Ako to bude pokračovať v Bielorusku?

Ako by situáciu riešili Američania?

icon

Minsk 19. augusta 2020 (HSP/Foto:TASR/AP-Sergei Grits)

Každá krajina by si mala riešiť svoje vnútropolitické problémy sama – jedine tak to môže byť demokratické. Ale čo v prípade krajiny, ktorá je dlhodobo geopolitickým mediálnym a mocenským bojiskom veľmocí a jej verejná mienka je len svetonázorovým a propagandistickým obrazom tohto súboja?

Mám rád Ameriku. Iste, nie každý ju musí mať rád a zďaleka nie vo všetkom si zasluhuje obdiv, ale faktom je, že svet obohatila o mnoho skvelých vecí a myšlienok. Duch Ameriky, jeho originálny génius je nezameniteľný a my všetci by sme bez neho boli o mnohé skvelé (no dobre, aj niektoré horšie) veci ochudobnení.

Mám rád aj Rusko. Takisto ho nie každý musí mať rád a ani ono si zďaleka nie vo všetkom zasluhuje obdiv, ale aj ono svet obohatilo o mnoho skvelých vecí a myšlienok. Aj duch Ruska, jeho originálny génius je nezameniteľný a my všetci by sme bez neho boli o mnohé skvelé (a áno, aj niektoré horšie) veci ochudobnení.

Aj Amerika aj Rusko však majú istú nepríjemnú vlastnosť, ktorú by sme my, obyvatelia „malých“ krajín mali stále mať na pamäti. Sú to veľmoci. Hrajú globálnu veľmocenskú hru, majú svoje záujmy, svoju demagogickú mediálnu mašinériu a svoju geopolitickú sféru vplyvu. Je to demokratické, korektné, spravodlivé voči ostatným? Nie, nie je! Nemá to s demokraciou – vládou ľudu na svojom území – nič spoločné, ba presne naopak.

Dominantná svetová veľmoc, Spojené štáty americké, sa nielen že zatiaľ neospravedlnila za svoju krvavú imperiálnu minulosť, ale naopak, s veľmocenskou aroganciou v nej pokračuje a dokonca ju prezentuje ako šírenie dobra, demokracie, humanizmu, ľudských práv a tých jediných správnych všeľudských hodnôt a foriem fungovania ekonomiky a spoločnosti. Jej základné zahraničnopolitické doktríny otvorene hovoria, že chce mocensky dominovať na tejto planéte a všetkými prostriedkami potlačiť každého, kto by sa tomu chcel stavať do cesty.

Hlavnou prekážkou americkej celosvetovej dominancii, popri Číne, je nezávislé Rusko, ktoré tiež chce mať svoju nezávislú politiku a svoju sféru vplyvu. Je zo všetkých strán obkolesené silami Ríše a jej vazalských kolónií, a zo všetkých síl sa snaží si svoj životný priestor chrániť, k čomu mu pomáha aj zopár jeho satelitných krajín.

Z vojenského hľadiska je z nich najdôležitejšie Bielorusko, umelý štát obývaný etnickými Rusmi, ktorí si pre lepšie odlíšenie od ostatných Rusov píšu ešte predponu „Bielo-“, ale inak sú to stopercentní Rusi, ktorých etnogenéza sa sotva začala – dá sa porovnávať možno s národnou diferenciáciou našich Východniarov či Záhorákov.

V týchto dňoch sa v Bielorusku koná farebná revolúcia podľa štandardného amerického scenára. Pre Rusko je to veľmi nepríjemná situácia. Ako na ňu Moskva zareaguje? Navonok sa zdá, že tak ako v prípade Ukrajiny, aj tentoraz západní „partneri“ Rusku pripravili voľbu medzi zlými a ešte horšími riešeniami.

Ak Rusko v Bielorusku zasiahne, bude to prešľap voči rešpektovaniu princípu nezasahovania do vecí nezávislých krajín a globálne korporátne médiá, formujúce volebné preferencie všade vo svete, budú Rusko démonizovať ešte viac ako doteraz. A budú to robiť nielen vo všetkých kútoch Zemegule, ale tiež v samotnom Rusku, kde tieto médiá majú stále veľký vplyv a môžu významne zmeniť verejnú mienku. (O takej samozrejmosti ako sú sankcie aj škoda hovoriť.) Na druhej strane, ak Rusko nechá situáciu v Bielorusku, aby sa vyvinula „demokratickým spôsobom“ (rozumej, aby majdan prebehol tak, ako si to jeho západní organizátori želajú), tak sa môže z krajiny čoskoro stať druhá Ukrajina a onedlho môžu byť americké rakety a „neviditeľné“ humanitárne holubice mieru 400 kilometrov od Moskvy.

