Slobodan Miloševič bol nejednoznačný človek. Neboli mu cudzie ľudské slabosti a nie vždy sa vo svojich činoch riadil idealistickými princípmi, vždy pamätal aj na svoje osobné záujmy. Bol to obratný politik, ktorý energicky manévroval na medzinárodnej aréne. Pravdepodobne bývalý juhoslovanský prezident bol taký, akí sú mnohí balkánski štátnici. Ale...
Osud rozhodol tak, že Miloševičovi bolo súdené vojsť do dejín srbského národa bok po boku s jeho veľkými vodcami minulosti. Myslím, že príde čas a Srbi sami adekvátne ocenia tohto človeka. Veď Miloševič sa pre nich stal nielen ďalším v poradí prezidentom, ale ľudovým vodcom, obrancom vlasti, ktorý bojoval až do samého konca, aj napriek tomu, že jeho nepriatelia a nepriatelia jeho národa mali drvivú prevahu v sile. Bojoval bez ohľadu na následky, hoci chápal, že jeho osobná porážka je nevyhnutná. Ale podľa všetkého inak už nemohol, keďže vedel, že pre väčšinu Srbov sa Slobodan Miloševič stal stelesnením Srbska a juhoslovanského štátu ako celku.
Veľmi veľa vedel o skutočných mechanizmoch svetovej politiky a silách, ktoré za ňou stáli. Vedel a otvorene o tom hovoril. Je možné, že práve preto sa nedožil svojho rozsudku. Príliš zúrivo sa Miloševič bránil, príliš veľa hovoril pravdy. A to, že hovoril pravdu, potvrdzuje samotný čas, pretože mnohé jeho slová sa stali prorockými.
Andrej Vadžra
„Pred druhým kolom hlasovania vás chcem oboznámiť so svojim videním politických pomerov a situácie okolo volieb v našej krajine, obzvlášť v Srbsku. Ako je vám dobre známe, už celé desaťročie sa podnikajú úsilia s cieľom dostať pod kontrolu Západu celý Balkánsky polostrov. Väčšia časť tejto úlohy je vyriešená prostredníctvom dosadenia bábkových vlád v niektorých krajinách a ich premeny na štáty s obmedzenou suverenitou alebo vôbec bez akejkoľvek suverenity. V dôsledku neprijatia takéhoto osudu pre náš štát sme boli vystavení tomu najrozmanitejšiemu nátlaku, akému len môžu byť vystavené národy v súčasnom svete.
Rozsah a intenzita tohto nátlaku stále viac narastali ako plynul čas. Skúsenosti, ktoré rozvinuté krajiny nazhromaždili v druhej polovici 20. storočia, - pády vlád, provokovanie neporiadkov a občianskych vojen, skompromitovanie a likvidácia bojovníkov za národnú slobodu, privedenia štátov a národov na hranicu biedy, - zažila na vlastnej koži naša krajina a náš národ.
Udalosti, ktoré sa rozbehli okolo našich volieb, sú taktiež súčasťou organizovanej kampane očierňovania nášho štátu a národa, keďže predstavujú prekážku nastolenia absolútneho dominovania Západu na Balkánskom polostrove. V našej spoločnosti už dávno existuje zoskupenie, ktoré pod názvom opozičnej politickej strany demokratickej orientácie zastupuje záujmy vlád, realizujúcich nátlak na Juhosláviu a obzvlášť na Srbsko.
Toto zoskupenie v súčasných voľbách vystúpilo ako demokratická opozícia Srbska. Jeho skutočný pán však vôbec nie je ich kandidát na post prezidenta Srbska. Jeho dlhoročný pán je predseda Demokratickej strany a kolaborant z vojenskej aliancie, ktorý bojoval proti našej krajine. Nedokázal dokonca ani utajiť túto svoju spoluprácu. Ostatne, celej našej verejnosti je známa jeho výzva voči NATO – bombardovať Srbsko toľko týždňov, koľko je treba, kým jeho odpor nebude zlomený. Takže, na čele tohto organizovaného zoskupenia v súčasných voľbách stojí predstaviteľ armády a vlád, ktoré celkom nedávno bojovali proti Juhoslávii.
Predstavujúc ich záujmy, členovia tohto zoskupenia sľubovali našej verejnosti, že na čele s nimi Juhoslávii nebude hroziť žiadne nebezpečenstvo vojny alebo násilia, v krajine nastane ekonomická prosperita, značne stúpne životná úroveň, Juhoslávia sa vráti do medzinárodného spoločenstva a tak ďalej.
