Július Handžárik
Výpoveď slova o histórii
Západoeurópska historiografia je na dejiny a prítomnosť Slovanov v Európe mimoriadne skúpa, ba až do zakotvenia pangermánskej tézy o sťahovaní národov o Slovanoch takmer bez výnimky mlčí. Starí rímski autori Plinius starší (23 – 79 n.l.) a Tacitus (55 – 120 n.l.) i grécky geograf Ptolemaios (128 – 168 n.l.) síce už na začiatku nášho letopočtu vedeli, že kdesi na severe medzi riekou Vislou a Baltským morom žije veľký národ, ktorý nazvali Vinidi, ale nijaké bližšie údaje o ňom neuviedli. Aj samotný názov Slovanov títo autori zrejme prevzali od Germánov, ktorí s nimi susedili a nazývali ich Wenden, Winden, Veneten. A paradoxné je, že aj prvé písomné správy, ktoré by mohli svedčiť o prítomnosti našich predkov v Karpatskej kotline, majú skôr charakter lingvistický. Prvou je správa rétora Priskosa byzantskému cisárovi Teodosiusovi z roku 448 o ceste s cisárskym posolstvom k hunskému vojvodcovi Atilovi, na ktorej sa autor osobne zúčastnil. V správe uvádza, že na ceste kdesi na strednom Dunaji pod Bukovými horami a pohorím Matra (teda v neskoršej rímskej provincii Panónia a dnešnom Maďarsku) sa stretol s ľudom, ktorý mu na pitie ponúkal nápoj zvaný medos (medovinu). Druhou takou správou je popis Atilovho pohrebu roku 453 z pera neskoro rímskeho historika gótskeho pôvodu Jordanesa, v ktorom jednu z pohrebných slávností nad Atilovým hrobom označuje slovom strava. Výrazy „medovina“ a „strava“ sú všeslovanskými názvami a teda nepriamo poukazujú na pôvodné slovanské osídlenie týchto území.
Nástup osvietenstva a národného obrodenia priniesol nečakané turbulencie aj do stojatých vôd feudálneho mnohonárodnostného Uhorska. Príslušníci vládnuceho mnohonárodnostného šľachtického „uhorského národa“ (natio hungarica), komunikujúci medzi sebou dovtedy v latinskom jazyku, pochopili, že s nástupom osvietenstva pribudnú k vládnucim šľachticom a magnátom aj občania z podnikateľsko-intelektuálskej vrstvy obyvateľstva a tieto vrstvy už budú myslieť a konať ako národne uvedomelí ľudia. A pritom s prekvapením zistili, že v kráľovskom Uhorsku (v ich žargóne Maďarsku-Magyarország) tvoria absolútnu väčšinu obyvateľstva občania nemaďarských národností a že etnickí Maďari (ak ich vôbec môžeme takto nazvať) predstavujú zhruba štvrtinu, či necelú tretinu obyvateľstva štátu. Maďarskí politici, ktorí si uvedomovali význam týchto skutočností a vedeli, že bez nemaďarských území a hlavne bez Slovenska (ktoré vždy bolo najbohatším a najrozvinutejším územím uhorského štátu!) nikdy nijaké Uhorsko nejestvovalo a ani jestvovať nemôže, na túto situáciu reagovali vypracovaním maďarskej štátnej doktríny (magyar állami eszme) s konečným cieľom mnohonárodnostný uhorský štát s maďarskou menšinou aspoň štatisticky premeniť na jednonárodný „maďarský štát“ s fiktívnou väčšinou maďarského štatistického národa. Tomuto cieľu slúžila nielen násilná maďarizácia nemaďarských národov a národností mnohonárodnostného Uhorska, ale aj rozličné tie „historické“ teórie a tézy, ktorými maďarskí intelektuáli prisluhovali k realizácii uvedenej patologickej maďarskej štátnej doktríne.
