Panslovanská únia – Zborník III.

Geografické názvy z územia Slovenska v zrkadle

slovensko-maďarských vzťahov

Doc. Ing. Imrich Horňanský, PhD

1. Podstata geografických názvov a ich význam

Geografický názov jazykovými prostriedkami jednoznačne, stručne a jasne určuje, identifikuje a individualizuje geografický objekt, a tým umožňuje a zľahčuje orientáciu na mape, orientáciu v teréne a z komplexnejšieho pohľadu zľahčuje aj spoločenskú komunikáciu. Štúdium geografických názvov pomáha odpovedať na otázky prečo a ako vznikli tieto názvy, ako sa menili a vyvíjali tieto vlastné mená aj v našom okolí, čo pomáha uspokojovať prirodzenú zvedavosť po vlastnom osude, po vlastnej histórii. Navyše toto štúdium pomáha vysvetliť prečo a ako dlho jednotlivý geografický názov trval, ako zanikol a to spravidla v súvislosti so skutočnosťou, ktorú názov pomenúval. Geografické názvy sú omnoho viac než iba obyčajné slová zložené zo slovného základu a z predpôn a z prípon a určitým spôsobom gramaticky ohýbané. Každý geografický názov vznikol v konkrétnom priestore a čase. S geografickým objektom je jeho názov spätý do tej miery, že odráža nie iba vybranú stránku dejín tohto objektu (napríklad kultúrnu, hospodársku, politickú), ale aj osvetľuje etnickú a sociálnu príslušnosť ľudí, ktorí ho pomenovali a ktorí tieto názvy používali (je svedectvom o ich jazyku, o ich ideológii, o ich vzťahu k zemepisnému prostrediu, k susednému obyvateľstvu a pod.). Pomenovací proces je vždy akt historický, daný stupňom vývoja spoločnosti a podmienený tým, čo si ľudia istej doby všímali a čo subjektívne hodnotili. Objektívna prírodná a topografická realita tu v mnohých prípadoch hrá iba druhoradú rolu. Geografické názvy sú predovšetkým súčasťou slovnej zásoby jednotlivých jazykov. Jazykovedná kvalifikácia má teda v toponomastickej práci odhaľujúcej pôvod jednotlivých geografických názvov prvoradú úlohu. Etymológia je presnou vedou, ktorá musí rovnakou mierou rešpektovať na jednej strane poznatky hláskoslovné, slovotvorné a významotvorné a na druhej strane pôsobenie mimojazykových činiteľov. Rovnako musí rátať s tým, že geografické názvy, ako slová žijúce oddelene od apelatívnej (všeobecnej) slovnej zásoby, môžu podliehať deformáciám a skomoleninám, ľudovej etymológii, prekladovým omylom, úmyselným zásahom a pod. Pôvodný význam geografických názvov, ktorý bol v dobe pomenovania väčšinou úplne priezračný, sa postupom času mohol stále väčšmi zatemňovať, až sa geografické názvy stali čistou abstraktnou značkou, ktorá nemá na prvý pohľad súvislosť so svojim niekdajším významom.

Význam geografických názvov je mnohoraký. Geografické názvy v spojení s mapami pomáhajú pri štúdiu a spoznávaní predchádzajúcich, dávnejších tvárností terénu na základe terénnych povrchových znakov súčasného reliéfu, ktoré sú predmetom mapovania a následne sa stávajú obsahom mapy (zrázy, prírodné terénne stupne, raveny, preliačiny, rokliny, rebrá, strže, zárezy, ryhy, výmole, sutiny, terénne rebrá, jamy, terénne vlny, mŕtve ramená vodných tokov, slaniská, močiare s rozmanitým stupňom priechodnosti, občas vysychajúce úseky vodných tokov, trvale vyschnuté korytá vodných tokov a ich mŕtvych ramien, plytčiny, brehy, brody, ostrohy, nánosové kužele, mohyly, kurgany a i.). Štúdium geografických názvov je veľmi dôležité aj z kultúrneho hľadiska, lebo predstavuje neoceniteľný zdroj informácií pre viaceré vedné odbory (história a vývin jazyka, jeho slovnej zásoby, dialektológia, porovnávacia lexikológia, interpretácia slovotvorných postupov, história osídlenia krajiny, história medzietnických presunov a migrácií, história kultivácie poľnohospodárskej pôdy a lesnej pôdy, história dopravy a pod.). Štúdium geografických názvov a rozmiestnenia objektov nimi pomenúvaných v krajine slúži ako pomocný nástroj aj pre archeológiu, etnografiu, demografiu, antropológiu i geografiu; má význam výchovný a didaktický. Pri výpočte významov geografických názvov nemožno obísť ich národnoreprezentatívnu (štátnoreprezentatívnu) funkciu. V tomto smere môžu byť geografické názvy aj politicky zneužité na dosahovanie konkrétnych politických cieľov smerovaných na konkrétnu geografickú lokalitu.

2. Charakter geografických názvov z územia Slovenska

Prevažná väčšina názvov geografických objektov z územia Slovenska má slovenský, prípadne západoslovanský charakter a pôvod. Pri jazykovedných analýzach možno však v geografickom názvosloví na území Slovenskej republiky rozpoznať aj predslovanské alebo aj novšie inojazyčné prvky, napríklad nemecké, maďarské, rusínske (v oblastiach s týmito národnostnými menšinami) a poľské (v oblastiach s prechodovým slovensko-poľským goralským nárečím). Je to výsledok osídľovacích a migračných pomerov, ako aj vývinu štátneho a spoločenského zriadenia a administratívy (štátnej správy) na území Slovenskej republiky. Historické vlastné mená predstavujú najväčšie množstvo najstarších dokladov o slovnej zásobe staršej slovenčiny a množstvo preukazných dôkazov o kontinuitnom vývine slovenčiny ako národného jazyka Slovákov z praslovančiny. Výrazným spôsobom takto osvetľujú problematiku genézy slovenského etnika a samobytného slovenského jazyka ako jedného zo slovanských jazykov, ktorý má podobne ako všetky ostatné slovanské jazyky svoju predhistorickú bázu v praslovančine a od 10. storočia samostatný vývin v západoslovanskom jadre južného typu tak, ako jemu najbližší slovanský jazyk čeština. ([20], Majtán, strana 145). Historické vlastné mená ako pomenovania jedinečných objektov sa zafixovali už v ranostredovekej spoločnosti, a tak predstavujú najstaršie doložené jazykové fakty o jazyku formujúceho sa slovenského etnika, a to aj napriek značným deformáciám zápisov slovenských vlastných mien, spôsobovaným stredovekými pisárskymi školami a maniermi vtedajších uhorských kráľovských i cirkevných kancelárií. Zlomkovitosť najstarších dokladov možno vyvážiť početnejšími, úplnejšími a jednoznačnejšími novšími dokladmi a súčasnými vlastnými menami, ako aj konfrontáciou s historickou i súčasnou onymiou ostatných, najmä susedných slovanských jazykov. ([20], Majtán, strana 145). Geografické objekty na Slovensku dostali názvy väčšinou od slovenského etnika, ktoré toto územie osídlilo, nebolo nikým vymenené, ani vytlačené. Názvy prekonali storočia, sú historické a autochtónne (pôvodné).

