Dnes si pripomíname sté výročie podpísania Trianonskej mierovej zmluvy s Maďarskom, ktorá tvorí základ súčasného usporiadania štátov strednej a juhovýchodnej Európy. Mierová zmluva s Maďarskom bola podpísaná 4. júna 1920 v paláci Veľký Trianon vo Versailles a z medzinárodnoprávneho hľadiska uzavrela Prvú svetovú vojnu

Na strane víťazov stáli v Paríži USA, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko a ich spojenci, vrátane Česko–Slovenska. Jedným z porazených európskych štátov bolo Rakúsko–Uhorsko, ktoré vo Versailles zastupoval aj novovzniknutý štát – Maďarsko, ktorému bolo potrebné určiť štátne hranice. Za česko–slovenskú stranu podpísali Trianonskú mierovú zmluvu generálny tajomník česko–slovenskej delegácie na parížskych mierových rokovaniach, Štefan Osuský a minister zahraničných vecí Edvard Beneš. Po výmene ratifikačných listín nadobudla mierová zmluva platnosť 26. júla 1921.

Podpísaním mierovej zmluvy sa Maďarsko zaviazalo aj k ochrane početných národnostných menšín žijúcich na jeho území. Zánik Rakúsko–Uhorskej monarchie privítali najmä slovanské národy žijúce na jej území a vyjadrovali nádej, že nové usporiadanie štátov v strednej Európe sa stane základom demokratických premien. Podľa názoru jedného z vedúcich predstaviteľov dolnozemských Slovákov, Andreja Labátha (1886–1934) z Báčskeho Petrovca: „Rozpadnutie Rakúsko–Uhorskej monarchie bolo najväčším zadosť učinením všetkým Slovanom bývajúcim pod strechou tejto zlostnej a neprajnej macochy.“

Slováci v Maďarsku si však nerobili ilúzie o novej národnostnej politike Budapešti. Veľké nádeje vkladali najmä do mierového programu prezidenta USA W. Wilsona, ktorý mal garantovať systém medzinárodných zmlúv. Na ich dodržiavanie mala dbať Spoločnosť národov. Učiteľ v Slovenskom Komlóši, Ľudovít Jaroslav Hrdlička (1873–1953), sa už v roku 1919 verejne dožadoval uplatňovania národnostných práv v Maďarsku, ako jednej z hlavných podmienok demokratického usporiadania. Podľa názoru prof. Hrdličku sa „Wilsonova demokracia“ mala stať východiskom aj pre riešenie slovenskej otázky v Maďarsku: „lebo Wilson práve národnosť položil za základ spolčovania sa násilne rozdrobených, alebo utláčaných národov.“ Prof. Hrdličku obvinili z panslavizmu a v roku 1920 bol nútený utiecť aj s rodinou na Slovensko. Slováci v Maďarsku nemlčali a domáhali sa svojich práv.

Jednou z najzložitejších otázok, ktoré riešila Parížska mierová konferencia v rokoch 1919 – 1920 bola aj otázka vytýčenia slovensko–maďarských štátnych hraníc. V rámci Uhorska nebolo Slovensko a ani Maďarsko vymedzené historickými hranicami, ktoré by mohli tvoriť východisko pri vytyčovaní medzištátnych hraníc. Slovensko, na rozdiel od novovzniknutého Maďarska, bolo relatívne vo výhodnejšej situácii, keďže malo pevne zadefinované najmä svoje severné a západné hranice. Tvorili ich medzinárodne uznané hranice bývalého Uhorska. Takisto ani východné, vnútroštátne hranice s Podkarpatskou Rusou nepredstavovali pre Slovensko vážnejší problém. Jediným problémom bolo vytýčenie hraníc s novovzniknutým Maďarskom (Madjarien, ako sa začal nový štát nazývať. Termín Ungarn je mätúci, lebo nie je možné stotožňovať Uhorsko s Maďarskom. Toto mätenie pojmov zneužíva pre svoje politické ciele najmä maďarské revizionistické hnutie).

