Clevelandská (1915)  a Pittsburská (1918) dohoda v kontextu československého zahraničního odboje v USA

            Ing. Augustin Marko, predseda Slovenskej spoločnosti na obranu demokracie a humanity

Jde o důležité historické dokumenty, které jsou dokladem úsilí krajanských spolků Čechů a Slováků v Americe  podpořit boj   svých  krajanů v Evropě   za svobodu, za samostatnost, za vlastní suverénní společný stát.  Představy autorů dohod byly přirozeně ovlivněny státoprávní ústavní realitou demokratických států  Severoamerických. Proto obě dohody  svým způsobem připomínají federativní princip. Nedodržení tohoto principu při reálném budování Československé republiky bylo nepřáteli opakovaně bez ohledu na konkrétní podmínky a možnosti využíváno.(Red)

Clevelandská ani Pittsburská dohoda sa na začiatku štátu nedali realizovať. Takmer celá naša inteligencia bola pomaďarčená a hranice ohrožovalo Maďarsko. Martinská deklarácia, podpísaná už doma, o forme štátu nehovorí. Autonómiu tehdy chceli len Maďari a maďaróni, lebo verili ve zvrat. Autonomistickí Slováci až asi po 10-ročnej prechodnej dobe. Nitriansky župan Dr. Ĺ.Okánik v liste americkým Slovákom napísal, že „autonómiu nikdy nepodpíše, lebo by to byla samovražda mójho slovenského národa“. J.G. Tajovský vtedy napísal, že „bez Čechov na Slovensku by bolo behom 24 hodín po Slovensku“. Tieto názory našli odraz aj vo voĺbách. Lúdová strana s programom autonómie získala v r.1925 iba 18.3 percenta hlasov a v r.1935 spolu so SNS (autonomistický blok) 30.12 percenta. V r.1929-1931 prebiehala svetová hospodárska kríza a štát začalo ohrozovať hitlerovské Německo. Existoval názor, že tieto ťažkosti lepšie prekoná unitárny štát. Najmae keď sa autonómie domahali aj sudetskí Nemci. Nemci boli proti vzniku ČSR a chceli štát Deutsch-Boehmen.

Pri obrane Slovenska  proti dvom maďarským vpádom padlo, bolo zranených alebo nezvestných 207 dostojníkov a 7305 vojakov, veĺkou  večšinou z českých krajov a navyše množstvo dobrovoĺníkov, hlavne českých Sokolov. Pomáhali „bratom-Slovákom“.

Deň vzniku ČSR z iniciativy českého politika T.G.Masaryka (jeho otec bol Slovák) nazval básnik Vladimír Roy „Dňom zmrtvýchvstania na smrt´ odsúdeného národa“. Bolo tu len 140 základných slovenských škoľ a 186 slovensko-maďarských a žiadne vyššie školy. Iba 526 osob, „majúcich v slovenskom národnom hnutí významnejšiu úlohu“, z toho 2 inžinieri, 5 sudcov, 6 lekárov a 28 kňazov. Za takejto situácie bola pomoc Čechov na Slovensku nevyhnutná.

Od r.1945 malo Slovensko samosprávne orgány: SNR, Zbor povereníkov, povereníctva a ďalšie. Od roku 1968 bola Slovenská republika národným štátom s právom na sebaurčenie až do oddelenia. Na čele federácie bol takmer celý čas Slovák, Dr.G. Husák. Nemožno teda písať, že Česi vecnú náplň dohod z USA spochybnili a „nikdy“ nerealizovali. ....

Už sme čítali, že SR bola v ČSFR kolóniou, kuričom v podpalubí, domíniom. V čase zániku ČSFR bol však Slovák predsedom FZ, vlády ČSFR, Ústavného súdu i Biskupskej konferencie ČSFR, stálym zástupcom  ČSFR pri Rade Európy a v rade UNESCO, vedúcim skupiny poslancov pri Európskom parlamente, dvaja z troch zástupcov ČSFR v OSN boli Slováci (v New Yorku a Ženeve) apod. Ak teda toĺko a takých ĺudí  z“ kolónie“ posobilo na takých postoch...?

Počas trvania spoločného štátu boly i ťažkosti, vyskytli sa i chyby. Faktom však je, že zaostalé Slovensko z roku 1918 sa – vďaka našej nadanosti a pracovitosti, ale aj vďaka ušlachtilej pomoci českého národa – zmenilo na Slovensko vyspelé, v ktorom žije moderný, vzdelaný národ.

Myslím, že len ten može objektívne hodnotiť vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi, kto pozná históriu nášho národa a je čestný. Aj za súčasných podmienok treba rozvíjať medzi Slovákmi a Čechmi dobré, priateĺské vzťahy. Na princípe spolupráce, obojstrannej výhodnosti a obojstrannej pomoci. V tomto geopolitickom priestore je to pre oba naše národy priam životná nevyhnutnosť.

(Úryvky z delšího článku.  In: Magazín, 25.3.1994)

Připravila prof. PhDr. Stanislava Kučerová, CSc.