3.Prirodzená maďarizácia geografických názvov z územia Slovenska

Pohľad na mapu starých slovenských sídel pred príchodom starých Maďarov do stredoeurópskeho priestoru a analýza výskytu ich názvov a vývoja týchto názvov v stredoveku ([25], Stanislav, strana 10) hovorí, že

1. súvislé osídlenie Slovákov siahalo v Panónii poza Neziderské jazero na západ, potom sa slovensko-slovinská sídelná (jazyková) hranica skrúcala oblasťou rieky Rabica (maď. Répce, nem. Rafnitz) na juhovýchod a ľavou stranou Ráby šla na juh. V Zalianskej stolici šla na západe povodím rieky Krka (maď. Kerka) a to rozvodnicou Krky a Zaly, ďalej rozvodím Drávy a Zaly. V Šomodskej stolici slovensko-južnoslovanská hranica pokračovala rozvodím Drávy a Blatenského jazera, rozvodím pravých prítokov rieky Kapoš, ľavých prítokov Drávy. Pokračovala cez Baranskú a Tolniansku stolicu a Dunaj prekročila medzi obcami Bogyiszló a Szeremle. Oblasť Matry a Bukových vrchov až po Tisu a podobne i priestor medzi Tokajskými vrchmi a Košicami bola tiež dosť husto osídlená Slovákmi pred príchodom Maďarov. Ďalej na východe siahali Slováci (nie v homogénnej hustote) popri Tise ďaleko na východ. Žili aj na dnešnej Zakarpatskej Ukrajine a v Zátisí, v starom Biharsku aspoň do roka 1200. Slovenský element sa tiahol pozdĺž Tisy ďalej na východ cez Berežskú a Ugočskú stolicu, ba zasiahol aj do Marmarošskej stolice a možno ho preukazne datovať ako predmaďarský (toto osídlenie sa zachovalo aspoň do 14. – 15. storočia). V Boršodskej stolici sa Slováci zachovali v niektorých krajoch dodnes [25, strana 93]. Západoslovanský (slovenský) a južnoslovanský živel sa na viacerých miestach vzájomne miešali. Maďari sa dostali z centrálnej oblasti Podunajska do okrajových oblastí postupne, napríklad do centra územia neskoršej Zvolenskej stolice v 2. polovici 11. storočia. Územie pri dolnom toku rieky Torysy (južne od Drienova) ostalo až do tatárskeho plenu roku 1241 v podstate slovenským etnickým územím.

2. postupný prirodzený pohyb slovensko-maďarskej etnickej hranice (osídlenia) prebiehal až do konca stredoveku, keď sa dosiahol zhruba dnešný stav. Do Prešovskej kotliny v Šariši prišli až v 12. storočí maďarské strážne kolónie ale bez početnejšieho nevojenského maďarského obyvateľstva. Po pustošivom tatárskom plene roku 1241 sa maďarské obyvateľstvo začalo presúvať z otvoreného Potisia do severnejších dolín Hornádu, Bodvy, Slanej, Idy, Olšavy a Torysy a ich prítokov. Išlo o dlhodobý proces, ale už v priebehu 13. a 14. storočia sa tieto slovenské oblasti Abovskej stolice zväčša pomaďarčili. Ešte koncom 15. storočia nachádzame doklady o existencii Slovákov v mnohých priestoroch Panónie, v ktorých sa nachádzali Slováci v dobe príchodu Maďarov do strednej Európy, napríklad v Tolnianskej stolici [25, strana 55]. Slovania tu v značnom počte žili ešte aspoň 500 rokov po príchode starých Maďarov. Dokladom sú o. i. slovanské geografické názvy, ktoré si Maďari prispôsobili svojmu jazykovému systému a v tejto podobe sa zapisujú v listinách. Popri nich sa objavujú aj tvary neprispôsobené maďarčine a to aj súbežne pri tom istom názve. To je svedectvom toho, že sa názvy používali aj po slovensky (slovansky) a aj po maďarsky. Po slovensky ich mohli používať iba Slováci (po slovansky južní Slovania). Títo Slováci boli procesom prirodzenej asimilácie v menšom rozsahu ponemčení (v západnej Panónii) a vo zvyšnej časti Panónie pomaďarčení. Podobne boli pomaďarčení Slováci v oblasti Matry, Tisy i v Zátisí. Z podrobných štúdií vyplýva [27], že Maďari väčšinu názvov veľkých a dôležitých stredných vodných tokov na Slovensku prevzali v 10. – 12. storočí od staršieho slovenského obyvateľstva. Pokiaľ sa v oblasti riek zachovala kontinuita slovanského (slovenského) obyvateľstva, zachovala sa aj kontinuita pôvodných slovenských názvov. Tieto fakty zároveň dosvedčujú aj kontinuitu slovanského (slovenského) osídlenia na Slovensku od čias Veľkomoravskej ríše a od príchodu Maďarov do Podunajska až do súčasnosti. Jazyková slovensko-maďarská hranica v 15. storočí išla v doline Hornádu pod samými Košicami, v doline Torysy medzi Rozhanovcami a Košickými Olšanmi. Po bitke pri Moháči pod tureckým tlakom prenikli ďalšie vlny maďarského obyvateľstva na sever od dobovej rečovej hranice. V novších storočiach sa Slováci čiastočne vracali v rámci novodobej kolonizácie po ústupe turecko-osmanskej štátnej správy zo strednej Európy do vybraných lokalít v priestoroch, kde pôvodne ustúpili zo svojich sídel Maďarom. Napríklad koncom 17. a v prvej polovici 18. storočia začali Slováci intenzívne prekračovať dobovú rečovú hranicu smerom na juh a osídľovať vyľudnené dediny v južnej časti Abovskej stolice.

