Žijúca legenda Valentín Falin spoluvytváral vyše 40 rokov sovietsku politiku. V rozhovore pre nemecký časopis Compact Magazin hovorí o strategických cieľoch USA od 2. svetovej vojny až dodnes, ale aj o chybách moskovskej zahraničnej politiky.
Rusko v súčasnosti modernizuje svoje ozbrojené sily, aj atómové zbrane. Príčinu vidí v prítomnosti NATO okolo seba. NATO možno nepovažuje Rusko za priateľa, ale predsa len za ďalšieho vojnového protivníka. Odkiaľ pochádzajú vaše obavy?
Investujeme 20- až 25-krát menej do zbrojenia ako Američania, ktorí majú okolo nás reťaz základní. Mal som priateľské vzťahy so všetkými ministrami obrany a mnohými generálmi. Jeden z nich mi povedal, že 30 % amerického strategického vojenského letectva bolo vždy vo vzduchu, pričom tieto lietadlá prichádzali každý deň z rozličných smerov až 30 kilometrov k našim hraniciam. Potom odleteli naspäť, ale nikdy sme nevedeli, či nepriletia opäť. Pri všetkých manévroch NATO nebolo nikdy poznať, či je to iba manéver, alebo rozvinutý útok. Preto sme boli vždy v napätí. Mal som zaujímavé kontakty s Robertom Mc Namarom. Keď sme diskutovali o kubánskej kríze v roku 1962, pýtal som sa ho, či ešte platí nariadenie, ktoré dovoľuje kapitánom amerických ponoriek, keď nemajú počas vojny šesť hodín žiadne spojenie s centrálou, sa sami rozhodnúť vypáliť raketu. Povedal: „Také nariadenie nie je. Bol som ministrom obrany, to by som predsa vedel.“ Ale bolo. A platí. Videl som vysoko utajený dokument. Pokiaľ sa americké bombardovacie lietadlo dostane do cudzieho vzdušného priestoru a je atakované, potom sa jeho kapitán smie samostatne rozhodnúť, čo so svojou atómovou zbraňou urobí. Tak sme azda až dodnes rukojemníkmi náhody.
USA iba nechceli prevziať
zodpovednosť za nukleárnu vojnu.
Za
prezidenta Ronalda Reagana chceli napadnúť s tzv. konvenčnými zbraňami naše
atómové oporné body. Keby na to Rusi reagovali atómovými zbraňami, mali by sme
zodpovednosť za atómovú vojnu.
V posledných rokoch sa Západ vyčerpal v asymetrických vojnách. Vo Washingtone to nazývajú boj proti medzinárodnému terorizmu. Nemá vláda USA a pritom aj NATO iné starosti ako Rusko?
Američania dnes investujú vyše 500 miliónov dolárov ročne do vývoja nových zbraní. Viac ako iné štáty sveta dokopy. Proti teroristom? Existovalo rozhodnutie NATO, ktoré presadili USA v roku 1981, že zničia ZSSR ekonomicky závodom v zbrojení v oblasti tzv. inteligentných zbraní, pretože tieto sú 5-až 7-krát drahšie ako atómové zbrane. A táto stratégia Američanov je ešte aj dnes aktuálna. Potvrdenie nachádzame aj v slovách prezidenta Baracka Obamu. Pred dvoma rokmi povedal, že sa chce zaoberať myšlienkami na modernizáciu americkej stratégie. Spojené štáty, také bolo pozadie, nie sú v stave viesť súčasne viaceré vojny.
Vyčítate Západu v podstate pretrvávajúcu politiku obkľučovania a ničenia Ruska, tak ako predtým Sovietskeho zväzu. V 2. svetovej vojne, keď išlo vo vašej krajine skutočne o fyzickú existenciu, boli západné mocnosti spojenci ZSSR, a nie Adolfa Hitlera.
Neville Chamberlain v roku 1937 povedal: „Existencia Sovietskeho zväzu je nezlučiteľná s existenciou britského impéria.“ A Adolf Hitler v tom istom čase to isté: „Je jedno, aký režim v Rusku vládne, či cár alebo boľševici, je to nezlučiteľné so životnými záujmami Nemecka.“ Prvý kontakt Američanov s Hitlerom bol v novembri 1922. Prečo sú ale všetky dokumenty v hlavnom štábe USA dodnes pod prísnou kontrolou? Nikto k nim nemá prístup. To sú všetko účty. Kto investoval od roku 1923 do nacistickej strany? V roku 1950 som niektoré dokumenty našiel, ktoré tam ešte boli. Napríklad spisy o Američanoch, ktorí dostali počas vojny povolenie cestovať do Nemecka. Päť takých dokumentov bolo v mojich rukách. Videl som osobne jeden návrh od Himmlera, kde bolo všetko zdokumentované.
To je možné. Ale nakoniec stáli ZSSR a USA v rozhodujúcej vojne bok po boku. Nielen proti nacistickému Nemecku, ale aj proti Japonsku. A v Postupime sa zjednotili na spoločnom povojnovom poriadku.