V záujme plnenia tejto fikcie vypracovali maďarskí „historici“ celú škálu teórií o „maďarskom historickom prvenstve“ v Karpatskej kotline. K najkomickejším z nich patrí teória o maďarskom prvenstve v osídlení Karpatskej kotliny, podľa ktorej tu Maďari sídlili už pred 6 000 rokmi, tu vynašli aj runové písmo a potom sa odtiaľto odsťahovali na ruské stepi a v 10. storočí n.l. sa sem iba vrátili, takže podľa tejto „historickej vedy“, usídlenie Maďarov v nížinách Tisy v 10. storočí už nebolo len takým akýmsi „obsadením vlasti“, ale bolo to priamo „znovu obsadením vlasti“(1). Iní maďarskí „historici“ si na vygumovanie Slovanov z Karpatskej kotliny vymysleli iné teórie. Podľa jedných Slovania a hlavne Slováci prišli do Karpatskej kotliny v 13. storočí spolu s Tatármi a podľa druhých až spolu s Turkami v 16. storočí. Slovania a hlavne Slováci sú teda v Karpatskej kotline iba prišelcami skade ruka - stade noha a Maďari sú tu autochtónnym prapôvodným národom, ktorý má preto aj akýsi morálny nárok na celú Karpatskú kotlinu! Toto nie je len akési blúznenie zbalamutených maďarských pouličných šovinistov z 18. alebo 19. storočia, tomuto veria a toto vyznávajú dokonca aj občania Maďarska v 21. storočí n.l.! Napríklad po maďarskej provokácii na dunajskostredskom štadióne v roku 2008, ktorú spacifikovala slovenská polícia, maďarskí šovinisti demonštrovali pred slovenským veľvyslanectvom v Budapešti s transparentmi HOMELESS BASTARDS. Títo chudáci zrejme ani netušili, ako presne sa pred svetom predstavili – potomkovia bezdomovských kočovníkov, túlajúcich sa po stáročia svetom bez vlasti, takto nechtiac presne vystihli svoj etnický i teritoriálny štatút. Zrejme nevedeli ani o tom, že na podnet maďarskej vlády už v roku 1991 vykonal americký vedec Cavalli-Sforza na území Maďarskej republiky systematické veľkoplošné genetické analýzy a svoje exaktné vedecké poznatky zhrnul vo svojej oficiálnej správe do takéhoto záveru: „Maďarsko je v Európe anomália. Jazyk ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú p ô v o d n ý m o b y v a t e ľ s t v o m v Karpatskej kotline. Absolútna väčšina obyvateľstva Maďarskej republiky nie je etnicky maďarská, je prevažne slovanská a kontinuálne európska. Zostalo iba maďarské meno a aglutinujúci jazyk. Maďarských génov niet“.(2). Ešte komickejšia je príhoda s bývalým maďarským ministrom zahraničných vecí Gézom Jeszenszkým. V roku 2008 sa zúčastnil na akcii jednej z mimovládnych organizácií na Slovensku a tam na otázku poslucháčky, či je odrodilým Slovákom, odpovedal, že nie je a že slovenské priezvisko Jesenský jeho „pramaďarským predkom“ v slovenskom Turci (!) pridelili husiti pri ich vpáde na Slovensko v 15. storočí. Na svoje „pramaďarské priezvisko“ si však akosi nevedel spomenúť. Škoda! Keby si bol prečítal maďarský časopis Egyedül vagyunk (názov znamená „Sme sami !) zo 14. januára 1944 (3), mohol sa od Dr. Levente Kissa v článku „Cudzie mená pramaďarských rodov“ dozvedieť, že Ján Záturecký dostal za svoje zásluhy titul Vojvoda, lenže „meno Zathureczky prijal v čase husitov, práve vtedy, keď prijali svoje mená turčianske šľachtické rody Beniczky, Bulyovszky, Jeszenszky, Jezerniczky, Keviczky, Karlovszky, Lehotzky, Markoviczky, Rakovszky, a Záborszky“. Autor uvádza mená štrnástich poslovančených (nie „poslovančených“, ale v skutočnosti čisto slovenských?) šľachtických rodín, pravda, neuvádza ani jedno „pramaďarské meno“ týchto „pramaďarských rodov“ a to z celkom jednoduchého dôvodu – nijaké také meno uvedené rody nikdy nemali a dokonca si ho nevedeli ani dodatočne vymyslieť!
Historiografické mlčanie o Slovanoch v podstate prerušil až nástup osvietenstva a národného obrodenia. Hlavne nemecké univerzity boli vtedy na špičke vedeckého historiografického i filologického bádania a priniesli svetlo vedeckého poznania aj do tejto zanedbávanej oblasti humanitných vied. Pre kultúrnu Európu 18. storočia boli preto nemalým a dozaista aj šokujúcim prekvapením napríklad takéto slová uznávaného nemeckého filozofa J. G. Herdera: „Slovanské národy majú na zemi väčší priestor ako v dejepise okrem iného aj preto, lebo žili ďalej od Rimanov. Spomínajú sa najprv na Done, potom na Dunaji, až napokon majú sídla na obrovskej ploche, ktorá siahala od Donu k Labe a od Baltského mora k Jadranskému moru. Od Lüneburgu cez Meklenbursko, Pomoransko, Brandenbursko, Sasko, Lužicu, Čechy, Moravu, Sliezsko, Poľsko, Rusko sa rozprestierali ich sídla z tejto strany Karpát; a z tamtoho boku Karpát už predtým sídlili vo Valašsku a Moldavsku. V Panónii boli takisto početní. Z Friaula v Taliansku obsadili juhovýchodnú oblasť Nemecka, takže sa ich územie uzavrelo v Štajersku, Korutánsku a Kraňsku. Obývali obrovskú časť zeme, na ktorej slovanské národy zväčša ešte dodnes žijú. Pozdĺž Baltského mora od Lübecku vystavali prímorské mestá, medzi ktorými bola Vineta slovanským Amsterdamom. Na Dnepri vystavali Kyjev, na Volge Novgorod, onedlho sa z nich stali kvitnúce kupecké mestá a zároveň spojili Čierne more s Baltským morom a privážali tovar južného sveta na sever a západ Európy. Boli dobročinní, pohostinní až márnotratní, mali radi vidiecku slobodu, patrili medzi nepriateľov zbíjania a nivočenia. Tieto vlastnosti ich však nepodnecovali bojovať proti útlaku, ba ešte ho aj podporovali. Nikdy sa neuchádzali o nadvládu nad svetom, nemali dedičné kniežatá bažiace po vojne, ale radšej platili dane, aby si mohli žiť v pokoji vo svojom kraji. Mnohé národy, zväčša však nemecké kmene, sa voči nim ťažko previnili. Už za Karola Veľkého Nemci napadli Slovanov, zrejme kvôli trhom, avšak ako zámienku si vzali kresťanské náboženstvo. Čo začali Frankovia, to dokončili Sasi: v celých provinciách vykántrili Slovanov, alebo z nich urobili nevoľníkov, ich kraje rozdelili svojim biskupom a šľachticom. Ich obchodovanie na východe zničili severní Germáni, slovanská Vineta smutne skončila pod rukami Dánov a zvyšky tohto národa v Nemecku sú podobné zvyškom Španielmi vykynožených Peruáncov. Nešťastím pre Slovanov bolo, že pri ich láske k pokoju a k práci si nemohli vytvoriť trvalý vzťah k vojnám, hoci im nechýbala udatnosť pri oprávnenom odpore.“ Tak predstavil Slovanov prekvapenej Európe nemecký filozof Herder (4).
