983 simulovalo stupňujúci konflikt, ktorý vrcholí jadrovým útokom na ZSSR. Sovieti to nevideli ako cvičenie a považovali ho za americkú prípravu na skutočný útok. Čo zamedzilo sovietskej preventívnej akcii, bol Gordjevského report MI6, že „Američania ženú sovietsku úzkosť až na pokraj.“ To otvorilo oči Reagana a Thatcherovej voči hrozbe, ktorú vytvorili svojimi slovami a činmi. CIA neskôr priznala: „Gordjevského informácia bola pre prezidenta zjavením… iba Gordjevského včasné varovanie Washingtonu cez MI6 zabránilo, aby veci nezašli ďaleko.“

Podľa môjho názoru a názoru Stephena Cohena: s takmer zvolenou Hillary, ktorá označila ruského prezidenta za „nového Hitlera“, s neustálymi provokáciami a démonizáciou Ruska a jeho lídrov, s hromadením jadrových rakiet na hraniciach Ruska, s americkými bezpečnostnými agentúrami vytvoreným „Russiagate“ a blokádou Trumpovej normalizácie vzťahov, veci už zašli príliš ďaleko. Vyššie popísané falošné poplachy a nesprávne prepočty môžu mať dnes pravdepodobnejšie smrteľné následky ako kedykoľvek predtým.

V skutočnosti sa to zdá byť zámer. Prečo by ľudia, ako napríklad Stephen Cohen a ja, boli označovaní za „ruských agentov“ za to, že hovoria pravdu a dávajú presné, úprimné varovania pred nebezpečenstvom napätia, keďže ani jedna strana neverí tej druhej? Je bezohľadné a nezodpovedné démonizovať bezúhonných ľudí ako „ruských agentov.“ Keď sa vyjadrenie pravdy stáva znakom nelojálneho Američana, aká nádej zostáva?