Uhorsko sa administratívne členilo na župy a pri župných hraniciach sa neuplatňoval národnostný, alebo jazykový princíp. Maďarská delegácia v Paríži, vedená povestným grófom Albertom Apponyim, veľmi skoro pochopila, že pri určovaní slovensko–maďarských štátnych hraníc nepochodí s obhajobou tzv. historického princípu. Tvrdili, že Uhorsko je maďarským etnickým štátom a dožadovali sa uchovania územnej integrity Uhorského kráľovstva v jeho pôvodných hraniciach.

Tu spočíva aj lživá a absurdná argumentácia maďarských revizionistov o tom koľko územia a koľko obyvateľstva vraj „Maďarsko“ stratilo v dôsledku Trianonskej mierovej zmluvy. Pritom Maďarsko do roku 1918 vôbec neexistovalo na politickej mape Európy. Ani po sto rokoch maďarskí revizionisti nie sú ochotní akceptovať objektívny fakt, že Uhorsko (nie Maďarsko!) bolo viacnárodným štátom v ktorom maďarský národ nikdy v histórii nedosiahol viac ako 50% obyvateľstva, aj keď sa to metódou štatistickej maďarizácie, v sfalšovanom sčítaní ľudu v roku 1910, snažila Budapešť, najmä smerom k zahraničiu, prezentovať.

Počas celej existencie Uhorského kráľovstva väčšinu jeho obyvateľstva tvorili Nemaďari. Okrem maďarského národa žili v Uhorsku na etnicky kompaktnom území aj ďalšie dva národy: slovenský národ a rusínsky národ, ako aj početné národnosti. Po skončení Prvej svetovej vojny si nemaďarské národy uplatnili svoje demokratické a medzinárodným spoločenstvom uznávané právo na sebaurčenie.

To boli hlavné dôvody, prečo na mierových rokovaniach v Paríži bol ako základ pri vytyčovaní slovensko–maďarských štátnych hraníc prijatý etnický princíp, na ktorý nakoniec upriamili svoju pozornosť tak česko–slovenská, ako aj maďarská delegácia. Maďarská strana argumentovala najmä oficiálnymi výsledkami posledného sčítania ľudu v roku 1910, kedy v Uhorsku vrcholila násilná maďarizácia. Zákernosť návrhu maďarskej strany spočívala v tom, že jednou z metód násilnej maďarizácie v Uhorsku (rovnako ako aj neskôr v Maďarsku) sa stala štatistická maďarizácia. Výsledkom štatistickej maďarizácie bolo, že za sedemdesiat rokov (1840–1910) počet „Maďarov“ v Uhorsku „vzrástol“ na úkor Nemaďarov o 108 %, zo 4, 8 milióna na 10 miliónov. Pritom natalita maďarského obyvateľstva bola v Uhorsku najnižšia.

Prvé povojnové sčítania ľudu v Česko–Slovensku, Juhoslávii a Rumunsku ukázali falošnosť uhorských štatistík a v plnej nahote odhalili štatistickú maďarizáciu, ako jednu z hlavných metód násilného odnárodňovania. Česko–slovenskej delegácii v Paríži, ktorej členom bol aj správca Matice slovenskej Jozef Škultéty, sa podarilo na základe objektívnych faktov vyvrátiť falošnú argumentáciu maďarskej strany, opierajúcej sa o výsledky sčítania ľudu v Uhorsku z roku 1910. Maďarskí revizionisti však ešte aj dnes sa vytrvalo odvolávajú na sčítanie obyvateľstva v Uhorsku z roku 1910 a vyplakávajú pred svetom, aká strašná krivda sa stala maďarskému národu, ktorý, spolu aj s jeho územím, vraj umelo rozdelili medzi nástupnícke štáty.

