Exminister obrany ZSSR maršal Sovietskeho Zväzu Dimitrij Jazov:

Exminister obrany ZSSR, maršal Sovietskeho Zväzu, Dimitrij Jazov -

„Žiadny puč nebol. Snažili sme sa zachrániť štát.“

Volný preklad a jazyková úprava: JKK /20.8.2016

O dráme, ktorá prebehla pre 25 rokmi v GKČP (Štátny komitét výnimočného stavu) hovorí účastníci týchto udalostí z obidvoch strán: Jedni tvrdia, že „pučisti“ vyvolali vojenský prevrat a zradne uchvátili moc a druhí dokazujú, že je to lož. Včera sme dali slovo Michailovi Gorbačovovi a dneska publikujeme rozpravu s jedným z členov GKČP maršalom Dimitrijom Jazovom.

„NEJESTVOVAL ŽIADNY PLÁN. V TV DÁVALI, AKO VÝSMECH „LABUTIE JAZERO“

— Dimitriji Timofievič, odkiaľ sa vlastne vzal tento GKČP ?

— Mnohí už zabudli, že 19. augusta 1991 bol uverejnený návrh nezávislého, nového Zväzového dohovoru. Pričom ho uverejnili v piatok v dobe kedy všetci odišli na dače. Bolo jasné, že ho nikto nebude čítať v sobotu, ani v nedeľu. A v pondelok už bolo požadované ho podpísať! A to znamenalo koniec jednotného ZSSR, čo bolo proti vôli ľudu, nakoľko 17. marca 1991 sa 77% občanov vyjadrilo v hlasovaní za jeho zachovanie. A tak skupina politikov a dôstojníkov odletela do do Forosu, kde vtedy odpočíval prezident Gorbačov, požiadať ho o vyhlásenie zvláštneho stavu.

Prečo? Aby nebol podpísaný tento Zväzový dohovor. Vyjasniť si tu túto nebezpečnú situáciu . Ale Gorbačov s tým nesúhlasil. Tí, čo za ním došli hovorili, že im dal mat a potom mávol rukou – vraj, robte si, čo chcete.

— A vy osobne ako ste v GKČP konal? Kto vás „najal“?

— My sme sa všetci stretli v GKČP, prakticky celá vláda. Nebolo treba sa teda už v Kremli zhromaždiť? To sa stalo v sobotu. Krujčkov tak navrhol – pri ňom sa zhromaždilo 10-15 ľudí. Tam sa dohodli cestovať na Foros za Gorbačovom. Ja som neišiel, takže som zostal v Moskve sám s „jaderným kufríkom“ a bol som povinný rozhodnúť v prípade raketového úderu. Vtedy boli kufríky len u mňa a Gorbačova.

— A ďalej ?

— Za Gorbačovom letelo 5-6 ľudí a vrátili sa od neho o 10 hodine večer Sedeli sme a čakali je v kabinete Pavlova (hlavy vlády) v Kremli. A keď priletevší povedali, že ich Gorbačov poslal kamsi a neschválil zavedenie výnimočného stavu, vtedy Janajev (viacej prezident ZSSR) navrhol, aby ho sami vyhlásili. Pavlov súhlasil, Tak vznikol Štátny komitét výnimočného stavu (GKČP).

— Či bol v GKČP jasný plán udalostí?

— Nebol nijaký plán. Ani text apelu k ľudu nebol, ani nerozhodli kto je povinný vystúpiť v televízii. Ale ako výsmech pustili v TV „Labutie jazero“. Ak by sa naozaj pripravovalo vyhlásenie, mohli uviesť, kto má vystúpiť s výzvou k ľudu.

„NEPRIPRAVOVALI SA NA NIKOHO ZAÚTOČIŤ“.

— A akým spôsobom do akcie GKČP vstúpila armáda? Janajev sa opýtal, či budú zaktivované vojská? A aj vy sám ste zodvihol ruku?

— Ruky nikto nedvíhal. Sedeli sme za stolom. Vojska boli zaktivizované len k ochrane strategických objektov, aby sa zamedzilo provokáciám.

— Z ktorej strany?

— Jelcina a jeho podporovateľov. Oni spustili fámy.

— Aké?

