Pokým sa na Ukrajine búria stúpenci eurointegrácie, vyslaná redaktorka Komsomolskej pravdy /KP/ Darja Aslamovová hovorí o tom, aké plody vstupu do EÚ žne iná bratská republika.
Skúsenosti zo vstupu východoeurópskych krajín do EÚ sa dajú ilustrovať napríklad skúsenosťami Bulharska. Kedysi spokojná krajina, ktorú turisti poznajú najmä z pláží a ešte z návštev chrámov. Ak však pôjdete trochu viac do vnútra krajiny, k ľuďom, predstaví sa vám v celkom inej podobe.
Redaktorka denníka KP navštívila Bulharsko v máji. Jej prvý dojem – ľudia. Šokovaní a zaskočení chudobou, ktorí z pocitu bezvýchodiskovosti často siahajú k tým najkrajnejším činom – samovraždám. „Prežiť za každú cenu“ sa často transformuje do nespokojnosti. Nespokojnosť bez štipky hanby Bulhari vyjadrujú v uliciach.
„V januári to bolo úplne najhoršie,“ vzdychá moja priateľka Svetla. „Ľudia dostali účty za elektrinu, ktoré dvojnásobne prevyšovali dôchodky. To znamená, že aj keby dôchodca prestal jesť, aj tak účty zaplatiť nedokáže. Keď sa situácia vyvinula do reálnej hrozby hladu a zimy (mnohé byty sa vykurujú elektricky),, tisícky ľudí vyšlo do ulíc. Začala sa „elektrická revolúcia“. Ako sa prenikavo vyjadril jeden miestny politik: prázdnu chladničku nakoniec porazil televízor.
Ľudí sa nedá nakŕmiť rečami o „európskych demokratických hodnotách“. Prišla však jar a televízor, zdá sa, znovu víťazí.“
V tejto situácii vláda rýchlo obrala protestné akcie o akýkoľvek význam jednoducho si uvedomila vlastnú nemohúcnosť a odstúpila.
„Občania stratili odvahu a boli unavení,“ konštatuje ekonóm Dimitar Sabev.
„Akosi veľmi rýchlo sa unavili,“ podotýka Aslamovová.
„Jednoducho hnev predbehol uvedomenie si problému. Ľudia vyšli na protest nie ako občania, ktorí majú jasné hodnoty, ale ako nahnevaní spotrebitelia. Zamávali rukami, pokričali si a unavili sa. My, Bulhari sme všeobecne konformisti a napodobňovatelia. Nevedieme, sme vedení. Zbožňujeme kopírovať
silných a kráčať v ich stopách. Do roku 1989, keď ZSSR bol silný, v Bulharsku bolo milión ľudí v Komunistickej strane – a to pri celkovom počte obyvateľov 9 miliónov. Teraz obraz raja predkladá EÚ, hoci nekritickosť vo vzťahu k nej sa silno otriasla. Bulharsko by bolo rado členom EÚ iba z jedného dôvodu – môžeme prejsť hranice.“
Za posledných dvadsať rokov krajinu opustili dva milióny ľudí, počet obyvateľov klesol na sedem miliónov. Krajina stratila viac ľudí než za dve svetové vojny. A to nie je koniec. Ekonomická kríza sa kryje s hrozivou demografickou katastrofou. V roku 2060 bude počet obyvateľov Bulharska 5 miliónov ľudí (z nich jeden a pol milióna Rómov). Bulhari ako jediný národ s jeho starobylou pravoslávnou kultúrou sú odsúdení na zánik.
Obdobie prosperity sa v Bulharsku samozrejme neskončilo vstupom do EÚ. Spočiatku si krajina musela odvyknúť od spolupráce so ZSSR a ďalej to bolo ako u všetkých. Neúspech zahraničných ekonomických vzťahov, ťažkosti s riadením priemyslu, postupné uhasínanie všetkého. Vtedy krajinu zaplavili
liberálni ekonómovia, stúpenci jednej z najneľudskejších teórií, ktorá úplne odmieta sociálny štát a tiež akýkoľvek zásah štátu do ekonomiky. V podstate je to ekonomický darvinizmus. Nech v silnej konkurencii prežijú silní a slabí zahynú. A tak slabí zahynuli.
