Výzva signaTárom Trianonskej mierovej zmlUvy, parížskej mierovej zmluvy a Záverečného aktu KBSE v Helsinkách II

Ing. P. Martinický, ing. A. Marko.

Slovenská spoločnosť na obranu demokracie a humanity v Bratislave

10.8 K bodu 8

Platí to, čo sme uviedli pri bode 7 a okrem toho: Nielen maďarská vláda, ale aj maďarské politické strany chcú spolupracovať s maďarskými politickými stranami na Slovensku a vyhlasujú: „Toto úsilie je v súlade so zámerom organizácie Maďarov za hranicami.“ Pritom zdôrazňujú:
„Súčasne je neodmysliteľný aj dialóg a dohody s vládami daných štátov.“ I v tomto bode tvrdia maďarské politické strany, že chcú uskutočňovať program SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA vrátane autonómie a ponúkajú na tento cieľ spoluprácu aj s vládami. Takýto program a ciele možno skoncipovať len s veľkou dávkou nadradenosti a bezohľadnosti a ešte očakávať, že vlády susedných štátov budú trpieť zasahovanie do svojich vnútorných vecí nielen zo strany vlády ale aj politických strán Maďarska. Pripomíname, že Parížska mierová zmluva práve tak ako aj Záverečný akt z Helsínk, Charta OSN a ďalšie dokumenty zakazujú zasahovanie do vnútorných vecí iných štátov. Napriek tomu signatári SPOLEČNÉHO VYHLÁSENIA celkom verejne vyhlasujú program zasahovania do vnútorných vecí iných štátov a očakávajú, že ich vlády budú pri tomto zasahovaní s nimi spolupracovať, alebo že ho budú aspoň trpieť.

10.9 K bodu 9

Platí to, čo sme uviedli pri bodoch 7 a 8.

10.10 K bodu 10

V SPOLOČNOM VYHLÁSENÍ uvádzajú, že zo štátneho rozpočtu Maďarska budú navždy spoločenstvám Maďarov za hranicami poskytoval finančné prostriedky. Zo skutočnosti, že tento zámer je zakotvený v SPOLOČNOM VYHLÁSENÍ vyplýva, že budú podporovať úsilie o splnenie tohoto programu zasahovanie do vnútorných vecí iných štátov aj vymáhaním autonómie (zatiaľ). Vlády susedných štátov by mali požadovať uverejnenie výšky súm tohto toku peňazí s uvedením cieľov, na ktoré budú určené, a možnosť kontrolovať ich.

Finančnú pomoc by skôr potrebovali menšiny v Maďarsku vrátane Slovákov. Neraz takú pomoc od maďarskej vlády žiadajú, ale márne. Priznané finančné prostriedky sú nedostatočné, prichádzajú neskoro a aj to prostredníctvom obecných samospráv, čo narúša postavenie národnostných organizácií

Žiadna vláda, a teda ani slovenská vláda nemôže akceptovať skutočnosť, že maďarská vláda sa v SPOLOČNOM VYHLÁSENÍ zaviazala podporovať činnosť vedúcu k zmene ústavného zriadenia SR zo štátneho rozpočtu Maďarska.

Zmienka v stanovisku maďarskej vlády, že aj vláda SR môže financovať slovenské spoločenstvo v Maďarsku, je celkom inej povahy, pretože vláda SR nevydala nijaké vyhlásenie a podpore destabilizácie vnútorných pomerov v maďarskom štáte.

10.11 K bodu 11

„Považujú za potrebný neprestajný tok informácií, konzultácií a porovnávania.“ Takýto tok informácií plynie zo Slovenska neprestajne už od roku 1918. Vždy slúžil len na vypracovávanie memoránd o ‚zlom‘ zaobchádzaní s maďarskou menšinou na Slovensku a na podnecovanie jej nespokojnosti, ako aj na rozpracúvanie programov, smerujúcich k destabilizácii štátu.

Účastníci sa dohodli, že posúdia vytvorenie „možných foriem inštitucionalizácie konzultácií“. Celkom jasne a otvorene teda uvažujú o zriadení inštitúcie, v rámci ktorej by signatári SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA chceli spolupracovať s predstaviteľmi maďarských strán v cudzom štáte pri dosahovaní zámerov vytýčených v SPOLOČNOM VYHLÁSENÍ. Takto uvažujú bez ohľadu na stanovisko vlád suverénnych susedných štátov a ich občanov.

