Sergio Tazzer
M. R. Štefánik e la Legione ceco-slovacca
„…Keď Štefánik opustil Benátky, zastavil sa pred návratom do Ríma vo Verone, kde navštívil vedúceho kontrašpionáže 1. armády, majora Tullia Marchettiho, inteligentného a dobre pripraveného dôstojníka, ktorý mal veľké pochopenie pre vlastencov a národovcov. S Marchettim spolupracoval aj poručík jednotiek horských strelcov Cesare Battisti, ktorý však nakoniec bol sklamaný tým, že jeho zisteniam bola venovaná veliteľstvom taká malá pozornosť. Rozhodol sa preto, že pre vec iredentistov bude lepšie bojovať v zákopoch. Bol zajatý 10. júla 1916 v bojoch pri Monte Corno, prevezený v okovách do Trenta a dva dni nato popravený obesením v priekope hradu del Buonconsiglio. 13. júla zorganizovali Rakúšania finančnú zbierku v prospech bojujúcich na fronte pod hanebným názvom „zbierka na povraz pre Battistiho“.
Štefánik štartoval aj z letísk 1. armády do rakúskeho tylu. Lety neboli bez nebezpečenstva, a preto nosieval so sebou vždy tabletku so strychnínom, nechcel padnúť živý do rúk nepriateľa. Lietal nad Trentinom, nad Lago di Idro, údolím del Sarca, Gardolom, Vezzanom, Mattarellom, Trentom, Callianom, Ala a nad Monte Palon.
Po návrate z niektorých z týchto letov hlásil talianskemu veleniu obrovské sústredenia materiálu a jednotiek rakúsko-uhorského vojska. Osobitne v Mattarelle jeho pozorovania „odhalili rozširovanie železničných tratí s výstavbou nových výkladísk spolu s nárastom počtu odstavených vlakov a so znásobovaním stanových a barakových objektov (...). Na jednom z trojmotorových Caproni 5. Letky (piloti boli kapitáni Andreani a Coniglio) bol na palube ako pozorovateľ-guľometník aj Štefánik.
Mával so sebou balíky plagátov, adresovaných česko-slovenským vojakom v rakúsko-uhorskom vojsku – informoval generál Di Martino –, ktoré zhadzoval medzi Mattarellom a Caldonazzom. Opakoval tak v Trentine svoj experiment psychologickej vojny, ktorú spustil nad riekou Soča. Keď Caproni skončil bombardovanie železničných objektov v Mattarelle, zhadzoval svoje plagáty medzi Mattarellom, Calceranicou a Caldonazzom.“
Štefánik sa ponáhľal oznámiť aj prítomnosť dvoch útvarov nepriateľského vojska, pripravených na ofenzívu, o ktorej hovorili niektorí dezertéri. Jeho upozornenia, aj po nasledujúcej Strafexpedition, zvýšili úctu a obdiv k nemu.
Dňa 15. mája rozpútalo Rakúsko-Uhorsko na náhorných planinách okolo Vicenzy trestnú výpravu, Strafexpedition. Bola to fixná idea náčelníka cisársko-kráľovského generálneho štábu, poľného maršala Franza Conrada von Hötzendorfa, ktorý voči Taliansku mal dávnu nenávisť. Útok bol vedený vo veľkom štýle, v horách, s cieľom izolovať talianske jednotky, rozmiestnené v priestore rieky Soča, dostať sa až k Piave a zničiť bývalého spojenca, ktorý zradil Trojspolok z roku 1882. Tým by sa stretnutie definitívne skončilo. V Tirolsku sa na rozkaz veľkovojvodu Eugena, posledného veľmajstra Rádu teutónskych rytierov, zhromaždilo 300 práporov a 2 000 kusov ťažkého delostrelectva rôzneho kalibru.
Kráľovská talianska armáda mohla na tomto fronte postaviť proti nim len 172 práporov a 850 kanónov. Podľa Cadornu, ktorý sa 1. mája odobral do Val Sugana, boli prípravy nepriateľa v Tirolsku len bluf, preňho bol dôležitý iba front na Soči. Od konca februára hlásili dezertéri z cisársko-kráľovského vojska mohutné pohyby jednotiek a veľký presun materiálu. Talianski dôstojníci, ktorí ich vypočúvali, však zvyčajne nehovorili po nemecky a tak nakoniec najvyššie velenie nie veľmi verilo správam týchto Rakúšanov, Slovincov, Čechov, ale aj Dalmatíncov, ľuďom z Friuli a Trentina. Považovali ich za možných špiónov alebo provokatérov, ktorí boli poslaní, aby pomýlili ich uvažovanie. Už 26. apríla sa objavil dokonca aj názov veľkej ofenzívy: Strafexpedition, trestná výprava. Talianom to oznámil poručík Anton Krecht z českej časti 4. práporu 81. pluku moravskej pechoty Freiherr von Waldstätten, ktorý dezertoval. Pluk pochádzal z posádky v Jihlave a zo 69 percent bol zložený z českých vojakov.
To, že nedopriali sluchu tomuto obrovskému množstvu informácií, ktoré sa k nim dostali, stálo Talianov veľmi vysokú krvavú daň.
Po kobercovom bombardovaní, čo bola nikdy predtým nepožívaná stratégia na južnom fronte, sa vrhli celé dve rakúsko-uhorské armády do Val Sugana a Val Lagarina.
Zúrivo sa bojovalo na náhornej planine Sette Comuni, nad Pasubiom, u Passo Buole, na Coni Zugna. V talianskom velení zavládla panika. Boli mobilizované posledné ročníky. Medzi Trevisom a Vicenzou bola s najväčším náhlením zostavená 5. armáda. Aby upchali trhliny, nechali urýchlene presunúť z frontu na Soči 120 práporov. Cadorna požiadal ruských spojencov, aby otvorili ofenzívu v Haliči, odkiaľ boli stiahnuté uhorské jednotky, aby sa zúčastnili Strafexpedition. Cárske najvyššie velenie Stavka odpovedalo veľkoryso a 4. júna nariadilo ofenzívu v Haliči. Tam sa podarilo prekonať rakúsko-uhorské pozície, opustené a bez akejkoľvek pomoci nemeckého spojenca.
Talianski vojaci sa bránili do vyčerpania a nakoniec sa im podarilo prejsť do ofenzívy, napriek neuveriteľne nedostatočnej delostreleckej podpore.
15. júna Conrad pochopil, že už nemôže rátať so silou alebo šťastím a že jeho plán je v troskách a rozkázal preto ústup do vopred pripravených pozícií. 25. júna veľkovojvoda Eugen zo svojho veliteľského stanoviska v Campo Gallina na kóte 1855 náhornej plošiny Sette Comuni potvrdil rozkaz prerušiť kontakt s Talianmi a zaujať obranné pozície. „Chýbalo už len fúknuť,“ napíše neskôr plukovník Karl Schneller z Badenu, ktorému bol na Správe Operácií pridelený sektor Taliansko.
Noveslovo.sk