Samotný proces prirodzeného preberania pôvodných slovenských geografických názvov (ale aj tých geografických názvov, ktoré slovenčina prebrala z jazykov predslovanského obdobia pôsobiacich na území strednej Európy v období pred príchodom Slovanov) do maďarčiny sa uskutočňoval kontinuálne podľa dobových zákonitostí maďarčiny ako prirodzený dôsledok medzietnického kontaktu obyvateľstva a ich súžitia. Maďarská podoba geografického názvu sa po prebratí z pôvodného slovenského názvu ďalej vyvíjala v prostredí maďarčiny ale rovnako sa ďalej autonómne vyvíjala aj slovenská podoba geografického názvu v slovenskom prostredí, ak bolo zachované kontinuálne osídlenie Slovákov v predmetnej lokalite. Ak sa kontinuálne osídlenie Slovákmi nezachovalo, zanikla aj pôvodná slovenská podoba názvu; v prípade, že osídlenie Slovákmi bolo neskôr obnovené, v niektorých prípadoch Slováci prevzali späť maďarskú podobu geografického názvu, ktorú si prípadne adaptovali, ale ktorej podoba už neprešla prirodzeným vývojom v slovenčine. Podobne, ak Maďari po prvom kontakte so slovenskými pôvodnými geografickými názvami a po ich prevzatí súvisle a kontinuálne ďalej neosídlili lokalitu, maďarskú podobu geografického názvu opustili a neskôr pre potreby štátnej správy adaptovali do maďarčiny novodobejšiu slovenskú podobu geografického názvu. V zásade tento proces preberania pôvodných slovenských geografických názvov do maďarčiny ovplyvňovala najmä:

1. kontaktová hranica slovenského a maďarského osídlenia a jej pohyb na časovej osi,

2. hustota osídlenia na oboch stranách kontaktovej hranice a zmeny tejto hustoty,

3. existencia nemeckého osídlenia v tomto priestore strednej Európy so svojim nekonštantným územným rozsahom a so svojim vplyvom na pomenúvací proces geografických objektov,

4. hranica medzi turecko-osmanskou stredovekou štátnou správou v Uhorsku a priestorom neobsadeným Osmanskou ríšou a pohyby tejto hranice na časovej osi a teda aj medzietnické pohyby osídlenia spôsobené prítomnosťou Osmanskej ríše v strednej Európe a 

5. následné etnické presuny obyvateľstva po ústupe Osmanskej ríše zo strednej Európy.

Presné datovanie prevzatia slovenských geografických názvov do maďarčiny pomáha určiť viacero mimojazykových i jazykových faktov, z ktorých sú veľmi dôležité najmä:

1. prítomnosť/neprítomnosť nosoviek v geografickom názve (denazalizácia (strata) nosoviek nastala v slovenčine v 11. storočí) a

6. prítomnosť hlásky „g“ alebo hlásky „h“ v geografickom názve (zmena nastala v slovenčine v priebehu 12. storočia).

Slovenské podoby geografických názvov sa v mnohonárodnostnom prostredí Uhorska prirodzene vyvíjali. Vo vybraných prípadoch je veľmi ťažké určiť, či konkrétna v historickom dokumente zachovaná podoba geografického názvu je výsledkom prirodzeného vývoja alebo či je reflexiou vplyvu dobovej administratívy písanej latinsky, alebo maďarsky alebo nemecky.

1. Ilustrácia prirodzeného preberania geografických názvov zo slovenčiny do maďarčiny

Proces modifikácie geografických názvov pri preberaní zo slovenčiny do maďarčiny ilustrujeme na nasledovných vybraných príkladoch; pre potreby tejto ilustrácie sú väčšinou zanedbané osobitné znaky pre nosovky a pre slovanské redukované samohlásky - mäkký a tvrdý jer (dnes v slovenčine už zaniknuté). Tento dokument nemá ašpirácie suplovať vedeckú jazykovednú analýzu popisovanej problematiky.

1. Systémové zmeny geografických názvov pri preberaní zo slovenčiny do maďarčiny:

1. pôsobenie samohláskovej harmónie v maďarskom jazyku (vyrovnanie samohlások do kategórie vysokých alebo hlbokých samohlások): Tesár → buď Teszér aleb Taszár,

2. riešenie zoskupenia spoluhlások na začiatku slova (slabiky) vsunutím samohlásky do spoluhláskovej skupiny: slov. Breznica → maď. Berzence a podobne slov. Slatina, Teplica, Bradlo, Blato, Blaten, Smola, Bystrica, Chlm, Chlmec, Trebeľa, Brnica, Krupina, Čremošná, Pleš, Knäža, Brod, Branč, Psota, Psiar(i) → maď. Szalatna, Tapolca, Baradla, Balata, Balaton, Szomola, Beszterce, Halom/Halma, Helmec, Tereblye, Bernece, Korpona, Csermosnya, Pilis, Kanizsa/Kinizsi, Borod, Barancs/ Berencs, Peszéte, Peszér,

3. riešenie susedstva dvoch otvorených slabík vysunutím samohlásky z vnútornej otvorenej slabiky (napríklad redukcia koncovky –ava → -va): slov. Morava → maď. Morva a podobne slov. Orava, Mŕtava, Stretava, Ronkava (prítok Hornádu v Maďarsku), Krčava, Roňava, Olšava, Jelšava, Žitava, Sadzava, Pilava (dnes Gidra), Čičava → maď. Árva, Morotva, Szeretva, Ronkva, Karcsva, Ronyva, Olsva aj Ósva, Jolsva aj Jósva, Zsitva, Zagyva, Pilva, Csicsva,

4. iný prípad vysunutia samohlásky z vnútornej otvorenej slabiky (redukcia koncovky -ica → ca): slov. Latorica → maď. Latorca a podobne slov. Teplica, Mŕtvica (ľavostranný prítok Latorice pri Malej Dobroni na Zakarpatskej Ukrajine), Breznica, Svätica (v nárečí Švetica, mestská časť v Košiciach), Rakovica, Drevenica, Lukavica, Pravica → maď. Tapolca, (Mértce →) Mérce, Berzence, (Satica → Sátca →) Saca, Rakaca, Dervence, Lokóca, Próca,