11. Zhodnotenie SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA vo svetle medzinárodných dokumentov

Ukazuje sa, že autori SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA čakali na ratifikáciu Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou. Možno oprávnene predpokladať, že keby signatári vydali toto vyhlásenie pred ratifikáciou slovensko-maďarskej zmluvy, slovenský parlament by ju nebol ratifikoval.

SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE má charakter dlhodobého politicko-strategického programu koordinácie činnosti vlády Maďarskej republiky, maďarských parlamentných politických strán a predstaviteľov politických a iných orgánov maďarských menšín, žijúcich na území iných štátov s cieľom zabezpečiť podmienky pre autonómiu maďarských menšín na území iných štátov.

Kľúčovou požiadavkou tohto programu je teda dosiahnuť etnickú autonómiu spoločenstiev Maďarov na území iných suverénnych štátov, a to za priamej politickej, diplomatickej a finančnej podpory maďarskej vlády.

Presadzovanie etnických autonómii na územiach iných suverénnych štátov ako ukazuje história – nemôže mať iný ako destabilizujúci účinok. K súčasnému chápaniu hodnotového systému dospela Európa po konfliktoch, ktorých vznik bol podmienený aj národnostnou neznášanlivosťou.

Skutočnosť, že predstavitelia vlády Maďarskej republiky pripojili svoje podpisy pod tento program znamená (dokazuje), že ho legitimizujú.

No SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE je v rozpore so súčasným úsilím medzinárodného společenstva vrátane Paktu stability o posilňovaní spolupráce, stability a dobrých susedských vzťahov medzi štátmi.

Maďarská vláda programovo využíva otázku maďarských menšín za hranicami, napriek ratifikácii slovensko-maďarskej zmluvy, ako nástroj svojich zahranično-politických cieľov. Takáto činnosť vychádza z programového vyhlásenia maďarskej vlády, ktoré sa opiera o ústavu Maďarska.

Maďarská vláda sa podľa textu SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA stavia do pozície, ako by bola oprávnená podmieňovať vstup susedných štátov do NATO a EÚ akceptáciou jej autonomistických požiadaviek.

Ministerstvo zahraničných vecí Maďarska sa proti zdravému rozumu vyjadrilo, že program SPOLEČNÉHO VYHLÁSENIA „slúži zlepšeniu stability v regióne a posilneniu dôvery a vzťahov medzi štátmi a národmi“. Ohlas, ktorý SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE vyvolalo v susedných a ďalších krajinách, svedčí o úplnom opaku.

I. Bethlen, člen predsedníctva najväčšej maďarskej strany Maďarské demokratické fórum, v rozhovore pre slovenský denník Národná obroda (20. 8. 1996) zdôraznil, že „všetky politické sily v Maďarsku sú zajedno v názore, že autonómia je jedným z cieľov zahraničnej politiky a diskusia s vládami susedných krajín má byť o tom, aký stupeň autonómie poskytnú regiónom, v ktorých žije maďarská menšina".

Z rozhovoru s I. Bethlenom vyplynulo, že všetky maďarské politické sily sa jednotne hlásia k požiadavke územnej autonómie Maďarov v zahraničí.

V Maďarsku je rozšírený názor, že keby sa terajšie opozičné strany dostali k moci, požadovali by zmenu hraníc so susednými štátmi v prospech Maďarska.

SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE je v podstate dávno známym programom maďarských vlád a politických strán, ktorý sleduje:

· systematickú destabilizáciu susedných štátov a túto destabilizáciu dosiahnuť prostredníctvom priameho prepojenia politických subjektov maďarských zoskupení v zahraničí s maďarskou vládou, maďarským parlamentom, maďarským Úradom pre styk s Maďarmi v zahraničí, s politickými stranami v Maďarsku a s pomocou maďarského štátneho rozpočtu;

· udržiavať styky s maďarskými stranami v zahraničí a nadradiť ich nad bilaterálne medzištátne vzťahy;

· zneužiť euro-atlantické štruktúry, aby vyvíjali tlak na štáty s maďarskými menšinami v prospech vytýčených záujmov Maďarska.