„V roku 1997 sa u nás objavil dobrý MMF a vyhlásil: zachránime vás, ak budete plniť náš program,“ hovorí ekonóm Dimitar Sabev v rozhovore s Darjou Aslamovou. „Hlavná podmienka znela - rozpredaj všetkého. Obrovské štátne aktíva, ktoré stáli miliardy dolárov, bankrotovali a odchádzali za drobné peniaze, niekedy za jeden dolár! Mimochodom, komu to hovorím? Veď ste z Ruska. A Bulharsko je malé. Tu sa všetko rýchlo skončilo a prebudili sme sa
vo svete absurdity. Napríklad, máme bulharskú vodu, máme bulharské potrubia a bulharských spotrebiteľov. A zmluva na predaj našej vody našim ľuďom cez naše potrubia sa dostane napríklad Angličanom. Ako to? Kto sú títo ľudia?“
Rast HDP, ktorým sa chválila bulharská vláda sa ukázal dočasný. Výpredaj národného majetku a púšťanie do vetra všetkého, čo bolo zarobené a vybudované v predchádzajúcich rokoch, sa snažili vydávať za prílev súkromných investícií. Keď bublina praskla, Bulharsko na ocitlo na pokraji:
Súkromný dlh privátnym bankám vyrástol na 40 miliárd eur. Mimochodom, naše dlhy nemá ani kto spočítať. Vlády zničili národnú ekonomickú vedu a rozpustili seriózne inštitúcie.
V roku 2013 Bulharsko stratilo 60% pracovných miest, vyľudnilo sa a zmenilo sa na kolóniu pod politickým vedením EÚ. Najlepšia paradajková republika na svete dokonca prestala pestovať paradajky.
„Naši politici milujú, keď ich pozývajú slávnostne prestrihnúť pásky na otvorení zahraničných sieťových obchodov typu Billa, Metro alebo Carrefour,“ uškŕňa sa líder nacionalistického hnutia Krasimir Karakačanov. „Tárajú tam niečo o investíciách a pracovných miestach. Cudzie monopoly však nepracujú s miestnymi potravinami. Veď dánska bryndza je lacnejšia než bulharská.
Nemám nič proti dovážanej bryndzi alebo francúzskemu vínu, ale na pultoch musia stáť aj bulharské vína a bryndza. Obchodné reťazce dvakrát okrádajú krajinu. Na jednej strane, berú peniaze od chudobných Bulharov a tieto peniaze putujú na Západ, kde pracujú na cudzie ekonomiky. Na druhej strane to zabíja miestne poľnohospodárstvo.“
Bulharskí experti sú takmer presvedčení, že EÚ sa nielenže krajine vysmiala, ale urobila to obzvlášť kruto. Krajinu, ktorá zásobovala elektrickou energiou niekoľko európskych štátov (napríklad Turecko a Taliansko) prinútili zavrieť 4 to 6 blokov najväčšej atómovej elektrárne Kozloduj. A neskôr zastaviť všetko.
„V roku 2001 vláda premiéra Ivana Kostova chcela veľmi demonštrovať svoju prozápadnú pozíciu a sám Kostov túžil po tom, aby mu americký prezident potriasol rukou,“ ironicky hovorí exminister energetiky Rumen
Ovčarov. „Všetko to bolo ako v rozprávke. Kostov odcestoval do USA, kde ho prijal viceprezident Dick Cheney. Zrazu sa dvere otvorili a vstúpil George Bush.
Výsledkom tohto neobvyklého stretnutia bolo podpísanie bezprecedentných zmlúv: dve staré sovietske – tepláreň Marica-Východ 1 a Marica –Východ 3 dostali neznáme americké spoločnosti.
Zmluva bola zložitá a s chytákom. Štát sa zaviazal odkúpiť od Američanov celú (!) elektrickú energiu v priebehu 15 rokov za nebotyčné ceny a za akýchkoľvek okolností. Ešte efektívnejšie sa vybabralo s energetickými konkurentmi.
Jadrová elektráreň Belene sa budovala ešte v období ZSSR a stále nie je postavená. V podstate však reaktor je už dokončený a ruský Atomstrojexport neraz Bulharsku navrhoval veľmi pružné a komfortné podmienky zaplatenia
– len aby sa projekt dokončil. Napriek tomu, že bolo vložených veľa ruských a bulharských peňazí do tohto projektu, bulharský parlament Belene zavrel, čím celé vysoko technologické odvetvie odsúdil na pomalú smrť.
Veď spolu so zavretím Kozloduj a Belene vymrú aj staré kádre atomárov.
Parlament dokonca nezastavil ani ten fakt, že nahnevaný Atomstrojexport pohrozil kompenzáciou miliárd eur. A aj to splnil.
„Čo je súčasné Bulharsko?“ kladie si otázku Aslamovová a sama na ňu aj odpovedá:
Je to obetný pešiak na šachovnici. Jeho dočasnou úlohou je blokovať všetky ruské projekty. Slúžime cudzím záujmom, kazíme si v s Ruskom a strácame peniaze za tranzit ropy a plynu. Naši americkí priatelia nás potľapkávajú po pleci a hovoria: Šikovní chlapci! Máte demokraciu.“ Čo je to demokracia, veľmi presne vystihol jeden starý Bulhar: „Nie je to vláda ľudu. Je to vláda demokratov“.
Zdroj. rbc.ru, chelemendik.sk
Webová stránka: www.ceskenarodnilisty.cz E-mail: vydavatel@seznam.cz