Branislav Fábry
22. 2. 2021 blog autora
Konflikt medzi EÚ a
Ruskom dosiahol v roku 2021 nový rozmer a otvorene sa hovorí o
križovatke, za ktorou sa nachádza veľký konflikt. Vzťah oboch
subjektov je však už dnes konfrontačný a otázkou je len to, akú
mieru nepriateľstva dosiahne. Zdá sa, že ani EÚ, ani Rusko nie sú
ochotné ustupovať zo svojich pozícií. Netreba opakovať, že
aktívnu úlohu pri zhoršovaní európsko-ruských vzťahov zohráva
aj slovenská zahraničná politika, v ktorej dominujú subjekty s
rusofóbnymi postojmi. Aj minulá vláda sa pritom v rozhodujúcich
otázkach vyjadrovala euro-atlanticky, dokázala však udržať
rozumnú mieru zdržanlivosti a diplomacie. Existuje viacero dôvodov,
pre ktoré sa vzťah medzi EÚ a Ruskom zhoršuje, nezanedbateľnú
úlohu však zohráva obraz vonkajšieho nepriateľa, ktorý môže
ospravedlniť potlačovanie princípov právneho štátu vo vnútri
vlastnej krajiny. Tento jav existuje tak v RF, ako aj v EÚ.
Keď sa nedávno ruský minister S.
Lavrov vyjadril, že Rusko je pripravené na prerušenie vzťahov s
EÚ, boli mnohí západní politici prekvapení. V skutočnosti však
nešlo o nič prekvapujúce, je to len prirodzený následok vývoja
posledných rokov, ktoré priniesli rozvrat vzájomných vzťahov. Z
dialógu medzi EÚ a Ruskom sa vytratila racionalita a nastúpila
séria tvrdých výrokov.
Tie sa objavili najmä kvôli kauze A. Navaľného a masovým
protestom v Rusku začiatkom tohto roku. Podľa očakávania na
kritiku zo Západu prišla tvrdá ruská reakcia, ktorá sa prejavila
počas návštevy predstaviteľa EÚ pre zahraničnú politiku J.
Borella v Moskve. Minister S. Lavrov
otvorene povedal, že nepovažuje EÚ za dôveryhodného partnera,
upozornil na potláčanie protestov v západnej Európe, ktoré
dosahuje väčšie rozmery než policajné násilie v RF. Moskva
dokonca vypovedala troch diplomatov z krajín EÚ,
ktorí sa mali zúčastniť na demonštráciách za S. Navaľného. V
nasledujúcich dňoch S. Lavrov dokonca načrtol i červenú čiaru
vzťahov s Bruselom, ktorou sú ďalšie sankcie poškodzujúce ruskú
ekonomiku. Ak by sa Brusel rozhodol pre podobný krok, Moskva
nevylučuje ani prerušenie vzťahov s EÚ.
Je očividné,
že Rusko hodlá v roku 2021 prejavovať väčšiu asertivitu vo
vzťahoch s EÚ. Doteraz sa výhrady Moskvy zameriavali skôr voči
USA a Európa zostávala v tieni, v poslednom čase sa však situácia
mení a ruská kritika sa čoraz viac obracia voči EÚ. O vzťahoch
s Washingtonom si už dlho nikto v Moskve nerobí ilúzie a boli by
zlé bez ohľadu na víťaza volieb v USA. Vo vzťahu k EÚ však v
minulosti používala Moskva umiernenejšiu rétoriku a usilovala sa
o racionálny dialóg. K zmene tohto postoja prispel najmä fakt
zhoršených vzťahov medzi
Ruskom a Nemeckom, keď
práve Berlín sa najviac angažoval v kauze A. Navaľného. Ide o
varovný signál, lebo tieto dve krajiny dokázali po roku 1990
racionálne diskutovať i v časoch, keď väčšina štátov EÚ
zažívala opakované vlny rusofóbie. V Rusku i Nemecku dnes však
narastá vzájomné sklamanie. Berlín donedávna očakával, že
bude mentorom Moskvy v otázke politického a ekonomického systému,
to však RF veľmi jasne odmietla. Na mentorovanie sú dnes Rusi
alergickí, pretože majú so západnými poradcami svoje skúsenosti.
