Jedno veľmi zvláštne slovko o Slovanoch.

Fjodor Michajlovič Dostojevský /1821-1881/, Denník spisovateľa z roku 1877.

Preklad Dagmara Bollová

Mimochodom, poviem jedno osobitné slovko o Slovanoch a slovanskej otázke. Dlhú dobu som ho chcel povedať. Práve teraz zrazu začali všetci u nás hovoriť o skorej možnosti mieru,t.j. i o skorej možnosti aspoň čiastočne vyriešiť slovanskú otázku. Dajme slobodu našej fantázii a predstavme si, že celý problém je skončený, že vytrvalosťou a krvou Ruska sú Slovania už oslobodení, dokonca že turecká Ríša už neexistuje, Balkánsky polostrov je slobodný a žije novým životom. Samozrejme, je ťažké prorokovať do posledného detailu, v akej podobe to bude sloboda Slovanov už na prvýkrát - či to bude nejaký druh federácie medzi oslobodenými malými kmeňmi (federácia, zdá sa, ešte veľmi, veľmi dlho nebude), alebo sa objavia malé individuálne usadlosti vo forme malých štátov s prizvanými vládcami z rôznych majetných vrstiev? Rovnako si nemožno predstaviť: rozšíri napokon svoje hranice Srbsko, alebo Rakúsko tomu zabráni, v akej forme bude Bulharsko, čo bude s Hercegovinou, Bosnou, v akých vzťahoch budú s novooslobodenými národmi napríklad Rumuni alebo Gréci, Gréci z Konštantinopolu a tí iní, aténski Gréci? Budú napokon všetky krajiny a ich obyvatelia úplne nezávislí, alebo budú pod ochranou a dohľadom "Európskej dohody mocností", vrátane Ruska (myslím, že samotné tieto malé národy budú určite o to žiadať európske mocnosti, hoci aj spolu s Ruskom, ale vo forme ochrany pred ambíciami Ruska) - to všetko nemôže byť vyriešené presne vopred, ani ja to nechcem riešiť. Ale, je možné i teraz - pravdepodobne - vidieť dve veci: 1, že čoskoro alebo neskôr sa všetky balkánske slovanské kmene nakoniec oslobodia z područia Turkov a začnú žiť novým, slobodným, možno i nezávislým životom a 2, čo je druhá vec, že asi sa to stane skutočnosťou, čo som chcel už dávno vysloviť. Práve to po druhé spočíva v mojom osobnom plnom a neodolateľnom presvedčení - nebude mať a nikdy nemalo Rusko takých neprajníkov, závistlivcov, ohováračov, dokonca skutočných nepriateľov, ako všetky tieto slovanské kmene, akonáhle ich Rusko oslobodí a Európa súhlasí  s uznaním ich oslobodenia!

A nech mi neprotirečia, nespochybňujú ma, nekričia na mňa, že preháňam a nenávidím Slovanov! Práve naopak, Slovanov mám veľmi rád, ale nebudem sa brániť, pretože viem, že to bude presne tak, ako hovorím, ale nie pre naničhodnú, nevďačnú povahu Slovanov, vôbec nie – majú charakter v tomto zmysle ako ostatní - ale preto, že takéto veci sa na svete inak nemôžu odohrávať... Vysvetľovať to nebudem, ale viem, že vôbec nemáme žiadať od Slovanov vďačnosť, na to sa musíme pripraviť vopred. Začnú po oslobodení nový život, opakujem, práve tým, že si vyprosia od Európy, Veľkej Británie a Nemecka napríklad záruku a ochranu svojej slobody a to aj vtedy, ak v spolku európskych mocností bude i Rusko, ale oni budú žiadať práve ochranu proti Rusku. Začnú určite tým, že vo svojom vnútri ak aj nie priamo nahlas, zoberú na vedomie a presvedčia sami seba, že Rusom nie sú povinní prejavovať najmenšiu vďaku, naopak, že mocenským snahám Ruska sotva unikli v dôsledku zásahu mierových snáh Európy, a keby nebola zasiahla Európa, tak Rusko, zbaviac ich od Turkov, by ich prehltlo hneď, "usilujúc o rozšírenie hraníc a založenie veľkej Všeslovanskej ríše na zotročenie Slovanov chamtivým, mazaným a barbarským veľkoruským kmeňom." Dlho, veľmi dlhú dobu, nebudú schopní uznať nezištnosť Ruska a veľkého, vo svete neslýchaného vztýčenia zástavy najväčšej myšlienky, s ktorou človek žije a bez nej ľudstvo, v ktorom táto myšlienka nežije, ochabne, je zmrzačené, choré, zomiera v strašných bolestiach a nemohúcnosti. Napríklad terajšiu celonárodnú ruskú vojnu všetkého ruského ľudu s cárom na čele, ktorá vypukla proti netvorom za oslobodenie nešťastných národov, tú vojnu myslíte, že Slovania napokon pochopili?

