(21. 8. 1968)
Vopred sa v tomto rozvažovaní ospravedlňujem za to, že budem používať prvky osobných skúsenosti s časom keď pokus o poľudšťovanie vládnuceho režimu v ČSSR skončil vojenskou intervenciou „vojsk Varšavskej zmluvy“. V prvom decéniu 21. storočia sme boli svedkami toľkých inváznych, preventívnych, teroristických, trestných a „humanitárnych“ intervencií, že sa mnohým mladým generáciám zdá intervencia vojsk Varšavské paktu v bývalom Česko-Slovensku ako najmenej krvavá. Ak zoberieme intervencie v Iraku, Kuvajte, v USA (útok na „newyorské dvojičky), v Afganistane, v Egypte, v Líbyi, v Jemene, či Sýrii, tak všetky boli nekonečne krvavejšie než stovka civilných obetí v ČSSR počas intervencie vojsk Varšavskej zmluvy voči „spojeneckému štátu“ v noci z 20. na 21. augusta 1968. Museli sme túto traumu tela i duše „stráviť“ a to takpovediac za pochodu.
Naše historické vedomie bolo deformované nie len mixom „proletárskeho internacionalizmu“ a „čechoslovakizmu“, ale aj indoktrináciou zo susedských a veľmocenských centrál. Ubehlo už 43 rokov od tejto osudnej udalosti. Bohužiaľ aj sily vonkajších (susedských i veľmocenských) záujmov využili týchto štyridsať rokov na to aby prehĺbili deformácie slovenského historického vedomia. Počas studenej vojny veľmocenské kruhy NATO a Varšavskej zmluvy viedli neľútostnú psychologickú vojnu a zároveň cynicky potvrdzovali že studenú vojnu nechcú zmeniť na horúcu vojnu a že teda vzájomne tolerujú veľmocenské „právo“ obmedziť zvrchovanosť štátov, ktoré sú členmi ich veľmocenských zoskupení. Je známym faktom, že americký prezident demonštratívne odišiel počas vpádu vojsk do ČSSR na svoj ranč, čím naznačil, že toleruje opatrenia „rivalizujúcej veľmoci“ v jej paktovom zoskupení. Už z minulosti sme videli, že veľmoci používali psychologické destabilizácie na testovanie stavu sily i vôle vládnucich elít svojho rivalizujúceho náprotivku. Berlínske nepokoje v NDR v r. 1953, poľské a najmä maďarské nepokoje v r. 1956 a napokon aj stavba Berlínskeho múru v r. 1960 i kubánska kríza ukázali, že „testovanie“ pokračuje, ale že dominujúce veľmoci strážia, aby svetová studená vojna neprerástla do horúcej svetovej vojny. Táto snaha vyhnúť sa jadrovej kataklizme tvorí pozitívnu stránku vzájomného súperenia. Samozrejme je pravdou, že spravodajské služby v oboch blokoch diskrétne podporovali vznikajúce konflikty či už to bolo pri podpore západných geríl východnými službami, alebo východného „disentu“ západnými službami.
Chcel by som pripomenúť, že moji generační rovesníci vlastne vstupovali do dospelosti po druhej svetovej vojne. Niesli v sebe traumu zážitkov druhej svetovej vojny, ale niesli sme v sebe aj ilúzie, že sa svet sa poučil z barbárie a brutality „horúcej“ vojny. Mýlili sme sa a zároveň sme sa za pochodu učili rozumieť zákonitostiam uplatňovania vôle mocných tohto sveta i zákonitostiam, ktorými „poddanské masy“ sa pokúšajú „úhybnými manévrami“ vzdorovať cudzej dominácii. Pre mladších pripomínam, že som začiatkom augusta 1968 napísal úvahovú glosu pod názvom „Paradoxy našich perspektív“, ktorú sa redakcia Kultúrneho života rozhodla uverejniť ako úvodník. Časopis Kultúrny život bol orgánom Zväzu slovenských spisovateľov a už od obdobia „odmäku“, (ktorý nastával po Stalinovej smrti) požíval v slovenskej verejnosti vysokú čítavosť a dôveryhodnosť. Pochopiteľne ako vtedajší štyridsiatnik som sa angažoval ako nestraník a vedec vo verejných diskusiách o prekonávaní ideologického dirigizmu. Spomínaný úvodník náhodnou zhodou okolností bol vytlačený v tom čísle Kultúrneho života, ktorý sa dostával do novinových stánkov 21. augusta 1968, teda v deň intervencie vojsk Varšavskej zmluvy. Veľmi som podporoval úsilie o demokratickú alternatívu, ale vo vedomí praxe veľmoci počas vzájomného súperenia som v poslednom odseku úvodníku naznačil, že náš experiment sa v tak veľmocensky závislom prostredí môže aj nevydariť a neuspieť. Bohužiaľ tento posledný odstavec úvodníka KŽ bol pravdivý. Myslím, že celá spoločnosť musí banovať za tým, že sa nenašiel taký „klon“ reálneho socializmu, ktorý by organicky spájal motoriku podnikavej tvorivosti so sociálne i ekologicky regulovaným „udržateľným rozvojom“ modernej spoločnosti. Sám si neviem odpovedať na otázku, či by vládnuce elity Západu boli pripustili alternatívu úspešného zmiešaného socialistického trhového systému. Ale strategicky a zároveň eticky uvažujúce elity, by mali mať záujem na existencii úspešných alternatív. Totiž súčasné sociálno-ekonomické kolapsy konzumizmu ukazujú že ani „reálny kapitalizmus“ nedokázal spojiť regulatívnu plánovitosť (kontingente rozdeľovanie nerecyklovateľných zdrojov planéty) s tvorivou podnikavosťou. Neoliberálna bezuzdnosť nahradila v globálnej praxi legálnu tvorivú podnikavosť ilegálnym, špekulantským tunelovaním.
