Vyhlásenie snemu ČSV,

konaného 26. 6. 2015 v Brne

ČSV s potešením konštatuje, že česko-slovenské vzťahy sú dlhodobo veľmi        dobré, bratské a priateľské; a to aj po zániku ČSFR, ktorý sme prijali s roztrpčením – v neposlednom rade i kvôli spôsobu jeho prijatia.

Radi kvitujeme priateľské česko-slovenské vzťahy, ktoré pokračovali a pokračujú aj pri rôznych konšteláciách vládnych síl v oboch republikách. Uznávame, že za túto vcelku relatívne veľmi priaznivú situáciu vďačíme nielen tradičnej vzájomnej náklonnosti oboch našich národov, ale tiež vďaka vedúcim politikom oboch národov v ostatných dvoch desaťročiach.

Za svoju vlasť sme úprimne považovali spoločný štát Čechov a Slovákov a tento náš hlboký vzťah sme na jednu či druhú republiku po ich osamostatnení hneď nepreniesli. Stopy z roztrpčenia zo straty pôvodnej vlasti, ku ktorej podľa nášho presvedčenia došlo nekorektným spôsobom, pretrvávajú. Nie sme rýchlovlastenci. Pre vnímanie nového štátu ako svojej vlasti potrebujeme k tomuto štátu, ktorý sme si neželali, vytvoriť si priaznivý rozumový i citový vzťah. To nie je automatický proces. Plytký vzťah sa dá zmeniť rýchlo a ľahko; hlboký nie. Uľahčenie a urýchlenie takéhoto procesu (alebo aj jeho úplné znemožnenie) závisí v značnej miere od politického vedenia nových štátov.

Rozumný štát načúva aj hlasom svojich kritikov. Takáto pozornosť je obzvlášť žiaduca v novom štáte, ktorého vznik si želala len časť obyvateľstva (podľa prieskumov verejnej mienky to bola iba menšina). Postoje a priania sklamaných by nemali byť ignorované, najmä keď pre ono sklamanie a výčitky existuje opodstatnenie. Rozumný štát urobí voči svojim takto nespokojným občanom aj ústretové gestá...

Naša pôvodná vlasť – Československo – má pre terajšie republiky oboch našich národov nezastupiteľné zásluhy. Priaznivý vzťah k Československu by preto obe národné republiky mali náležite prejaviť. Ide o vďaku a úctu tak voči ešte voči žijúcim občanom, ako aj voči už mŕtvym zakladateľom, budovateľom a obrancom Československa – i voči tým, ktorí za Československo položili svoje životy. ČSV sa zasadzuje za to, aby náležitý prejav úcty ČR a SR voči Československu (= voči rodičovi ČR a SR) i voči partnerskému národu sa zakotvil v rámci štátnych sviatkov a pamätných dní (v SR), respektíve významných dní (v ČR).

Snem ČSV žiada, aby aj na Slovensku bol na počesť Československa uzákonený jeden deň ako štátny sviatok (v ČR je ním 28. X. – deň vyhlásenia ČSR v Prahe). Snem ČSV ponecháva na ďalšiu diskusiu, či v SR má byť dňom štátneho sviatku 30. október (deň, v ktorý roku 1918 sa za vznik ČSR relevantným spôsobom vyjadrilo reprezentatívne zhromaždenie politicky angažovaných Slovákov v Turčianskom svätom Martine), alebo (v zhode s ČR) 28. október.

ČSV konštatuje, že na Slovensku je nemálo tých, ktorí 28. 10. 1918 vnímajú ako deň, v ktorý domáci zástupcovia českého národa oficiálne vyhlásili spoločný štát oboch našich národov – avšak urobili tak bez legitímneho vyjadrenia slovenskej politickej reprezentácie. Za také vyjadrenie sa uznáva až Martinská deklarácia.

Početným Slovákom chýba, že Česi oslavujú iba „české rozhodnutie“ (28.X.), že „slovenské rozhodnutie“ (30.X.) považujú za nepodstatné, či dokonca až za bezvýznamné – preto si ho ani nevšímajú.

Slovenskí kritici Československa hovoria o českej nadradenosti a nevšímavosti českého národa voči slovenskému národu. Proti vyhláseniu štátneho sviatku SR k výročiu vzniku ČSR argumentujú aj „českou ignoranciou“ voči významu postojov Slovákov – čo dokladajú o.i. aj tým, že Česi si ctia len „ich“ 28. október, avšak 30. október je pre nich ničím. Odpor k vyhláseniu štátneho sviatku SR na počesť ČSR odôvodňujú tiež nesplnením mnohých sľubov českých politikov voči Slovákom (... Pittsburská dohoda, ... „protiústavné ukradnutie“ československej vlajky pri zániku ČSFR...). Títo kritici často vidia najmä české, respektíve československé chyby a nedostatky; nesmierne klady a prínosy ČSR pre Slovensko však odmietajú uznať (protičeskoslovenská averzia takýchto ľudí je niekedy až chorobná a nákazlivá). Voči takýmto nesúhlasným postojom je ťažké (ak nie nemožné) presadiť v SR štátny sviatok na počesť ČSR. ČSV uznáva, že argumenty kritikov Československa majú aj pravdivostné jadro. ČSV chce hľadať a šíriť pravdu. Odmietame však kvôli chybám druhoradého významu nevážiť si prínosy prvoradého významu. Chyby minulosti nechceme zakrývať, ale pochopiť, poučiť sa z nich, napomáhať k ich preklenutiu a zabraňovať ich zveličovaniu, či dokonca ich vymýšľaniu.

ČSV sa zasadzuje za vyhlásenie 30. októbra za významný deň ČR; potenciál realizácie tohto návrhu vidí najmä ako síce oneskorené, ale i teraz vhodné gesto úcty českého národa voči slovenskému národu.

Presadenie ustanoviť v SR štátny sviatok na počesť ČSR a v ČR významný deň na počesť reprezentatívneho vyjadrenia Slovenského národa o spolužitie s českým národom je pre činnosť ČSV v dohľadnom období (patrilo by sa pred storočnicou ČSR) cieľom číslo 1.

ČSV nestráca zo zreteľa skutočnosť, že časť občanov si ešte stále želá obnovu Československa. Preto ČSV skúma možnosti vytvorenia štátneho zväzku medzi ČR a SR.

1. ČSV nesúhlasí so sankciami voči Rusku. ČSV kritizuje to, že NATO svojvoľne – a na úkor Srbska – bombardovaním Juhoslávie vybojovalo pre kosovských Albáncov samostatný štát. Pohoršujeme sa aj nad tým, že vojenská intervencia USA a koalície ochotných do vzdialeného Iraku v roku 2003 i deštruktívny vojenský zásah niektorých štátov NATO v Líbyi roku 2011 ostali bez akýchkoľvek sankčných následkov voči páchateľom; pričom teraz USA spolu so svojimi spojencami (vrátane ČR a SR) sankcionujú Rusko za jeho pôsobenie v ruskojazyčnej oblasti, v ktorej obyvateľstvo malo oprávnené dôvody k obavám a k odmietaniu – nadväzne na násilný štátny prevrat, ktorý sa uskutočnil na západe Ukrajiny.

2. ČSV vyzýva príslušných kompetentných funkcionárov v Bruseli, aby v tomto meste, ktoré je sídlom EÚ a NATO, presadili odstránenie sochy beštiálneho kolonizátora Konga – belgického kráľa Leopolda II.