Ale to bol iba začiatok. Na nemeckých univerzitách, ktoré vtedy patrili k špičke európskych vysokých škôl, študovali aj mnohí Slováci. Medzi nimi aj veľký slavista Pavol Jozef Šafárik. A nebol len dobrým filológom, ale aj dobrým historikom. A tak už v roku 1837 vyšli jeho Slovanské starožitnosti a po nich aj Slovanský národopis, doplnený neskôr aj Mapou slovanského osídlenia od najstarších čias. Už Šafárik na základe onomastiky a toponomastiky odhalil, že veľká časť, ak nie teritoriálna väčšina, vtedajšieho nemeckého územia bola pôvodne slovanská. Nakoniec, bolo to v súlade s poznatkami J. G. Herdera. Šafárikova Mapa slovanského osídlenia od najstarších čias však poukázala aj na inú, z hľadiska Slovákov oveľa dôležitejšiu skutočnosť, na pôvodné slovanské a prevažne slovenské osídlenie celej Panónie, dnešného Maďarska. Tejto skutočnosti venovali potom väčšiu pozornosť hlavne slovenskí jazykovedci – maďarskí ju vždy odsúvali a dodnes odsúvajú do úzadia vo vedomí, že na tejto báze ťahajú za oveľa kratší koniec. Názvy „maďarských“ miest, obcí, potokov, riek, pohorí a podobne totiž celkom jednoznačne dokazujú, že toto územie bolo pôvodne osídlené slovanským a hlavne slovenským obyvateľstvom. S tým sa nedá nič robiť! Slovenský jazykovedec Ján Stanislav o tom vypovedá takto: „ Najrozšírenejším slovenským nárečím bolo vtedy stredoslovenské nárečie. Slovenské sídla siahali hlboko do Zadunajska, a to až k Blatenskému jazeru, k rieke Rábe a na západ od Neziderského jazera. Od Blatenského jazera na juhovýchod žili tiež Slováci a to približne medzi Tisou a Sedmohradskými horami, a na juhu na južnom brehu rieky Maroš. A tak sa slovenské slovo v najstarších storočiach našich dejín ozývalo na oveľa širšom území ako dnes. Velikánsky dokladový materiál, ktorý máme k dispozícii, dosvedčuje to celkom neomylne. V 9.storočí sme boli mohutným národom, ktorý ovládal skoro celú Dunajskú kotlinu“(5). Profesor Ján Stanislav sa k tejto otázke vrátil znova. Vo svojej práci z roku 1944 (6) uvádza: „Veľké státisíce Slovákov žijú mimo politického Slovenska. Dedičné územné imanie našich kniežat a kráľov bolo oveľa väčšie. Aké je teda historické Slovensko? Na túto otázku chceme odpovedať vo svojej práci, pokiaľ sa týka slovenského juhu, lebo práve tu sú veľké pochybnosti… Časť tejto práce vykonal maďarský slavista a ugrofinista J. Melich v spise A honfoglaláskori Magyarországh (Budapešť 1925-29). Nejeden problém iba naznačil a bolo potrebné ísť ďalej v jeho výskume. Po P. J. Šafárikovi on prvý poukázal na to, že Slováci bývali v Panónii a to aj od Blatenského jazera na juh. Pohľad na mapu starých slovanských sídiel v Panónii nám hovorí, že Slovania tu v dosť značnom počte žili ešte aspoň päťsto rokov po príchode Maďarov. Máme presné doklady aj o tom, že tu všade Slovania žili pred príchodom Maďarov. Dobre to nasvedčujú toponymické názvy so zachovanými nosovkami“. Pravda, profesor Stanislav v tomto svojom diele uvedenú skutočnosť neobjavil, iba ju vedecky zdokumentoval. O tom, že Slováci sú pôvodnými obyvateľmi Panónie prednášal napríklad už v 17. storočí rektor Trnavskej univerzity Martin Svätojánsky – Szentiványi a v 18. storočí o tom, že Panónia bola celá slovenská písal vo svojom historickom diele aj historik Samuel Timon (7).