— Že sme jeho lietadlo pri výletu z Moskvy zadržali, aj keď on po tenisu bol v kúpeli a vyletel až o 7 hod. pozdnejšie. A my, ako by sme ho dokonca chceli zostreliť. Ale nikto o tom neuvažoval. Nikto nemal v úmysle obsadiť Biely dom. Ale oni pre nič za nič začali okolo neho stavať barikády. V tomto čase mi zavolali, že treba k Bielemu domu postaviť ochranu. Ja som tam poslal Lebeďa (budúceho hrdinu Prindestrovia, hlavu Sovbeza a Krasnojarského gubernátora - pozn. red.) s bataliónom parašutistov. Prikázal som mu zájsť k Jelcinovi, ktorý tam sedel a povedať mu, že Biely dom má zaistenú ochranu. Ale Jelcin to pochopil podľa svojho, vyskočil na tank a začal kričať, že armáda prešla na stranu ľudu. A to už bola iná hra.

— Vtedy bolo veľa divadla

— Áno, hovorilo sa, že Biely dom budú dobývať, ľudí mučiť. Prišiel tam Šavarnadze s automatom. Roztropovič, priam vojakom na kolenách spal, ako by ho samého oni dobývali?!

— Oni popravde nechceli, aby na nich niekto zaútočil

— Ak by začali útok odpojili by svetlo, vodu, ako to Jelcin urobil v roku 1993 a potom rozstrieľal vlastný parlament. My sme nič také neurobili.

„OBRACALI VRECKÁ, OBVIŇOVALI ZO ZRADY VLASTI“

— Gorbačov po návrate do Moskvy sa pýtal, ako to chápať?

— Keď ho priviezli z Forosu on špeciálne povedal: „Kto je chu?“, v zmysle „chunta“. To bolo jeho právo – tak vhodne stav pomenovať, nikto sa sním nehádal. Celé naše vedenie do Moskvy priletelo na prezidentskom lietadle spolu s Gorbačovom. Mysleli si, že on pochopí, že vláda padne. Ale Jelcin letel sám a do svojho lietadla vzal zámerne Krujčkova, aby nás postavili proti sebe. Už vtedy som chápal, čo to znamená. Vezenie. Vtedy som mohol zaistiť všetky letiská ľubovoľnými vojskami. Na Vnukovu je veľa ľudí. Pobehujú, náhlia sa: Vidím, že ku mne prichádzajú dvaja svalnáči a Barannikov veliteľ ich MVD. Rýchlo som pochopil.

.— Čo vám povedal?

— Pozval ma do sálu a tam sedel Stepankov prokurátor RSFSR: „Ste zatknutý pre podozrenie zo zrady vlasti“. No výborne. Komu som ju zradil? „To sa potom vyjasní“. Posadili ma do auta, vedľa mňa vpravo i v ľavo ihneď zasadli dvaja ochrancovia. Bol som v uniforme – vpredu auto – tam sedel Krjučkov a v nasledujúcom boli ešte traja zaistení.

— To bolo kedy?

— Z 21. augusta na 22.

— Vás na tomto aute zaviezli hneď na „Námorníckej tišine“?

— Nie, viezli ma po Leningradskom bulvári, zabočili k jazeru Senež. Tam som zakončil učilište v r. 1942 a odtiaľ som narukoval na frontu. Priviezli ma k fínskym domčekom, čo tam boli a každého zaviedli do iného, oddeleného domčeka. Posadili ma na škrípajúci diván. Dostavil sa vyšetrovateľ Likanov, taká pyšná tlamička, zaškúlil očami. „Pohovoríme si?“ Začal vyšetrovať. Za svedkov určili dvoch vojačikov. A tu mi Likanov obracia kapsy a tieto decká stoja a uvažujú, čert vezmi takú hanbu. Začína výsluch: Ja sa pýtam podľa akého článku mňa obviňujete? Podľa 64 - „Zrada vlasti“. Ak ma vy môžete viniť z takého paragrafu, keď som 17 rokov v armáde. Celú vojnu som prešiel. A po vojne sa vypracoval od ašpiranta až po ministra obrany.

— Čo vám odpovedal?

— „ My to dokážeme“, ale nedokázali. A „zradu vlasti“ potom zamenili za „uchvátenie vlády“. A ani to nedokázali, pretože Gorbačov povedal, že on nepocítil, že mu vzali vládu.

— Všetko čo sa udialo inkriminujete?

— Áno, nič! V úhrnu zmerali vzdialenosť, ktorú prešli tanky po Moskve a akú škodu mohli spôsobiť. Za 70 mil. rubľov.

„VŠETKO BYLO TAK URÁŽLIVÉ“

— A vaše žena vedela kde ste?

— Nikto nevedel

— Boli ste celkom izolovaný?

— Samozrejme. V noci jeden major z MVD mi položil na stolček jablko, Vezmite si, pôjdeme. Prešli sme cez Tver akýmsi smerom. Už je svetlo, slnko a ja idem v blúze uniformy. Zastavili. Jeden prichádza a navrhuje mi zakryť výložky: Ja, a prečo? Nech vidia, ako ide zaistený minister. Nakoniec sme sa ocitli v Kašine. Je to staručké oblastné mestečko. Tam v kláštore urobili vezenie a nás tam nechali.

