Kto si na zmiešaných územiach juhu značkuje priestor? Meteorológovia predpovedali dážď a studený vietor na celom území Slovenska, ale nad Štúrovom sa vyjasnila obloha a zasvietilo slnko. Celonárodné stretnutie matičiarov v tomto najjužnejšom meste Slovenska pri príležitosti odhalenia pamätníka Ľudovíta Štúra sa mohlo zaobísť bez dáždnikov. Na brehu Dunaja s výhľadom na Ostrihomskú baziliku a hrad sa postupne zhromažďovali národovci z rôznych kútov Slovenska, dokonca i z Maďarska z neďalekých slovenských dedín spod Plešských hôr. Okolo postavenia pamätníka slovenskému velikánovi v Štúrove sa narobilo veľa zlej krvi. Už postavenie základného kameňa na štátnom pozemku pred Dopravným úradom 29. apríla 2015 bolo tŕňom v oku miestnych vandalov, ktorí zahádzali kameň kopou konského hnoja. Na druhý deň po vyčistení priestoru narúšal slávnostné odhalenie základného kameňa protestnými výkrikmi dav ľudí z SMK pod vedením vtedajšieho predsedu Republikovej rady SMK a bývalého ministra školstva Lászlóa Szigetiho. Nechýbala tu ani maďarská zástava s nápisom Felvidék, zrejme aby Slováci vedeli, kto je tu pánom.

Trvalo takmer štyri roky, kým sa Miestnemu odboru Matice slovenskej a neúnavnej bojovníčke za práva Slovákov na slovenskom juhu Margaréte Vyšnej podarilo presadiť, aby pamätník Ľudovíta Štúra mal v Štúrove dôstojné miesto na dunajskej promenáde. Mestské zastupiteľstvo v Štúrove protestovalo v uznesení proti osadeniu pamätníka na tomto mieste a poslanci sa vyjadrili, že umiestnenie „takejto sochy na brehu Dunaja je nevhodným a necitlivým zásahom do pokojného a mierového spolunažívania Maďarov a Slovákov“.

Stavebný úrad vydal po niekoľkoročných prieťahoch stavebné povolenie na osadenie pamätníka začiatkom januára tohto roka, a tak už nič nemohlo zabrániť slávnostnej udalosti odhalenia bronzovej busty Ľudovíta Štúra od bratislavského sochára Martina Pala zasadenej do dvojtonového kamenného podstavca z čachtického lomu. Aby však nebolo mrzutostí dosť, ešte v sobotu, deň pred odhalením pamätníka, sa konalo protestné zhromaždenie asi stovky prívržencov SMK. Na budovu Matice slovenskej v Štúrove ktosi v noci po oboch stranách nastriekal veľký anglický nápis: „Thisis Párkány“. Toto je Párkány. V nedeľu 13. mája sa črtalo krásne jarné počasie. Priestranstvo Námestia slobody na nábreží Dunaja strážila z oboch strán miestna i štátna polícia, ktorá ochotne usmerňovala skupiny návštevníkov na miesto, kde sa mala začať slávnosť. Na pódiu sa už hralo a spievalo. Pred pätnástou hodinou zarecitoval svoju báseň Viliam Hornáček, predseda Združení slovenskej inteligencie KORENE, a potom sa ujal slova prvý podpredseda Matice slovenskej Marek Hanuska. Druhý rečník na slávnostnom zhromaždení Maroš Smolec, správca Matice slovenskej a šéfredaktor Slovenských národných novín, vo svojom pôsobivom prejave uviedol: „Ľudovít Štúr založil Slovenské národné noviny ako prvé politické periodikum slovenského národa. Jeho štruktúra a organizácia funguje dodnes, aj Národné noviny vychádzajú vďaka Matici slovenskej dodnes. Ľudovít Štúr ponad Dunaj hľadí na Ostrihomskú baziliku, ktorá je tiež spojená s jedným významným Slovákom ‒ kardinálom Alexandrom Rudnayom. Verím, že aj tento pamätník bude miestne obyvateľstvo spájať, a nie rozdeľovať. Ani Matica slovenská sem neprišla, aby rozdeľovala, ale spájala. Ľudia v Štúrove tiež musia žiť vo vzájomnej úcte a rešpekte. Tak by to chcel aj Ľudovít Štúr.“ Následne vystúpil predseda MO Matice slovenskej v Štúrove Jaroslav Janok, ktorý medzi iným povedal, že pamätník až do dnešného odhalenia kontrolovali hliadky matičiarov a mestská polícia ho chránila pred prípadným poškodením.