Lenže filológia a lingvistika v Uhorsku štúdiom národných jazykov objavila už v 18. ale hlavne v 19. storočí aj ďalšiu zarážajúcu skutočnosť – že totiž maďarčina, jazyk „vládnucej rasy“ (uralkodó faj), má vo svojej z á k l a d n e j slovnej zásobe spomedzi európskych jazykov najvyšší počet cudzích slov, predovšetkým slov prevzatých zo slovanských jazykov. Najneskôr od začiatku 19. storočia o tejto skutočnosti vie už celá plejáda známych maďarských jazykovedcov – niektorí to priznávajú s vedeckou otvorenosťou, ale väčšina o tom hanblivo mlčí, alebo to kamufluje rozličnými pavedeckými výmyslami. Pritom je všeobecne známe, že v Európe „etnicky čisté“ jazyky neexistujú.. Prinajmenšom od doby Rímskej ríše a stáročnej nadvlády spisovnej latinčiny boli všetky európske národné jazyky masívne atakované latinskými výrazmi, po latinských nasledovali prevažne nemecké výrazy z obdobia prvej vedecko-technickej revolúcie a v dnešnej etape druhej vedecko-technickej revolúcie a „globalizácie“ sú všetky svetové jazyky masívne atakované anglickými výrazmi americkej proveniencie. Taká je a vždy bola nezvratná logika dopadov rozvoja vedy a techniky na lexiku všetkých jazykov a tomuto spontánnemu procesu sa sotva ubránia aj tie najväčšie svetové jazyky. Len ako svojský príklad takejto lingvistickej sebaobrany môže poslúžiť Francúzsko, ktoré si už v prvej polovici 20. storočia pod týmto tlakom vytvorilo osobitnú lingvistickú normotvornú komisiu, ktorá má svojimi aktivitami a právomocami zabrániť, aby sa ľúbozvučná frankofónna francúzština (francais) v dnešnej etape „globalizácie“ nezmenila na akúsi amerikofónnu zlátaninu (franglais).
V tomto smere ani maďarčina nie je medzi európskymi jazykmi principiálne nijakou výnimkou – výnimkou, a to výnimkou veľmi výraznou, je však v percentuálnom počte prevzatí cudzích slov a to prevažne slov slovanských. A výraznou výnimkou je aj v tom, že do slovnej zásoby spisovnej maďarčiny boli v neobvyklom počte prevzaté práve tie slovanské výrazy, ktoré pomenúvajú najstaršie ľuďom známe javy a pojmy a preto patria k najstaršej vrstve slovnej zásoby každého hovorového i spisovného jazyka. Tieto skutočnosti a s nimi aj termíny prevzatí slovanských slov do maďarčiny sú však aj nepriamymi výpoveďami o histórii dnešného maďarského etnika a ostatných národov s ktorými sa dostalo do styku pri svojom presune do Podunajskej nížiny, o ich početnosti, organizovanosti a technickej i kultúrnej vyspelosti a mali by byť teda hodnotným materiálom aj pri štúdiu ich histórie. Zdá sa však, že ani maďarskí, ani slovenskí historici nevenujú týmto lingvistickým výpovediam patričnú pozornosť. Inak by sa nestávali také kuriózne prípady, ako napríklad na jednej nedávnej „historickej besede“ v Bratislave, na ktorej prednášateľ z Maďarska vykreslil kočovnícke kmene, ktoré na prelome 9. a 10. storočia infiltrovali do Podunajskej nížiny, ako jazykovo a kultúrne vyspelý a etnicky jednotný „maďarský národ“. Je to známa maďarská historická téza, ktorá sa nielen maďarskými, ale aj ostatnými historikmi už prijíma a hlása bez pripomienok ako historická skutočnosť. V auditóriu bol však prítomný aj známy slovenský jazykovedec a ten sa v závere prednášateľa opýtal, akou rečou sa vlastne dorozumievalo tých údajných sedem „maďarských“ kmeňov. Prednášateľ sa zhlboka nadýchol a zvysoka vyhlásil, že „Predsa, po maďarsky!“ , milý jazykovedec ho však vyzval, aby teda preložil do tej maďarčiny celkom jednoduchú vetu: „Drahá je tá riedka kaša!“ Pán lektor sa nadýchol ešte hlbšie, zrejme rozhodnutý odpovedať ešte razantnejšie, ale potom sa spamätal a zvysoka vyhlásil, že on sa s takými hlúposťami nezaoberá. Zrejme predsa len pochopil historickú podstatu otázky. Tou „hlúposťou“ je totiž skutočnosť, že ešte aj v dnešnej spisovnej maďarčine znie tá jednoduchá veta takto: „Drága az a ritka káša“ (8), čiže presne tak, ako v slovenčine alebo v iných slovanských jazykoch. Pritom všetky tri uvedené výrazy patria do najstaršej slovnej zásoby väčšiny slovanských jazykov a slová „riedky“ a „kaša“ sú slovnými vyjadreniami pre najzákladnejšie pojmy a javy, s ktorými sa homo sapiens stretával už od praveku. Podľa súčasnej antropológie človek už na svojom neandertálskom stupni vývinu (350 000 – 40 000 rokov pred n.l.) ovládal jednoduchú reč a prinajmenšom už od mezolitu (8 000 – 5 500 rokov pred n.l.) sa vedel so svojimi súkmeňovcami plynulo dohovoriť. A aj podľa Biblie: „Hospodin utvoril zo zeme všelijaké zviera a všelijakého vtáka nebeského a doviedol ich k Adamovi… . A Adam, človek, dal všetkým mená, každému hovädu a nebeskému vtákovi a každému zvieraťu poľnému…“ (9). Ak teda títo nomádi prevzali zo slovanských jazykov aj takéto bazálne výrazy, znamená to, že oni sami nehovorili spoločným a ustáleným jazykom a museli si aj pri najzákladnejších pojmoch pomáhať slovanskými slovnými barličkami, alebo boli takí nepočetní, že ich Slovania v Podunajskej nížine neskôr jazykovo „prevalcovali“. Azda práve z tohto dôvodu sa maďarskí lingvisti aj historici otázkou prevzatí slovanských slov do spisovnej maďarčiny len veľmi neradi zaoberajú. Z maďarských jazykovedcov sa jej doteraz najviac venoval József Balassa a István Kniezsa.