Po dlhých diskusiách bolo nakoniec v Paríži prijaté riešenie, že východiskom pri vytyčovaní slovensko–maďarskej štátnej hranice bude, aby viedla stredom etnicky zmiešaného, slovensko–maďarského územia. Nebolo to optimálne riešenie, ani jedna zo strán nebola s týmto návrhom úplne spokojná. V princípe však bola prijatá zásada reciprocity, aby počet Slovákov v Maďarsku, ktorí zostanú v Maďarsku sa rovnal počtu Maďarov, ktorí zasa zostanú na Slovensku. Na základe analýz odborníkov z rôznych vedných disciplín bola nakoniec stanovená slovensko–maďarská štátna hranica v tej podobe, v akej ju v podstate poznáme v súčasnosti. (Výnimku tvorilo len bratislavské predmostie, ktoré sa stalo súčasťou Slovenska až v roku 1947).

Na Parížskej mierovej konferencii bol v roku 1919, po vytýčený slovensko–maďarskej štátnej, oficiálne stanovený počet Slovákov v Maďarsku 630 000 osôb, z ktorých väčšina žila na severe Maďarska, pozdĺž slovensko–maďarských štátnych hraníc. (Tento údaj o počte Slovákov v Maďarsku neskôr potvrdila aj Československá presídľovacia komisia v Maďarsku, ktorá v roku 1946 vykonávala súpis slovenského obyvateľstva. ČSPK zistila, že v roku 1946 žilo v Maďarsku 473 556 Slovákov).

Po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy sa v Maďarsku zdvihla silná vlna nacionalizmu a šovinizmu. Jedným z jej dôsledkov bolo rozpútanie dovtedy nevídaného protimenšinového teroru. Zameraný bol najmä proti vedúcim predstaviteľom národnostných menšín a najmä proti inteligencii.

Národnostné menšiny, ktoré zostali na území Maďarska boli verejne obviňované zo zrady a bola im dávaná vina za rozpad Uhorska. Ich postavenie, v porovnaní so situáciou v Uhorsku, sa radikálne zhoršilo. Časť inteligencie z radov menšinového obyvateľstva bola nútená emigrovať z Maďarska.

Slováci, ktorí neboli ochotní znášať diskrimináciu, vyhrážky a ponižovanie, emigrovali so svojimi rodinami do Rumunska, Juhoslávie, ale najmä na Slovensko. Bola to vôbec prvá slovenská politická emigrácia v 20. storočí.

V roku 1921 si slovenskí politickí emigranti z Maďarska založili Kultúrnu jednotu Slovákov z Maďarska so sídlom v Bratislave. Predsedom sa stal prof. Ľudovít J. Hrdlička a tajomníkom Juraj Hrabovský. Úlohou organizácie bolo informovať medzinárodnú verejnosť o postavení Slovákov v horthyovskom Maďarsku a o dodržiavaní Trianonskej mierovej zmluvy a to najmä vo vzťahu k národnostným menšinám.

Všeobecnú pozornosť vyvolalo Memorandum Slovákov z Maďarska, v ktorom Ľ. J. Hrdlička a J. Hrabovský poukazovali na hrubé porušovanie Trianonskej mierovej zmluvy zo strany Maďarska. Memorandum bolo vypracované v roku 1922 pre ministra zahraničných vecí E. Beneša s tým, aby ho v mene Slovákov z Maďarska predložil na rokovanie Spoločnosti národov v Ženeve. Vďaka Kultúrnej jednote Slovákov v Maďarsku, a najmä prof. Ľ. J. Hrdličkovi, bola slovenská otázka v Maďarsku prvýkrát otvorená na svetovom fóre ako medzinárodná otázka.

Slováci v Maďarsku sa od roku 1919 márne pokúšali založiť si svoju vlastnú organizáciu, alebo vydávať svoj vlastný časopis. Po roku 1923, keď uplynuli dva roky čo vstúpila do platnosti Trianonská mierová zmluva, sa Michal Dorkovič niekoľkokrát márne pokúšal získať povolenie na vydávanie slovenského časopisu.

