Juraj Marušiak
Juraj Marušiak (1970) vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a v roku 2003 obhájil PhD. z odboru teória politiky. Od roku 1996 pôsobí v Ústave politických vied Slovenskej akadémie vied. Venuje sa problematike dejín Slovenska v 20. storočí a problematike medzinárodných vzťahov v regióne strednej a východnej Európy po roku 1989. V rokoch 2002-2003 absolvoval štipendium Lane’a Kirklanda vo Varšave na odbore východoeurópskych štúdií Varšavskej univerzity.
Kam smeruje Maďarsko 56 rokov po krvavom potlačení povstania proti stalinskej diktatúre?
Hoci sa krajina stala samozrejmou súčasťou EÚ, politika súčasného premiéra nebezpečne balansuje na hrane demontáže demokracie. Posledné zvyšky odporu bojovníkov revolúcie, v ktorej sa masy Maďarov prihlásili k európskemu demokratickému dedičstvu, boli zlikvidované práve 10. a 11. novembra 1956. V lete a na jeseň tohto roku však maďarský premiér Viktor Orbán sformuloval svoje programové predstavy, ktorými sa od tohto dedičstva odkláňa. Svoju dlhodobú víziu takzvanej „národnej politiky a formy vlády“ Orbán načrtol už bezprostredne po parlamentných voľbách pred dvoma rokmi a v ústave z roku 2011. V letných a jesenných mesiacoch tohto roku sa však stala zreteľnejšia aj Orbánova predstava budúcnosti Európy vrátane „novej strednej Európy“, o ktorej hovorí napríklad štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Maďarska Zsolt Németh. Vystúpenia Viktora Orbána počas letnej školy maďarskej mládeže v rumunskom Baile Tusnad a na pôde Zväzu podnikateľov a zamestnávateľov v júli i jeho neskoršie vystúpenia v septembri a októbri predstavujú ideologický a programový rámec politiky vládnucej strany Fidesz v stredno- a dlhodobej časovej perspektíve. Jeho podstatou je spochybnenie povojnového usporiadania západnej Európy, založeného na princípoch liberálnej demokracie a sociálneho partnerstva. Podľa Orbána sa kľúčovým princípom zjednotenia a mobilizácie spoločnosti stáva opätovne silná vláda, ktorej ideológiu legitimizuje nacionalizmus. Hoci otvorene nespochybňuje samotný princíp integrácie Európy, je odporcom jej politického rozmeru. Kľúčovým aktérom európskej politiky má byť národný štát. Práve Orbán však presadzuje chápanie národa aj mimo územia národného štátu, keďže maďarský zákon o dvojakom občianstve presúva hranice politického národa ponad štátne hranice. Platí to aj pre oblasť ekonomiky, keď Orbán tvrdí, že „neexistuje centrálne, jednotné riešenie hospodárskej krízy“, čo môže zahŕňať aj oslabenie súčasnej úrovne ekonomickej integrácie.
Jednota garantovaná silou
Orbán sa otvorene hlási k delegatívnej demokracii, založenej na charizmatickom vodcovstve. Zosobnená moc nemá predstavovať občiansku spoločnosť a slobodných jednotlivcov, ale má spájať národ chápaný ako prirodzené spoločenstvo. V liberálnej demokracii je národ spoločenstvom slobodných a navzájom si rovných ľudí, ktorých spolupatričnosť je podľa Ernesta Renana predmetom „každodenného plebiscitu“. Pre Orbána však príslušnosť k národu ako k politickému spoločenstvu, zjednocovanému na princípe sily, nie je daná slobodnou voľbou jednotlivca, ale jeho narodením. Moc má podľa Orbána reprezentovať líder, prípadne vedúca sila, nie politické inštitúcie a súbor kodifikovaných pravidiel, čo vytvára priestor pre autoritatívne vládnutie. Hoci verbálne odmieta odstránenie demokracie, diskusiu o jej alternatívach považuje za legitímnu: „Teraz ešte zatiaľ netreba budovať nové politické systémy, ale v strednej Európe je potrebné vybudovať nové hospodárske systémy… dúfam, že Pán Boh nám pomôže a nebudeme musieť vymyslieť namiesto demokracie politické systémy iného typu, ktoré potom treba zaviesť v záujme hospodárskeho prežitia.“ Demokraciu však Orbán spája skôr s negatívnymi konotáciami. Novým zjednocujúcim princípom spoločnosti nemá byť ani občianska rovnosť, ani rozmanitosť alebo neokorporatívny princíp zastúpenia organizovaných záujmov, ani idea sociálnej spravodlivosti, ale národná lojalita. Ručiteľom takto chápanej jednoty nie je dobrovoľný súhlas či spoločenská zmluva, ale vedúca sila, pôsobiaca v období medzi parlamentnými voľbami: „Ak existuje sila, ktorá sa uberá dobrým smerom, existuje zomknutosť. Ak neexistuje sila, všetko ide kade-tade.