Prečo Fico neuspel a Kotleba áno

Voľby 2016

Branislav Fábry

12. 3. 2016      Noveslovo

V sobotu 5. marca 2016 sa na Slovensku uskutočnili ďalšie parlamentné voľby. Vo všeobecnosti možno povedať, že vo voľbách vyjadrili občania protest proti doterajšiemu spôsobu vládnutia, či už zo strany Smeru-SD alebo tzv. systémových pravicových strán. Dokonca aj liberálna strana SaS si nárast podpory vyslúžila odmietaním „bruselskej byrokracie“, či už v otázke krízy eura alebo utečeneckej krízy. Voľby potvrdili skutočnosť, ktorú cíti mnoho ľudí: v našom štáte niečo nefunguje.

Nefungujú najmä ústavne deklarované princípy demokracie, ktoré pohltila bezohľadná vláda finančnej oligarchie. Obyvateľstvo však už ďalej nehodlá znášať stav, keď voľbami nemožno veci zmeniť a keď je takmer jedno, či zvíťazí systémová pravica alebo ľavica. Voliči začínajú hľadať alternatívy mimo zažitého systému.

Fico, Kotleba a ľavicové témy

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že parlamentné voľby predstavovali nepríjemnú porážku pre slovenskú ľavicu a parlament sa ako celok posunul doprava, čo sa nevníma ako pozitívna zmena. Nemožno však očakávať, že neoliberálne problémy súčasného sveta sa podarí odstrániť opatreniami tzv. systémovej ani tzv. nesystémovej pravice.

R. Ficovi treba objektívne uznať viaceré rozumné kroky z nedávnej minulosti, napriek tomu však treba poukázať na významné negatíva pre stranu Smer-SD, ktoré sa prejavili vo voľbách 2016. Strana Smer-SD po roku 2012 čerpala z toho, že dokázala stabilizovať situáciu po zmätkoch vlády I. Radičovej. Smer-SD nepripustil žiadne nové reformné experimenty podľa vzoru MMF a tým si získal podporu ľudí unavených z neustálych spoločenských a ekonomických zmien. R. Fico dokonca poskytol sociálne slabším skupinám obyvateľstva aj určité menšie výhody, napr. bezplatné vlaky pre dôchodcov. Ukázalo sa však, že to bolo príliš málo.

Významnou príčinou volebného neúspechu bolo konanie Smeru-SD, ktoré sa v posledných štyroch rokoch neukazovalo ako príliš ľavicové. Predovšetkým, vládnuca strana Smer-SD napriek pohodlnej väčšine v parlamente opustila mnohé ľavicové témy a stala sa garantom ekonomického systému, ktorý ľavicový volič tradične odmieta. Tým sa i skutočné ľavicové krídlo Smeru, reprezentované najmä poslancom Ľ. Blahom, stalo marginálnym. Ostatné ľavicové strany zase nedokázali vystúpiť z tieňa Smeru-SD a ľavica zlyhala vo voľbách ako celok.

Rozhodujúci vplyv v strane Smer-SD získali politici, ktorí by mohli rovnako dobre reprezentovať ľavicu i pravicu. Typických príkladov by sa našlo viac ako dosť, najmä medzi ministrami. Mnohí z ministrov totiž symbolizovali presne to, čo ľavicový volič odmieta: podporu finančných skupín, podporu dohody TTIP či vojenských akcií USA, budovanie vojenských základní NATO na Slovensku, atď.

Nadvláda oligarchie

Ako som už spomenul, ústredným problémom celého politického systému na Slovensku je v súčasnosti nadvláda oligarchie nad politickými stranami. Táto nadvláda dráždi občanov hlavne preto, lebo sa ich priamo dotýka. Oligarchovia potrebujú tvoriť zisk a vytvárajú ho tým, že pripravujú o finančné zdroje občanov – od zdravotníctva až po energetiku. Politická moc by ich teoreticky mohla pri tejto „rabovačke“ limitovať, ale práve preto sa oligarchia snaží politikov ovládnuť.

Žiaľ, systém, kde rozhoduje 150 ľudí, je pre oligarchiu ideálny. Je ich príliš veľa, aby ich občania mohli všetkých poznať a príliš málo, aby si ich oligarchia nemohla skúpiť. Voliči pri voľbách poznajú tak troch-štyroch lídrov konkrétnej strany, o ostatných kandidátoch však veľa nevedia a pre finančné skupiny nie je problém uplatiť v prípade potreby niekoľko menej známych poslancov v úzadí. Mnohých poslancov nominujú finančné skupiny priamo, niekedy je však výhodnejšie ponúknuť už zvoleným poslancom „miliónovú ponuku“. Oligarchovia tiež často rokujú priamo s vedeniami politických strán, ktoré sa samy podobajú na obchodné spoločnosti.