József Balassa pochádzal zo starého uhorského šľachtického rodu Balašovcov, ktorý vlastnil rozsiahle majetky aj na Slovensku a mal teda k slovenčine pomerne blízko. Vo svojom diele A magyar nyelv könyve (10) zaradil maďarčinu do ugorskej vetvy ugrofínskych jazykov spolu s vogulčinou a ostiačtinou. Za najstaršie maďarské písomné pamiatky označil maďarský preklad pohrebnej reči z latinčiny z 13. storočia (zapísaný na okraji Prayovho kódexu) a maďarský preklad latinskej básne Mária siralma zo 14. storočia, v ktorom je podľa neho „znenie maďarských slov tiež ešte pôvodné“ (čiže slovenské – pozn. J.H.), napríklad: timnüc-temnica, angyel-andel, miloszt-milosť, bratim-bratia, atď., atď. Vymenúva aj niekoľko desiatok pôvodných ugrofínskych slov v maďarčine. Väčšinou sú to jednoslabičné slová, napríklad označenia častí tela: fej, haj, láb, szem…(hlava, vlasy, noha, oko), prírodné úkazy: tüz, víz, hó…(oheň, voda, sneh), zvieratá: ló, hal, lúd, egér…(kôň, ryba, hus, myš), nástroje: kés, háló, nyíl…(nôž, sieť, luk), slovesá: él, hal, szül, jön… (žije, umiera, rodí, prichádza) a pod. Vymenúva aj niekoľko desiatok tureckých slov, prevzatých do maďarčiny – ide hlavne o názvy rastlín a zvierat, napríklad: árpa, búza, alma, körte, mogyoró, szöllö, bor (jačmeň, pšenica, jablko, hruška, hrozno, víno), alebo: kecske, borjú, őkör (koza, teľa, vôl) a pod. Veľkú pozornosť venoval Balassa akcii „obnovenia reči“ (nyelvújítás), ktorá v maďarskom jazykovom prostredí prebiehala v nebývalom rozsahu hlavne v 18. storočí a vyvolala ju neúnosná situácia, „keď sa Maďari po maďarsky už poriadne ani nemohli dorozumieť“ – natoľko bola maďarčina presýtená prevzatiami slov z cudzích jazykov, hlavne z jazykov slovanských. Hlavnými aktérmi tejto masovej slovotvornej akcie boli Ferenc Faludi a Ferenc Kazinczy a jazykové novotvary sa vytvárali spájaním začiatočnej a konečnej slabiky dvoch slov, čím vznikali celkom kuriózne slová, ako napríklad csö-orr = csör (rúra-nos = zobák), híg-anyag = higany (riedka-hmota = ortuť), levegö-ég = lég (vzduch-nebo = ovzdušie), ale hlavne sa vytváralo obrovské množstvo novotvarov a odvodených slov, ako napríklad: iroda, uszoda, nyomda; elnök, fönök, tanácsnok; kedvenc, fegyenc, tanonc; estély, segély, ünnepély; elöny, hátrány, kérvény, atď. Prevažnú časť svojho diela však Balassa venoval prevzatiam slovanských slov do hovorovej a spisovnej maďarčiny. Uvádza niekoľko tisíc týchto slov, prevzatých hlavne v 10. až 13. storočí a pre lepší prehľad ich rozčlenil do ôsmich tematických skupín: náboženstvo, týždeň, štát, rodina, stavebníctvo, roľníctvo a remeslá, zvieratá, rastliny. Balassovo dielo A magyar nyelv könyve , aj keď má svoje chybičky, je svojím komplexným koncipovaním azda najlepšou pomôckou pre štúdium tejto problematiky tak z hľadiska jazykovedného, ako aj z hľadiska historiografického.