Zámery SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA sú v priamom rozpore:

· s Trianonskou mierovou zmluvou (princíp pokojného, mierového spolunažívania a zabezpečenie práv menšín v Maďarsku);

· s Parížskou mierovou zmluvou (taktiež princíp pokojného, mierového spolužitia a zabezpečenie práv menšín v Maďarsku), ktorá Maďarsku prikázala rozpustiť organizácie, zamerané na iredentu proti susedným štátom;

· s CHARTOU Organizácie spojených národov (nezasahovanie do vnútorných vecí iných štátov a mierové spolunažívanie);

· so Záverečným dokumentom z Helsínk (nezasahovanie do vnútorných veci iných štátov);

· so Záverečným dokumentom Viedenskej následnej schôdzky z roku 1986 – Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe;

· s Rámcovým dohovorom o ochrane práv národnostných menšín. Z ustanovení týchto dokumentov vychádza aj slovensko-maďarská zmluva.

11.1 Znepokojenie

SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE vyvolalo obavy nielen v štátoch susediacich s Maďarskom, ale aj v EÚ a v USA.

Názor Christophera Smitha: Kritický názor na SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE vyjadril aj predseda Výboru pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe Kongresu USA Christopher Smith. Povedal: „Len široko a tak trochu dvojzmyselne podporuje autonómiu a samosprávu. Tieto termíny, ktoré vyvolali poplach medzi tými, čo sa už boja hroziaceho maďarského iredentizmu, zostali našťastie v deklarácii nedefinované, čím v niektorých miestach vzbudili dojem, že ide len o slabo zahalené úsilie Budapešti rozšíriť svoj vplyv za dnešné maďarské hranice a vrátiť tak čas späť do čias, keď všetci Maďari žili v jednej krajine“. Rovnako naznačil, že „deklarácie je prinajlepšom dvojzmyselná a v horšom prípade buričská a je v rozpore s proklamovanou maďarskou politikou dobrých susedských vzťahov“.

12. Spory o výklad slovensko-maďarskej zmluvy

Slovensko-maďarská zmluva bola vypracovaná na podklade Rámcového dohovoru o ochrane práv národnostných menšín, založenom len na individuálnych, a teda nie kolektívnych právach, čo sa v zmluve výslovne uvádza. Napriek tomu po dosiahnutí dohody v texte slovensko-maďarskej zmluvy vysvetľovali niektorí predstavitelia Maďarska, vrátane ministra zahraničia L. Kovácsa, text prijatý k odporúčaniu PZRE č. 1201 (1993) tak, že to nie je obmedzujúca doložka pre možnosť priznania kolektívnych práv maďarskej menšine.

Vláda Slovenskej republiky na to reagovala protestnou nótou maďarskej vláde s upozornením, že celá zmluva je – v súlade s Rámcovým dohovorom – koncipovaná výlučne na princípe individuálnych a nie aj kolektívnych práv. Nótu doručil minister zahraničia Slovenska ministrovi zahraničia Maďarska v Paríži dňa 19. 6. 1995, krátko pred podpísaním zmluvy (zmluva bola podpísaná v rámci Paktu stability). Maďarská vláda reagovala (po týždni) podobnou nótou, podľa ktorej sa stanoviská v ničom nezblížili a Maďarsko zotrváva na svojom pôvodnom stanovisku. Oficiálne vyhlásilo, že slovenské stanovisko „nemá právny základ a pre Maďarsko je neprijateľné“.

Štátny tajomník pre maďarské menšiny v zahraničí Cs. Tabajdi povedal, že „základná zmluva neuzatvára, ale otvára proces“. Ako on chápe maďarskú interpretáciu menšinových práv, vyplýva zo zásad odlišného hodnotenia Maďarov v zahraničí, ktorých nepokladá za integrálnu súčasť
štátu, v ktorom žijú, ani za etnickú menšinu, ale za časť „rozdeleného maďarského národa", k čomu došlo – podľa Cs. Tabajdiho v 20. storočí v Karpatskej kotline v dôsledku politických zmien (po prvej svetovej vojne vznik ČSR a Trianonská mierová zmluva a po druhej svetovej vojne Parížska mierová zmluva). O spôsobe, ako to chcú uskutočňovať, Cs. Tabajdi povedal, že Maďarsko chce spolu so Slovenskom garantovať práva maďarskej menšiny na Slovensku.

Tým Cs. Tabajdi naznačil z pozície nadradenosti, že sa chcú miešať do vnútorných záležitostí Slovenska.

Maďarská vláda chápe zmluvu ako vytvorenie priaznivých podmienok na postupné hospodárske, politické a mocenské ovplyvňovanie a zasahovanie do slovenských záležitostí ako mocensky slabšieho partnera. Minister zahraničia Maďarska L. Kovács v polovici októbra 1995 povedal, že „do ratifikácie zmluvy Maďarsko nemá možnosť vyvíjať tlak na Slovensko, ani vytvoriť vzťah závislosti“.