Zdá sa, že úprimné slová o spolunažívaní Slovákov a Maďarov sa u niektorých miestnych obyvateľov nestretli s porozumením. Na Moste Márie Valérie medzi Štúrovom a Ostrihomom sa objavil veľký transparent, podľa všetkého z dielne maďarských iredentistov, venovaný nielen účastníkom slávnosti, ale celému Slovensku: „Ponížili ste Štúra, keď ste po ňom pomenovali maďarské mestečko, ktoré nikdy nevidel...“ Nuž, Ľudovít Štúr v terajšom slovenskom mestečku Štúrovo naozaj nebol, tak ako nikdy nebol v slovenskom mestečku Rožňava Lajos Kossuth alias Ľudovít Košut, osobný nepriateľ Ľudovíta Štúra, ktorý tu má sochu v nadživotnej veľkosti. Medzi oboma mestami aj pamätníkmi, ktoré tu stoja, je však jeden podstatný rozdiel: Rožňava sa nevolá Kossuthovo alebo Rozsnyó ako za čias horthyovskej okupácie a Štúrovo už sedemdesiat rokov nie je Parkan ako za čias tureckého pašalika Budin Eyaleti. Mimochodom, toto miesto sa za celých stopäťdesiat rokov osmanskej nadvlády až do jeho oslobodenia vojskami Jána Sobieskeho v roku 1683 menovalo po turecky Džiger delen Parkan (pevnosť zarývajúca sa do pečene nepriateľa). Obraz pevnosti Parkan nám opísal turecký cestovateľ Evliya Čelebi, ktorý časť územia Slovenska precestoval v rokoch 1663 ‒ 1664: „Leží na rovnej lúke na západnom brehu rieky oproti hradu Strigon...“ (alebo Strigoň, čiže dnešný Ostrihom). Samozrejme, nepriateľom tureckých Osmanov bolo Uhorsko, teda aj Maďari, preto je nepochopiteľné, že sa mnohí obyvatelia maďarskej národnosti, menovite politici SMK žijúci v Štúrove, dožadujú starého pomenovania mesta „Párkány“ podľa totožného názvu tureckej pevnosti. Vzdáva sa tým hold podmaniteľom veľkej časti Uhorska, na ktorých sú miestni Maďari hrdí? Na dokreslenie: v hornonitrianskom nárečí slovo parkan znamená plot, v maďarčine sa slovom párkány označuje rímsa.

Na slávnostnom odhalení pamätníka Ľudovíta Štúra stretávam starých známych, ktorých som nevidel už roky. Spomínam si na máj pred siedmimi rokmi, keď som sa vybral do Santova v Peštianskej župe, aby som absolvoval IV. pešiu túru pod názvom Spoločnými chodníkmi na vrchol 756 metrov vysokého vrchu Pleš (Pilíš), ktorý je symbolom tu žijúcich Slovákov, čosi ako náš Kriváň. Z pamäti sa mi vynoril nápev piesne: „Pilíšski Slováci na horách plakali, chceli si zaspievať, ale im nedali,“ spomenul som si aj na slová Imricha Fuhla, slovenského novinára a básnika z dediny Mlynky, že „maďarská vláda by pomaďarčila aj Pána Boha“. Priateľ Imrich Fuhl je tu pod zatiaľ zahaleným pamätníkom v Štúrove, hovorí nenútene ako vtedy po namáhavom výstupe na Pleš: „Základný kameň pre pomník Ľudovíta Štúra daroval môj ujo Fraňo spod Pilíša. A keď ho obhádzali pred troma rokmi hnojom, mal som veľmi zlý pocit, akoby hnojom obhádzali aj nás pilíšskych Slovákov v Maďarsku. Vtedy som napísal krátky komentár pod nadpisom Štúr a hnoj. Teraz, keď už pamätník stojí, chcel by som napísať veselšie pokračovanie tohto príbehu.“ Slovákov z oboch dunajských brehov, ktorí sa navzájom poznajú a ktorých spája osobnosť Ľudovíta Štúra, je tu viac. Jána Košiara, katolíckeho kňaza, člena Matice slovenskej, sem zavolali, aby prehovoril a posvätil Štúrov pamätník. Svoj vrúcny vzťah k veľkému mužovi slovenského národa vyjadril slovami: „Považujem to za veľkú česť. Svoje detstvo a mladosť až do maturity som prežil v Levoči, kde stojí socha Ľudovíta Štúra od Fraňa Gibalu v nadživotnej veľkosti. Často som chodil okolo nej so svojimi spolužiakmi. Pri Štúrovej soche v Levoči sa pred maturitnými písomkami schádzajú študenti levočských stredných škôl, kde im, obrazne povedané, duch Štúra i štúrovcov šepká témy maturitných písomiek zo slovenčiny.“