Vďaka obrovskému víťazstvu vo voľbách mal premiér R. Fico v roku 2012 jedinečnú možnosť pokúsiť sa o zmenu nedemokratického oligarchického modelu v SR. Takú silnú pozíciu v parlamente totiž nemal na Slovensku ešte nikto a tak skoro asi ani mať nebude. Očakávania voličov boli preto pomerne vysoké. Je pravdepodobné, že ani R. Ficovi by sa zmena vlády oligarchie nepodarila, určite sa však dalo urobiť viac. Dnes je už každému jasné, že na súčasnom vládnucom oligarchickom modeli treba niečo zmeniť, rovnako jasné však je aj to, že podobnú zmenu nedokáže privodiť ani sociálna demokracia s väčšinovou kontrolou parlamentu.

Často sa hovorí o tom, že stranu ĽS Nové Slovensko podporili mnohí bývalí voliči Smeru-SD. Viacero odporcov vlády oligarchie chcelo určite vyskúšať i túto cestu. Na rozdiel od ostatných väčších strán ĽSNS dokázala vzbudiť predstavu, že je najmenej napojená na oligarchiu. ĽSNS nemá žiadny koaličný potenciál, jej účasť vo vláde je takmer vylúčená a to vzbudzuje dojem, že členovia strany nešli do politiky zbohatnúť. Podobný obraz si vytvárajú aj iné ultrapravicové strany, napr. Jobbik v Maďarsku. Dá sa predpokladať, že keby členovia ĽSNS dostali „miliónovú ponuku“ od finančných skupín, tak by sa zachovali rovnako sebecky ako iní poslanci, zatiaľ však budia vo vzťahu k oligarchii priaznivejší dojem než iné strany.

Vzťah k „investorom“ a TTIP

Vzťah Smeru k vládnucej oligarchii snáď najlepšie vystihuje postoj vlády R. Fica k dohodám o ochrane práv investorov. Nič tak veľmi nehýbalo európskou ľavicou v posledných rokoch ako práve tajnostkársky proces prijímania dohôd TTIP, CETA, TISA a pod. Na obrovské riziká týchto dohôd pre národné štáty i pre celú EÚ som opakovane poukazoval i ja. Dokonca aj niektoré vlády v EÚ si trúfli vyjadriť svoje pochybnosti, slovenská ľavicová vláda však bola pri rokovaniach v orgánoch EÚ na strane silných podporovateľov transatlantického partnerstva pre obchod a investície.

Treba povedať, že téma TTIP nie je na Slovensku takou ústrednou témou verejnej diskusie ako v západnej Európe, nie je však ani témou bezvýznamnou, navyše ide o jeden zo symbolov nadvlády finančnej oligarchie v Európe. Pritom kritické hlasy sa ozývali i v Smere-SD: poslanec Ľ. Blaha na mnohé nedostatky TTIP poukazoval, s kritikou však vo vlastnej strane nepochodil. Na kritické názory verejnosti príliš neprihliadali ani predstavitelia ministerstiev, ktorí sa tejto téme venovali. Preto sa nemožno diviť, že témy TTIP sa v parlamentných voľbách ujali nie sociálni demokrati, ale Kotlebova ĽSNS.

Zahraničná politika: utečenci a NATO

Pokiaľ ide o tému zahraničnej politiky, jednou z vecí, ktorú Smer-SD v roku 2015 najviac zdôrazňoval, bola ochrana Slovenska pri migračnej kríze. Odmietanie povinných kvót prinášalo Smeru-SD dlhý čas vysoké preferencie, načasovanie však nebolo zrejme najlepšie a postupne začali tému začali oveľa lepšie využívať iné politické strany. Išlo pritom nielen o ĽSNS, ale napr. aj o SaS. Tieto strany profitovali hlavne z toho, že boli kritikmi Bruselu dlhšie než Smer-SD, a to i pri iných témach než utečenecká kríza.

Zahranično-politickou témou, ktorú R. Fico pri svojej politike vôbec nespochybňoval, bola otázka podpory spojencov z NATO. Možno povedať že Slovensko i počas vlády Smeru-SD podporovalo rôzne pochybné vojenské akcie USA a stalo sa aj členom americkej koalície pre vojnu v Sýrii, spolu so štátom, ako je Saudská Arábia. Účasť SR v koalícii so Saudskou Arábiou počas migračnej krízy opäť pomáhala skôr Kotlebovi než Ficovi. Navyše, kvôli ohľadom na naše členstvo v NATO nemohli Smer-SD ani tzv. systémové strany pravice odsúdiť vojnu v Líbyi 2011, hoci tá bola jednou z hlavných príčin destabilizácie Blízkeho východu. Naopak, M. Kotleba odsúdil vojnu v Líbyi 2011 veľmi jednoznačne. Je to dosť paradoxné, keď ultrapravica hovorí proti vojne a ľavica nie…

Samozrejme, rozumiem, že Smer-SD má v otázkach zahraničnej politiky obmedzený manévrovací priestor a keby sa pokúsil odporovať vôli USA, tak by bola reakcia Washingtonu veľmi tvrdá. Chápem aj to, že Smer-SD musí oficiálne presadzovať program NATO, lenže i v Smere-SD bolo treba túto tému riešiť vyváženejšie. Veď pri hlasovaní v NR SR sa medzi sociálnymi demokratmi nenašiel ani jeden poslanec, ktorý by odmietol podporiť vytvorenie vojenskej základne NATO s eufemistickým názvom „integračný styčný tím“ na území SR.