Pre nesúhlas maďarskej vlády rovnako zlyhali aj podobné pokusy Michala Bodolajiho, Juraja Kvasa, Jána Gálika, Juraja Bauka, Jána Sekerku, Jána Gerčiho, Ondreja Kerepeckého a ďalších. Nejeden takýto pokus skončil aj smrťou, alebo doživotným zmrzačením, v dôsledku neľudského týrania v povestnom segedínskom väzení Csillag. Kto si dnes spomenie na týchto našich národných martýrov?

Vďaka slovenskej vláde sa až v roku 1941 podarilo Slovákom v Maďarsku založiť si svoju vlastnú organizáciu – Stranu slovenskej národnej jednoty na čele s predsedom Emanuelom Böhmom a tajomníkom Jozefom Kelemenom, ako aj časopis Slovenská jednota. Slovákom v Maďarsku sa to po dvadsiatich rokoch márneho úsilia podarilo len preto, že vláda prvej Slovenskej republiky začala pri riešení menšinovej otázky dôsledne uplatňovať princíp reciprocity a týmto donútila Budapešť, aby si konečne začala plniť svoje medzinárodné záväzky, ktoré jej vyplývali z Trianonskej mierovej zmluvy.

Totiž po nástupe nemeckého fašizmu sa Maďarsko aktívne zapojilo do revizionistického hnutia, usilujúceho sa o likvidáciu versaillského systému. Podobne ako predtým Nemecko, Japonsko a Taliansko, aj Maďarsko demonštratívne vystúpilo v roku 1939 zo Spoločnosti národov. Záväzky, ktoré pre Maďarsko vyplývali z Trianonskej mierovej zmluvy, však naďalej zostali v platnosti a to bez ohľadu na to, že maďarské vlády ich otvorene odmietali akceptovať a plniť.

Ťažisko maďarskej asimilačnej politiky bolo už tradične zacielené na radikálne obmedzovanie jazykových práv národnostných menšín a to najmä v oblasti menšinového školstva a kultúry. Pod silným tlakom zo zahraničia bola maďarská vláda nútená prijať v roku 1923 nariadenie (nie zákon) týkajúce sa používania jazyka národnostných menšín v ľudových školách. Na základe tohto nariadenia, ktoré mohol kedykoľvek zmeniť alebo zrušiť minister školstva, bolo v Maďarsku teoreticky možné, aby v obciach v ktorých žijú početnejšie národnostné menšiny bolo zavedené vyučovanie v jazyku menšín.

Podľa „sčítania ľudu“ v roku 1920 slovenská menšina žila početnejšie v 1 248 obciach. Z nich v 35 obciach dosahovali Slováci 50 % až 100 % väčšinu. Na základe vládneho nariadenia bolo teoreticky možné vytvoriť tri typy menšinových škôl. Typ A predstavoval menšinovú školu v ktorej sa mali všetky predmety vyučovali v menšinovom jazyku. Maďarský jazyk bol len jedným z vyučovacích predmetov. Typ B predstavoval menšinovú školu v ktorej sa časť predmetov (najmä prírodovedné) vyučovali v menšinovom jazyku a humanitné predmety v maďarskom jazyku. Typ C predstavoval menšinovú školu v ktorej vyučovacím jazykom bola maďarčina a menšinový jazyk bol len jeden z vyučujúcich predmetov. O tom, aký typ menšinovej školy bude zavedený však prioritne nerozhodovali rodičia, ale zriaďovateľ školy (obec, cirkev) a školská rada.

Vládne nariadenie z roku 1923 o menšinovom školstve bolo prijaté na základe silného tlaku zahraničia. Maďarsko bolo na medzinárodnom fóre ostro kritizované, že jeho politika vo vzťahu k národnostným menšinám sa vôbec nezmenila v porovnaní s povestnou asimilačnou politikou Uhorska.