5. redukcia slabiky v koncovke –ava → -a: slov. Trnava → maď. Torna a podobne slov. Tibava, Myslava, Bebrava → maď. Tiba, Miszla, Bebre,

6. skrátenie koncovky –ovec a podobne i v množnom čísle –ovce: slov. Lipovec → maď. Lipóc a podobne slov. Bukovec, Dubovec, Rakovec, Drienovec, Grabovec, Hrabovec, Dragovec, Drahovec → maď. Bukóc, Dubóc, Rákóc, Drinóc, Garbóc, Hrabóc, Dargóc, Drahóc,

7. úprava koncovky –ník: slov. Smolník → maď. Szomolnok a podobne slov. Dušník, Rudník, Stolník, Kalník, Zlatník, Plazník, Černík → maď. Dusnok, Rudnok, Asztalnok, Kálnok, Zalatnok, Paloznak, Csornok,

8. substitúcia spoluhláskovej skupiny –cht- → -jt-: slov. Čach-tice → maď. Csejte a podobne slov. Placht-ince, Decht-ár(e), Tachta → maď. Palojta, Dejtér, Tajta,

9. substitúcia koncovky –slav → -szló: slov. Budislav → maď. Bogyoszló a podobne slov. Draslav, Čáslav, Boguslav, Vra(ti)slav, Prějaslav, Sobeslav, Ladislav, Venceslav → maď. Doroszló, Császló, Bogoszló, Varászló, Perjászló, Szoboszló, (Ladszló) → László, Viszló,

10. zmena poradia spoluhlások: slov. Koňotopa → maď. Kanyapta a podobne slov. Chreňan(i), Kňahynec, Alekšince, Mechenice, Chmiňany, Rudník, Bobornica (Bebernica), Povraz → maď. Kinorány, Kehnec, Elecske, Menyhe, Monyha, Rendek, Berbence, Porvaz,

11. redukcia pre maďarčinu „dlhého“ a “nepriezračného“ geografického názvu: slov. Dobrá voda → maď. Dobróda (prítok Ipľa v Maďarsku) a podobne slov. Čierna voda (Čarna voda) → maď. Csaroda (ľavostranný prítok Latorice aj obec v Maďarsku),

12. substitúcia koncovej samohlásky (slovenské „o“ → maďarské „a“): Jazero → Izra, Bradlo → Baradla, Brdo → Burda, Kolačno → Kolacsna, Brádno → Baradna, Brodno, okres Turčianske Teplice → Baradna).

2. Prerušenie kontinuálneho používania slovenského geografického názvu s následným zastavením a prerušením prirodzeného vývoja geografického názvu v slovenčine, vznik maďarskej adaptovanej podoby geografického názvu a späťprevzatie maďarskej podoby geografického názvu do slovenčiny:

slov. Golęta	Prerušený prirodzený vývoj v slovenčine do podoby Hoľata a adaptácia maďarského geografického názvu	slov. Galanta
	maď. Galánta	maď. Galánta
slov. Malęta (pri Nitre)	prerušený prirodzený vývoj v slovenčine do podoby Maľäta → Maľata a adaptácia maďarského geografického názvu	slov. Malanta
	maď. Malánta	maď. Malánta
slov. Chreňan(i) (okres Partizánske)	prerušený prirodzený vývoj v slovenčine do podoby Chreňany a adaptácia maďarského geografického názvu	slov. Chynorany
	maď. Henyeren → Chinoran → Kinorány	maď. Kinorány
slov. Kňahynec (okres Košice - okolie)	prerušené používanie geografického názvu v slovenčine a následné prebratie maďarskej podoby geografického názvu	slov. Kechnec
	maď. Kenyhec → Kehnec → späť Kenyhec	maď. Kenyhec
slov. Svätica (okres Košice - okolie)	prerušené používanie geografického názvu v slovenčine a následné prebratie maďarskej podoby geografického názvu	slov. Šaca
	maď. Satica → Sátca → Saca	maď. Saca
slov. Gostnica (vrch 178 m. pri Dudinciach)	prerušený prirodzený vývoj geografického názvu v slovenčine do podoby Hostsnica	slov. Gestenec
	maď. Gesztence	maď. Gesztence
slov. Sitnica (vodný tok pramení pod Sitnom)	prerušené kontinuálne používanie geografického názvu v slovenčine a následná adaptácia maďarskej podoby geografického názvu	slov. Sikenica
	maď. Szitnice → Szikince	maď. Szikince
slov. Sedlica (obec v okrese Rožňava)	prerušené kontinuálne používanie geografického názvu v slovenčine a následná adaptácia maďarskej podoby geografického názvu do slovenčiny	slov. Silica
	maď. Szedlice → Szilice	maď. Szilice
slov. Gnilec	prerušený prirodzený vývoj v slovenčine do podoby Hnilec a prebratie nemeckej/ maďarskej podoby geografického názvu	slov. Gelnica
	maď. Gölnic (prostredníctvom nemčiny)	maď. Gölnic
slov. Drinava (obec v okrese Rožňava)	prerušený prirodzený vývoj v slovenčine do podoby Drieňava a adaptácia maďarskej podoby geografického názvu do slovenčiny	slov. Dernava → Drnava
	maď. → Dernava → Dernő	maď. Dernő
slov. Kaluž (obec v okrese Rimavská Sobota; pred zlúčením Nižná a Vyšná Kaloša)	prerušené prirodzené používanie geografického názvu v slovenčine a spätná adaptácia maďarskej podoby geografického názvu do slovenčiny	slov. Kaloša
	maď. → Kálosa	maď. Kálosa
slov. Teplá (vodný tok)	prerušené prirodzené používanie geografického názvu v slovenčine a spätná adaptácia maďarskej podoby geografického názvu do slovenčiny	slov. Topľa
	maď. → Toplya → Tapoly	maď. Tapoly

