Sergej Chelemendik
Svoje rozprávanie o budúcich otrasoch v Európe začnem Slovenskom.
Táto dobrá, milá, nevinná krajina náhle zahorela vášňami a horí už niekoľko týždňov.
Na Slovensko dorazila „politická jar“ arabského vzoru.
Ľudí tu, pravda, zatiaľ netrhajú na kusy, nerežú pred rozbesneným davom, ktorý si toto “divadlo“ nahráva na svoje mobilné telefóny.
To však je iba začiatok.
Veď aj v neďalekom Rumunsku je všetko hrubšie a bližšie k arabskému modelu.
Na Slovensku sa už niekoľko týždňov konajú dôkladne organizované, medializované, televízovane a štedro zaplatené mítingy – Protest Gorila 1,2,3...
Na Slovákov zaútočili gorily!
Kto sú tieto gorily?
Sú to slovenskí politici, všetci, alebo takmer všetci, ktorí sú zapletení do škandálu s únikom informácií a odpočúvania Slovenskej informačnej služby, ktorá nahrávala dlhé rozhovory finančníkov a politikov na tému, ako správne minúť štátne peniaze.
Tieto banálne epizódy demokratického procesu nahrali v roku 2006, zverejňovať ich však začali až teraz, čím vyvolali výbuch národného hnevu.
Prečo sa slovenskí politici tak náhle zmenili v očiach svojich spoluobčanov na gorily, na hrozných korupčníkov, prečo proti nim tak úspešne poštvali naraz všetky hollywoodske metafory a archetypy, počínajúc Planétou opíc, až po Godzilu?
Pretože prišla ZOPA a rozhodla, že nastal ten správny čas.
ZOPA je to, čo v Rusku nesprávne a omylom nazývajú slovným spojením ZaOceánski PArtneri.
Úsilím autora týchto riadkov sa správne označenie ZOPA ujíma.
Tak teda ZOPA dorazila na Slovensko a navalila sa celým svojím mohutným, fastfudom vykŕmeným telom.
Opíšem teraz túto technológiu, ktorú som predtým videl iba v televízii, a teraz si ju mohol vychutnať naživo, priamo v centre Bratislavy.
Bol to dosť odpudivý obraz.
Opisujem konkrétny míting z 3. februára a k jeho opisu prikladám naše video.
Na Slovensku má technológia taký mäkký, soft variant.
Podstata je však rovnaká pre celý svet.
Vezmú sa dve-tri umom nie príliš obdarené, zato poslušné mladé dievčatá – veľmi dôkladne overené, z mimovládnych organizácií, obyčajne zo sorosovských fondov – a z týchto obyčajných, no poslušných dievčat sa začínajú vyrábať revolucionárky.
Prečo práve dievčatá, opýta sa čitateľ.
Pretože mladí samci homo sapiens sú na Slovensku veľmi plachí, nesmelí a majú strach, že by mohli dostať po papuli – mítingový živel takúto možnosť prakticky garantuje.
Veru, bojazliví sú tu samci, ani peniazmi sa nedajú zlákať.
Zato dievčatá, to je niečo iné.
Dobrosrdeční, mäkkí Slováci im po papuli nedajú - a tak hor sa vpred, hrdinky novej nežnej revolúcie!
Dievčatám sa rozdajú rovnaké pre celý svet texty, zľahka prispôsobené k miestnym reáliám a ony ich začínajú trochu zadŕhavo čítať pred kamerami.
Prečo zadŕhavo?
Lebo taká je generácia, číta ťažko, pretože texty sú dlhé a zložité.
To všetko sú však len detaily.
Pokým dievčatá čítajú, naženú k nim celý slovenský mediálny mainstream – vlastníci slovenských médií sú väčšinou americké mediálne spoločnosti a ich pobočky.
To, ako dievčatá čítajú, v zásade nie je také dôležité. Pretože na míting najskôr nahnali mainstream a ten neskôr nahnal dav.
Oproti rečníkom stojí platené jadro mítingu – skupina zovňajškom deklasovaných občanov, polovica z nich vyzerajú ako bezdomovci a zrejme nielen vyzerajú.
Títo ľudia na povel kričia, tlieskajú a hrozia päsťami.
Je ich približne päťdesiat.
Novinárov je oveľa viac – práve oni predstavujú druhé a hlavné jadro tohto „spontánneho protestu ľudových más“.
Konkrétne na tomto mítingu som ich nepočítal, no Slovensko je malá krajina, v ktorej sa venujem politike a médiám veľa rokov a mnohé ich tváre poznám.
Novinárov bolo niečo vyše stovky.
Kamier približne tridsať – rôznych.