Žiaľ, zbrojenie a „integračný styčný tím“ sú programom nielen strany Smer-SD, ale i ďalších systémových politických strán zastúpených v novom parlamente. Základne NATO sa však stali skutočne vážnou témou verejných diskusií. V mnohých mestách SR sa už od marca 2015 objavili protesty voči budovaniu základní NATO, v samotnej Bratislave dvanásťkrát. Postoj vlády SR v otázke základní vyvolával medzi účastníkmi verejných zhromaždení pobúrenie, ktoré stranu Smer-SD určite poškodilo.

Nedôveryhodné médiá a ich antikampaň

Do celej situácie zasahovali aj tzv. mienkotvorné médiá. V roku 2015 sa v médiách objavovala snaha vyvolať dojem, že každá kritika určitých tém je vlastne formou pravicového extrémizmu. Išlo o cielenú kampaň a niektoré médiá sa priamo snažili nálepkou pravicového extrémizmu zastrašiť odporcov NATO. Napr. hoci M. Kotleba nemal nič do činenia s organizovaním zhromaždení za mier a proti základniam NATO, médiá nezabudli spomenúť, že proti základniam NATO je aj M. Kotleba. Podobne, za fašistov a xenofóbov boli označovaní všetci tí, ktorí prejavili odlišný názor pri utečeneckej kríze. To bolo podobné ako pred rokom 1989. Aj vtedy totiž proti režimu protestovali rôzne politické hnutia, režim však označil za fašistov všetkých.

Lenže snaha o očierňovanie protisystémovej kritiky v súčasnosti prináša úplne iný výsledok než si mediálni propagandisti želajú. Zásadné politické rozhodnutia v SR i v EÚ si oprávnene zaslúžia mnoho kritiky a keď niekto vystupuje kriticky, často vyjadruje skeptický názor verejnosti. Takže tým, že médiá označovali najrôznejšie kritické názory za pravicový extrémizmus a stotožňovali ich s kotlebovcami, robili vlastne politickú kampaň pre ĽSNS. Keď sa volič z médií dozvedel, že všetky jeho nesúhlasné názory pri migračnej kríze sú automaticky „fašistické“, tak začal hodnotiť celý „fašizmus“ trochu inak.

Kritika tzv. mienkotvorných médií strane ĽSNS pritom neškodila, lebo tieto médiá sú vo všeobecnosti veľmi nedôveryhodné. Ako nedôveryhodné sa však ukázali aj prieskumy volebných výsledkov, ktoré nedokázali odhaliť skutočnú výšku Kotlebovej podpory. Agentúry vykonávajúce predvolebné prieskumy stranu ĽSNS veľmi podcenili a dokonca vzniká dojem, ako keby preferencie M. Kotlebu počas volebnej kampane umelo znižovali. Práve z takýchto záverov môže M. Kotleba čerpať pri ďalších voľbách.

Pravicoví extrémisti a ich kritici

Jedným z veľmi nešťastných javov pri súčasnej kritike extrémnej pravice na Slovensku je aj to, že tí, ktorí pravicoví extrémizmus kritizujú, často sami konajú ako pravicoví extrémisti. Akú dôveryhodnosť pri kritike pravicového extrémizmu majú médiá, ktoré volajú po nových vojenských intervenciách, po západnom neokolonializme v arabskom svete, schvaľujú porušovanie práv väzňov v Guantáname, obhajujú tajné väznice a vyzývajú na nové preteky v zbrojení?

Podobne to platí aj pre politikov. Jedným z najostrejších kritikov ĽSNS po voľbách 2016 je istý politik strany Most-Híd. Lenže v minulosti to bol práve on, ktorý šíril na Slovensku islamofóbiu a jeho rétorika proti moslimom bola nenávistná oveľa skôr než u M. Kotlebu. Počas utečeneckej krízy síce trochu zmiernil slovník, ale to hlavne preto, aby podporil Brusel proti slovenskej vláde. K islamu a moslimom však naďalej zrejme necíti nijakú úctu…

Fakt, že niektoré politické sily samé presadzujú ultrapravicovú vojnovú agendu a potom ostro kritizujú ĽSNS, Kotlebovi skôr pomáha, než škodí. Protiislamská rétorika niektorých Kotlebových kritikov z nedávnej minulosti budí ozaj veľké pochybnosti a Kotlebove výroky vlastne legitimizuje. Čo iné si môže myslieť občan SR, ktorý každý deň sleduje tzv. mienkotvorné médiá a ich analytikov, ako vyzývajú na zbrojenie a imperialistickú vojnu, ale súčasne ho varujú pred pravicovým extrémizmom?

Z pohľadu ľavice bude treba proti M. Kotlebovi, ale i proti militaristom zo systémových strán postaviť alternatívu, ktorá by oslovila sklamaných voličov tzv. systémových strán. Nesmie to však byť žiadna staro-nová strana nedôveryhodných podporovateľov imperializmu, ale skutočná mierová alternatíva, ktorá by mala vystupovať z pozícií spravodlivosti a ochrany sociálne slabších.