Staršia generácia si
pamätá, ako experti z USA a EÚ v 90-tych rokoch pomáhali pri
„modernizácii“ Ruska a že ho svojimi reformami takmer
zdecimovali.
Ruská verejnosť je protizápadná
Predstavy väčšiny západných
politikov a novinárov o Rusku sú dnes plné predsudkov a omylov.
Závery robia podľa liberálnych názorov v ruskom kyberpriestore,
ktorý oslovuje značnú skupinu ruskej mládeže, vôbec však
neoslovuje starých a slabých. V myslení západných subjektov
dominuje predstava, že ruská verejnosť je skôr prozápadná a že
hlavnou prekážkou proeurópskej orientácie Ruska je osoba V.
Putina. Ide o zjavný omyl, keďže práve V. Putin v minulom
desaťročí silno presadzoval proeurópsku orientáciu Ruska. Na
začiatku 21. storočia sa pokúšal vytvoriť úzke väzby s
Nemeckom a Francúzskom, nemal však úspech, pretože nebol ochotný
robiť kompromisy v otázkach suverénnych práv RF alebo umožniť
západným koncernom ovládnuť ruské energetické zdroje. To dal
jasne najavo už pri odmietnutí Európskej energetickej charty.
Dokonca možno predpokladať, že pri inom prezidentovi by sa Rusko
správalo ešte menej prozápadne a oveľa tvrdšie bránilo svoje
záujmy proti Bruselu či Washingtonu. Práve takýto tvrdý
protizápadný postoj dnes väčšina občanov RF od vlády požaduje.
Podľa prieskumov (protiputinského) Centra Jurija Levadu medzi
ruským obyvateľstvom už niekoľko rokov narastajú
protizápadné nálady Prieskum
o tom, koho Rusi považujú za svojho hlavného nepriateľa, sa koná
každý rok a na
jeseň 2020
v ňom EÚ skončila na 4. mieste. Za horších nepriateľov považuje
ruská verejnosť už iba USA, Ukrajinu a Veľkú Britániu.
Ešte paradoxnejšie je však to, koho ruská verejnosť podľa prieskumu považuje za svojho najlepšieho priateľa . V roku 2020 sa na prvých troch miestach ocitli Bielorusko, Čína a Kazachstan. Zvlášť pozoruhodné je to, aký veľký podiel Rusov už vníma Čínu ako najlepšieho priateľa a že Čína v tomto ukazovateli predbehla aj tradičných priateľov ako Kazachstan alebo Arménsko. Zdá sa, že čím väčší tlak na Rusko vykonáva Západ, tým viac ruská verejnosť preferuje orientáciu na Čínu. Ešte v roku 2012 považovalo viac Rusov za svojho priateľa skôr Nemecko než Čínu. Popularita Číny sa zdvojnásobila hlavne počas ukrajinskej krízy v roku 2014. Táto informácia je zaujímavá aj preto, lebo v budúcnosti sa bude Čína usilovať o prvenstvo pri ekonomickej spolupráci s Ruskom. Paradoxne, V. Putin je vo vzťahu k Číne podstatne opatrnejší než ruská verejnosť a dnes by najradšej ostal otvorený na obe strany. V prípade rastúceho západného tlaku však nebude mať na výber. Niektorí politici v EÚ si tiež naivne myslia, že keď zvýšia tlak a prerušia spoločné projekty s RF, tak Rusko začne ustupovať. V odpore voči západnému tlaku sú však ruská spoločnosť i vláda zjednotené a 90-te roky ich poučili, že svoje záujmy musia brániť veľmi tvrdo.