Mojou povinnosťou je oficiálne a včas upriamiť vašu pozornosť na to, že tieto sľuby sú klamstvá. V skutočnosti je všetko celkom naopak, keďže práve naša politika garantuje mier ? ich politika iba vedie k pokračovaniu konfliktov a násilia. Dôvod toho je nasledovný. Po nastoleniu vlády, ktorú podporuje, teda fakticky dosadzuje aliancia členských krajín NATO, Juhoslávia bude nevyhnutne rozdrobená. To nielen predstavuje zámer NATO, ale aj predvolebný sľub demokratickej opozície Srbska. Od ich zástupcov sme počuli, že Sandžak dostane autonómiu, o ktorú sa už desať rokov usiluje člen ich koalície Sulejman Ugljanin, hlava separatistickej moslimskej organizácie a ktorá fakticky oddeľuje Sandžak od Srbska.
Ich sľuby taktiež sú spojené s poskytnutím autonómie Vojvodine, čo privedie nielen k oddeleniu tejto oblasti od Srbska a Juhoslávie, ale podľa všetkého aj k jej pripojeniu k Maďarsku. Podobným spôsobom od Srbska chcú odtrhnúť aj iné územia, obzvlášť niektoré pohraničné oblasti. Ich pripojenie k susedným štátom sa už dávno stalo témou sporov, ktoré neprestajne stimulujú predstavitelia národnostných menšín v Juhoslávii, s tým, aby napomohli pripojeniu našich území k susedným štátom, kde ich menšina predstavuje hlavný národ.
V duchu tejto politiky rozdelenia Juhoslávie by sa Kosovo stalo prvou obeťou. Jeho dnešný status by bol vyhlásený za legálny a definitívny. To je prvé územie Srbska, s ktorým by sa Srbsko muselo rozlúčiť, pritom neprechovávajúc ani len nádeje na to, že mu bude niekedy vrátené.
Územie, ktoré by si zachovalo meno Srbsko, by bolo okupované medzinárodnými, americkými alebo nejakými tretími vojnovými kontingentmi, ktoré by disponovali jeho územím ako vojenským cvičiskom a ako svojim vlastným majetkom, v súlade so záujmami tej strany, ktorej armáda by zaujala tieto pozície.
Počas uplynulých desaťročí sme videli veľa príkladov takého hospodárenia a jeho následky, obzvlášť v priebehu posledného desaťročia sú nasledovné: v mnohých krajinách po celom svete, bohužiaľ, v nedávnom čase aj v Európe, napríklad v Kosove, Republike Srbskej, v Macedónsku, v našom bezprostrednom okolí. Srbský národ by čakal osud Kurdov, s perspektívou rýchleho vyhubenia, keďže Srbov je menej ako Kurdov a ich pohyb by bol obmedzený na oveľa skromnejšie územia, než je to, ktoré už desaťročia obývajú Kurdi.
Čo sa týka Čiernej hory, jej osud by bol zverený do rúk mafie, pravidla hry ktorej by mali občania dobre poznať. Každý, kto neposlúcha, alebo tým viac vzdoruje záujmom mafie, sa dostáva na zoznam osôb na odstrel, ktorý vylučuje právo na akékoľvek omilostenie. Uviedol som túto predstavu o osude Juhoslávie pre prípad, ak plán NATO bude zrealizovaný v našej krajine a s cieľom upriamiť vašu pozornosť aj na to, že za podobných okolností, okrem straty územia a poníženia občanov, všetci budú vystavovaní neprestajnému násiliu. Noví vlastníci území bývalej, Juhoslávie ako aj okupanti územia, ktoré bude naďalej nazývané srbským, budú konať teror nad obyvateľstvom, ktorého územia sa zmocnia. Samotný srbský národ by viedol nekončiaci boj o obrodenie srbského štátu a o svoje zjednotenie v ňom.
…Nechcú mier a blahobyt pre Balkán, chcú aby to bola zóna neprestajných konfliktov a vojen, ktoré by im zabezpečovali alibi neprestajnej vojenskej prítomnosti. Bábková vláda takto garantuje násilie, zabezpečuje dlhodobú vojnu – čokoľvek, len nie mier. A iba naša vlastná vláda garantuje mier.