Živé vysielania rozhlasových staníc.
Štyri televízne prenosové vozy so satelitmi na streche.
A samozrejme, stovky rôznostraníckych aktivistov a entuziastov s mobilmi – „bezdomovecké“ jadro zaplatených takéto možnosti nemá, pretože máva päsťami, reve, píska a mobily niektorí z dôvodu chudoby nemajú.
Na celé toto predstavenie sa však zásluhou titanského úsilia mediálneho mainstreamu naženú stovky zvedavcov, úprimných entuziastov a najmä organizovaných spolucítiacich, ktorí prichádzajú v skupinkách po päť až pätnásť ľudí a tieto skupiny rozpoznať zdiaľky.
Ak im nezaplatili, potom minimálne aspoň sľúbili.
Keď mimovládne dievčatá-revolucionárky prečítajú papiere s obvineniami z korupcie voči súčasnej vláde, prenechajú tribúnu kanadskému občanovi, ktorý je súčasne aj slovenským novinárom proamerických novín a autorom škandalóznej knihy o korupcii v najvyšších kruhoch slovenskej moci.
Všetko je tu priam ukážkovo správne – ako všade, za iniciátorov, za tkzv. shit distrurber sa najčastejšie berú americkí občania, alebo občania spriatelenej Kanady, ktorých má ich privilegované občianstvo zachrániť pred osudom nešťastnej obete ukrajinskej oranžovej revolúcie novinára Heorhija Gongadzeho, ktorého odrezanú hlavu ukrajinská vláda nachádzala niekoľko ráz, pričom vždy tvrdila, že je tá pravá.
Pre Gongadzeho sa neskôr jeden ukrajinský minister zastrelil, aby nemohol poskytnúť pravdivé svedectvá. Zastrelil sa tak umne, že dodnes sa vedú spory o tom, ako sa mu podarilo streliť sa najprv zdola do brady a potom zboku do spánkov! Pritom div nie minútu predtým, ako ho prišla zobrať prepadová skupina.
Tak teda kanadský hľadač pravdy hovoriaci dobrou slovenčinou vystupuje a odhaľuje vládu, drví ju a nadáva, napriek tomu, že sa po celé predchádzajúce roky živil novinami, ktoré túto vládu podporovali zo všetkých síl a za veľké peniaze, napriek tomu, že jeho manželka, Slovenka, bola a zostáva do volieb štátnou tajomníčkou ministerstva sociálnych vecí vo vláde, na ktoru hromží z tribúny.
Jeho manželka síce nemá vysokoškolské vzdelanie, ale načo by jej bolo, ak jej muž je Kanaďan a ona štátna tajomníčka na ministerstve, kde sa delí veľká časť štátneho rozpočtu.A tak Kanaďan drví korupciu, potom sa číta výzva, neskôr dav smeruje k sídlu slovenskej vlády, kde sa začína „vymykať spod kontroly“, teda začína hádzať cez plot petardy a rôzne svinstvo.
Organizátori spontánneho protestu sa v tom okamihu zhromažďujú pred kamerami a rozpačito oznamujú, že dav sa vymkol spod kontroly, ale oni s tým nemajú nič spoločné, hoci práve oni ich viedli jeden a pol kilometra k budove vlády, ale vôbec ich nenapadlo, že dav bude takto vyvádzať.
Potom sa zotmie a prichádza záverečná časť dejstva.
V dave sa nájdu „extrémisti“, ktorým nie je zaťažko ísť ďalších jeden a pol kilometra pešo, aby vyvolali zrážky s políciou pred budovou slovenského parlamentu.
Kto sú títo extrémisti, zostáva tajomstvom.
Médiá sa o to nezaujímajú, akurát narážajú na to, že zrejme ide o výtržníkov futbalových fanúšikov.
Polícia krotí extrémistov, pričom minister vnútra, taký slovenský Sarkozy, vyhlasuje, že je v duchu s protestujúcimi, je proti korupcii, chápe ich ušľachtilý hnev, ale je nútený uzemniť radikálov.
Nakoniec, keď si všetci znalci slovenskej politiky – čo je približne polovica celej dospelej populácie krajiny – lámu hlavy nad tým, pre koho sú výhodné tieto čudné, pre Slovensko nezvyklé udalosti, objavia sa megaboardy s gorilou a výzvou voliť celkom novú stranu, ktorá navrhuje odstrániť všetko nespravodlivé a všetkých obviňuje z korupcie.
Strana existuje iba niekoľko mesiacov a jej lídri sú absolútne neznámi okrajoví ľudia.
Na svoju reklamu strana našla bezprecedentné peniaze a mediálne technológie a spolu s protestmi Gorila 1,2,3... a má šance dostať sa do parlamentu napriek všetkému.