István Kniezsa bol maďarský jazykovedec slovenského pôvodu a problematike prevzatí zo slovanských jazykov sa venoval hlavne vo svojom najrozsiahlejšom diele A magyar nyelv szláv jövevényszavai (11). Je to rozsiahle dielo, hoci on sám o ňom tvrdí, že „je to veľmi neúplná práca“, lebo mal málo podkladov, ale napriek tomu vyhlasuje (v rozpore s dokázateľnou skutočnosťou), že väčšina prevzatí slovanských slov do maďarčiny je južnoslovanského pôvodu. Ponosuje sa, že cirkevná staroslovienčina nemá etymologický slovník a že vôbec „v problematike etymologických slovníkov slovanské jazyky stoja na tom veľmi zle. Komplexný slovanský etymologický slovník nejestvuje.“ Za zdroj mu slúžil slovinsko – nemecký slovník M. Pleteršnika z roku 1894, ale napriek údajnému akútnemu nedostatku slovanských podkladov, na ktorý sa okato ponosuje, zavrhol diela F. Miklosicha („Die slawischen Elemente in Magyarischen“ z roku 1871, ako aj „Ethymologisches Wörterbuch der slawischen Sprachen“ z roku 1891), lebo to bol slavista (!!), nepoužil ani práce Zsigmonda Simonyiho (Milana Marianoviča), lebo to bol slovanofil (!), ba zavrhol aj dielo G. Dankovského („Magyar linguae lexicum critico-ethymologicum“ z roku 1833), lebo to bol Slovák (!!!). V tomto smere sa teda pán Knieža zachoval ako pravoverný pomaďarčenec! A zachoval sa tak aj v celkovom rozčlenení tejto svojej rozsiahlej knihy. Obrovské množstvo slovanských prevzatí do maďarčiny totiž rozčlenil do troch skupín:
jednoznačne slovanské slová
pochybne slovanské slová
neslovanské slová, prevzaté cez slovanské jazyky
pričom do 2. a 3. skupiny zaradil všetky slovanské slová, pri ktorých v š e t c i jemu dostupní lingvisti neuvádzajú ich slovanský pôvod. A urobil tak preto, ako sám uvádza, „aby veľký počet slovanských slov v maďarčine nepomýlil užívateľa“ - nuž, aj takto sa vyrába maďarská „jazykoveda“!
Aj napriek tomu má však jeho dielo veľkú výpovednú hodnotu. Zachytáva celkovo vyše 3 900 z á k l a d n ý c h slovanských slov, prevzatých do hovorovej a spisovnej maďarčiny, z toho počtu označil za jednoznačne slovanské asi 3 000 slov a spomedzi nich (napriek všetkým svojim výhradám proti všetkým slovenským etymológom!) je vyše 750 slov čisto slovenských (okrem tých slov, ktoré patria do kategórie všeobecne slovanských). Navyše, autor uvádza u každého analyzovaného slovného prevzatia aj jeho prvý výskyt v maďarskej písomnej podobe, čo môže mať aj pomerne veľkú historickú výpovednú hodnotu – v závere preto uvádzam aj niekoľko príkladov takto datovaných výrazov.
Základné pojmy a javy:
bujný, čistý, čudo, drahý, hrubý, chyba, kŕč, nemý, pustý, riedky, štípať, štrbavý, tupý - buja, tista, drága, goromba, hiba, görč, néma, pusta, ritka, čípni, čorba, tompa
Rodina, domácnosť:
baba (pôrodná), dojka, plienka, povíjadlo, pletka, kmotor, vnuk, sluha, sused, čeľaď, obrus, pivnica, podlaha, povala, pokrovec, pitvor, dvor, smeti, pohár, črepina, čaša, kľúč, kľučka – bába, dajka, pelenka, póľa, pleťka, koma, unoka, solga, somséd, čeléd, abros, pince, padló, padláš, pakróc, pitvar, udvar, semét, pohár, čerép, čése, kuľč, kilinč
Zaujímavou výpoveďou o základnom usporiadaní ugorskej nomádskej spoločnosti je, že maďarčina nepozná výrazy „dcéra“ a „syn“ a neprevzala ich ani zo slovanských jazykov – nahrádza ich popisným „moje dievča“ (lányom) a „môj chlapec“ (fiam).