Vnútorné problémy Ruska
Patrí k zažitým zvykom
politikov a novinárov na Západe vykresľovať Rusko v oveľa horšej
podobe, než je realita. Vo vývoji postsovietskeho Ruska sa pritom
striedajú úspešné a neúspešné obdobia. Deväťdesiate roky 20.
storočia boli pre RF veľkou katastrofou, rozpadla sa ekonomika,
objavila sa dovtedy nevídaná chudoba, verejný dlh dosiahol 100 %
HDP a krajina zažila všeobecný úpadok. Naopak, prvé desaťročie
21. storočia sa vyznačovalo nevídaným rastom ekonomiky a
blahobytu. V poslednom desaťročí opäť cítiť
stagnáciu, ktorá je spätá
s nižšími cenami ropy po roku 2014 i viacerými štrukturálnymi
problémami Ruska. Pokiaľ ide o pandémiu koronavírusu, tá mala na
Rusko negatívny dopad, ale v roku 2021 sa očakáva posilnenie rubľa
a opätovný rast
HDP o 2,7 %,
čo je spojené nielen s rastúcimi cenami ropy. Pandémia odhalila i
mnoho vnútorných problémov RF a je jasné, že mnohé ruské
problémy majú štrukturálny charakter. Tiež dlhodobým problémom
je silná závislosť od exportu surovín. Na druhej strane RF je v
mnohých ohľadoch sebestačná a svoju sebestačnosť zvýšila
zvlášť po roku 2014. Vláda si štrukturálne problémy uvedomuje
a niektoré sa pokúša aj odstrániť, i keď nie vždy úspešne.
Dilema je v tom, že ruská vláda nechce kvôli reformám v
ekonomike ohroziť stabilitu krajiny.
Na
Západe ešte stále existujú ľudia, ktorí veria, že receptom pre
Rusko sú liberalizácia, privatizácia či decentralizácia.
V skutočnosti by však podobné riešenia vyvolali veľa problémov.
Decentralizácia a prenos moci na regióny by viedli k oživeniu
mnohých zmrazených konfliktov. Najznámejším konfliktom bola
vojna v Čečensku, ale podobné problémy existujú aj v ďalších
subjektoch RF, nielen na Kaukaze. Decentralizácia
a privatizácia by
tiež viedli k posilneniu vplyvu susedných štátov v prihraničných
regiónoch, a to všetko by mohlo vyvolať ešte ďalšie konflikty.
Okrem toho, aj skúsenosti z 90-tych rokov hovoria proti
„modernizácii“ podľa západných vzorov. Ekonomický a
politický model Západu bol úspešný v druhej polovici 20.
storočia, dnes sa však ocitá vo vážnych problémoch. Európske
štáty nedokážu nájsť odpoveď na extrémne majetkové rozdiely,
úpadok strednej triedy, kolaps sociálnych systémov či presun
výroby do Číny. Upadá však nielen ekonomický, ale aj politický
model Západu. Nadvláda oligarchie sa stáva čoraz otvorenejšou a
negatívne trendy sa nedarí zvrátiť žiadnymi politickými
rozhodnutiami. Celkovo EÚ dnes musí nájsť odpovede na vlastné
zlyhania v politike a ekonomike a až potom hovoriť o riešeniach v
RF.
Zmysel sankcií?
Predstava, že na Rusko treba
zvyšovať tlak a potom začne robiť Kremeľ ústupky, ako si to
myslia niektorí politici, nebude fungovať. Rusko v histórii
opakovane dokázalo, že aj v najzúfalejšej situácii dokáže
vytrvať voči vonkajšiemu nepriateľovi. Niektorí rusofóbi si
tiež myslia, že zmeny ZSSR počas Gorbačovovej perestrojky boli
vyvolané tlakom R. Reagana, čo je omyl. Veď americkému nátlaku
neustupuje ani KĽDR, ktorá je neporovnateľne slabšia, než bol
ZSSR. Snaha o zmenu vzťahov so Západom vychádzala z vnútra
sovietskej spoločnosti a M. Gorbačov sa stal symbolom tohto javu. V
polovici 80-tych rokoch bolo vedenie krajiny viac protizápadné,
zatiaľ čo sovietska verejnosť si želala vyrovnať sa s krivdami,
ktoré Moskva spôsobila v ČSSR, Maďarsku či inde v strednej
Európe. V súčasnosti je však situácia opačná: ruská verejnosť
je ešte viac protizápadná než ruská vláda, navyše v krajine
stále vládne presvedčene, že Západ Moskvu po roku 1991
podviedol, čo sa už nesmie opakovať.