Čo by urobili na Putinovom mieste Američania? História aj horúca súčasnosť nás učí, že oni si svoje satelity chránia a hystericky reagujú pri sebemenšom náznaku, že by niektorá z vazalských krajín mohla začať rozmýšľať o opustení košiara. Len si pripomeňme, ako epilepticky reagujú mopslíci americkej koloniálnej moci na Slovensku na takzvané „hybridné hrozby“, ktorými nazývajú každý pokus o nezávislý svetonázor, oslobodený od ich vazalskej paradigmy. Alebo si spomeňme ako Spojené štáty bombardovali Kubu, keď sa v roku 1959 oslobodila spod ich nadvlády a ako ich ani po šesťdesiatich rokoch neopustila žiarlivá nenávisť voči krajine, ktorá si dovolila ísť vlastnou cestou. A ďalších príkladov by sme mohli nájsť celý rad.

Pôjdu Rusi na to tradičnou cestou ako v ČSSR v roku 1968 alebo ako Američania v Nikarague, Paname, Vietname, spomínanej Kube, atď.? Alebo sa v Moskve už konečne naučili, ako spoľahlivo zlikvidovať americkú vojensko-technologickú podlosť zvanú farebná revolúcia aj bez tankov? Dokáže Putin opäť raz nasadiť geopolitickému súperovi prekvapivý „džudistický“ chmat, ktorý ho dokonale zaskočí, ako sa to stalo už niekoľkokrát v minulosti?

A čo tí dobrí bieloruskí ľudia, ktorí vyšli do ulíc s presvedčením, že farebná revolúcia je presne to, čo potrebujú? Je vôbec nejaká šanca, aby pochopili, s akou technológiou majú do činenia, okrem tej najhoršej cesty: trpkého poučenia sa z vlastnej chyby, zaplateného stratou svojej kultúrnej a ekonomickej podstaty a prirodzeného civilizačného ukotvenia? Mimochodom, ich hlavným zdrojom informácií je bieloruská štátna televízia, ktorá je podľa viacerých svedkov podobnou filiálkou miestnej slniečkovej kaviarne, ako tá naša slovenská…

Desaťtisíc protestujúcich na ulici ešte neznamená, že najmúdrejšie, čo krajina môže urobiť, je okamžitý prevrat v opojení absurdnými a zákerne manipulatívnymi heslami. Neznamená to dokonca ani len to, že si celá krajina želá zmenu – aj tu by sme mali byť korektní napríklad pri porovnaní tisícov Bielorusov protestujúcich proti Lukašenkovi a milióna Kubáncov v uliciach Havany, spontánne oslavujúcich svoju revolúciu, o ktorých korporátne médiá bez začervenania tvrdia, že by chceli opäť do hrejivej náruče Strýčka Sama.

Keď sa dozvedáme nepekné veci o policajnej brutalite chápadiel surového bieloruského režimu (presnejšie povedané, o údajnej policajnej brutalite – treba mať vždy na pamäti, že podobné informácie pochádzajú z medzinárodného korporátneho informačného kartelu, a koniec koncov, spomeňme si napríklad na „smrť“ údajného študenta Šmída v novembri 1989), iste to každý slušný človek odsúdi. Práve tak, ako každý slušný človek, ktorý meria každému rovnakým metrom, odsudzuje podobnú policajnú brutalitu chápadiel surového francúzskeho režimu pri nedávnych masových protestoch vo Francúzsku, či policajnú brutalitu chápadiel surového amerického režimu pri nedávnych masových protestoch v USA.

Iste, takéto brutálne režimy s podobnými praktikami by mali ich občania zrušiť, v tom sa slušní ľudia nepochybne zhodnú, teda ak len nie sú ideologicky zaslepení. Otázka však vždy, v každom konkrétnom prípade stojí tak, či to, čo môže prísť po odstránení takéhoto režimu, má šancu byť lepšie.

Mali by sa Bielorusi lepšie, keby sa z ich krajiny stala druhá Ukrajina – štát s ktorým by jeho noví vládcovia ani nemohli mať iný zámer, než len jeho maximálne zdecimovanie a zneužitie na tisíc spôsobov v rámci boja proti úhlavnému nepriateľovi?

Ale je naozaj v Bielorusku jedinou alternatívou Lukašenkovi bábkový režim Ríše? Alebo majú možnosť si vybrať okrem týchto dvoch možností aj niečo iné? Buďme k sebe úprimní: či sa nám to páči, alebo nie, o tom sa rozhodne inde ako v Minsku. Na to je Bielorusko príliš dôležité. To je geopolitika.

Ivan Lehotský