Príroda, krajina:
potok, močiar, skala, rovina, chrastie, raždie, iskra, víchor – patak, močár, sikla, rónaság, harast, röže, sikra, vihar
Zvieratá:
baran, býk, byvoľ, kapún, kanec, kačica, medveď, pavúk, potkan, rak, pijavica, hlísta, svrček, moľ – báráň, bivaľ, kappan, kan, kača, medve, pók, patkáň, rák, pijóca, gilista, tüčök, moľ
Vtáky:
bažant, cíbik, čížik, holub, hrdlička, kaňa, pinka, sluka, sojka, stehlík, straka, vrabec – fácán, bibic, galamb, gerlice, káňa, pinť, salonka, sajkó, štiglic, sarka, veréb
Ryby:
karas, mrena, pstruh, šťuka – kárás, márna, pistráng, čuka
Stromy a rastliny:
baza, brečtan, buk, čerešňa, cer (dub cerový), javor, slivka, tis, hlohyňa, kalina, orgován, malina, šípka, huba, mach, tekvica, dyňa, mak, repa, cvikla, kapusta, bôb, brekyňa, reďkovka, raž, uhorka, kúkoľ – bodza, borošťán, bükk, čeresne, čerfa, jávor, silva, tisafa, galagoňa, káňa, orgonafa, málna, čipke, gomba, moha, tök, diňňe, mák, répa, cékla, káposta, bab, berekňe, retek, rož, uborka, konkoľ
Poľnohospodárstvo:
cepy, brány, klas, slama, seno, sečka, obrok, brázda, stoh, kozol, hnoj, plevy, črieda, jarmo - čép, borona, kalás, salma, séna, sečka, abrak, barázda, astag, kazal, ganaj, peľva, čorda, járom
Remeslá:
kováč, kovať, podkova, sekerka, kosa, hrable, vidly, čakan, lopata, obruč, britva – kováč, kováčolni, patkó, sekerce, kasa, gereble, villa, čákáň, lapát, abronč, borotva; kotol, kanva, džber – katlan, kanna, čöbör; stolár, doska, klietka, polica, skriňa, stôl – astaloš, deska, kalitka, polc, sekréň, astal;
debnár, dieža, kaďa, vedro, táčky, taligy, sane, člnok, loďka – bodnár, déža, kád, vödör, talička, taliga, sán čónak, ladik; mlynár, mlyn – molnár, malom;
sito – sita;
kôš – košár;
mäsiar, mäsiarstvo - mésároš , mésársék (12)
Rozličné bazálne pojmy a javy:
brloh, búda, šiator, temnica, izba, guľa, kocka, škatuľa, kresťan, pohan, peklo, kráľ, nádvorník, komorník, komorná, kľúčiar, tlmočník, rab, jarmo, palica, korbáč, pečať, peniaze, kupec, merať, mierka, žoch, záloh, úžerník, úžera, čiapka, šál, šuba, kepeň, kabát, obed, večera, halušky, kaša, koláč, pečienka, slanina, klobása, tvaroh, soľ, ocot, med, cesto, kvas, pleseň, atď. a z dní v týždni stredný, štvrtý a piaty deň – barlang, bódé, šátor, tömnöc, goľó, kocka, škatoľa, keresťén, pogáň, pokol, kiráľ, nádor, komorňik, komorna, kulčár, tolmáč, rab, járom, pálca, korbáč, pečét, pénz, mérni, mérce, žák, zálog, užoráš, užora, šapka, šál, šuba, köpeň, kabát, ebéd, vačora, galuška, káša, kaláč, pečeňe, salonna, kolbás, túró, šó, ecet, méz, tésta, kovás, penés, serda, čütörtök a péntek.
Absencia obrovského množstva vlastných maďarských slov pre najzákladnejšie pojmy a javy a ich preberanie zo slovanských jazykov (vrátane niekoľkých desiatok slov, ktoré sa do slovanských jazykov dostali už predtým zo starších kultúrnych jazykov, hlavne z perzštiny, gréčtiny a latinčiny) je veľmi výraznou výpoveďou nielen o stupni vývoja týchto ugorských kočovníkov, ale aj o slovanských národoch. Druh a obdobie prevzatí, hlavne výrazov z oblasti remesiel a spoločenskej nadstavby, totiž celkom nespochybniteľne vypovedá aj o stupni vývoja toho – ktorého slovanského národa v tom – ktorom období. A nielen to. Je celkom nemysliteľné, že by aj nomádi v 10. storočí n.l. neboli mali vlastné výrazy pre najzákladnejšie pojmy a javy, s ktorými sa každodenne stretávali a ktoré človek pomenúval už od praveku. – okrem terénnych úkazov sú to hlavne tie všeobecne rozšírené druhy rastlín, živočíchov, rýb a vtákov, ktoré žijú práve na tom obrovskom strednom pásme euroázijského kontinentu, kde sa títo kočovníci v minulosti potulovali. Zaručene ich aj oni mali pomenované, lenže tie ich názvy neboli jednotné, tak ako nebol ešte ani pri ich príchode do Podunajskej nížiny v 10. storočí jazykovo a etnicky jednotný ich kočovnícky „národ“. Práve z tohto jediného dôvodu teda títo nomádi, po ich „priklincovaní“ v Podunajskej nížine katastrofálnou porážkou na rieke Lechu v roku 955, museli pri utváraní jednotného maďarského národa preberať obrovské množstvo slovných výrazov aj pre najzákladnejšie životné pojmy a prírodné javy od pôvodného slovanského obyvateľstva Karpatskej kotliny. Táto skutočnosť by mala byť podnetnou výpoveďou aj pre súčasných historikov, aby sa pokúsili históriu národov Karpatskej kotliny zbaviť maďarských mýtov a legiend a postavili ju aj po tejto stránke na nohy. Určitou pomôckou by im pritom mohlo byť aj citované dielo I. Kniezsu, z ktorého ako ukážku uvádzam nižšie uvedený stručný výber.
