Najúspešnejší sovietski odstreľovači 1941 - 1945

Autor : Viktor 25.09.2006 

Server valka.cz neustále hledá nové kolegy, kteří jsou ochotni pomoci s rozvojem a doplňováním obsahu, koordinací a kontrolou práce, moderováním příspěvků a další činností. Neváhejte a zapojte se do tvorby valka.cz v duchu hesla Čtenáři sobě :)

Článok prináša základné informácie o 15 najúspešnejších odstreľovačoch Červenej armády z obdobia Druhej svetovej vojny. Sú v ňom zaradení len tí odstreľovači, ktorí nárokovali viac ako 400 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Oficiálna sovietska historiografia takýto zoznam nikdy nepublikovala a k jeho zostaveniu došlo až v posledných rokoch. Tento zoznam je výsledkom práce ruských záujemcov o vojenskú históriu („amatérskych historikov“), ktorí zmienky o odstreľovačoch vyhľadávali v dobovej propagandistickej tlači z rokov 1941-45 a v povojnových memoároch. To vysvetľuje neúplnosť tohto zoznamu, nakoľko v prípade viacerých odstreľovačov nie sú k dispozícii skoro žiadne faktografické informácie. Úplná verzia zoznamu zahŕňa všetkých odstreľovačov, ktorí nárokovali viac ako 100 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Ide o niekoľko desiatok odstreľovačov, z ktorých som vybral prvých 15. (Záujemca o podrobnejšie informácie ich môže nájsť v zdrojoch, ktoré sú uvedená na záver).  

1. Surkov, Michail Iljič

Nárokoval 702 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Okrem toho, že slúžil v južnej časti Východného frontu a vojnu prežil, nie sú známe žiadne ďalšie podrobnosti.

2. Kvačantiradze, Vasilij Šalvovič

Nárokoval 534 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Na fronte od roku 1941 do roku 1945. V decembri 1944 slúžil v hodnosti staršinu v 159. streleckej divízii 43. armády 1. Pobaltského frontu. Dňa 24. 3. 1945 vyznamenaný Zlatou hviezdou hrdinu Sovietskeho zväzu. Po skončení Druhej svetovej vojny bol demobilizovaný.

3. Sidorenko, Ivan Michajlovič

Nárokoval približne 500 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Na fronte od novembra 1941 až do roku 1944, kedy bol odvelený do tylu. Slúžil v hodnosti kapitána v 334. streleckej divízii 4. údernej armády (Kalininský front, 1. Pobaltský front). Dňa 4. 6. 1944 vyznamenaný Zlatou hviezdou hrdinu Sovietskeho zväzu. Po skončení Druhej svetovej vojny bol demobilizovaný.

4. Iľin, Nikolaj Jakovlevič

Nárokoval 494 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Na fronte od roku 1941 do roku 1943. V novembri 1942 slúžil v hodnosti zástupcu politruka v 15. gardovej streleckej divízii 57. armády Stalingradského frontu. Dňa 8. 2. 1943 vyznamenaný Zlatou hviezdou hrdinu Sovietskeho zväzu. Dňa 4.8.1943 padol v oblasti Belgorodu.

5. Kuľbertinov, Ivan Nikolajevič

Nárokoval 489 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Na fronte od júla 1942. Slúžil na Západnom fronte, Centrálnom fronte a 1. Ukrajinskom fronte. Ďalšie faktografické údaje, okrem toho že vojnu prežil, nie sú k dispozícii.

6. Nomokonov, Semjon Danilovič

Nárokoval 467 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Na fronte od roku 1941. V októbri 1941 slúžil v 163. streleckej divízii na Severozápadnom fronte. Ďalšie faktografické údaje, okrem toho že vojnu prežil, nie sú k dispozícii.

7. Pčelincev, Vladimir Nikolajevič

Nárokoval 456 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Na fronte od júla 1941, keď bol zaradený v hodnosti seržanta do 11. samostatnej streleckej brigády 8. armády Leningradského frontu. Dňa 6. 2. 1942 vyznamenaný Zlatou hviezdou hrdinu Sovietskeho zväzu.  V druhej polovici roku 1942 člen delegácie Červenej armády na propagandistickom turné v USA a Veľkej Británii. V rokoch 1943 a 1944 striedavo na fronte a v školách pre odstreľovačov ako inštruktor. Po skončení Druhej svetovej vojny ostal v armáde ako profesionálny dôstojník a do zálohy odišiel v roku 1976 v hodnosti plukovníka.