— Boli ste u výsluchov, a čo doba vo vezení?

— Boli, vypytovali sa kto nakoniec bol v GKČP „lokomotívou“. Kto akú roľu hral. Ja som hovoril: Obráťte svoju pozornosť na to – kto bol v GKČP. Tajomník Gorbačov, premiér minister, ministri, sekretári CK. Tých sa rozhodujete obviniť zo zrady vlasti? .Sú to všetci zradcovia? A potom nás v noci previezli do „Námorníckej tíšiny“

— Vozili vás bez výložiek?

— Bez výložiek, uniformu mi vyzliekli ešte v kláštore, Dali mi trestanecký mundúr. Dostal som také gate, že je bolo treba celý čas držať v rukách. Podviazal som si ich obväzom, aby mi nepadali. Všetko bolo také posmešné. Vraj s tebou urobíme, čo budeme chcieť – my sme tu páni.

„AKÝ SEBECKÝ ZÁUJEM? NA JESEŇ SOM MAL ÍSŤ DO DOCHODKU“

— Aké ste mal vzťahy s Gorbačovom?

— Ten sa ku mne choval vždy normálne.

— А v máji 1987 sa stalo to, že maršala Sokolovského odvolali z postu ministra obrany, keď na Krásnom námestí pristálo Rustovo lietadlo. Vtedy boli práve Sokolov spolu s Gorbačovom, Šavarnadzem a Ryžkovom v Berlíne. A keď odtiaľ prišli zvolali Politbyro.

— Hovorilo sa, že Gorbačov okolo seba metal hromy a blesky

— Ale nie. Osobne nemetal. No povedal Sokolovovi: Vám sa treba ospravedlniť a mne za 30 minút navrhol na miesto ministra obrany. Keď som mu povedal: Michail Sergejevič ja som v centrálnom aparáte len tri mesiace a mnohé otázky nepoznám. On mi odpovedal: My ti dáme celé dni na vstup do funkcie. Ha-ha-ha !

— A vy ste súhlasili?

— Čo som mal robiť – som vojak. Takže načo by som vzpieral ?

— Кedy medzi vami a Gorbačevom prebehla čierna kočka?

— Podľa mňa – nikdy neprebiehala.

— A vy ste vo všetkom súhlasil s činnosťou Gorbačova?

— Nie, keď on zvolal všetkých členov vlády a predložil nový Zväzový dohovor, vtedy som nesúhlasil. On ma požiadal o môj názor. Ja hovorím: Michail Sergejevič ja som to tak pochopil, že Ozbrojené sily budú, ako jediné chrániť všetky zväzové suverénne štáty. To sa ale nestane. Prečo? Každý bude chcieť mať svoju početnú stráž, svoju ochranu, svoju milíciu .. To znamená, že v podstate bude samostatným štátom.

— A ako na to Gorbačov reagoval?

— Povedal, vy to nechápete? Ešte nikto nič neriešil a vy už máte dopredu pripomienky. A viac ma Gorbačov, ani Krjučkova, nlasto aj nikoho na podobné jednania nezval

— To znamená, tých čo boli proti Zväzovému dohovoru?

— Áno. Nás ešte i z politbyra vylúčili, Gorbačov ho podľa národnostného príznaku prebudoval. Všetci sekretári CK zväzových republík sa stali jeho členmi. To bolo potrebné k tomu, aby sa vypracoval Zväzový dohovor a všetci s ním súhlasili, nakoľko stáli v jeho vedení.

— Gorbačov teraz hovorí, že pučisti zachraňovali ne ZSSR, ale svoju kožu, svoje výhody z funkcií a preto uskutočnili prevrat

— Nedržal som sa funkcie ministra. Za rok GKČP som za Gorbačovom sám zašiel a povedal mu: Je mi už skoro 70 rokov, je potrebné nájsť mladého človeka z povojnovej generácie. Špeciálne vytvoriť funkciu samostatného námestníka ministra a navrhol som Ačalova, ktorý by v priebehu roka bol povinný precestovať po garnizónach a určiť, čo armáda potrebuje. A ja by som bol povinný v jeseni r. 1991 odovzdať mu funkciu. – 8. novembra mi bolo 70 let. Teda nemal som žiaden postranný úmysel.

„ZVOLILI ZA ČLENA POLITBYRA JELCINA A VŠETKO BOLO INAKŠIE“

— Považujete Gorbačova a Jelcina za zradcov vlasti?