Ďalej. Všetky krajiny, ktoré sa ocitli v postavení obmedzenej suverenity, s vládami, nachádzajúcimi sa pod vplyvom zahraničných síl, sa rýchlo dostali do biedy. Do takej miery, ktorá vylučovala nádej na spravodlivejšie a humánnejšie sociálne vzťahy. Veľký rozkol na väčšinu žobrákov a menšinu boháčov – to je obraz Východnej Európy posledných rokov, ktorý všetci môžeme vidieť. Tento osud by neobišiel ani nás. Aj my by sme pod kontrolou a taktovkou vlastníkov našej krajiny rýchlo získali obrovský počet veľmi chudobných, perspektíva ktorých dostať sa z biedy by bola veľmi vzdialená a neistá. Menšina bohatých by
pozostávala z elity pašerákov, ktorej by bolo dovolené byť bohatou za podmienky, že bude v každom ohľade lojálna vo vzťahu k tímu, ktorý rozhoduje o osude ich krajiny.
Verejný a štátny majetok by sa rýchlo transformoval na súkromný, ale vlastníkmi tohto majetku, vychádzajúc zo skúsenosti našich susedov, by sa spravidla stávali cudzinci. Neveľkú výnimku by tvorili tí, kto si kúpi právo vlastniť majetok cestou lojality a pritakávania, čo by ich vyviedlo za hranice elementárnej predstavy o národnej a ľudskej
dôstojnosti.
Najcennejšie národné bohatstvá za takýchto podmienok sa stanú zahraničným majetkom ? tí, ktorí ho doteraz vlastnili, v novej situácii budú slúžiť zahraničným firmám vo vlastnej vlasti.
Spolu s národným ponížením, rozdelením štátu a sociálnym krachom sa budú dať pozorovať rozličné formy sociálnej patológie, spomedzi ktorých sa prvou stane kriminalita. A to v žiadnom prípade nie je predpoklad, ale reálna skúsenosť krajín, ktoré prešli túto cestu, ktorej sa pokúšame vyhnúť za každú cenu. Hlavné mestá kriminality sa ani zďaleka nenachádzajú na Západe, ako to bolo kedysi, ale na východe Európy.
Pre náš národ je organizovaný zločin súčasnosti málo pochopiteľný, keďže sme po Druhej svetovej vojne až do 1990-tých rokov žili v spoločnosti, ktorá nepoznala kriminalitu. A rozmach kriminality, ktorému by sa nedalo vyhnúť v krajine, ktorou by sme sa stali, stratiac suverenitu a stratiac veľké územia, tento rozmach by sa ukázal byť pre náš neveľký a nenavyknutý na kriminalitu národ nebezpečný rovnako, ako je pre spoločnosť a národ nebezpečná vojna.
Jedna z hlavných úloh bábkovej vlády – ak sa taká dostane k moci, - spočíva v zničení národnej uvedomelosti. Štáty, ktoré sú riadené zvonku, sa relatívne rýchlo lúčia so svojimi dejinami, so svojou minulosťou, so svojimi tradíciami, svojimi národnými symbolmi, svojimi zvykmi, často aj s vlastným spisovným jazykom. Nenápadná na prvý pohľad, ale veľmi efektívna a tvrdá selekcia národnej uvedomelosti by redukovala národ na niekoľko jedál národnej kuchyne, nejaké piesne a tance a na mená národných hrdinov, udelené potravinám alebo kozmetickým prostriedkom.
Jedným z nepochybných následkov obsadenia územia akéhokoľvek štátu zo strany superveľmocí v 20. storočí je likvidácia národnej uvedomelosti národa, žijúceho v tomto štáte. Zo skúsenosti takýchto štátov je vidieť, že národ je sotva schopný odsledovať rýchlosť, s akou začína používať cudzí jazyk ako svoj, stotožňovať sa s cudzími historickými činiteľmi, zabúdajúc na svojich, lepšie sa vyznať v literatúre okupantov ako vo svojej vlastnej, nadchýnať sa cudzími dejinami, nadávajúc pritom na svoje, podobať sa na cudzincov, a nie na seba samého…
Strata národnej prirodzenosti predstavuje obrovskú porážku akéhokoľvek národa, ale tomu je nemožné sa vyhnúť za existencie súčasných foriem kolonizácie. Okrem toho, táto nová forma kolonizácie vylučuje, vďaka svojej podstate, akékoľvek podmienky pre vyjadrenie myšlienok, prejavenie vôle.