Medzi návštevníkmi slávnostného podujatia matičiarov je aj prezident Ivan Gašparovič, traja poslanci Národnej rady Slovenskej republiky a sudca Najvyššieho súdu SR Štefan Harabin. Postupne oslovujem niektorých hostí s takou obyčajnou otázkou: Neľutovali ste cestu do Štúrova na toto podujatie, keď ste mohli nedeľné popoludnie stráviť doma so svojou rodinou? Jaroslav Paška, podpredseda Zahraničného výboru NR SR: „Na túto udalosť sme čakali dlhé roky, preto som sa na ňu veľmi tešil. Cesta k slovenskej štátnosti bola nesmierne ťažká a zložitá a Ľudovít Štúr bol jednou z tých osobností, ktorá nám tento cieľ pomohla naplniť.“ Štefan Harabin: „Myslím si, že bez Štúra by nebola ani dnešná Slovenská republika. Tento vzácny človek a vizionár predvídal v diele Slovanstvo a svet budúcnosti presne to, čo sa teraz deje v Európskej únii, ktorá chce evidentne zlikvidovať slovanskú, teda aj slovenskú kresťanskú rodinu a nahradiť ju migrantsko–moslimskou rodinou. Už vtedy Štúr povedal, že jediná záchrana je v zjednotenom Slovanstve, v slovanskom Rusku. Niektorí ľudia doma, ultraliberáli, presnejšie liberasti, nám podsúvajú nepravdy, že Rusi sú naši nepriatelia, že sú pre nás hrozba. To je absurdné, to je nenormálne.“

Pri pohľade na vizuálne podmanivý, ale veľkosťou skromný monument Ľudovíta Štúra na slovensko–maďarskom pomedzí sa mi predierajú z povedomia iné, menej slávnostné myšlienky. Na území Slovenskej republiky pribúdajú sochy a pamätníky osobnostiam, ktorých pôsobenie, zásluhy a heroizácia sa viažu na dejiny cudzích národov a ich spojitosť so Slovenskom má neraz trpkú historickú príchuť. Mesto Rožňava si na hanbu celého Slovenska postavilo monument predstaviteľa maďarizačnej koncepcie renegáta Ľudovíta Košuta a v Košiciach v roku 2006 postavili Maďari za tridsaťpäť miliónov forintov sochu svojho národného hrdinu Rákociho za spravodajských ovácií denníka Košický korzár. K panteónu maďarských hrdinov na Slovensku treba priradiť aj bustu Miklósa Horthyho v kostole vo Vydranoch pri Dunajskej Strede i bustu odsúdeného vojnového zločinca Jánosa Esterházyho na Hlavnej ulici na dvore domu č. 72 v Košiciach. Sochu krutovládcu Attilu, ktorý nemal nič spoločné ani s Maďarmi, ani so Slovákmi, a gýčové plastiky mýtických turulov možno vidieť v mestečkách a dedinách na juhu Slovenska. V slovenskom meste Komárno, kde dlhé roky nebolo miesta pre súsošie patrónov Európy sv. Cyrila a Metoda, trčí maďarský historický šovinizmus z bronzových monumentov na každom námestí. Akoby Slovensko bolo stále v područí cudzej, často nepriateľskej ideológie. Akoby sa muselo hanbiť za svoj rod, za svoje vynikajúce osobnosti, za svoje pamätníky, za vlastnú históriu.