C.Novodobé prevzatie slovenskej podoby geografického názvu do maďarčiny, napriek tomu, že v ranom stredoveku bola už utvorená maďarská podoba geografického názvu, ale bolo prerušené jej prirodzené používanie v maďarčine:

slov. Bebrava	maď. Bebra	prerušené prirodzené používanie geografického názvu v maďarčine	slov. Bebrava
			maď. Bebrava
slov. Drietoma (vodný tok a obec)	maď. Deretma	prerušené prirodzené používanie geografického názvu v maďarčine	slov. Drietoma
			maď. Drétoma → (dnes) Drietoma
slov. Vydrica (vodný tok)	maď. Vedricz	prerušené prirodzené používanie geografického názvu v maďarčine	slov. Vydrica
			maď. Vydrica
slov. Chvojnica (vodný tok)	maď. Hojnica → Hajnica	prerušené prirodzené používanie geografického názvu v maďarčine	slov. Chvojnica
			maď. Chvojnica
slov. Blava (vodný tok)	maď. Balava	prerušené prirodzené používanie geografického názvu v maďarčine	slov. Blava
			maď. Blava
slov. Vlára (vodný tok)	maď. Valara	prerušené prirodzené používanie geografického názvu v maďarčine	slov. Vlára
			maď. Vlára
slov. Hájniky (časť obce Sliač)	maď. Ardó	prerušené prirodzené používanie geografického názvu v maďarčine	slov. Hájniky
			maď. Hájnik/ Hajniktrebula
slov. Bobrovec (okres Liptov. Mikuláš)	maď. Hodos	prerušené prirodzené používanie geografického názvu v maďarčine	slov. Bobrovec
			maď. Bobróc

D.Preklad geografického názvu zo slovenčiny do maďarčiny:

slov. Slaný potok → maď. Sóspatak (prítok Žarovnice), slov. Teplica → maď. Hejő (dolný tok potoka v Bukových vrchoch v Maďarsku), slov. Pstružník → maď. Pisztrángos patak, slov. Bystrá → maď. Sebespatak (potok v hornom povodí Slanej), slov. Čertova svadba (vrch 1463 m.) → maď. Ördöglakodalma, slov. Červený Kameň (okres Púchov) → maď. Vöröskő,

E.Samostatný pomenovací proces v maďarčine nezávisle od slovenského geografického názvu (v týchto prípadoch je niekedy náročné určiť vzájomný časový postup pomenovacích procesov):

slov. Trnava ~ maď. Nagyszombat, Tekov ~ maď. Bars, slov. Dolné Devičany + Horné Devičany (od 1951 Devičany) ~ maď. Alsó-Tóth-Baka/ Alsóbaka + Felső-Tóth-Baka/ Felsőbaka, slov. Prešporok ~ maď. Pozsony.

V mnohých prípadoch štandardnými dobovými zákonitosťami regulovaná procedúra preberania geografických názvov zo slovenčiny do maďarčiny priniesla výsledky, ktoré sú pre neodborníkov nepriezračné: slov. Močelnica → maď. Maconca, slov. Vyšné Seľany (osada pri Lučenci) → slov. Vyšseľany → slov. Vyšeľany → maď. Veselény, slov. Brežan(i) → maď. Börzsöny (orografický celok a vrch v Maďarsku), slov. Plieška → maď. Pölöske, slov. Priečka → maď. Pölöske, slov Moravc(i) → maď. Marót, slov. Mútnica → maď. Metőc, slov. Rabica → maď. Répce, slov. Rybník → maď. Rendek, slov. Rudník → maď. Rendek, slov. Bukovina → maď. Bakonya, slov. Gorica (Horica) → maď. Gérce, slov. Bukovník → maď. Bakónak, slov. Tovarník → maď. Tárnok, slov. Kamenná → maď. Kamonya, slov. Blatnica → maď. Palatinca, slov. Bukovica → maď. Bekölce, slov. Ňevoľa → maď. Nyavalyád, slov. Ňevidźa → maď. Névegy, slov. Borovec → maď. Barócs, slov. Kalište → maď. Gálostya.

Umelá maďarizácia geografických názvov z územia Slovenska

Územie dnešného Slovenska, Slovenskej republiky, bolo od zániku Veľkej Moravy až do roka 1918 súčasťou Uhorska, prípadne Rakúsko-uhorskej monarchie. V stredovekom Uhorsku mala dominantné postavenie latinčina, vyspelý kultúrny jazyk. Počnúc 16. storočím sa v Uhorsku začali sféry používania latinčiny zužovať. V roku 1844 sa v Uhorsku stala maďarčina úradným jazykom namiesto latinčiny (ale v rámci silnejúcej maďarizácie napríklad v Liptovskej stolici už v roku 1837 zaviedli maďarčinu ako úradný jazyk a vo všetkých školách sa musela vyučovať ako povinný predmet). Prvý publikovaný súpis obcí z celého územia Slovenska, ktorý obsahuje všetky vtedy používané názvy obcí, je z roka 1773 (Lexicon universorum regni Hungariae locorum populosorum. Budapest 1920.). Z 18. storočia je aj známy lexikón J. M. Korabinského (KORABINSKY, J. M.: Geographisch-Historisches und Produkten Lexikon von Ungarn. Preßburg 1786) a rozsiahly miestopisný slovník A. Vályiho. Na začiatku 19. storočia vznikol podrobný súpis osadných a iných geografických názvov znamenitej mapy Uhorska od J. Lipského zo Sedličnej (Repertorium locorum objectorumque in XII tabulis mappae regnorum Hungariae, Slavoniae, Croatiaeet confiniorum militarium magni item principatus Transylvaniae occurentum, Budae 1808), lexikóny L. Nagya a F. Raffelspergera, zemepisný slovník E. Fényesa a lexikón V. Hornyánskeho (Geographisches Lexikon des Königreichs Ungarn und der Serbischen Woiwodschaft mit dem Temescher Banate. Pest 1858). V období rokov 1863 až 1913 vydával miestopisné slovníky uhorský štatistický úrad. V nich sa do roka 1895 okrem úradných (maďarských a pomaďarčených) názvov obcí uvádzali v zátvorkách aj ďalšie (aj slovenské) názvy obcí:

1863 – Magyarország Helynévtára. Budapest 1863.

1873 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1873. Budapest 1873.

1877 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1877. Budapest 1877.

1882 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1882. Budapest 1882.

1888 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1888. Budapest 1888.

1892 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1892. Budapest 1892.

1895 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1895. Budapest 1895.

1898 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1898. Budapest 1898.

1902 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1902. Budapest 1902.

1907 – A Magyar Szent Korona Országainak Helységnévtára 1907. Budapest 1907.