“ Preto namiesto parlamentarizmu Orbán vidí budúcnosť v silnom prezidiálnom systéme. Orbánove predstavy štátu so silnou výkonnou mocou, legitimizovanou nacionalizmom, majú korene v medzivojnovom myslení. Priamo ho obhajuje, keď tvrdí, že Európa „v skutočnosti žije do dnešných dní v tieni druhej svetovej vojny“. Vo svojej apologetike nacionalizmu odmieta jeho podiel na jej rozpútaní. Príčinami druhej svetovej vojny boli podľa neho snahy prebudovať spoločnosť podľa jedinej idey, ignoruje však to, že jednou z tých ideí bol práve nedielny a egoistický nacionalizmus. Ak na jednej strane sú princípy neoliberalizmu prioritou hospodárskej politiky Maďarska, Orbán zároveň požaduje posilnenie úlohy štátu v ekonomike. Štát sa má stať opätovne významným organizátorom ekonomického života, uplatňujúcim nástroje ekonomického dirigizmu vo vzťahu k sociálne odkázaným. Pritom Orbán vysiela jasné signály, že znižovať zadlženosť a zvyšovať konkurencieschopnosť krajiny sa podľa neho nepodarí bez obmedzenia či rezignácie na model liberálnej demokracie a bez uplatňovania autoritatívnych mechanizmov. Podmienenie sociálnej pomoci prijatím akéhokoľvek zamestnania sa môže týkať nielen dlhodobo nezamestnaných s nízkou vzdelanostnou úrovňou, ale aj vysokoškolsky vzdelaných, ktorí v prípade nezamestnanosti budú donútení vykonávať prácu, ktorá nezodpovedá ich úrovni kvalifikácie. Hoci nie je zrejmé, ako sa budú uvedené zásady uskutočňovať, postavenie zamestnancov voči zamestnávateľom má byť tak garantované aj štátnym donútením. Orbán sa zásadne nelíši od iných stredoeurópskych apologétov neoliberalizmu, ktorí tvrdia, že nezamestnanosť a chudoba sú v prvom rade výsledkom osobného zlyhania jednotlivca.
Nová stredná Európa?
Na kongrese Európskej ľudovej strany (EPP) v októbri maďarský premiér tvrdil, že potrebujeme „viac Európy“. Domácemu publiku však dáva najavo, že európska integrácia nepredstavuje nevyhnutnú súčasť národno-štátnych záujmov Maďarska. Proces európskej integrácie po roku 1990 sa niesol v znamení spájania európskeho Západu a Východu ako umelo od seba oddelených častí jedného socio-kultúrneho celku. Naopak, Orbán opätovne konštruuje rozdiely medzi západnou a východnou Európou. Spochybňuje platnosť hodnôt západného civilizačného modelu pre strednú Európu, hoci nespochybňuje členstvo Maďarska v EÚ a existenciu spoločného hospodárskeho systému. No vo svojich júlových prejavoch nezdôrazňoval výlučne štátny záujem Maďarska, prípadne maďarského etnika, ale budúcnosť Maďarska vidí v posilnení stredoeurópskej spolupráce. Prostredníctvom stredoeurópskej identity sa vymedzuje aj voči západoeurópskemu politickému a sociálnemu modelu. Za jej hlavné meradlo Orbán označuje úspešnú ekonomickú transformáciu, zvládnutie finančnej krízy a znižovanie štátneho dlhu. Úspechom je podľa Orbána odbúravanie sociálneho štátu, ktoré prebieha v tomto regióne intenzívnejšie ako v západnej Európe. Práve to má podľa neho predstavovať civilizačný impulz, vychádzajúci zo strednej Európy. Pripomína to neoliberálnu rétoriku v strednej Európe z čias rozširovania EÚ v rokoch 2002 - 2006 a ktorá predstavuje aj súčasnú agendu Richarda Sulíka či Ivana Mikloša. Preto nie je vylúčené, že sa Fidesz pokúsi zopakovať neúspešný pokus bratov Kaczyńských a českej ODS vytvoriť formálnu, prípadne neformálnu platformu spolupráce stredoeurópskych konzervatívnych, euroskepticky orientovaných strán. Zatiaľ predovšetkým verbálne vymedzovanie sa voči západnej Európe vytvára predpoklady na prípadný rozchod FIDESZ-u s Európskou ľudovou stranou. Orbán síce varoval „pred tým, aby sme zapreli západnú Európu“, siaha však po celom katalógu výhrad eurofóbnych síl. Západ obviňuje z „pohŕdania východnou polovicou kontinentu“ či paternalistického a direktívneho vzťahu voči strednej Európe. Usilovne pracuje s rétorikou krívd a celým spektrom mýtov o európskej byrokracii, vrátane už povestného zakrivenia uhoriek. Argumentmi v prospech pokračovania spolupráce s EÚ sú už len geografická blízkosť a hospodárske väzby. Civilizačnú blízkosť a hodnotové väzby tak nahradili vypočítavé a pragmatické záujmy, ktoré sa však prehodnocujú podstatne jednoduchšie.