8. Gončarov, Pjotr Aleksejevič

Nárokoval 450 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Na fronte od septembra 1942, keď bol zaradený do pluku robotníckej domobrany. V júny 1943 slúžil v hodnosti gardového seržanta v 15. gardovej streleckej divízii 7. gardovej armády Voronežského frontu.  Dňa 10.1.1944 vyznamenaný Zlatou hviezdou hrdinu Sovietskeho zväzu.  Dňa 31. 1. 1944 padol v oblasti Dnepropetrovska.

9. Budenkov, Michail Ivanovič

Nárokoval 437 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Na fronte od januára 1942. V septembri 1944 slúžil v hodnosti gardového seržanta v 21. gardovej streleckej divízii 3. údernej armády 2. Pobaltského frontu.  Dňa 24. 3. 1945 vyznamenaný Zlatou hviezdou hrdinu Sovietskeho zväzu. Po skončení Druhej svetovej vojny bol demobilizovaný.

10. Ochlopkov, Fjodor Matvejevič

Nárokoval 429 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Na fronte od decembra 1941. V júni 1944 slúžil v hodnosti seržanta v 179. streleckej divízii  43. armády 1. Pobaltského frontu.  V bojoch pod Vitebskom bol 23. 6. 1944 ťažko ranený a na front sa už nevrátil. Zlatou hviezdou hrdinu Sovietskeho zväzu vyznamenaný až dodatočne po skončení Druhej svetovej vojny 6. 5. 1965.

11. Ďjačenko, Fjodor Trofimovič

Nárokoval 425 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Na fronte od roku 1942.  Vo februári 1944 slúžil v hodnosti staršieho seržanta v 72. streleckej divízii  42. armády Leningradského frontu.  Dňa 21. 2. 1944 vyznamenaný Zlatou hviezdou hrdinu Sovietskeho zväzu. Po skončení Druhej svetovej vojny ostal v armáde ako profesionálny dôstojník a do zálohy odišiel v roku 1962 v hodnosti majora.

12. Petrenko, Stepan Vasiljevič

Nárokoval 422 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Dňa 24. 3. 1945 vyznamenaný Zlatou hviezdou hrdinu Sovietskeho zväzu. Ďalšie faktografické údaje nie sú k dispozícii.

13. Golosov, Vasilij Ivanovič

Nárokoval 422 zasiahnutých nepriateľských vojakov, z ktorých malo byť 70 odstreľovačov. Na fronte od júna 1941.  V júni 1943 slúžil v hodnosti gardového poručíka v 25. gardovej streleckej divízii  6. armády Juhozápadného frontu.  Padol 16. 8. 1943 v oblasti Charkova. Dňa 26. 10. 1943 posmrtne vyznamenaný Zlatou hviezdou hrdinu Sovietskeho zväzu.

14. Galuškin, Nikolaj Ivanovič

Nárokoval 418 zasiahnutých nepriateľských vojakov. Na fronte od januára 1942 do mája 1945.  Od mája 1942 slúžil v hodnosti vojaka v 50. streleckej divízii a do konca Druhej svetovej vojny dosiahol v tejto divízii hodnosť mladšieho poručíka. Pri príležitosti 50. výročia konca Druhej svetovej vojny v Európe bol N.I.Galuškin dňa 21. 6. 1995 vyznamenaný Zlatou hviezdou hrdinu Ruskej federácie.

15. Gordijenko, Afanasij Jemeljanovič

Nárokoval 417 zasiahnutých nepriateľských vojakov. O jeho bojovom pôsobení je známe len to, že slúžil v rovnakej jednotke ako odstreľovač N. J. Iľin (15. gardová strelecká divízia). A. J. Gordijenko v auguste 1943 po smrti N. J. Iľina obdržal jeho pušku a krátko potom na prelome augusta a septembra 1943 padol v bojoch v oblasti Charkova.

V úplnej verzie tohto zoznamu sa nachádzajú aj Vasilij Grigorjevič Zajcev (nárokoval 242 zasiahnutých nepriateľských vojakov) a Fjodor Kuzmič Čegodajev (nárokoval 250 zasiahnutých nepriateľských vojakov). V.G.Zajcev sa stal veľmi známou osobou, ktorej bojovú činnosť oslavovala sovietska vojnová propaganda v kritických mesiacoch bojov o Stalingrad v septembri – novembri 1942. Tento odstreľovač je známy aj v súčasnosti najmä vďaka filmu „Nepriateľ pred bránami“ (Enemy at the Gates, 2001). Bojové pôsobenie F. K. Čegodajeva bolo taktiež propagandisticky využité, nakoľko patril k prvým predstaviteľom tzv. „odstreľovačského hnutia“.  Svoje úspechy nárokoval  v období december 1941 – máj 1942, teda počas tej fázy vojny, ktorá pre Sovietsky zväz nebola príliš úspešná.  Z cieľom povzbudiť morálku frontových vojakov a civilného obyvateľstva boli odstreľovači ako F.K.Čegodajev oslavovaní vojnovou propagandou.  Okrem článkov vo frontových novinách a celoštátnych denníkoch a týždenníkoch išlo aj o vydávanie publikácií. (V prípade F.K.Čegodajeva bola v roku 1943 vydaná brožúra, ktorú napísal Josif Koltunov pod názvom „Hrdina Sovietskeho zväzu Fjodor Čegodajev – odstreľovač Červenej armády“).  