1913 – A Magyar Szent Korona Országainak Helységnévtára 1913. Budapest 1913. [21, Majtán].

Je iba samozrejmé, že jednotlivé úradné súpisy oficiálnych názvov obcí Uhorska na časovej osi reflektovali aj postupne všetky zmeny v maďarskom pravopise (písanie viacslovných geografických názvov spolu, so spojovníkom alebo osve, prepis adaptovaných dvojhlások z východiskových jazykov, prepis adaptovanej hlásky „ch“, zápis kvantity slabík v adaptovaných geografických názvov, variantny zápis vybraných hlások a najmä spoluhláskových skupín a i.). Tieto úpravy maďarských podôb geografických názvov nie sú predmetom našich úvah.

Vydaním prvého publikovaného súpisu názvov obcí z roka 1773 (Lexicon universorum regni Hungariae locorum populosorum) sa v Uhorsku začína obdobie pôsobenia štandardizovaných geografických názvov, ktoré bolo vydávaním zoznamov názvov obcí od roka 1863 postavené aj legislatívne na vyššiu úroveň. Týmto sa zafixovali (prípadne sa menili podľa periodických vydaní súpisov obcí) štandardizované názvy obcí na používanie pre potreby štátnej správy, verejnej správy, školstva, kultúry, dopravy, pôšt, telekomunikácií a i. Pred každým ďalším periodickým vydaním súpisu názvov obcí prešiel navrhovaný text filtrom názvoslovnej autority Uhorska, ktorá postupne maďarizovala vždy ďalšiu značnú časť týchto názvov. Nie je náhoda, že čiastočne úspešný pokus o zmenu slovenských historických a autochtónnych geografických názvov (a teda aj dovtedajších maďarských podôb týchto názvov) sa začal realizovať v období formovania maďarského nacionalizmu v 19. storočí, predovšetkým v období po vyrovnaní roku 1867, keď maďarská odnárodňovacia politika násilnou maďarizáciou  chcela pretvoriť multietnické Uhorsko na štát jediného maďarského národa. Prijatím zákona v roku 1897 a jeho schválením cisárom Františkom Jozefom v roku 1898 mohli mať všetky obce Uhorska len jeden názov – maďarský. Keďže doktrína o maďarskom štáte neuznávala Slovákov za osobitný národ, všetky pojmy a výrazy vyjadrujúce slovenské národné územie a národnú príslušnosť ako napríklad Slovensko, Slovák, slovenský boli nahradzované pojmami stotožňovanými s termínmi Horné Maďarsko, Maďar, maďarský. Slovenské názvy obcí a tie ich maďarské náprotivky, ktoré slovným základom alebo svojou formou používateľovi dosvedčovali svoj slovenský pôvod, sa postupne premenúvali na maďarskéich transformáciou (adaptáciou) podľa zásad preberania slov cudzieho pôvodu do maďarčiny v tých prípadoch, ak dovtedajší proces preberania do maďarčiny nebol dokončený,

1. ich prekladom do maďarčiny alebo

2. úplnou zmenou názvu.

Premenovanie (úprava dovtedajších geografických názvov) sa týkalo väčšiny dovtedajších názvov obcí, ale aj názvov nesídelných geografických objektov (pohoria, kopce, vrchy, vodné toky) na Slovensku, ktorých maďarská podoba geografických názvov v čase premenovania sa zdala byť uhorskej názvoslovnej autorite málo „maďarská“, prípadne pri ktorých z maďarskej podoby geografického názvu jasne presvital apelatívny základ pôvodného slovenského geografického názvu alebo slovotvorný príznakový prvok pôvodného slovenského geografického názvu (geografické názvy končiace sa na frekventované slovenské slovotvorné koncovky, prípadne končiace sa na ich maďarské deriváty). Proti tomuto nanútenému zákonu, ktorý bol nedemokratickým aktom zasahujúcim do právomocí obcí a spôsobu ich života, slovenské obce protestovali, ale maďarské vládne orgány protestné zhromaždenia zakázali. Takéto umelo pomaďarčené názvy sa používali do konca Prvej svetovej vojny (do vzniku Česko-slovenskej republiky) v roku 1918. [21, Majtán]

Z legislatívno-technického (formálneho) hľadiska bol čiastočne iný osud nesídelných geografických názvov (vrchy, doliny, sedlá, jaskyne, vodné toky, vodné plochy, chotárne názvy, a i.). Neexistovali súpisy názvov týchto objektov, ktoré by prešli už uvedenou procedúrou úpravy a schvaľovania v názvoslovnej autorite Uhorska. Od polovice 19. storočia v  rámci katastrálneho mapovania v Uhorsku sa vykonávalo samozrejme aj zisťovanie názvov nesídelných geografických objektov (chotárnych názvov) a ich následné lokalizovanie na katastrálnych mapách. Keďže súbory katastrálnych máp (a v rámci nich aj geografické názvy – z územia dnešného Slovenska v rozsahu vyše 100 tisíc jednotiek) mali svoj stupeň oficiálnosti, aj geografické názvy v nich uvedené boli ponúknuté verejnosti na využitie pre rozmanité ciele. Do roka 1867 bolo možné zo slovenského sídelného priestoru spracovať katastrálne mapy so slovenským popisom názvoslovia, ak si to predstavenstvo obce žiadalo. Po roku 1867 sa v katastrálnych mapách z tohto priestoru objavuje iba maďarské názvoslovie. V tomto plánovanom, úradne riadenom procese úpravy geografických názvov sa začali uplatňovať už aj ďalšie faktory štandardizácie geografických názvov - úprava názvov podľa utváraných a meniacich sa zásad maďarského pravopisu a snaha po odstraňovaní homonymie v názvoch obcí. Tieto úpravy mali sekundárne vplyv i na slovenské podoby názvov obcí, ktoré mali v záverečnom období pred rozpadom Rakúsko-Uhorska štatút neoficiálnych názvov.