Nielen rečnícka figúra
Bezprostredným cieľom Orbána je posilnenie úlohy strednej Európy v EÚ. V júli naznačil snahu oslabiť etnocentrickú líniu aj pred zástupcami maďarských menšinových komunít v zahraničí. Len ťažko si však možno predstaviť „veľmi silnú, v dejinách vari ešte nebývalú stredoeurópsku spoluprácu“ v najbližšom štvrťstoročí, ak o dva mesiace na zhromaždení národnej spolupatričnosti v obci Ópusztaszer tvrdil, že môže existovať iba jedna vlasť, ktorá „je schopná zjednotiť všetkých Maďarov na oboch stranách trianonskej hranice do jediného spoločenstva“. Stredoeurópska spolupráca nie je možná, ak nehovoríme o štátnej hranici, ale o hraniciach „trianonských“, „versailleských“ alebo „curzonovských“. Rovnako čudné sa to zdá, ak premiér vyznamenáva človeka za porušovanie zákonov susedného štátu. Je to prípad Ilony Tamásovej z Rimavskej Soboty, ktorá pre voľbu maďarského občianstva prišla o občianstvo slovenské. Ďalšou prioritou Orbána je posilnenie vzťahov s Ruskom a Čínou, predovšetkým v oblasti ekonomiky. No na pozadí Orbánovej predstavy o politickom režime - po ekonomickom zblížení môže nasledovať aj zbližovanie politické. Napokon, autoritatívnym sklonom Orbána zodpovedajú aj jeho medzinárodné aktivity. Po kauze Ramila Safarova pred parlamentnými voľbami maďarský premiér nezabudol vysloviť podporu gruzínskemu autoritatívnemu prezidentovi Michailovi Saakašvilimu. Orbánove vyjadrenia o Maďaroch ako o „poloázijských odvodeninách“ v danom kontexte svedčia o tom, že za legitímnu alternatívu považuje aj projekt eurázijskej spolupráce navrhovaný Ruskom. Nejde teda len o rečnícku figúru na prilákanie voličov radikálnej pravice. Svedčí o tom aj miesto, kde spomínané slová odzneli. Ak by išlo o ústretové gesto voči voličom Jobbiku, Orbán by si zvolil iný čas a priestor, súvisiaci s maďarskými národným tradíciami. Stalo sa to však pred zástupcami ekonomických elít krajiny.