Ablak – oblok r.1484, abrak – obrok 1494, abroncs – obruč 1506, akna – okno 1197, akó – okov 1197 (13), akó – okov 1226, asztal – stôl 1293, asztalnok – stolník 1382, barázda – brázda 1086, berkenye – brekyňa 1055, bodza – baza 1174, család – čeľaď, rodina 1113, csép –cepy 1327, cseresznye – čerešňa 1256, csíz – čížik 16.stor., csónak – člnok 1217, csuka – šťuka 1152, csütörtök – štvrtok 1206, dajka – dojka 1359, déd – dedo 14.stor., deszka – doska 1482, dinnye – dyňa 1093, drága – drahý 1208, ebéd – obed 14.stor., galamb – holub 1165, gerencsér – hrnčiar 996, gerenda – hrada 1321, gerlice – hrdlička 14.stor., gomba – huba 1350, haraszt- chrastie 1225, hiba – chyba 16.stor., ispán – župan 1269, jászoly – jasle 14.stor., jávor –javor 1243, kacsa – kačica 1333, kalács – koláč 14.stor., kalász – klas 1466, káposzta – kapusta 1336, karácsony – Kračún, Vianoce 1198, kasza – kosa 1336, király –kráľ 996, kocka – kocka 1544, kolbász – klobása 1373, komornyik – komorník 1496, konkoly – kúkoľ 1193, kovács – kováč 1193, kovász – kvas 14.stor., kulcs – kľúč 1251, kulcsár – kľučiar 1361, ladik –loďka 16.stor., lapát – lopata 14.stor., len – ľan 1343, lepény – lepeň 1319, macska – mačka 1249, mák – mak 14.stor., málna – malina 1708, malom – mlyn 1116, medve – medveď 1211, mészáros – mäsiar 1405, mocsár – močiar 1231, néma – nemý 1226, olaj – olej 1309, oszlop – stĺp 1250, poduc – podustva 16.stor., palást – plášť 14.stor., panasz – ponosa 1568, pap – pop, kňaz 1211, paraszt – prostý sedliak 1291, patak – potok 1200, patkó – podkova 1342, pázsit – pažiť 1303, pecsenye – pečienka 1397, pecsét – pečať 15.stor., pelenka – plienka 1792, penész – pleseň 14.stor., péntek – piatok 1199, pénz – peniaze 1229, pince – pivnica 1255, pisztráng – pstruh 1261, pogácsa – pagáč 14.stor., pók – pavúk 14.stor., pokróc – pokrovec 1494, polc – polica 14.stor., polyva – plevy 14.stor., puszta – pustý 1306, rák – rak 1200, répa – repa 1317, ritka – riedky 1338, rozs – raž 1292, rözse – raždie 1786, ruha – rúcho,šaty 1277, szabad – slobodný 1210, szajkó – sojka 14.stor., szalonka – sluka 1742, szalma – slama 1086, szalonna – slanina 1391, szarka – straka 1338, szecska – sečka 1634, szekerce – sekerka 1469, széna – seno 1055, szerda – streda 1199, szikla – skala 1512, szita – sito 1374, szomszéd – sused 1322, takács – tkáč 1330, tészta – cesto 15.storočie, tiszta – čistý 1342, tompa – tupý 1135, topoly – topoľ 15.stor., tök – tekvica 15.stor., uborka – uhorka 15.stor., udvar – dvor 1138, udvarnok – dvorník 1092, ugar – úhor 1299, unoka – vnuk 1209, uzsonna – užina, olovrant 14.stor., vacsora – večera 14.stor., vajda – vojvoda 1193, veréb – vrabec 1264, vihar – víchor 1643, villa – vidly 14.stor., vödör – vedro 15.stor., zálog – záloh 15.stor., zászló – zástava 1086.
Ede Somogyi: Szumirok és magyarok, Budapešť 1803
Scientic Americain, november 1991
Egyedül vagyunk, 4.ročník, 1.číslo, 14.1.1944
J. G. Herder: Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit, 1791
Ján Stanislav: Kultúra starých Slovákov, 1944
Ján Stanislav: Slovenský juh v stredoveku, 1999 – 2004
Samuel Timon: Imago antiquae Hungariae, Košice 1733
Maďarské výrazy prevzaté zo slovanských jazykov uvádzam v tomto texte foneticky podľa ich dnešného maďarského znenia a slovenským pravopisom, aby som čitateľa nemýlil neustálenou maďarskou zložkovou ortografiou, podľa ktorej sa napríklad hláska c píše ako c ale aj ako cz, hláska č sa píše ako cs ale aj ako ch alebo ts, atď., atď.
Prvá kniha Mojžišova, 2/19-20
József Balassa: A magyar nyelv könyve, Budapešť 1943
István Kniezsa: A magyar nyelv szláv jövevényszavai, Budapešť 1955
Pri prevzatiach slovanských slov z oblasti remesiel do maďarčiny je nápadné relatívne veľké množstvo slov z kováčskeho remesla. Pritom je známe, že kočovníci mali z dôvodov technickej mobilnosti zo všetkých remesiel najviac rozvinuté práve kovolejárstvo, kováčstvo a kotlárstvo – napríklad potulní Cigáni boli týmito svojimi remeslami známi až do polovice 20. storočia.
V tomto a v ďalších prípadoch datovania prvého písomného záznamu slovanských prevzatí do maďarčiny pred 13.storočie je I.Kniezsa v rozpore so zistením J.Balassu, podľa ktorého prvým a veľmi stručným písomným záznamom v maďarčine je maďarský preklad zádušnej modlitby z latinčiny, zapísaný na okraji Prónayho kódexu z 13.storočia – napriek tomu ponechávam v tejto časti môjho textu datovanie prvých písomných záznamov slovanských prevzatí v maďarčine podľa I. Kniezsu.
Webové stránky: www.ceskenarodnilisty.cz