1. Ilustrácia umelej transformácie geografických názvov zo slovenčiny do maďarčiny

1. Maďarizácia geografických názvov prekladom apelatívnej zložky geografického názvu zo slovenčiny do maďarčiny:

4.1.2 Maďarizácia geografických názvov tvorbou nového maďarského geografického názvu:

4.1.3 Maďarizácia geografických názvov opakovanou tvorbou nového maďarského geografického názvu:

V prípade, ak uhorská názvoslovná autorita skonštatovala, že iba pred pár rokmi schválený nový maďarský názov obce stále ešte nedostatočne vyhovuje zadefinovaným cieľom, pristúpila opakovane k ďalšiemu umelému zásahu do názvu obce:

2. Geografické názvy na Slovensku po 1. svetovej vojne

Vznik Česko-Slovenska v roku 1918 znamenal pre slovenskú toponymiu, pre slovenskú kultúru i pre slovenské národné povedomie koniec smutného a trpkého obdobia násilnej maďarizácie geografických názvov. Zásadný pozitívny prelom v tejto oblasti sa prejavil následnou reslovakizáciou skupiny názvov obcí návratom k pôvodným slovenským názvom prípadne vo vybraných prípadoch náhradou za názvy pôvodom maďarské a nemecké; v súbore aktivít tejto náhrady sa v určitých prípadoch postupovalo nie dostatočne prezieravo a citlivo, pod silným časovým tlakom a na základe nedostatočného vedeckého poznania problematiky. Príklady tohto necitlivého postupu:

1. do r. 1948 obec Haršag (okres Prešov), od r. 1948 Záborské na základe mylnej, nevedeckej interpretácie, že názov má pôvod v maďarskom apelatíve hárs vo význame lipa; názov má pôvod v slovenskom osobnom mene Horša (+ sufix –ad) a teda podľa dnešnej úrovne poznania by malo byť Horšadz [29, strana 241]. Pozri aj Horša, mestská časť v Leviciach;

2. do r. 1948 obec Kokyňa (okres Prešov), od r. 1948 Trnkov na základe mylnej, nevedeckej interpretácie, že názov má pôvod v maďarskom apelatíve kökény vo význame tŕň; názov má pôvod v slovenskom osobnom mene Koka a teda podľa dnešnej úrovne poznania malo ostať Kokyňa, podobne ako kuchyňa, kňahyňa, jaskyňa [29, strana 242] a [30, strana 145];

3. do r. 1948 obec Világy (okres Michalovce), od r. 1948 Svetlice na základe mylnej, nevedeckej interpretácie, že názov má pôvod v maďarskom apelatíve világ vo význame svet; názov má pôvod v apelatíve vilagy z latinčiny (a vo valašskom práve) a teda podľa dnešnej úrovne poznania by malo byť Vilagy [30, strana 145];

4. do r. 1948 obec Šoma (okres Sabinov), od r. 1948 Drienica na základe mylnej, nevedeckej interpretácie, že názov má pôvod v maďarskom apelatíve som vo význame drieň; názov má pôvod v slovenskom šum, šuma vo význame les (pozri aj súčasné apelatívum v južnoslovanských jazykoch šum) a teda podľa dnešnej úrovne poznania by malo byť Šuma [29, strana 241]. Pozri aj Šumiac (obec), Šumava, Šum (les v katastrálnom území Štrbské Pleso), Šumár (les v Skalici), Šumiak (les v Petrovej okres Bardejov), Šumina (pole v Krupine) a ďalšie.

5. do r. 1948 obec Tormoš (dnes mestská časť mesta Nitra), od r. 1948 Chrenová na základe mylnej, nevedeckej interpretácie, že názov má pôvod v maďarskom apelatíve torma vo význame chren; názov má pôvod v slovenskom trěmъ vo význame veža (13. storočie villa Tremes) a teda podľa dnešnej úrovne poznania by malo byť Tremeš [28, strana 223];

6. do r. 1948 obec Kelemeš (okres Prešov), od r. 1948 Ľubotice na základe mylnej, nevedeckej interpretácie, že názov má pôvod v maďarskom apelatíve kellemes vo význame príjemný, ľúbezný; názov má pôvod v slovenskom Svätý Klement (v okolí Prešova je doložená obec s neznámou lokalizáciou Sanctus Clemens) a teda podľa dnešnej úrovne poznania by malo byť Klemeš [29, strana 239],

7. do r. 1948 obec Hodos (okres Dunajská Streda), od r. 1948 Vydrany na základe hrubého omylu pri preklade slovného základu hód = bobor z maďarčiny do slovenčiny; pri úprave došlo k hrubej zámene pomenovania cicavca bobor obyčajný (Castor fiber) za cicavca vydra riečna (Lutra lutra); názov má pôvod v maďarskom apelatíve hód a teda podľa dnešnej úrovne poznania namiesto Vydrany by bolo vhodnejšie Bobrany,

8. do r. 1948 samota aj pole Gadóc (v katastrálnom území Komárno, mapový list ZM 10 45-43-02, -07), od r. 1948 Hadovce na základe mylnej, nevedeckej interpretácie, že názov má pôvod v slovenskom apelatíve gad/ had (serpentum); názov má pôvod v slovenskom slovnom základe hod z osobného mena Hodslav, Hodislav, Hodoň (1247 Gothouch, 1268 Kothouch/Gothouch, 1360 Gadouch podobne ako obec (dnes mestská časť) Hody pri Galante, samota Hodovec v Krajnom okres Myjava, pole Hodovce v Krivokláte okres Ilava, vrch Hodovník, vodný tok a horáreň Hodoň, les Hodislavy, les aj pole Hodková, vodný tok Hodkovec, obec Hodkovce, čes. Hodovice, Hodslavice, Hodonín, poľ. Godowo, srb. Godovo, slovinský Godović.

Nové štátoprávne usporiadanie Slovenska po rozpade Rakúsko-Uhorska prinieslo aj z formálnej stránky zásadnú zmenu v oblasti geografických názvov. Dovtedajšie maďarské názvy obcí (širšie názvy sídelných objektov) i názvy nesídelných objektov z územia Slovenska stratili svoj charakter úradných názvov – endoným a boli preradené do kategórie maďarských vžitých názvov – exoným. V pozícii úradných názvov boli nahradené slovenskými úradnými názvami – endonymami. Proces pokračoval v priebehu 20. storočia ďalej. Väčšina maďarských vžitých názvov a to sídelných aj nesídelných z územia Slovenska (exoným) v závislosti od stupňa frekvencie ich výskytu v spoločenskej komunikácii bola preradená z kategórie súčasných vžitých maďarských názvov do kategórie historických vžitých maďarských názvov. Tento proces pokračuje ďalej.

