Projev dr. T. Jahelky z 14.9.2016 na pietní akci u sochy TGM v Brně

Vážené dámy, vážení páni,

je mi cťou, že sa v rámci tejto pietnej spomienky môžem v svojom mene a v mene občianskeho združenia Communio Minerva s Vami podeliť o niekoľko myšlienok.

Záujem Tomáša Garrigua Masaryka o Slovensko a jeho problémy siaha už do 80-tych rokov 19. storočia. Tak ako dnes, aj v tej dobe odchádzali niektorí slovenskí študenti za vzdelaním do susedných Čiech. Pražskí slovenskí študenti si založili v roku 1882 spolok Detvan. Jeden z jeho členov bol aj študent medicíny a budúci československý politik Vavro Šrobár. Ten vo svojich pamätiach uvádza, že prvý z českých univerzitných profesorov, ktorý si slovenských študentov všimol, bol Masaryk. V týchto mladých ľuďoch videl Masaryk nádej pre Slovensko a čas mu dal za pravdu. Mnohí z týchto študentov, neskôr známi pod označením hlasisti, boli významní politickí či kultúrni činitelia počas prvej Československej republiky.

V dobe na prelome storočí viedol s Masarykom spor Svetozár Hurban Vajanský, v tej dobe vedúca osobnosť slovenského politického a kultúrneho života. Vajanský videl záchranu Slovákov v Rusku. Masaryk videl cestu v západnej demokracii. A to v demokracii spojenej s humanitou. Aj dnes sa vedú rovnaké spory o civilizačné ukotvenie Čiech a Slovenska. Jeden z Masarykových odkazov spočíva v tom, že sme súčasťou západnej civilizácie. Masarykova výzva budovať demokraciu na základe spravodlivosti a úcty ku každému človeku nestratila do dnešných dní nič na svojej platnosti.

Masarykovi záležalo na Slovensku celý život a mal ho rád. Napriek hlučným snahám niektorých nacionalistov poprieť jasné fakty, navždy ostane pravdou, že Masaryk bol prvým prezidentom tak Čechov, ako aj Slovákov.

Po Masarykovej smrti druhý československý prezident Edvard Beneš zakončil svoj smútočný prejav nad rakvou Masaryka známymi slovami: „Presidente Osvoboditeli, odkazu, který jste vložil do našich rukou, věrni zůstaneme.“ Beneš v tomto prejave vyzýva všetkých bez výnimky, od ľava do prava, od poslednej dediny až k hlavnému mestu k riešeniu sociálnych problémov a k budovaniu spravodlivej humanitnej demokracie.

Josef David, vtedajší tajomník Československé obce legionářské, sa vyjadril, že Masaryk zomrel v dobe, ktorá bola neobyčajne vážna. A mal pravdu. Nech si o krokoch jeho nástupcu Edvarda Beneša v dobe mníchovskej krízy, vojnových rokov a v dobe februárových udalostí myslí kto chce, čo chce, ostane navždy faktom, že Beneš bol prezidentom v najťažších časoch Československej republiky. Bol prezidentom v dobe, kedy sa rozhodovalo o jej existencii. Na jeho pleciach spočívali najťažšie rozhodnutia. Či sa už domnievame, že Beneš urobil čo mohol, alebo si naopak myslíme, že zlyhal, dovoľte mi vysloviť presvedčenie, že prezident Beneš, majúc na pamäti odkaz svojho učiteľa Masaryka, chcel pracovať v prospech Československej republiky podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. To nakoniec robili obaja; a tým zanechali odkaz všetkým nasledujúcim generáciám zasadzovať sa o humanitnú demokraciu.

Dámy a páni, ďakujem Vám za pozornosť.                                       Dr. Tomáš Jahelka