Jozef Schwarz

1. Odchod Slovákov z Maďarska v rámci napĺňania dvojstrannej (to znamená oboma vládami, československou aj maďarskou vládou schválenej) zmluvy o výmene obyvateľstva nie je príčinou dnešného (jemne povedané nie najlepšieho) stavu slovenskosti v dnešnom Maďarsku. Rozhodujúcim faktorom bola a je politika štátu. Najmä maďarského. Ale aj (česko)-slovenský má maslo na hlave. Maďarská národnostná politika bola vždy nepriaznivo naklonená najmä Slovákom a po vzniku Maďarska v roku 1918 slovenskej národnostnej menšine. Pritom v Uhorsku boli Slováci autochtónny národ tak ako Maďari. Mám opodstatnené pochybnosti v solídne prežitie slovenskosti. Ako základný argument uvádzam pomerne dobrý stav slovenských menšín v dnešnom Chorvátsku, Srbsku, Rumunsku aj takmer po 100 rokoch príslušnosti k inému štátu. Pritom východiskové pozície po zániku Uhorska boli rovnaké ako v Maďarsku.

2. Prečo došlo v roku 1946 k dohode o výmene obyvateľstva? Nuž preto, že československo-maďarské vzájomné vzťahy nezačali rokom 1945! Nezačali československým vyháňaním menšín! Toto nepravdivé zdôvodnenie pretrváva a bolo prítomné aj na dobre pripravenej výstavke dokumentov o výmene obyvateľstva počas konferencie v Mlynkoch. Menšiny (maďarská a nemecká) už v roku 1938 čiastočne revidovali Trianon a prispeli k zlikvidovaniu Československa. Ten bol v priebehu pol roka 1938/39 rozbitý. Nielen zásluhou Mníchovskej dohody, ktorá znamenala odtrhnutie území republiky s nemeckým obyvateľstvom - mimochodom Nemci okupovali aj slovenskú Petržalku a Devín. Prvá viedenská arbitráž znamenala od novembra 1938 maďarskú okupáciu južného Slovenska. Od prvých dní nastalo bezprávie, vyháňanie českých i slovenských osadníkov, dokonca aj vraždenie úplne nevinných ľudí. A po nemeckej okupácii zbytku Československa v marci 1939 hneď po vzniku vojnového Slovenského štátu maďarské vojská zaútočili a okupovali časť severovýchodného Slovenska, kde Maďari ani nežili. Následná maďarská okupácia bola poznamenaná vojnovými útrapami, biedou či ťažením tamojších obyvateľov v radoch 2. armády. Všimnite si pamätníky padlých z prvej a druhej svetovej vojny. Tie na okupovanom južnom Slovensku sú na rozdiel od ostatného územia rovnako mnohopočetné aj v druhej svetovej vojne. Preto sa československý štát nechcel dať príležitosť nelojálnym národnostiam na opätovné rozbitie republiky. Prijal rozhodnutie Spojencov o vysídlení Nemcov. Boli uznaní za spoluzodpovedných za hrôzy druhej svetovej vojny. Pozor „nevysídlili“ ich len od nás, ale aj z Poľska, Nemecka a tiež z Maďarska (pol milióna Nemcov). Československo a najmä Slovensko mali zlé skúsenosti aj s maďarskou menšinou. Chceli ich riešiť zásadne ako nemeckú menšinu. Nepodarilo sa to.

3. Urobme si jasno v otázke povojnového tzv. „vyháňania“ Maďarov. Predovšetkým Maďari neprišli o československé občianstvo zásluhou československého štátu. Stratili ho v roku 1938, vtedy obdržali maďarské a to mali aj v roku 1945. Maďarsko nebolo ochotné toto rozhodnutie zrušiť a tak neboli „naši“. Zákony však umožňovali každému, kto nekolaboroval, nedopustil sa zločinov, bol antifašistom a prihlásil sa k Slovákom získať čs. občianstvo. Teda žiadna kolektívna vina, len kolektívna zodpovednosť! Nekompromisne museli odísť tzv. aňáši, to boli tí Maďari, ktorí sa prisťahovali na okupované Slovensko po novembri 1938. Ďalej Československo požadovalo (na príklade Nemcov) vysťahovať 200 tisíc Maďarov od nás ako sa vraví jednosmerne. Spojenci nám to nedovolili (maďarská loby bola vynikajúca). Parížska mierová zmluva potvrdila, že vysídlenie Maďarov je možné len na základe dohody o výmene obyvateľstva. To znamenalo: koľko Slovákov sa bude chcieť vrátiť do republiky, toľko Maďarov pôjde do Maďarska. Slováci sa presídľovali dobrovoľne, Maďari boli určení. Ale každý jeden z nich s plným hnuteľným majetkom. Preto považujem za neprijateľné dnešné pamätníky na južnom Slovensku, ktoré považujú odchod asi 70 tisíc Maďarov za porovnateľný s holokaustom. Je to nehoráznosť! Maďari z Československa na rozdiel od Nemcov neboli vysídlení!

4. Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom (mimochodom podpísaná už vo februári 1946 - ešte pred Parížskou mierovou dohodou, avšak vinou maďarských obštrukcií sa začala realizovať až v apríli 1947) bola súčasť vyvodenia záverov Spojencov v rámci napravenia krívd spôsobených fašistickým Nemeckom a jeho verným satelitom horthyovským Maďarskom. A tieto závery potvrdila mierová konferencia v Paríži, ktorá tiež konštatovala trvalú platnosť Trianonu a zákaz maďarskej iredenty. Len tak na okraj - tie stovky azda až tisíce pamätných „trianonských“ tabúľ (NEM! NEM! SOHA!) s mapkami, ktoré ignorujú a nepripúšťajú existenciu Slovenskej republiky rozosiatych po celom Maďarsku sú jednoznačným porušením a porušovaním mierovej dohody z Paríža. A je to veľká neúcta k Slovenskej republike! Dohoda o výmene obyvateľstva mala tiež zamedziť a predchádzať krivdám novým. Nedovoliť zneužívanie maďarských menšín na rozklad štátov vrátane československého štátu. Maďarská vláda si pri podpise dohody bola veľmi istá neexistenciou slovenskej menšiny, preto súhlasila s výmenou. Výsledky práce československej presídľovacej komisie, ktorá zmapovala pretrvávajúcu prítomnosť Slovákov aj po takmer tridsaťročnej intenzívnej protislovenskej práci maďarského štátu pozitívne prekvapili na čs. strane a negatívne na maďarskej. Aj preto obštrukcie dohody, ktoré trvali viac ako 400 dní od podpisu!

5. Slováci v Maďarsku sa prihlásili na výmenu predovšetkým pre nevýhodné až neznesiteľné podmienky pre národný život. Istotne nebolo jednoduché zanechať v tom čase už takmer 250 ročnú rodnú zem, ktorú statočne obrábalo viacero generácií a na ktorú sa prisťahovali v rámci jednej krajiny. V čase ich príchodu na Dolnú zem to bola aj ich vlasť, vtedajšie Uhorsko aj oni rozvíjali. Nie vlastnou vinou sa zo dňa na deň ocitli v národne cudzom štáte. A keď ich domov prestal byť vlasťou, tak mnohí sa rozhodli pre nový domov vo vlasti. Z ich hľadiska bol vlasťou československý štát, ktorý im prisľúbil a umožnil národný život: vzdelávanie v materinskom jazyku, napĺňanie kultúrnych, spoločenských a iných potrieb v slovenčine. Štát, ktorý ich za slovenskosť nesankcionoval. Rozhodnutie presídlencov nebolo ľahké, mnohí mali prosperujúce statky, dobré postavenie a zabehaný život. Ale niečoho sa im nedostávalo. Slovenčiny a slovenskosti. Preto hodnotiť rozhodnutie slovenských presídlencov ako nesprávne, či zľahčovať ho, nie je namieste. Duchovný život je rovnako dôležitý ako život materiálny. Podobne neúctivé sú reflexie tej doby v literatúre a komplexne v médiách. Aj na predchádzajúcej konferencii v Mlynkoch sme zhliadli filmový dokument, ktorý porovnával neporovnateľné. Už len úvodný vstup začínajúci osudom zaistenca v tábore v Petržalke, kde boli fašisti a iní zločinci v konfrontácii s najmä citovými ťažkosťami aktérky dobrovoľného presídlenia z Maďarska na Slovensko je jednoznačne neprijateľný. Väčšina analýz tej doby a ich umeleckých stvárnení je interpretovaná úzko národnými, maďarskými očami. Slovenský pohľad nie je o nič horší a nepravdivejší.

Záver:

Dnešní Slováci v Maďarsku ani ich predkovia, ktorí presídlili po druhej svetovej vojne do Československa sa nemajú za čo hanbiť, tobôž kajať. Jedni i druhí sa rozhodli zodpovedne, uvážlivo a správne. Nie oni boli zodpovední za to, že sa ocitli pred osudovou a priam existenčnou voľbou. Svedomie nech si spytujú tí, ktorí ich doviedli nesprávnou národnostnou politikou, ktorá nepriala slovenskosti na toto rázcestie. Poučili sme sa?

Jozef Schwarz

Oslovma.hu