Koniec koncov, vylučuje možnosť akejkoľvek tvorivosti. Podmanené štáty berú občanom, ktorí v nich žijú, právo slobodne vyjadriť svoj názor, keďže tento názor sa stretáva s despotizmom. Obmedzovanie slobodného myslenia – to je forma mučenia v krajine, ktorá stratila slobodu. ? o prejavení vôle, prirodzene, nemôže byť ani reč. Prejaviť vlastný názor je prípustné iba v podobe frašky a realizujú to iba sluhovia zahraničných pánov.
Obzvlášť chcem zdôrazniť: štáty, zbavené suverenity, podľa zákonov hry sú zbavené práva na tvorivosť, obzvlášť na výdobytky v oblasti vedy. V tomto prípade vonkajšie sily financujú vedecké práce vedcov a rozhodujú o využití výsledkov ich výskumov. Závislé štáty, hoci aj
majú vedecké laboratória a vedecké inštitúty, nevlastnia ich ako samostatné subjekty, ale sú iba ako filiálkami vedeckých centier v zahraničí, ktoré kontrolujú ich samých a obzvlášť úroveň rozvoja tvorivého myslenia a vedeckých objavov. Táto úroveň sa musí pohybovať v medziach dovoleného, aby neboli zasiate semená vzbury v okupovanej krajine a zotročenom
národe.
V súčasnosti, pred druhým kolom hlasovania, členovia demokratickej opozície Srbska na prostriedky, získané zo zahraničia, uplácajú, vydierajú a zastrašujú občanov, organizujú stávky, neporiadky a silové akcie s cieľom paralyzovať výrobu a akúkoľvek činnosť a
aktivitu. Všetko to sa pochopiteľne robí nato, aby v Srbsku boli zmrazené životné procesy, vysvetľujúc to tým, že život znovu začne prúdiť a bude sa rozvíjať dynamicky a úspešne iba vtedy, ak sa jeho organizovaním začnú zaoberať tí, ktorí tu predstavujú záujmy, projekty a ciele okupantov.
Naša krajina predstavuje suverénny štát, máme vlastné zákony, vlastné inštitúcie moci. Srbsko sa musí ubrániť pred inváziou, ktoré je preň pripravené s pomocou rôznych foriem podvratnej činnosti. A občania musia vedieť, že účasť na tejto činnosti, - úlohou ktorej je
zabezpečiť zahraničné dominovanie nad našou vlasťou, teda jej okupácia, - ich robí historicky zodpovednými za búranie práva na existenciu vlastnej domoviny. Zverujúc svoj štát iným, cudzej vôli, rovnako zverujú do cudzích rúk aj svoj život a budúcnosť svojich detí a spoluobčanov.
Považoval som za svoju povinnosť varovať pred následkami činnosti, ktorá sa financuje a podporuje vládami krajín NATO. Občania mi môžu a nemusia veriť. Len by som bol rád, aby nebolo už príliš neskoro, keď sa presvedčia, že moje varovania boli pravdivé, teda vtedy, keď už bude ťažké napraviť tie chyby, ktoré občania napáchajú v dôsledku svojej naivity, omylov alebo povrchnosti. Ale tieto omyly bude zložité napraviť a niektoré z nich sa možno ani napraviť nikdy nepodarí.
Nevyjadrujem svoje názory takýmto spôsobom kvôli vlastnému prospechu. Dvakrát som bol zvolený za prezidenta Srbska a raz za prezidenta Juhoslávie. A zrejme každému, po uplynutí týchto desiatich rokov je jasné, že na Srbsko neútočia kvôli Miloševičovi, ale na Miloševiča útočia kvôli Srbsku. Moje svedomie je pokojné, ale nebolo by čisté, ak by som po desiatich rokov riadenia krajiny nepovedal svojmu národu, čo si myslím o jeho osude, v prípade žeby mu tento osud nanútil niekto iný, hoci už len preto, aby mu potom vysvetlil, že si takýto osud vybral sám.
Takýto omyl, - keď si ľudia vyberajú to, čo za nich vybral niekto iný, - je ten najnebezpečnejší omyl; a predstavuje hlavný dôvod, prečo som sa rozhodol oficiálne obrátiť na občanov Juhoslávie s týmto prejavom.“
Slobodan Miloševič
september 2000
http://www.ruska-pravda.com/index.php/20080902128/stat-i/geopolitika/2008-08-29-13-29-34.html
Webové stránky: www.ceskenarodnilisty.cz