Práve masové propagandistické využitie bojovej činnosti odstreľovačov Červenej armády otvára otázku o dôveryhodnosti  nárokov, týkajúcich sa počtu zasiahnutých nepriateľských vojakov. V súčasnosti prevláda názor, že v prípade odstreľovačov, rovnako ako v prípade stíhacích letcov, či tankistov, je potrebné brať nárokované úspechy s rezervou.  Týka sa to nielen Červenej armády, ale všetkých armád bojujúcich v Druhej svetovej vojne, nakoľko ich vojaci mali prirodzený sklon preceňovať svoje úspechy a optimisticky hodnotiť efektivitu svojej činnosti (počet zasiahnutých vojakov, počet zostrelených lietadiel, počet zničených tankov, atd.).  V tejto súvislosti pred dnešnými vojenskými historikmi nestojí otázka „sú nároky odstreľovačov/letcov/tankistov presné, alebo nie?“ ale otázka „do akej miery sú ich nároky navýšené?“.   

V prípade hodnotenia úspešnosti individuálnych sovietskych odstreľovačov je potrebné zmieniť tzv. „odstreľovačské hnutie“, ktoré vzniklo v priebehu roku 1942. Netýkalo sa len odstreľovačov (snajprov), ale aj ďalších vojakov (napr. guľometčíkov, minometčíkov, delostrelcov, atd.). Napríklad F.M.Ochlopkov (10. v zozname) okrem 429  nepriateľských vojakov zasiahnutých odstreľovačskou puškou nárokoval aj vyše 600 vojakov, ktorých mal zasiahnuť guľometom.... V duchu tradičného „socialistického súťaženia“ boli komisármi a politrukmi Červenej armády vo frontových novinách zverejňované úspechy jednotlivých vojakov a stimulovalo sa súťaženie medzi ich vojenskými jednotkami.  Tieto informácie preberali aj žurnalisti v tyle a publikovali články povzbudzujúce morálku civilného obyvateľstva.  Podobný typ vojnovej propagandy bol používaný vo všetkých bojujúcich krajinách, avšak v podmienkach Sovietskeho zväzu dosiahol extrémnu podobu. Kto zažil budovanie socializmu v Československu a pamätá si 40 ročné masírovanie mozgov s číslami o 350% prekročení výrobného plánu, alebo o 250% naplnení ukazovateľov produktivity, tak ten si vie predstaviť aj charakter sovietskej vojnovej propagandy.  

Opisy bojového nasadenia jednotlivých sovietskych odstreľovačov a s nimi spojené konkrétne udalosti sa až zarážajúcim spôsobom podobajú jeden na druhý. Vo väčšine prípadov sa hovorí o vojakovi z proletárskej rodiny, ktorý po príchode na front horí túžbou uskutočniť také hrdinské činy, ktoré by mu umožnili stať sa členom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.  Po istom čase svojej odstreľovačskej činnosti núti nepriateľa, aby na jeho likvidáciu vyslal svojich najlepších odstreľovačov, ktorých potom sám zneškodní.  Ďalej s obdivuhodnou pravidelnosťou dosahuje zásahy vysokých dôstojníkov (vždy od plukovníka vyššie) a taktiež zásahy hodné Williama Tella alebo Robina Hooda (zostrelenie letiaceho lietadla po zásahu pilota, vyhodenie do vzduchu muničného skladu, po zásahu rozbušky granátu cez otvorené dvere...). Tieto príbehy sa nachádzajú nielen v článkoch a knihách o V.G.Zajcevovi a F.K.Čegodajevovi, ale de facto v rovnakej podobe aj v článkoch o ďalších sovietskych odstreľovačoch. 