Súťaž o priazeň Ruska
Orbánove predstavy o budúcnosti Maďarska a Európy predstavujú čiastočne obhajobu ideí z obdobia pred druhou svetovou vojnou. Vo vystúpeniach určených pre zahraničie tentoraz Orbán upúšťa od etnocentrizmu a konfrontácie so susedmi. To však neznamená, že tento prvok z agendy Fidesz-u zmizol. Základným princípom maďarskej, prípadne stredoeurópskej „Sondernweg“ (inej cesty - pozn. red.) je oscilovanie medzi Západom a Východom, pričom stredná Európa by mala mať s Ruskom lepšie vzťahy ako jej západní susedia. Nová maďarská politika má byť - prinajmenšom vo svojich ideologických základoch - podstatne nezávislejšia od EÚ a Západu ako dosiaľ. „Viac Európy“ v Orbánovom ponímaní teda neznamená zjednocovanie zahraničnej politiky európskych štátov, ale súťaženie o priazeň Ruska. Orbán už nespája Západ s pokrokom, ako to dominovalo v stredoeurópskom myslení od čias osvietenstva, či už v pozitívnom alebo v negatívnom zmysle. Pokrok spája s úspechom ruského, prípadne čínskeho modelu transformácie. Predstavuje to zásadný zlom v hlavnom prúde maďarského verejného diškurzu, ktorý sa po celé obdobie 20. storočia hlásil k západnej civilizácii. Výnimku predstavovala iba extrémna pravica a ľavica. No Orbán spochybňuje aj základné piliere smerovania strednej Európy po roku 1989, orientovanej na politickú a ekonomickú integráciu so Západom a prevzatie modelu liberálnej demokracie. Namiesto zjednotenia nastoľuje nacionalizmus, namiesto libertariánstva - hodnoty poriadku a tradičných inštitúcií, akými sú národ a rodina, namiesto solidarity - princíp individuálnej zodpovednosti a štátneho donútenia. Ponúka tak osobitú verziu revolučného konzervativizmu, ktorý sa v strednej Európe tradične pokúšal o získanie opory v Rusku. Maďarsko bude v najbližšom období naďalej zainteresované na členstve v EÚ, čo však už v prípade Orbána menej vyplýva z jeho politickej identity a oveľa viac z logiky očakávaných dôsledkov. Záujem Maďarska o európsku integráciu sa bude odvíjať od toho, do akej miery bude napomáhať riešeniu maďarských vnútorných problémov. Tie budú mať v domácej politike prioritu. Zrejme aj Orbánove predstavy o Európe spôsobili, že na poslednom kongrese Európskej ľudovej strany (EPP) už nebol zvolený za jej podpredsedu. Prípadné snahy o prehĺbenie stredoeurópskej spolupráce a oslabenie etnocentrizmu v zahraničnej politike by však Slovensko malo efektívne využiť na stabilizáciu slovensko-maďarských vzťahov v bilaterálnom i vnútroštátnom kontexte. Súčasné slovenské vládne elity i Orbán na to disponujú dostatočne širokým mandátom voličov.
Orbán ako inšpirácia?
Vzorce autoritatívnej modernizácie pri pokračujúcom okliešťovaní sociálnych funkcií štátu sa stávajú čoraz príťažlivejšími aj mimo Maďarska. Platí to aj pre Slovensko, aj keď zatiaľ viac v rovine intuitívnej ako programovej. Týka sa to populárneho volania po takzvanej daňovej demokracii (podmieňovanie volebného práva platením daní) či snáh obmedziť volebné právo majetkovým alebo vzdelanostným cenzom. Časť voličov označuje za „idiotov“ nielen publicista Lukáš Krivošík, ale údajne sa v podobnom duchu o nich vyslovil aktér, vystupujúci v knihe Toma Nicholsona Gorila pod menom Oligarcha. A napokon, povinnú predvolebnú registráciu voličov ešte v roku 2009 nenavrhol žiadny extrémista, ale popredný komentátor denníka Sme Peter Schutz. Teda presne to, za čo v súčasnosti čelí kritike európskych inštitúcií aj Orbán a proti čomu inicioval protestnú hladovku maďarský expremiér Ferenc Gyurcsány. Prípadný Orbánov úspech sa teda môže stať inšpiráciou aj pre ďalšie európske štáty. Jeho politika (zatiaľ) balansuje na hrane demontáže demokracie, ale Maďarsko je stále demokratickým štátom. No Orbán svojimi koncepciami legitimizuje (budúce) autoritárske zriadenie a vytvára preň zodpovedajúce ideologické krytie. Preto sú jeho idey a rozhodnutia pre osud demokracie v strednej Európe nebezpečnejšie ako napríklad správanie rumunského premiéra Victora Ponta, ktorý v lete 2012 arogantne ignoroval ústavný súd. Jeho motivácia bola totiž vyložene účelová. Orbán efektívne využíva v Európe všadeprítomný strach z budúcnosti a odcudzenie občanov od politiky. V strednej Európe sa k tomu pridáva aj pocit prehry, keďže postkomunistická transformácia priniesla nielen nesporné úspechy, ale aj reálne neúspechy v podobe nezvládnutých sociálnych dôsledkov zmien a mravného marazmu. Kombinácia ekonomického neoliberalizmu a štátneho dirigizmu v občianskej sfére s konzervatívnym ideologickým náterom však myšlienkovú a ekonomickú stagnáciu Európy neprekonajú. Nepredstavujú panaceum na jej problémy, ale skôr analgetikum alebo anestetikum. Precitnutie z orbánovskej autoritatívnej narkózy však môže byť bolestivé.
11. novembra 2012, Pravda.sk, převzato z Oslovma.hu
Webová stránka: www.ceskenarodnilisty.cz E-mail: vydavatel@seznam.cz