Augustová intervencia v r. 1968 bola traumou, ale život nezastal a vývoj nebol len čiernobiely. Normalizátori nemohli zastaviť proces slovenského emancipovania, aj keď federalizáciu tzv. spoločného štátu urobili len formálne a naďalej vládol zamaskovaný „pragocentrizmus“. Slovenskej mladej generácii treba pripomenúť, že o tridsať rokov skôr (začiatkom marca 1939) sa pomníchovská vládna garnitúra v Prahe na čele s prezidentom Háchom pokúsila cez tzv. Homolov puč vyslať okupačno-intervečné jednotky armády a četníctva na Slovensko, kde bolo vyhlásené stanné právo, boli suspendované vláda a snem Slovenskej krajiny a bol uskutočnený pokus o vytvorenie tzv. kolaborantskej vlády. Historické omyly majú sklon sa opakovať. Aj v týchto časoch zažívame v eurázíjskom a stredomorskom prostredí rôzne intervencie a silové presadzovanie tzv. bezletových zón, ktoré sa ukážu tak isto protiprávne a protietické ako sa ukázala mylná argumentácia o tom že Saddam Husajn vlastní zbrane hromadného ničenia. Takzvané účelové lži majú nie len veľmi krátku životnosť, ale sa z hľadiska perspektívy ukázali ako neproduktívne aj pre samotné štáty, ktoré sa takýmito „argumentačnými barličkami“ oháňali. Práve v dnešnej každodennosti zažívame, že „intervencie silových zložiek“ neboli len v portfóliu štátov ktoré patrili do sovietskeho bloku, ale aj v portfóliu „reálneho kapitalizmu“. Hoci Európa už vyše dvadsať rokov nie je polarizovaná na dva súperiace bloky, predsa zotrvačne doznieva vzájomná nedôverčivosť západnej Európy (vrátane EÚ) a Ruska. Musíme obnoviť partnerskú solidaritu nie len v prostredí EÚ, ale aj medzi EÚ a Ruskom. Istotne by prospela aj väčšia empatia medzi atlantickou hemisférou a Ruskom. Čaká nás dlhá a riziková cesta obnovovania spoločenstiev s „ľudskou tvárou“. Musíme bezpodmienečne a stupňujúco podriadiť ľudské správanie všeobecne akceptovateľným normám ľudskej morálky. Musí to platiť nie len ako mravný zákon jednotlivcov, ale ako mravný zákon štátov a štátnych zoskupení. Občerstvime našu skúsenosť nie len opakovaným pripomínaním silovej okupácie bývalej ČSSR, ale aj zvýšením našej citlivosti voči okupačným manieram, ktoré sa opakujú vo svete aj v dnešnom čase. Pochopiteľne sú medzi nami aj veční „neveriaci Tomášovia“, ktorí odstránenie tzv. sociálneho darvinizmu z politickej praxe považujú za „naivné a neprofesionálne blúznenie“. Aj kritici „zľava“ jedným dychom hovoria o nesilovej alternatíve ako o „blábolivom blúznení“. Nuž, ale čo bolo to maľovanie nádherných komunistických zajtrajškov v konfrontácii s bezútešnosťou alkoholových stroskotancov a regiónov plných „ruského blata“? Podporujme také obnovovanie lokálnej, kontinentálnej a globálnej rovnováhy, ktorá bude zo svojej praxe „vytesňovať“ používanie silovej intervencie. To je trvalá podstata poučenia z „intervencie bratských vojsk“ na našom území v roku 1968. Nemáme totiž pre tento svet ohrozený kolapsom inú alternatívu. Musíme usilovať o „nesilovú symbiózu“ a o „vytesňovanie silových intervencií“. Nejde o momentálne riešenie, ale o proces.
Webová stránka: www.ceskenarodnilisty.cz E-mail: vydavatel@seznam.cz