Je učiteľom celým svojím telom a celým svojím srdcom. Hovorí, že učitelia patria do neba. Môže byť niečo krajšie? Aj myšlienka z nadpisu vyšla z jeho úst. Prečítala som si ju v poslednom čísle časopisu Rodina a škola. Bol jeho šéfredaktorom od roku 2009 až doteraz. Celých desať rokov. V decembri 2019 vyšlo posledné číslo. Keď som nedávno počula jeho smútkom zastretý hlas, že časopis končí, chcelo sa mi plakať spolu s ním. Lebo, ako to Ľubko v poslednom čísle napísal, nielen ľudia a stromy, aj periodiká umierajú.

Umiera časopis, ktorý som mala rada. Mala som česť byť jeho súčasťou. Do Rodiny a školy som vďačne prispievala. Zadarmo, lebo peniaze nie sú všetko. Ale na výrobu časopisu sú potrebné. Ministerstvo školstva ich nenašlo a šéfredaktor to ťahať za vlastné už ďalej nevládal. Ľubko, ďakujeme za tvoju i našu Rodinu a školu, robil si ju dobre.

Poznám všelijakých učiteľov. Aj dobrých, aj tých druhých. A poznám aj takých, ktorí viac kričia, ako robia. Ale sú aj takí, ktorí viac robia, ako kričia. Možno mal Ľubko viac kričať a bol by vyslyšaný. On viac robil. Na vymenovanie celej jeho činnosti v prospech slovenského školstva by som potrebovala veľa priestoru. Preto aspoň stručne:

Ľubomír Pajtinka je učiteľ, spisovateľ, historik, psychológ i novinár. Dosť široký rozsah na jedného človeka. Napriek tomu všetko zvládal. Lebo chcel. Aj s chorým srdiečkom. Ako stredoškolský učiteľ pôsobil na viacerých bratislavských školách. Poznatky, získané za katedrou, využil vo Výskumnom pedagogickom ústave v Bratislave. Tu riešil problematiku stredného školstva. Na ministerstve školstva trinásť rokov pracoval v oblasti starostlivosti o učiteľa. V náplni práce mal aj pedagogickú tlač, prípravu audiovizuálnych pomôcok a vzdelávacích televíznych a rozhlasových programov pre školy.

Vytvoril viacero školských projektov. Za všetky spomeniem aspoň Pátranie po predkoch, ktoré, žiaľ, zaniklo z rovnakých dôvodov ako Rodina a škola. V rokoch 2009 – 2012 riadil Učiteľské noviny. Bol redaktorom viacerých časopisov. Vyšlo mu množstvo kníh, odborných, elektronických publikácií, ale aj pre mladých čitateľov.

Bútľavá vŕba pre dievčatá a chlapcov; Pátranie po predkoch; Učitelia patria do neba; Rozhovory s profesorom Zelinom; Myšlienočka na tento deň; Prichádzajú sedemnásti ministri; Učiteľský otčenáš nemá amen – práve v týchto dňoch sa dostal do predaja a žne úspechy najmä medzi učiteľmi a priaznivcami dobrej výchovy a vzdelávania. V súčasnosti finišuje s knihou literatúry faktu Šípkovské inferno – o zločinoch Engelchena a skupiny Josef, ktoré spáchali v dedinke Šípkov ešte pred tými, o ktorých písal Ladislav Mňačko.

Ďalšia prekážka je odstránená. Aj keď malá, vadila. Pýtate sa komu? Svetoobčanom, ktorí sa neboja presadzovať na každom poli. Voľakedy sa bojovalo na frontoch, ktoré boli líniami stretu armád, vojakov. Dnes sa bojuje zákerne, dávajú sa podpásové údery. Bojuje sa o školstvo, o mládež. Vlastne sa ani nebojuje, pretože všetky zbrane vlastnia nadnárodné sily presadzujúce globalizáciu, kým zástancovia národa sa nemajú kde prejaviť. Aj v prípade Rodiny a školy zvíťazili majitelia pečiatky z ministerstva školstva nad snahou rozvíjať kultivovaný nekomerčný dialóg medzi kľúčovými činiteľmi výchovy a vzdelávania – medzi učiteľmi a rodičmi. Stávame sa prvou krajinou Európy, kde takýto časopis nebude...