Zmluva hovorí o priateľskej spolupráci, zatiaľ čo citovaní predstavitelia maďarskej vlády ju
chápu ako nástroj maďarskej mocnosti na vykonávanie nátlaku na slabšieho partnera. Namiesto vyhrážok by bolo žiaduce, aby Maďarsko – v súlade s duchom zmluvy – iniciatívne predložilo
– ako vzor – riešenie menšinových práv na svojom území.

Viceprezident Svetového kongresu Maďarov a bývalý poslanec slovenského parlamentu L. Dobos v televíznej besede, uskutočnenej 15. 10. 1995 v Maďarsku povedal: „Oceňujem skutočnosť,
že všetky politické sily v Maďarsku sú za udelenie autonómie Maďarom žijúcim v susedných
krajinách.“ Na tej istej besede minister L. Kovács povedal, že „Maďarsku chýba medzinárodnoprávny donucovací prostriedok voči Slovensku“ a ešte dodal, že „po ratifikácii tejto zmluvy slovenský parlament bude nútený modifikovať svoje už prijaté zákony“.

Predstavitelia maďarskej vlády v televíznej debate, určenej pre verejnosť, jasne a jednoznačne oznámili, že zmluvu budú podľa vlastného výkladu využívať ako nástroj na zasahovanie do vnútorných vecí Slovenska; tento zámer je však v rozpore s duchom a ustanoveniami zmluvy, ale
aj s medzinárodnými dokumentmi citovanými v samotnej zmluve. Aj tými, ktoré sme uviedli vyššie. Takto ovplyvňujú aj myslenie maďarského obyvateľstva na Slovensku.

Dosiahnutie územnej autonómie na etnickom princípe nie je cieľom, ale len stupňom k realizácii „sebaurčovacieho práva časti maďarského národa“, ktorý by potom referendom a pokojnou cestou rozhodol o zjednotení s Maďarskom. Otázky zmeny hraníc Maďarsko presunulo na menšiny, ktorých stupňujúce sa požiadavky môžu rátať s plnou podporou maďarskej vlády vo všetkých oblastiach a na všetkých úrovniach. Ak sa menšiny „dobrovoľne rozhodnú" pripojiť k Maďarsku, maďarský štát vraj nemôže ignorovať princíp sebaurčovacieho práva, pričom formálne vraj ani neporuší tretí článok slovensko-maďarskej zmluvy. Nie je náhoda, že Cs. Tabajdi nedávno vyzýval k prehodnoteniu politiky maďarských menšinových strán a hovoril o nevyhnutnosti vzájomnej koordinácie krokov a jednotnej koncepcie v záujme dosiahnutia týchto cieľov. Aj minister L. Kovács sa vyslovil, že i keď Maďarsko podpíše medzištátne zmluvy so susednými štátmi,
nevzdá sa možnosti mierovej zmeny hraníc dohodou, ak sa zmenia „zásadným spôsobom podmienky“. Vytvorenie autonómie by bolo tou „zásadnou zmenou podmienok“.

Maďarská vláda vysiela na konferencie o ľudských právach svojich zástupcov, ktorí sa vždy snažia vložiť do medzinárodných dokumentov ustanovenia o kolektívnych právach menšín, aby mohli prostredníctvom nich vyvíjať nátlak na susedné štáty a priblížiť sa tak k svojim cieľom.

Predstavitelia štátov združených v EÚ a NATO očakávali, že po podpísaní slovensko-maďarskej zmluvy sa situácia v slovensko-maďarských vzťahoch, ako aj v kruhoch maďarskej menšiny na Slovensku upokojí a nastane akési vnútorné zmierenie. Došlo však k opačnému vývoju, k čomu významnou mierou prispelo SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE, ako aj výroky a počiny predstaviteľov Maďarska. Predstavitelia maďarskej menšiny, ale i maďarskej vlády, po podpísaní zmluvy túto zmluvu chápu ako nástroj na stupňovanie svojich požiadaviek, čo dokazuje aj ich SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE. Vzhľadom na veľmi úzku prepojenosť predstaviteľov maďarskej menšiny na Slovensku s maďarskými oficiálnymi miestami je nemysliteľné, že sa tieto aktivity uskutočňujú bez súhlasu štátnych orgánov Maďarska a ich aktívnej podpory.