Slávnosť odhalenia neželaného pamätníka Ľudovíta Štúra sa skončila. Dúfajme, že zostane nepoškodený, lebo Štúr nebol nepriateľom Maďarov. Na uhorskom sneme v Bratislave 3. marca 1848 ako poslanec za mesto Zvolen sa zápalisto zasadzoval ako jeden z prvých progresívnych Európanov za národné, politické a sociálne práva poddaného ľudu Uhorska ‒ rovnako Slovákov ako Maďarov. V tom istom čase maďarský vlastenec Ľudovít Košut zastával opačný názor, keď vyhlásil: „To je zákon sveta, aby slabý niesol bremeno a bol zavaľovaný daňami a silnejší bol šetrený a zahrňovaný výsadami.“ Košut až neskôr pod dojmom revolučného pohybu v Európe poopravil tento svoj spiatočnícky názor.

Bol Ľudovít Štúr, žijúci v tieni maďarskej šibenice preto, lebo bojoval za práva svojho národa, nacionalistom? Sú nacionalistami ľudia, ktorí si ho prišli uctiť do Štúrova ako jedného z najväčších Slovákov v slovenských krojoch? Sú nacionalistami mladí matičiari, z ktorých si každý priniesol k pamätníku symbolickú prsť zeme zo svojho rodného kraja? Je namieste ohováranie Petra Morvaya, ktorý v Denníku N napísal celostranový článok pod názvom Matičiari si v Štúrove značkovali územie? Jeho text je plný irónie a urážok: „Bola to dobrá ukážka logiky nacionalistov, ktorá sa vyžíva v sporoch o dejiny a o územia a ktorá chce svoju vládu nad daným miestom dokázať značkovaním si územia. V podstate je to to isté, ako keď si svoje územie značkujú psy.“ Ako značkuje jedovatými slinami svoju nenávisť k slovenským vlastencom a Slovensku autor článku ponechajme na čitateľa.

Výbor Miestneho odboru Matice slovenskej v Štúrove úprimne ďakuje všetkým podporovateľom z celého Slovenska za úspešnú realizáciu celonárodného diela ‒ pamätníka Ľudovíta Štúra v Štúrove. Zvlášť patrí poďakovanie tým, ktorí vytrvalo, takmer štyri roky stáli pri zrode tejto myšlienky. Najmä zahraničný Slovák Rudo Fraňo, Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene, vedenie Matice slovenskej, OZ Slovenské hnutie obrody, autor pamätníka akademický sochár Martin Pala, obec Uhrovec, spoločnosť AQUA–VITA, spol. s r. o., ale aj OZ Klub filatelistov 52 ‒ 46 Močenok, strážcovia pamätníka ‒ mladí matičiari z Banskej Bystrice a zamestnanci Matice slovenskej, najmä Libuša Klučková, členka predsedníctva MS, a Marek Hanuska, prvý podpredseda MS.