Vládne nariadenie malo navonok demonštrovať, aké nevídané „možnosti“ majú národnostné menšiny v „demokratickom“ Maďarsku pri organizovaní svojho školstva. Skutočná prax však bola taká, že typ A a B menšinovej školy sa v praxi neuplatňoval a jednoznačne dominoval typ C. To znamenalo, že na takzvaných menšinových školách bol vyučovacím jazykom jazyk maďarský a menšinový jazyk sa vyučoval len ako jeden z vyučovacích predmetov. Takéto „menšinové školstvo“ mali v Maďarsku nielen Slováci, ale aj Rumuni, Srbi, Chorváti a Slovinci.

V školskom roku 1922/1923 bolo 630 000 slovenskej menšine umožnené zriadiť len 23 ľudových škôl s vyučovacím jazykom maďarským, na ktorých vyučovali zväčša maďarskí učitelia, ktorí sa po vzniku ČSR presťahovali zo Slovenska do Maďarska. Väčšina z nich bola plná nenávisti voči ČSR, ale aj voči Slovákom, ich materinskému jazyku a kultúre.

Slovenský jazyk vyučovali vo veľkomaďarskom duchu, plnom nostalgie za zaniknutým Uhorskom. Tak, ako v Uhorsku, aj v Maďarsku sa školstvo stalo jedným z hlavných nástrojov násilnej maďarizácie. Typ C menšinového školstva sa v Maďarsku uplatňoval nielen za horthyovského, ale aj za kádárovského režimu a uplatňuje sa aj za orbánovskej „demokratickej éry“.

A práve tu sa ukrýva aj odpoveď na otázku, kde sa po roku 1918 „stratilo“ 630 000 Slovákov, z ktorých sa v súčasnosti k slovenskej národnosti hlási menej než 20 000 osôb a slovenčinu, ako svoj materinský jazyk, uvádza len 10 000 osôb. Z vyše polmiliónovej slovenskej menšiny sa v rokoch 1947–1948 podarilo zachrániť pri výmene obyvateľstva len 72 000 Slovákov, ktorí sa presťahovali na Slovensko.

S nástupom talianskeho fašizmu sa menšinová otázka začala spájať so snahou o revíziu parížskych mierových zmlúv a dostávala sa do centra medzinárodnej politiky. Nebola to náhoda, že taliansky vodca, Benito Mussolini, našiel vo svojom úsilí o revíziu versaillského systému najväčšieho spojenca práve v horthyovskom Maďarsku.

Fašistické Taliansko a horthyovské Maďarsko boli do nástupu Hitlerových národných socialistov v roku 1933 štáty, ktoré stáli na čele hnutia za revíziu mierových zmlúv a versaillského usporiadania štátov.

Otvorene ignorovali medzinárodné zmluvy a dohovory o ochrane národnostných menšín. Sledovali pritom hlavný cieľ – čím skôr vybudovať etnicky homogénne štáty. S podporou maďarskej vlády začali sa v Maďarsku zakladať rôzne iredentistické a revizionistické spolky a organizácie propagujúce myšlienku obnovenia hraníc Uhorska, ktorého štátotvorným subjektom bude maďarský národ.

Významnú úlohu pri propagovaní „Nagymagyarországu – Veľkého Maďarska“ zohrávala Maďarská revizionistická liga, ktorá vo svojich radoch združovala viac ako tridsať revizionistických a iredentistických spolkov a organizácií vyvíjajúcich aktívnu činnosť aj v susedných štátoch, vrátane Slovenska.