Úsilie všetkých maďarských vlád od roku 1918 sa nezmenilo, len ich metódy sa prispôsobujú k danej situácii. Bolo tomu tak aj počas komunistického režimu v Maďarsku a trvania Varšavského paktu. K. Janics, bývalý poslanec slovenského parlamentu za maďarskú stranu, vo svojej publikácii „Roky bez domoviny“ z roku 1994 napísal: „Taktiež Rákosi to bol, ktorý v istom rozhovore v Prahe po poradách s Gottwaldom a Slánským naznačil za najvhodnejší spôsob akéhosi československo-maďarského vyrovnania pripojenie južného Slovenska k Maďarsku“ (M. Rákosi bol generálnym tajomníkom komunistickej strany Maďarska).

Maďarský denník Népszabadság 25. 8. 1996 napísal, že podľa ruského historika profesora Rudolfa Pichoju najintenzívnejšie požadoval zásah vojsk Varšavského paktu voči ČSSR v auguste 1968, ktorý znamenal ukončenie demokratizačného procesu a začiatok normalizácie v ČSSR – niekdajší predstaviteľ maďarských komunistov János Kádár. Bolo známé, že János Kádár sa priatelil s Alexandrom Dubčekom a iba niekoľko dní pred okupáciou ČSSR vojskami Varšavského paktu sa s ním stretol na území ČSSR a na toto nebezpečie ho upozornil. Na okupácii ČSSR sa zúčastnila aj maďarská armáda, ktorá obsadila hlavne národnostne zmiešané územie južného Slovenska. Vynára sa otázka, či pri zásahu vojsk Varšavského paktu nečakali ozbrojený odpor, ktorý by po jeho zlomení umožnil zbaviť sa predstaviteľov Dubčekovej jari a prípadne dosiahnuť aj zmenu hraníc v prospech Maďarska.

Miestne obyvateľstvo slovenské a dokonca aj maďarské sa však k okupantom správalo odmietavo do takej miery, že po krátkom čase Budapešť svoje vojenské jednotky stiahla. Obávali sa aj toho, že aktívny odpor obyvateľstva, domáhajúceho sa demokracie a slobody, nepriaznivo ovplyvní zmýšľanie maďarských vojakov.

12.1 Rozporné stanoviská

Aj predseda maďarskej vlády G. Horn zaujímal k slovensko-maďarskej zmluve po jej podpísaní rozporné stanoviská. Po podpísaní zmluvy v televízii potvrdil, že nemôže byť ani reči o politickej či územnej autonómii pre maďarskú menšinu na Slovensku. I z tribúny parlamentu povedal, že dokument, podpísaný Slovenskom, jej kolektívne práva nezakotvuje (Denník Národná obroda z 27. 3. 1995). Napriek tomu však z iniciatívy maďarských poslancov Európske parlamentné zhromaždenie na svojom zasadnutí 26. 4. 1995 opätovne prerokovalo svoje Odporúčanie č. 1201 (1993) a prijalo k nemu aj uznesenie. Stalo sa tak kvôli článku 11, ktorý pripúšťa určitú formu kolektívnych práv menšín. Na rokovaní sa zúčastnil aj G. Horn a v rozprave vystúpil.

Pre budapeštiansky rozhlas 20. 5. 1996 G. Horn uviedol na margo kolektívnych práv pre menšiny, že nie sú deklarované medzinárodných dokumentoch, ani v známom odporúčaní 1201 (1993) Parlamentného zhromaždenia Rady Európy.

Napriek tomu maďarská vláda zorganizovala na 4. a 5. júla 1996 v Budapešti stretnutie pod názvom „Maďarsko a Maďari za hranicami“, ktoré vydalo SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE, kde sa jednoznačne vyslovujú za vytvorenie autonómie pre maďarské menšiny v susedných štátoch. Dokument podpísal aj minister zahraničia Maďarska L. Kovács.

12. 2 PodobnosŤ nielen náhodná

Keď roku 1933 prevzal A. Hitler moc v Nemecku, začal tam prenasledovať občanov s demokratickým zmýšľaním. Ti utekali do ČSR, kde mala nemecká menšina vlastné školy, vrátanie univerzity a dvoch vysokých škôl technických, divadlá, banky, vlastné politické strany, zastúpenie vo vláde a v parlamente a podobne. Najväčšou politickou stranou sa stala Sudetendeutsche Partei (SdP).

Hitler tvrdil, že nemecká menšina v ČSR je utlačovaná, má nedostatok práv a nachádza sa v neznesiteľnom postavení. Predstavitelia SdP chodili do Berlína a v spolupráci s nemeckou vládou formulovali svoje požiadavky.