Počas odhaľovania pamätníku sa nad Štúrovom zázračne vyčasilo. Počas uplynulého víkendu sa stretli matičiari z celého Slovenska na nábreží pri Dunaji v Štúrove. Takmer päťsto prítomných vlastencov slávnostne odhalili pamätník Ľudovítovi Štúrovi. Toto mesto nesie jeho meno už sedemdesiat jeden rokov. V štúrovských uliciach však nemal kodifikátor spisovnej slovenčiny pamätník, sochu, či bustu. Po dlhých peripetiách povoľovacieho konania zo strany štúrovskej samosprávy i problémov s financovaním – sa to štúrovským matičiarom podarilo. Matica slovenská v spolupráci s Domom Matice slovenskej v Nitre a Miestnym odborom Matice slovenskej v Štúrove a spoločnosť Korene spoločne zorganizovali 12. mája na Námestí slobody v Štúrove pod záštitou predsedu vlády SR Petra Pellegriniho a starostky obce Uhrovec Zuzany Máčekovej Celonárodnú slávnosť odhalenia pamätníka Ľudovíta Štúra. Po slovenskej štátnej hymne, ktorú zaspievala mužská spevácka skupina Chlopci z Heľpy, a básni Orlom tatranským, prednesenej akademickým maliarom Viliamom Hornáčkom, otvorili moderátori Juraj Gajdoš, Katarína Macejková a Martina Juhászová slávnostné podujatie. Ako prvý sa prihovoril zhromaždeným 1. podpredsedu Matice slovenskej Mareka Hanusku, ktorý sa osobne pričinil s lopatou v ruke o výstavbu pamätníku: „Dnes odhaľujeme pamätník evanjelickému učiteľovi, jazykovedcovi, spisovateľovi, vojakovi, ale aj poslancovi Uhorského snemu za mesto Zvolen a občanovi Uhorska, ktorého prioritou nebolo rozbitie monarchie, ale blaho všetkých národov v nej. Historici by asi potvrdili, že samostatný slovenský štát by pokladal za utópiu. V týchto súvislostiach sa nevýslovne čudujem prečo u niektorých spoluobčanov vyvoláva Štúr v Štúrove taký odpor. Všetkým, ktorý sa podieľali na odhalení pamätníka patrí veľká vďaka od Matice slovenskej od všetkých matičiarov i všetkých múdrych ľudí. Ďakujem a Pán Boh nech požehná Vaše dielo a nech je s Vami. A keďže medzi tými čo sa fyzicky podieľali na jeho stavbe boli aj maďarsky hovoriaci občania. Köszönöm, Uram Isten veled. Nech susedstvo a priateľstvo Štúrova a Ostrihomu, nech susedstvo najväčšieho kresťanského maďarského kostola a najväčšieho Slováka Ľudovíta Velislava Štúra pretrvá 1000 rokov, povedal M. Hanuska.

Po ňom vystúpil správca Matice slovenskej Maroš Smolec, ktorý o.i. povedal: „Matica slovenská odstránila paradox, že v meste, ktoré už dlhé roky nesie meno Štúra, mu nebola zatiaľ odhalená čo i len malá busta. Je smutné, že práve Ľudovít Štúr sa stáva terčom útokov neoliberálnych médií, historikov a niektorých aktivistov, ktorý sa z neho snažia vyrobiť antisemitu a homosexuála. Tieto obvinenia sa nezakladajú na pravde a sú klamlivé.“ Na záver správca vyjadril presvedčenie, že pamätník Ľudovíta Štúra bude obyvateľov maďarskej i slovenskej národnosti v tomto meste spájať. „Veď aj Ľudovít Štúr si na uhorskom sneme podal ruku s Lajošom Košútom, ak sa neskôr stali politickými súpermi,“ dodal M. Smolec.

V sprievode piesne Aká si mi krásna, ty rodná zem moja v podaní ženského speváckeho zboru Enthea nasledovalo sypanie prstí zeme zo všetkých končín Slovenska. Prítomný hostia potom spoločne odhalili pamätník. Následne ho katolícky kňaz Ján Košiar a evanjelická seniorka Mária Popić posvätili. Slávnosť pokračovala kultúrnym programom. Vystúpili ženský spevácky zbor Enthea, divadelná scénka Mladej Matice a mužská spevácka skupina Chlopci z Heľpy. Po slávnostnom zaspievaní hymny Matice slovenskej Kto za pravdu horí sa konal slávnostný sprievod mestom.

Pamätník Ľudovíta Štúra je zároveň aj symbolom, že na strednom Dunaji žije odnepamäti pôvodné slovenské obyvateľstvo. Svedčia o tom mnohé praveké a staroslovenské sídliská v okolí Štúrova, veľkomoravské hradisko v Čenkove alebo zemské valy a kostoly v Bíni. Okrem toho sa zachovali aj pôvodné slovenské toponymické názvy priezvisk a obcí. So Štúrovom je spätá aj ďalšia významná slovenská osobnosť ‒ kardinál, uhorský prímas a staviteľ protiľahlej Ostrihomskej baziliky Alexander Rudnay.