Poviete si, aké prosté, priehľadné a naivné.
Áno, ale funguje to a nielen na Slovensku, funguje to všade.
Rovnakou technológiou boli realizované „farebné“ revolúcie a povstania v Strednej Ázii a celkom nedávno epizóda v Kazachstane.
Oveľa horšie a serióznejšie je to teraz v Rumunsku, niečo podobné už neraz bolo - a bude - v Bulharsku, Pobaltsku.
Niečo podobné dozrieva v Maďarsku.
Lukašenka sa snažia zlomiť pomocou rovnakých predstavení už veľa rokov.
Nakoniec, oranžový mor dorazil aj do Moskvy, kde dúfam, aj nájde svoj Stalingrad.
Teraz sa však vráťme späť do Európy.
Prečo ZOPA rozkolísava Európu, ktorá už aj tak nie veľmi pevne stojí na nohách a stále dumá, či neprišiel náhodou čas padnúť, alebo, či má ešte predsa len trochu postáť?
Práve v tomto spočíva hlavná otázka.
Málokto čakal, že v pokojnom a poslušnom Slovensku niekto začne pripravovať vzbury podľa oranžovej schémy.
Zdalo by sa, načo aj, i tak sú všetci poslušní, plnia aj tie najmenšie želania, premiéri aj premiérka, počínajúc od roku 1998, sú to najoddanejší, najvernejší atlantisti a príkladní vykonávatelia všetkých želaní štátneho departmentu, aj tých najpochybnejších.
S výnimkou populárneho Roberta Fica, ktorý niekoľkokrát navštívil Moskvu, stretal sa s Putinom a hral sa na nezávislosť, ale aj to nebolo nič iné ako hra.
Aj Fico bude poslúchať ZOPU, ani nehlesne, ak mu šťastena opäť dopraje, aby si pošoféroval.
Načo sú tieto vzbury?
Pretože tak treba.
Pretože doktor tak predpísal.
Pretože za slobodu treba bojovať stále a za peniaze staručkého dedka Sorosa, pretože inak to nie je sloboda, ale iba akási svojvôľa.
Existuje otázka, na ktorú sa ešte stále ostýchajú odpovedať: prečo bolo odrazu potrebné „meniť“ v dôsledku „arabskej jari“ takmer všetkých lídrov arabských štátov, hoci oni súhlasili so všetkým a všetci oddane slúžili?
Prečo treba mučiť starého Mubaraka, ktorý tak oddane slúžil USA?
S Husajnom a Kaddáfim je to jasnejšie: sú mŕtvi a niekto hneď zbohatol o stovky miliárd.
Cena otázky je príliš lákavá.
Prečo ale ostatných arabských vodcov likvidovali prakticky podľa jedného metra? Podobne ako keď Stalin odpratával starú revolučnú gardu.
Aby sa v arabskom svete k moci dostali islamisti, ktorí sú náboženskí fanatici a nepriatelia slobody, nepriatelia USA a Izraelu, hoci len v slovách?
Pretože, tak treba.
Kto to potrebuje?
Tí, ktorí to plánujú, naši ZaOceánski PArtneri.
Po víťaznej arabskej jari, ktorá má prerásť do vleklej arabsko-islamskej vojny, sa čoraz aktuálnejšia stáva európska jar, so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami.
S perspektívou vleklej európskej vojny, niečo na spôsob Juhoslávie v roku 1999, päť- až desaťnásobne umocnenej v rôznych miestach. Teda stane sa reťazou regionálnych konfliktov.
Tieto riadky budú možno čítať aj politici v Rusku, obraciam ich pozornosť na procesy v Európe, ktoré netreba ignorovať.
To, že udalosti, ktoré sa dejú v Rusku, sú súčasťou opisovanej epidémie všemožných „jarí“, je myslím politikom jasné.
Dôležité je však pozerať na veci širšie a vidieť celý front blížiacich sa nešťastí.
Tí, čo riadia náš svet, Yankeeovia, vytvorili a rozvinuli technológiu vzbúr pomocou novych informačných a manipulačných metód. Túto zbraň v takej dokonalej podobe zatiaľ majú iba oni.
Sami ju vynašli, sami ju aj používajú. V svoj vlastný prospech, druhým na škodu.
Ak v Rusku tento „jarný mor“, zdá sa, narazil na seriózny odpor, arabský svet uviedol do chaosu a ženie sa ďalej do Európy.
Taká je krutá realita nášho sveta.
2012-02-13,www.chelemendik.sk
Webová stránka: www.ceskenarodnilisty.cz E-mail: vydavatel@seznam.cz