Ani hrozby v podobe vylúčenia
z Rady Európy, ktoré
navrhujú určití západní politici, dnes na Rusov nezaberajú.
Medzi Ruskom a Radou Európy existuje hlboká nedôvera (téme som sa
venoval tu).
Veľkú úlohu zohralo odňatie hlasovacích práv ruskej delegácii
v Parlamentnom zhromaždení RE po konflikte na Ukrajine, čo trvalo
až do 2019. Daný postup Moskva považovala za nespravodlivosť aj
vzhľadom na porušenie územnej celistvosti Srbska (Kosovo), ktoré
k podobným krokom neviedlo. Množstvo kritiky sa v Rusku objavuje
voči rozhodnutiam ESĽP v Štrasburgu a to najmä zo strany ruského
ústavného súdu. Ten svoju kritiku formálne vyjadril už pri kauze
Markin proti RF, keď požadoval súlad rozhodovacej činnosti ESĽP
s ruskou ústavou. Po kauze M. Chodorkovského sa ruské súdy stali
voči Štrasburgu ešte ostražitejšie, najmä pri podozreniach z
politizácie rozhodovacej činnosti. Tento trend sa prejavil aj po
rozhodnutí ESĽP vo veci Navaľný proti RF z októbra 2017, ktoré
sa týkalo aktuálne diskutovanej kauzy Yves Rocher. Generálna
prokuratúra a Najvyšší súd RF v apríli 2018 prípad znovu
preskúmali a NS
RF verdikt znovu potvrdil.
Celkovo, v Rusku dnes silnie
presvedčenie, že členstvo krajiny v Rade Európy nemá zmysel a
bráni ho zmenšujúca sa skupina politikov, ktorá nechce úplne
pretrhať väzby s Európou. Vylúčením Ruska by však bola aj táto
dilema vyriešená.
Ako
hlavný sankčný nástroj zo strany EÚ sa dnes javí otázka
plynovodu NordStream 2,
ktorý početné skupiny európskych politikov žiadajú zrušiť.
Veľa sa hovorí o plyne ako o nástroji ruského imperializmu a o
závislosti EÚ od RF. Na druhej strane v oblasti energetiky bude
ešte dlho zohrávať kľúčovú úlohu ropa a z hľadiska dovozu
ropy je EÚ od Ruska menej závislá. Navyše, ruské dodávky ropy
dokáže ľahšie nahradiť z regiónov, ktoré sa nachádzajú pod
vplyvom alebo kontrolou USA. Okrem toho, ak bridlicový plyn z USA
nahradí zemný plyn z Ruska, tak si EÚ môže vytvoriť závislosť
na Američanoch. Celkovo možno konštatovať, že hoci by zrušenie
projektu NordStream 2 malo na RF ekonomický dopad, na ruskú
politiku by však želaný dopad nemalo, skôr naopak. V Rusku dnes
vládne silná zhoda, že pred západným nátlakom ustupovať
nemožno a ani zrušenie projektu NordStream 2 túto vôľu nezmení.
Dopadne to podobne, ako po roku 2014, keď žiadne ekonomické
sankcie k politickým ústupkom RF neviedli. S Ruskom sa dajú robiť
kompromisy a racionálne diskutovať o obojstranne výhodných
návrhoch, ale predstava, že pri západnom postupe z pozície sily
bude Rusko ustupovať, nefunguje.