Druhá polovica dvadsiateho storočia znamenala aj v oblasti toponymie nesídelných geografických názvov intenzívne zapojenie sa do systematickej štandardizácie geografických názvov. Táto štandardizácie je osobitne podrobne regulovaná i z medzinárodného hľadiska a to z platformy Organizácie Spojených národov. Štandardizácia geografických názvov v zmysle § 2 ods. 15 Zákona NR SR č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii znamená súbor opatrení zabezpečujúcich jednotnosť geografických názvov a záväznosť ich používania. [5] Pod štandardizáciou geografických názvov treba rozumieť ustanovenie konkrétnej písomnej podoby názvu daného geografického objektu a tiež podmienok používania tejto podoby. Štandardizovaná podoba geografického názvu musí zohľadňovať skutočne používaný názov, aby bola prakticky používateľná a súčasne musí rešpektovať normy a zákonitosti spisovného jazyka, aby plnila aj normatívnu a dokumentačnú funkciu. Štandardizácia geografických názvov je nevyhnutná pre zdravý socioekonomický rozvoj spoločnosti. Štandardizácia je veľmi dôležitá aj z kultúrneho hľadiska, lebo predstavuje neoceniteľný zdroj informácií pre viaceré vedné odbory. Slovenská republika sa už dávnejšie prihlásila k cieľom štandardizácie geografických názvov tak, ako ich definovali konferencie Organizácie spojených národov o štandardizácii geografických názvov: fixovať jediný spôsob písania názvu každého geografického objektu na základe národnej štandardizácie. Jednotné písanie štandardizovaných podôb geografických názvov prináša úsporu, predchádza prípadným omylom a nedorozumeniam medzi používateľmi týchto názvov, zvyšuje výchovnú, kultúrnu a spoločenskú úroveň obyvateľstva, skvalitňuje informačnú komunikáciu, prispieva k zvýšeniu národnej reprezentácie a zvyšuje medzinárodnú prestíž štátu. Realizáciou tohto kroku Slovenská republika potvrdila v praxi aplikáciu zásady OSN v oblasti štandardizácie geografických názvov: aby štandardizácia bola založená na výsledkoch vedy vo vzťahu k jazykovým zákonitostiam a k technickým prostriedkom tvorby toponymických údajov.

Literatúra:

[1] Geografické názvoslovné zoznamy OSN Slovenskej republiky. Bratislava. Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, 1983 – 1994.

[2] Historický slovník slovenského jazyka I - IV. Bratislava, Veda vydavateľstvo SAV, 1991 - 1995.

[3] Magyarország földrajzinév-tára II. Nógrád megye. Borsod-Abaúj-Zemplén megye. Komárom megye, Budapest, Kartográfiai vállalat, 1980.

[4] Názvy trigonometrických bodov z územia Slovenskej republiky A 45. Geografické názvoslovné zoznamy OSN Slovenskej republiky. Bratislava. Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, 2001. 438 s.

[5] Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v znení neskorších zákonov.

[6] KISS, Lajos: Földrajzi nevek etimológiai szótára A-K. Budapešť. Akadémiai kiadó, 4. rozšírené vydanie, 1998.

[7] KRAJČOVIČ, Rudolf: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest. Kultúra slova, Bratislava, ročník 2006, 2007, 2008 a 2009.

[8] KRAJČOVIČ, Rudolf: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava, Literárne informačné centrum, 2005. 230 s.

[9] KRŠKO, Jaromír: Hydronymia povodia Turca. Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, 2003. 167 s.

[10] KRŠKO, Jaromír: Hydronymia povodia Hrona. Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, 2008. 351 s.

[11] LUTTERER, Ivan, MAJTÁN, Milan a ŠRÁMEK, Rudolf: Zeměpisná jména Československa. Praha, Mladá fronta, 1982.

[12] MAJTÁN, Milan: Z lexiky slovenskej toponymie. 1. vyd. Bratislava, Veda Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1996. 191 s.

[13] MAJTÁN, Milan: Názvy obcí Slovenskej republiky (Vývin v rokoch 1773 – 1997). Bratislava, Veda vydavateľstvo SAV, 1998. 600 s.

[14] MAJTÁN, Milan a ŽIGO, P.: Hydronymia povodia Ipľa. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a Filozofická fakulta UK, Bratislava 1999.

[15] MAJTÁN, Milan a RYMUT, Kazimierz: Hydronymia povodia Oravy. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, Bratislava 2006. 205 s.

[16] ONDRUŠ, Šimon: Odtajnené trezory slov. Zv. 1, 2 a 3. Martin. Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2000, 2002 a 2004.

[17] STANISLAV, J.: Slovenský juh v stredoveku I. Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry. Bratislava 1999.

[18] TÓTH, Valéria: Az Árpádkori Abaúj és Bars vármegye helyneveinek történeti-etimológiai szótára. A Magyar névarchívum kiadványai 4. Debrecen, 2001.

[19] VARSÍK, B.: Slovanské (slovenské) názvy riek na Slovensku a ich prevzatie Maďarmi v 10.-12. storočí. (Príspevok k etnogenéze Slovákov.). Bratislava 1990. 184 s.

[20] VARSÍK, B.: K zmenám miestnych názvov na Slovensku. In: 1. slovenská onomastická konferencia, Bratislava, 4.-6. decembra 1967. Zborník. Redigoval Vincent Blanár a Milan Majtán. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a Slovenská onomastická konferencia pri vedeckom kolégiu jazykovedy SAV, Bratislava 1968.

[21] MAZÚR, S.: Poznámky k celoslovenskej úprave miestnych názvov z roku 1948 so zameraním na miestne názvy bývalého Prešovského kraja. In: 1. slovenská onomastická konferencia, Bratislava, 4.-6. decembra 1967. Zborník. Redigoval Vincent Blanár a Milan Majtán. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a Slovenská onomastická konferencia pri vedeckom kolégiu jazykovedy SAV, Bratislava 1968.

[22] HALAGA, O. R.: Tzv. „etnické“ miestne názvy a „Maďari“ v stredovekom Šariši. In: 1. slovenská onomastická konferencia, Bratislava, 4.-6. decembra 1967. Zborník. Redigoval Vincent Blanár a Milan Majtán. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a Slovenská onomastická konferencia pri vedeckom kolégiu jazykovedy SAV

Webové stránky: www.ceskenarodnilisty.cz