Ale o súčasnej situácii nebudem hovoriť. Okrem toho Slovania nás ešte stále potrebujú, ale potom, keď ich oslobodíme a oni sa ako-tak usporiadajú, myslíte, že uznajú túto vojnu ako veľký hrdinský čin, vykonaný aj pre ich oslobodenie? Rozhodnite. Ale, za nič na svete to neuznajú! Naopak,budú vyhlasovať ako politickú a neskôr i vedeckú pravdu, že keby vôbec nebolo celých sto rokov osloboditeľa - Ruska, tak by sa im už dávno podarilo oslobodiť od Turkov svojou statočnosťou alebo s pomocou Európy, ktorá ak by nebolo Ruska, dávno by nemala nič proti ich oslobodeniu, alebo sama by ich oslobodila. Táto vymúdrená teória pravdepodobne jestvuje už i teraz a následne sa nevyhnutne rozvije na vedeckú a politickú axiómu. Nielen to, dokonca o Turkoch budú hovoriť s väčším rešpektom ako o Rusku. Možno, že celé storočie, alebo i viac, sa budú neustále triasť o svoju slobodu a báť sa ruskej túžby po moci; budú sa vtierať do priazne európskych štátov, ohovárať Rusko, klebetiť a intrigovať proti nemu. Ó, nehovorím o jednotlivcoch. Budú takí, ktorí pochopia, čo znamenalo, znamená a vždy bude pre nich Rusko znamenať. Tí pochopia celú veľkosť a svätosť Ruska i veľkej myšlienky, ktorej zástavu vztýčilo nad ľudstvom. Ale týchto ľudí, najmä na počiatku, bude žalostne málo, budú predmetom posmechu, nenávisti, dokonca aj politickej perzekúcie. Mimoriadne príjemné bude pre oslobodených Slovanov volať do celého sveta, že oni sú kmene vzdelané, hodné najvyššej európskej kultúry, zatiaľ čo Rusko je krajina barbarská, ponurý severský kolos, dokonca nečistej slovanskej krvi, ktorý prenasleduje a nenávidí európsku civilizáciu. Samozrejme, budú mať od počiatku ústavné zriadenie, parlamenty, zodpovedných ministrov, rečníkov, vyhlásenia. Budú tým veľmi potešení, unesení. Budú v extáze čítať o sebe v parížskych a londýnskych novinách telegrafné správy, oznamujúce svetu, že po dlhej parlamentnej búrke padlo konečne ministerstvo v Bulharsku a bolo ustanovené z liberálnej väčšiny nové, že nejaký Ivan Čiftlik napokon súhlasil a prijal post predsedu Rady ministrov.

Rusko by sa malo vážne pripraviť na skutočnosť, že všetci títo oslobodení Slovania sa nadšene pohrnú do Európy, až po stratu vlastnej tváre sa nakazia európskymi normami, politickými aj spoločenskými a budú musieť prežiť celé a dlhé obdobie európanstva, kým pochopia niečo o svojom slovanskom význame a o svojom osobitnom slovanskom poslaní v ľudskom spoločenstve. Medzi sebou sa budú títo ľudkovia večne hádať, navzájom si závidieť a jeden proti druhému intrigánčiť. Samozrejme, v okamihu nejakého skutočného nešťastia sa okamžite všetci obrátia k Rusku so žiadosťou o pomoc. Akokoľvek nás budú nenávidieť, klebetiť a ohovárať nás v Európe, flirtovať s ňou, ubezpečovať ju o svojej láske, vždy budú inštinktívne cítiť (samozrejme, vo chvíľach nebezpečenstva, nie skôr), že Európa bola, je a vždy bude jediný prirodzený nepriateľ ich jednoty a ak zatiaľ oni sami existujú vo svete, je to, samozrejme, preto, že stále stojí obrovský magnet - Rusko, ktorý ich všetkých neodolateľne priťahuje k sebe, tým drží ich celistvosť a jednotu. Budú dokonca aj také momenty, kedy budú schopní takmer vedome akceptovať, že bez Ruska, veľkého východného centra a veľkej príťažlivej sily, by sa ich jednota zrútila, okamžite by sa rozpadla na kusy a to dokonca tak, že ich národ by zmizol v európskom oceáne, ako niekoľko jednotlivých kvapiek vody zmizne v mori. Rusko ich bude dlho s úzkosťou a obavami zmierovať, naprávať im rozum a dokonca možno i tasiť za nich meč v prípade potreby..