Prezident Harry S. Truman nechcel dospieť k žiadnej novej dohode so Stalinom. To bolo od začiatku jeho úradovania po smrť jeho predchodcu Franklina D. Roosevelta (1945). Povedal: „Sovietsky zväz splnil svoju úlohu, už ho ďalej nepotrebujeme. Sme schopní sami poraziť Japoncov.“ Ale jeho generáli boli pobúrení a vyslovili sa proti: Keby Sovieti nerozbili silnú 600-tisícovú japonskú armádu Kwantung, táto by prišla z Mandžuska do Japonska a Japonci by bránili svoj hlavný ostrov. Američania by stratili jeden až poldruha miliónov ľudí. To je neprijateľné. Preto treba, ako pokračovali generáli, pokračovať ďalej v tom, čo Stalin v Teheráne a na Jalte sľúbil. On nám preukazuje poslednú službu. Takto to došlo až k Postupimskej dohode. A čo z toho zostalo?
V Postupime sa spojenci
v roku 1945 dohodli na spoločnej Kontrolnej rade nad Nemeckom. Keď sovietski
zástupcovia odišli, nebola schopná pokračovať.
Hovorí sa,
že Postupimské dohody začal porušovať Sovietsky zväz. Lucius D. Clay, vtedy
viceguvernér americkej okupačnej zóny, napísal v apríli 1946 na žiadosť
Trumana: „Sovietski
zástupcovia v spojeneckej Kontrolnej rade rešpektujú čo najvernejšie všetky
rozhodnutia z Postupimu a v Kontrolnej rade. Dokazujú Spojeným štátom rešpekt.
Nemáme žiaden dôvod sa domnievať, že majú agresívne plány a zotrvávajú pri
týchto záveroch.“
S dovolením, to neznie, ako keby boli Američania agresívni, ako keby čakali len na to, kedy sovietska strana poskytne rukolapné dôkazy.
V roku 1946 prijala americká administratíva jedno rozhodnutie. „Je jedno, akú politiku bude ZSSR robiť: Existencia Sovietskeho zväzu je s bezpečnosťou Spojených štátov nezlučiteľná.“ To bol základ pre všetko, čo sa stalo neskôr. Dôležité je: Rozdelenie Nemecka sa začalo rozdelením Berlína. Existuje jeden dokument z roku 1947 – Správa Kontrolnej rady pre konferenciu ministrov zahraničia štyroch mocností. Tam stojí čierne na bielom: Veľký Berlín je región pod okupáciou štyroch mocností. Veľký Berlín je hlavné mesto sovietskej okupačnej zóny.
Od roku 1950 ste boli najprv v sovietskej Kontrolnej komisii v Nemecku. Vtedy sa NDR dosť cielene budovala a Sovietsky zväz sa asi zmieril s rozdelením. Boli tendencie túto situáciu prelomiť?
Mal som v Berlíne-Karlhorste v našej Kontrolnej komisii stretnutie s Gustavom Heinemannom. Za protest proti remilitarizácii Nemecka ho vylúčili zo spolkovej vlády. Povedal mi, že Konrad Adenauer nebude pozitívne reagovať na žiadne návrhy a gestá z našej strany. Tak aj bolo. Bez ohľadu na to, čo sme navrhli. Medzi nami sa odohrávali rôzne útoky. Vedel som o Stalinovom návrhu pre náš Červený Kríž nadviazať kontakt s Červeným Krížom v Spolkovej republike a prediskutovať otázku vojnových zločincov, ktorí boli v našich väzniciach. Adenauer svojmu Červenému Krížu takéto kontakty zakázal. Pokusy boli aj z NDR. Napríklad list od Willyho Stopha Adenauerovi, v ktorom navrhoval urobiť to tak, aby rozdelenie vzťahy obyvateľstva NDR a NSR nezaťažilo. Adenauer odpovedal sériou podmienok. Stoph ich akceptoval, no žiadna odpoveď neprišla. Američania jednoducho zakázali v tejto korešpondencii ďalej pokračovať.
Po období studenej vojny
prišlo potom konečne k uvoľneniu a dokonca k ďalekosiahlym dohodám o obmedzení
strategických zbraní SALT (1969 – 1979), až po zmluvu o obmedzení raketového
obranného systému ABM (1972).
S Henrym
Kissingerom som bol v kontakte v rokoch 1971 až 1989. Prečo podpísali
Američania začiatkom 70. rokov niektoré dohody? Pretože nemali kvôli
vietnamskej vojne peniaze na nové zbrojenie. Mysleli si, že svojim prívržencom
v Európe a odporcom vietnamskej vojny v USA stačí hodiť zopár kostí a že sa
treba vyhnúť náhodnej atómovej vojne. Že musia zvládnuť vytlačenie Sovietskeho
zväzu z Blízkeho a Stredného východu. Pokúsil som sa svojich nadriadených
presvedčiť, že Spojené štáty uskutočňujú taktické, a nie strategické zmeny. Ale
naše vedenie odpovedalo: „Urobíme to, čo my chceme.“
Poznámka: Valentín Michajlovič Falin (1926) bol poradcom sovietskeho prezidenta Nikitu Chruščova a sovietskeho ministra zahraničia Andreja Gromyka. V rokoch 1971 až 1978 pracoval ako vyslanec ZSSR v Bonne. Následne viedol spravodajskú agentúru Novosti. Ešte dnes je častým komentátorom v ruských médiách.
Zdroj: Martin Müller – Mertens, Compact Spezial č. 4
21:4510.05.20160