Podľa vzoru Nemecka boli zjednotené v rámci jednej organizácie všetky maďarské revizionistické a iredentistické spolky. V roku 1929 sa Budapešti konal akýsi „všemaďarský kongres“ na ktorom bol založený Svetový zväz Maďarov, ktorého pohrobkovia a pomätenci ešte aj dnes mávajú s mapami Uhorska na južnom Slovensku a neustále blúznia o „Nagymagyaországu.“

Začiatkom 30. rokov bola v Ženeve založená Organizácia národnostných menšín, ktoré začala pravidelne organizovať národnostné kongresy. Jej členom sa však nemohla stať menšinová organizácia, ktorá mala sídlo v zahraničí. To neumožňovalo, aby Kultúrna jednota Slovákov z Maďarska sa stala riadnym členom Organizácie národnostných menšín a mohla informovať medzinárodnú verejnosť o katastrofálnom postavení Slovákov v horthyovskom Maďarsku.

To bol dôvod, prečo JUDr. Juraj Kvas, spolu s Michalom Dorkovičom, zhrnul základné požiadavky Slovákov z Békešskej Čaby a vydal ich v roku 1932 v brožovanej forme pod názvom Slovenská sloboda. JUDr. Kvas, ako právnik, poznal maďarskú legislatívnu prax a pri formulácií slovenských požiadaviek sa dôsledne odvolával na platné zákony. Žiadal zrovnoprávnenie slovenského jazyka s maďarským; založenie škôl so slovenským vyučovacím jazykom od ľudových po stredné a odborné školy; založenie slovenského spolku; uplatňovanie dvojjazyčnosti pri označovaní štátnych a cirkevných inštitúcií v oblastiach, kde žijú Slováci, ako aj povolenie vydávať slovenskú tlač.

Proti JUDr. Kvasovi sa okamžite zdvihla nenávistná vlna vyhrážok, šikanovanie a prenasledovanie. Nemal žiadnu šancu vykonávať advokátsku prax v Maďarsku a bol nútený aj s rodinou emigrovať na Slovensko.

Pri stom výročím Trianonskej mierovej zmluvy by sme nemali zabúdať ani na tragický osud Slovákov v Maďarsku, ktorý spečatila neochota maďarských vlád a to či už za horthyovského, kádárovského, alebo orbánovského režimu plniť si svoje medzinárodné záväzky voči národnostným menšinám.

Tak, ako za Horthyho, aj v súčasnosti čoraz hlasnejšie počuť z Budapešti falošné tóny o strašnej krivde, ktorá vraj v roku 1920 postihla maďarský národ. Všetky zlyhania maďarských vlád, maďarských politických a kultúrnych elít boli a aj v súčasnosti sú prekrývané Trianonom a srdcervúcim volaním po jeho revízii. Pritom Maďarsko, v spolupráci s nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom, hrubým spôsobom pošliapalo v rokoch 1938 – 1941 Trianonskú mierovú zmluvu.

Sté výročie Trianonu ponúka Budapešti príležitosť nielen na zamyslenie, ale najmä na poučenie. Maďarská politika revizionizmu a podpory iredenty v susedných štátoch už raz výdatne prispela k vyvolaniu duchov šovinistickej nenávisti a v roku 1939 bola priamo nápomocná pri rozpútaní jedného z najkrvavejších vojnových konfliktov.

Ako sa zdá, maďarský národ a jeho politické elity vo svojej zaslepenosti nie sú schopní poučiť sa ani z vlastnej histórie. Maďarská spoločnosť doposiaľ nechápe, že Trianon je vysvedčením za národnostnú politiku Uhorska, ktoré Budapešti v roku 1918 vystavili Slováci, Rusíni, Rumuni, Nemci, Srbi, Chorváti, Slovinci.

Spolužitie národov a národností v Uhorskom kráľovstve nemalo v dôsledku surovej asimilačnej politiky Budapešti žiadnu perspektívu. Utláčané národy využili historickú príležitosť, aká sa im naskytla po skončení Prvej svetovej vojny. Odmietli nanucovanú oficiálnu koncepciu „jednotného uhorského národa“ a uplatnili si svoje prirodzené právo na vlastné etnické a štátne sebaurčenie.