Aj keď dôveryhodnosť sovietskej vojnovej propagandy a z nej vychádzajúcich povojnových memoárov je veľmi malá, neznamená to, že jednotlivý odstreľovači nedosahovali bojové úspechy. V spomienkach nemeckých frontových vojakov sa sovietski odstreľovači vždy spomínajú s rešpektom. V tomto kontexte pred súčasnými vojenskými historikmi stojí otázka, do akej miery sú nároky individuálnych odstreľovačov navýšené. Na rozdiel od nárokov stíhacích letcov, alebo tankistov, ktoré je možné overiť po dlhej a náročnej práci v archívoch, v prípade odstreľovačov to možné nie je. Na príklade prvých 16. najúspešnejších sovietskych odstreľovačov je však možné prísť k niekoľkým rámcovým záverom.  

Vo viacerých prípadoch je známe len meno odstreľovača a jeho nárokované úspechy, avšak  nie sú k dispozícii žiadne ďalšie faktografické údaje. K týmto menám sa sovietska vojenská historiografia po skončení vojny už nevrátila a informácie o nich pochádzajú najmä z oslavných propagandistických materiálov.  V prípade ďalších odstreľovačov najväčšiu pozornosť vyvoláva skutočnosť, že boli sústredení len do dvoch úsekov Východného frontu. Išlo o južný úsek, kde v druhej polovici roku 1942 počas bojov o Stalingrad zaznamenalo tzv. „odstreľovačské hnutie“ najväčší rozsah. Zo zoznamu 15 odstreľovačov až 6 pôsobilo v tejto oblasti. Traja z nich - N.J.Iľin, P.A.Gončarov a A.J.Gordijenko dokonca slúžili v tej istej jednotke (15. gardová strelecká divízia).  Druhým úsekom, v ktorom sa v roku 1942 rozmohlo tzv. „odstreľovačské hnutie“ bolo okolie Leningradu a rieky Volchov. Ďalších 6 odstreľovačov z nášho zoznamu slúžilo v jednotkách nasadených na tomto severnom úseku Východného frontu.   

Statický charakter bojov v okolí Stalingradu v jeseni 1942 a rovnako statický charakter frontu v okolí Leningradu a na rieke Volchov v rokoch 1941–1943 čiastočne vysvetľujú, prečo v týchto úsekoch zaznamenalo tzv. „odstreľovačské hnutie“ svoj najväčší rozsah. Existovali však aj iné frontové úseky, ktoré mali dlhšiu dobu statický charakter, ale toto hnutie sa v nich nerozšírilo do takej veľkej miery. Je možné predpokladať, že hlavným dôvodom prudkého rozvoja tzv. „odstreľovačského hnutia“ bol strategický význam Stalingradu a Leningradu. Boje v okolí Stalingradu predstavovali pre Sovietsky zväz veľmi kritické obdobie Druhej svetovej vojny a z tohto dôvodu bola na tento úsek sústredená aj hlavná pozornosť  propagandistickej mašinérie.  Rovnako aj obrana obliehaného Leningradu bola propagandisticky veľmi významná. Táto skutočnosť uľahčila komisárom a politrukom vojenských jednotiek nasadených v týchto úsekoch propagáciu ich odstreľovačov. Reálne úspechy týchto odstreľovačov boli  navýšené do väčšej miery, ako v prípade menej exponovaných frontových úsekov.

Reálne čísla by bolo možné odhadnúť len na základe archivovaných hlásení nemeckých jednotiek o stratách personálu za predpokladu, že sú v nich uvedené údaje o úmrtiach a zraneniach spôsobených odstreľovačmi. Išlo by však len o orientačné údaje a nároky jednotlivých sovietskych odstreľovačov by aj tak nebolo možné overovať. Mieru propagandistického navýšenia ich úspechov je však možné stanoviť podľa toho, do akej miery sú nemecké straty na vojakoch a technike navýšené v dobových článkoch sovietskej vojnovej propagandy a v povojnových štúdiách oficiálnej historiografie.  V rokoch 1941-1945 hlásenia „Sovinformbyro“ udávali straty nemeckej armády v takých fantastických počtoch, ktoré niekoľkonásobne prevyšovali jej celkové početné stavy a množstvo výzbroje nielen na Východnom fronte, ale aj na všetkých ostatných frontoch Druhej svetovej vojny.  Sovietska oficiálna historiografia toto preháňanie do istej miery korigovala, ale aj v jej povojnových knihách a článkoch sú straty nemeckej armády uvádzané veľmi nerealisticky a vyplýva z nich, že po každej operácii Červenej armády bol  Wehrmacht na danom úseku frontu vybitý skoro do posledného vojaka, tanku a lietadla...

Zdroje
Советские стрелки - снайперы в Великой Отечественной войне ;
Снайпера России  ;  Sudden-Strike.ru - О снайперах

https://www.valka.cz/11700-Najuspesnejsi-sovietski-odstrelovaci-1941-1945