Samozrejme, teraz stojí otázka: aký je v tom prínos pre Rusko, kvôli čomu Rusko bojovalo za nich sto rokov, obetovalo svoju krv, silu a peniaze? Hádam nie preto, aby zožalo toľko malichernej smiešnej nenávisti a nevďačnosti? Ó, samozrejme, Rusko si vždy bude vedomé toho, že centrom slovanskej jednoty je ono samo a ak Slovania žijú ako slobodné národy, je to preto, že ono tak chcelo a chce, že to všetko urobilo a vytvorilo ono. Ale akú výhodu prináša Rusku toto vedomie okrem práce, sklamaní a večných starostí? Odpoveď je teraz ťažká a nemôže byť jasná. Po prvé - Rusko, ako je nám všetkým známe, nemá ani pomyslenie, ani nikdy nebude mať, aby rozšírilo svoje územie na úkor Slovanov, aby ich pripojilo politicky, narobilo z ich území gubernie a podobne. Všetci Slovania podozrievajú Rusko z takých snáh, dokonca aj teraz, rovnako ako celá Európa a budú ho podozrievať ďalších sto rokov. Ale nech Boh ochraňuje Rusko pred týmito snahami ! Čím viac preukáže úplnej politickej nezištnosti vo vzťahu ku Slovanom, tým rýchlejšie dosiahne ich zjednotenie okolo seba teraz i na stáročia. Ponechajúc naopak Slovanom od počiatku čo možno najviac politickej slobody a odstrániac všakovú starostlivosť a dozor nad nimi a dajúc im na vedomie, že vždy vytasí meč na tých, ktorí siahujú na ich slobodu a štátnosť, Rusko sa zbaví veľkých problémov a ťažkostí udržiavať silou opatrovníctvo a svoj politický vplyv na Slovanov, ktorý je nimi, samozrejme, nenávidený a Európe vždy podozrivý. Ale preukážuc absolútnu nezištnosť Rusko vyhrá a pritiahne napokon Slovanov k sebe; najprv v nešťastí budú k nemu smerovať a potom jedného dňa sa k nemu vrátia a priľnú k nemu všetci už s úplnou detskou dôverčivosťou. Všetci sa vrátia do rodného hniezda.

Ó, samozrejme, existujú rôzne vedecké dokonca poetické zamyslenia aj teraz, medzi mnohými Rusmi. Títo Rusi očakávajú, že nové oslobodené a k novému životu vzkriesené slovanské národy začnú tým, že priľnú k Rusku ako k rodnej matke a osloboditeľke a že nepochybne v blízkom čase prinesú veľa nových, ešte neslýchaných prvkov do ruského života, rozšíria Slovanstvo Ruska, dušu Ruska, ovplyvnia dokonca ruský jazyk, literatúru, tvorbu, obohatia Rusko duchovne a ukážu mu nové horizonty. Priznám sa, že sa mi vždy zdali tieto veci iba učenou záľubou; pravdou ale je, že samozrejme, sa niečo v tomto zmysle stane, ale nie skôr ako napríklad o sto rokov a možno aj storočí. Rusko si vôbec nebude mať čo vziať od Slovanov ani z ich myšlienok, ani z literatúry a aby nás učili, k tomu zatiaľ vôbec nedorástli. Naopak: možno celé toto storočie bude musieť Rusko bojovať s obmedzenosťou a tvrdohlavosťou Slovanov, s ich zlozvykmi, s ich zjavnou,otvorenou zradou Slovanstva v prospech európskych foriem politického a sociálneho poriadku, na ktoré sa ulakomili. Po vyriešení slovanskej otázky slovanského Ruska očividne bude treba konečne vyriešiť východnú otázku.

Dlho ešte nebudú chápať dnešní Slovania, čo je to východná otázka! Ale veď veľmi dlho nepochopia ani slovanské zjednocovanie v bratstve a harmónii. Vysvetľovať im to neustále, činmi a skvelým príkladom bude trvalou úlohou Ruska aj v budúcnosti. Opäť niekto povie: načo to všetko, prečo má Rusko na seba brať takú prácu? Prečo? Aby sme žili vyšším životom, veľkým životom, aby sme svietili svetu veľkou, nezištnou a čistou ideou zjednotenia a vytvorenia napokon veľkého a mocného organizmu - bratského zväzu kmeňov, aby sme ho vytvárali nie politickým násilím, nie mečom, ale presviedčaním, príkladom , láskou, obetavosťou, svetlom; priviedli konečne všetkých tých maličkých k sebapoznaniu a vysokému poslaniu - to je cieľom Ruska a to sú aj jeho výhody, ak chcete. Ak národy nebudú žiť pre vyššie, nesebecké myšlienky a pre najvyššie ciele služby ľudstvu, ale iba pre svoje "záujmy", nepochybne zahynú, najprv ustrnú, potom stratia silu a zomrú. A vyšších cieľov niet, ako sú tie, čo si vytýčilo Rusko, slúžiac Slovanom nezištne a nevyžadujúc od nich vďačnosť, slúžiac ich mravnému (a nielen politickému) zjednoteniu vo veľký celok. Až vtedy povie celé Slovanstvo svoje nové, ozdravné slovo ľudstvu... Na svete nebýva vyšších cieľov, ako je tento. Už je raz tak a "výhodnejšie" nemôže byť pre Rusko nič, ako mať pred sebou vždy tieto ciele, stále viac ich vysvetľovať samému sebe, stále viac a vyššie sa povznášať duchom v tejto večnej a statočnej svojej práci pre ľudstvo.

přišlo e-mailem