Tak, ako po roku 1920 aj v súčasnosti nachádzajú pomätené hlasy, volajúce po revízii Trianonu, výdatnú podporu nielen v maďarskej spoločnosti, ale aj vo vládnych kruhoch. Všetky štáty susediace s Maďarskom – Slovensko, Ukrajina, Rumunsko, Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, Rakúsko – považujú otázku Trianonu za definitívne uzavretú. Jedine Budapešť neustále provokuje svojich susedov a zahráva sa s touto toxickou Pandorinou skrinkou.

Neblahá skúsenosť s dodržiavaním Trianonskej mierovej zmluvy Maďarskom by sa mala stať vážnym mementom pre slovenskú politiku, aby na medzinárodnej politickej scéne, spolu s ďalšími zainteresovanými štátmi, už v zárodkoch eliminovala akékoľvek tendencie volajúce po revízii Trianonu, ktoré strednej Európe nemôžu v žiadnom prípade priniesť mier a stabilitu.

Tu nestačia nacvičené frázy „o spoločnom pozeraní sa do budúcnosti“, ako sa nám to snaží nahovoriť pán minister zahraničných vecí Ivan Korčok po návšteve Budapešti. Asi mu ešte nedošlo, že z pohľadu Budapešti „budúcnosť“ znamená revíziu Trianonu. Pochybné je aj Korčokove „pochopenie“ a „empatia“ pre Maďarsko a údajné trianonské „krivdy“. Kedy pán minister prejaví aspoň trocha oficiálnej úradníckej „empatie“ nad násilnou asimiláciou 630 000 Slovákov v Maďarsku, ako dôsledku ignorovania Trianonskej mierovej zmluvy zo strany Maďarska. Od Viktora Orbána a ani od nikoho z maďarskej politickej scény sa takejto „empatie“ nikdy nedočkáme. Maďarsko sa Trianonskou mierovou zmluvou zaviazalo, že bude chrániť národnostné menšiny a dodržiavať menšinové práva. Nuž, a aký je výsledok, pán minister a pán predseda vlády? Toto vás už nezaujíma?

Príznačné pre súčasnú slovenskú vládu je, že predseda vlády namiesto toho, aby inicioval slávnostné stretnutie predsedov vlád štátov, ktorých sa Trianonská mierová zmluva priamo týka, tak radšej zvoláva „predstaviteľov maďarskej komunity“ na akési posedenie pri živánskej, s ktorými chce Matovič osláviť storočnicu Trianonu. Uvedomuje si vôbec predseda vlády, ako Maďarsko plnilo Trianonskú mierovú zmluvu a aké to malo tragické dôsledky pre Slovákov v Maďarsku.

Korčok s Matovičom doposiaľ ani len náznakom neodsúdili súčasné maďarské revizionistické hnutie proti Trianonskej mierovej zmluve, ktoré zapúšťa svoje jedovaté korene aj na južnom Slovensku. Kedy už konečne zaujme slovenská vláda jasný a jednoznačný postoj k maďarskému revizionistickému hnutiu. Zaujíma vôbec slovenskú vládu čo sa deje na južnom Slovensku? Zaujíma slovenskú vládu, prečo Matovičovi „predstavitelia maďarskej komunity“ otvorene podporujú, alebo mlčia k prejavom revizionizmu a iredenty na južnom Slovensku?

Sté výročie Trianonskej mierovej zmluvy ponúka slovenskej vláde historickú šancu, tak ako ju ponúka aj „predstaviteľom maďarskej komunity“ na Slovensku, aby si dôstojným spôsobom nielen pripomenuli tento významný medzník v dejinách slovenského ako aj maďarského národa, ale aby zároveň principiálne odmietli akékoľvek snahy o revíziu Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá tvorí základ stability a súčasného usporiadania štátov strednej Európy. Alebo si znova chceme zopakovať krvavú drámu z rokov 1938 – 1945?