Napriek všetkým uvedeným
problémom ponúka vzťah medzi EÚ a RF výhody pre obe strany. EÚ
a Rusko sa komplementárne dopĺňajú a umožňujú partnerovi
posilniť svoju pozíciu voči iným veľmociam. Z pohľadu EÚ
spolupráca s RF znižuje európsku závislosť od USA a ponúka i
možnosti pri riešení kríz v susedstve EÚ. Je pritom jasné, že
pre EÚ zostane USA na dlhý čas dominantný partner, ale práve
preto treba hľadať aspoň čiastočné alternatívy voči americkej
hegemónii. Vzťah EÚ a Ruska však ponúka aj iné možnosti na
inštrumentalizáciu, predovšetkým prenášanie zodpovednosti za
vlastné problémy na druhého partnera. Dôležitým trendom
súčasnosti je militarizácia Európy a rastúce
výdavky na zbrojenie.
Zmysel týchto výdavkov je otázny a zjavne nejde o obranné
výdavky. Štáty NATO už dnes vydávajú na zbrojenie viac než
zvyšný svet dokopy a samotné Francúzsko približne toľko, čo
Rusko. Obraz ruského nepriateľa však napomáha ospravedlniť to,
že peniaze sa vyhadzujú na zbrane pre koncerny, hoci to, čo dnes v
EÚ kolabuje, je systém zdravotníctva a sociálnych služieb.
Netreba dodávať, že obchod so zbraňami je aj hlavným motorom
korupcie politikov, najmä s ohľadom na nízku
transparentnosť.
Ruskú tému však možno
inštrumentalizovať aj iným spôsobom. V európskych štátoch už
niekoľko rokov klesá dôvera vo verejnú moc a oficiálne
informácie. To je vyvolané dlhodobým šírením nepravdivých
informácií vládami a mainstreamovými médiami. Veľká časť
európskej verejnosti stratila dôveru v oficiálne informácie už
počas vojny v Iraku 2003, ktorá sa ospravedlňovala lžou o
zbraniach hromadného ničenia. K poklesu verejnosti prispelo aj
šírenie nepravdivých vládnych informácií počas ekonomickej
alebo migračnej krízy. Napriek tomu, že tento pokles dôvery voči
oficiálnym inštitúciám je pochopiteľný, pre európskych
politikov a s nimi spojené médiá je veľmi ťažké priznať si
zlyhania a s odkryť vládnuci systém nadvlády oligarchie v EÚ. Je
oveľa pohodlnejšie nájsť niekoho, koho možno obviniť z poklesu
dôvery verejnosti. Tým „vinníkom“ nemôžu byť zlyhávajúce
štáty ani štáty pod vplyvom západných korporácií, ale len
mocnosti s nezávislou politikou. V podstate sa teda núkajú Čína
alebo Rusko. Čína je však už dnes hlavným obchodným partnerom
EÚ, väčším
než USA,
a rušenie vzájomných projektov by ťažko poškodilo práve
európskych investorov. Ako ideálny nepriateľ sa v tejto situácii
javí Rusko. Rusko je oveľa menšia ekonomika a nezohráva v
ekonomických plánoch európskych korporácií takú zásadnú
úlohu. Navyše, mnohé európske štáty majú s Ruskom negatívne
historické skúsenosti a existuje aj veľké množstvo predsudkov,
na ktorých sa dá stavať. V takejto situácii je výhodné
obviňovať Rusko z vlastných zlyhaní, a to najmä tvrdeniami
o ruskej hybridnej vojne či
šírení dezinformácií.
Rusko môže takisto veľmi
dobre slúžiť aj ako príklad krajiny, kde sa žije ťažšie než
vo väčšine štátov EÚ a západní politici tak môžu poukazom
na problémy RF presviedčať občanov, ako sa im dobre darí.
Samozrejme, medzi EÚ a Ruskom existujú určité politické
odlišnosti: v RF je ústava plná demokratických hesiel, ale
realita autokratická a byrokratická, zatiaľ čo demokratické
heslá európskych ústav koriguje realita nadvlády ekonomickej
oligarchie. Obe entity sú však napriek politickým odlišnostiam
súčasťou politického a ekonomického systému v kríze. Tento
systém sa nepodarí dlhodobo udržať žiadnou teóriou o vonkajšom
nepriateľovi.
novarepublika.cz