— (Ťažko povedať. Podľa mňa, už vtedy ak Gorbačov prišiel k moci, si neveril sám sebe. A Jelcin nebol proti sovietskej vláde do tých čias pokiaľ ho nepoškodili. Predstavoval miliónovú stranícku organizáciu Moskvy, ale bol držaný len za člena, kandidáta Politbyra, čo ho trápilo. Sedel som vedľa neho na znamenitom plénu. kde, ako jediný zo všetkých vzniesol kritiku. Pýtal sa ma: Ty budeš vystupovať? Ja : Nemám o čom a on: Ja pôjdem. A vystúpil bez papiera a čo chcel, to aj povedal: Hlavne o tom, že perestrojka nepokračuje. Perestrojka nie je žiadna. Ak by ho zvolili členom Politbyra je možné, že by udalosti šli inak. Podobne ak by Dudajeva nevyhodili cez palubu a dali mu hodnosť generál poručíka v Čečne by nebola vojna.

— Stretli ste sa s Gorbačovom po tom, ak vás pustili na slobodu?

— Jeden raz, keď bol súdený Varennikov. Všetci členovia GKČP súhlasili s amnestiou, ale generál Varennikov nesúhlasil a urobil správne. No ja som postupovať ako on nemohol.

— Prečo?

— Mňa by odsúdili. Ako som už povedal, našli si čosi – vraj, tankami zničil cesty v Moskve. A potom Varennikov sa odkazoval na Jazova: Jazov dal rozkazom. Ja však nič nepopieram.

— A čo vám vtedy Gorbačov na súde povedal?

— Mimochodom. Je mi teba ľúto, rovnako Acrojeva (exnáčelník generálneho štábu, ktorý spáchal samovraždu – red..). A ostatní - čert s nimi.

— А vy?

— А ja som mu povedal i mne je ľúto, že sme stratili vlasť. Mávol rukou a išiel preč. A viacej som sa s ním nestretol..

„VTEDY BOLO TREBA ĽUĎOM POVEDAŤ PRAVDU“

— Pociťujete do dneška svoju zodpovednosť za to, že sa rozpadol Sovietsky Zväz?

— Isto, akýsi pocit smútku mám. Možno bolo lepšie konať inak, to však neznamená, že bolo treba kohokoľvek ničiť, strieľať. Dôležité bolo zobudiť ľud – povedať mu pravdu – že sa pripravovali Sovietsky Zväz zlikvidovať. Až teraz to ľudia pochopili, že ich podviedli. Vtedy to nechápali, nakoľko im to nikto neobjasnil.

„ANI SLUŽOBNÚ DAČU SOM NEMAL“

— A teraz zvedavá otázka: „Videl som vašu daču vo Vatutinkach. Prečo je takí nevzhľadná a skromná? Potom ste povedali, že ste ju predali. Prečo?

— Nikomu som nič nepredal, pravda mal som nevzhľadnú daču, teraz však z nej už nič neostalo.

— Minister obrany nemal služobnú daču?

— Vlastnú služobnú daču som nemal. Tu kamišitovskú si postavil Buďonnyj, ale potom tam spravili detský sad. A keď ma menovali ministrom, v noci mi zavolal Gorbačov: Akože nie si na vládnom spoji?. Odpovedal som: Vy ste ma večer vymenovali a kde ja vezmem vládny spoj, mám len obyčajný telefón a viac nič, „Daču nemáš?“ „Nič nemám“. Ráno som potom išiel hľadať daču, a do toho domčeka, kde bol detský sad potom zaviedli spojenie. A ja už na druhý deň referoval Gorbačovovi, že aparatúru už mám.

— А vo Vatutinkach, čo je to za objekt?

— Tam na rádiopoligonu stavali dače a jeden adjutant mi povedal, že je tam možné získať pozemok. Prišiel som, pozrel sa a rozhodol sa tam postaviť domček na letnú rekreáciu, neveľkú drevenicu 5x6 m. A potom mi povedali, že nie je pekný, že ho treba tehlou primurovať. Urobili tehlové múry a pristavali kuchyňu. Poslanci tam potom chodili preverovať, o aké dače tu ide, preverovali aj u mňa .

— Pravda, či 5, alebo 6 metrov?

— Nie, vtedy tejto dači ešte nebolo

— A čo za daču preverovali? Služobnú?

— No áno, služobnú. Detský sad v ktorom som mal dve miestnosti, Ostatná výbava bola určená pre 100 detičiek.

— A čo povedali poslanci?

- Pozreli sa a odišli. Bolo konštatované, že ja tu nič nevlastním.

Přišlo e-mailem