A. Hitler už v rokoch 1924–1925 napísal svoj politický program v knihe Mein Kampf, z ktorého vyplynulo, že sa zameria vo svojich výbojoch na východ. Pre dosiahnutie tohto cieľa musel rozložiť štáty, ktoré mu stáli v ceste. Pre tento cieľ začal využívať ako nástroj svojej agresie nemeckú menšinu ČSR, reprezentovanú SdP, ktorej predsedom bol Konrád Henlein. Pre zvýšenie tlaku na vládu ČSR na jar roku 1938 uzavreli henleinovci dohodu s maďarskou vládou v Budapešti vo
veci spoločného postupu menšinových strán ČSR na princípe autonomistického programu, ktorého konečným cieľom bolo rozbitie republiky.

Po Budapeštianskej dohode maďarská vláda inštruovala vedúcich predstaviteľov Zjednotenej maďarskej strany (v ČSR), aby vstúpili do autonomistického bloku pod vedením sudetonemeckej strany a spoločne sa podieľali na akciách zameraných na vnútorný rozklad republiky.

Keď na jar roku 1938 vláda ČSR vypracovala nový národnostný štatút a vyzvala henleinovcov k spolupráci, títo reagovali novými požiadavkami. K. Henlein do Budapešti odkázal, že dohodu s vládou ČSR striktne odmieta a žiada spoluprácu Zjednotenú maďarskú stranu proti ČSR. Maďarská vláda na to reagovala inštrukciami pre Jarossovcov a Esterházyovcov (predstavitelia maďarskej menšiny v ČSR), aby tiež vystúpili s požiadavkami, ktoré pražská vláda nebude môcť splniť. Hneď nato v marci roku 1938 vodcovia maďarskej opozície odovzdali vláde ČSR obsiahle memorandum, ktoré malo vyše 80 požiadaviek. Súbežne s tým maďarská vláda stupňovala kampaň a revizionistickú propagandu proti ČSR a spresňovala v tomto smere spoločnú líniu s Nemeckom a Talianskom proti ČSR.

Henleinova Sudetonemecká strana sformovala svoje požiadavky do 8 bodov. V roku 1938 boli v Karlových Varoch schválené a vyhlásené v tomto znení:

1. Úplná rovnoprávnosť nemeckej národnostnej skupiny s českým národom.

2. Uznanie sudetonemeckej národnej skupiny ako právnickej osoby k ochrane tohto rovnoprávneho postavenia v štáte.

3. Vymedzenie a uznanie sudetonemeckého územia.

4. Vybudovanie nemeckej samosprávy na sudetonemeckom území vo všetkých odboroch verejného života, pokiaľ ide o záujmy a o veci nemeckej národnostnej skupiny.

5. Zákonná ochrana ustanoveniami pre tých sudetonemeckých štátnych príslušníkov, ktorí žijú mimo uzavretého územia svojej národnostnej skupiny.

6. Napravenie všetkého bezprávia, ktoré bolo urobené sudetským Nemcom od roku 1918 a napravenie škôd, ktoré týmto bezprávím vznikli.

7. Uznanie a uskutočnenie zásady: na nemeckom území nemeckí verejní zamestnanci.

8. Úplná sloboda priznania sa k nemeckému národu a k nemeckému svetonázoru.

Predseda SdP K. Henlein chodil do Veľkej Británie a Francúzska, kde vo svojich prednáškach pred vybranou spoločnosťou zdôrazňoval, že im nejde o rozbitie ČSR a pričlenenie územia k Nemecku, ale len o autonómiu. Toto predstavitelia sudetských Nemcov aj verejne v médiách vyhlasovali. Dejinné skutočnosti ukázali, aké boli ich zámery a ako rafinovane svoje skutočné ciele maskovali. Išlo o rozbitie ČSR a následnú likvidáciu u českého národa a germanizáciu jeho územia. Rovnaký osud pripravovali nemecké a maďarské vlády aj pre slovenský národ. Prvým krokom k dosiahnutiu tohoto cieľa bol mníchovský diktát z roku 1938 a nadväzná Viedenská arbitráž.

Keď po podpísaní mníchovského diktátu vystupoval v Londýne z lietadla ministerský predseda Veľkej Británie N. Chamberlain, ukazoval listinu dohody a prehlasoval: „Zachránili sme mier“. Nový ministerský predseda Veľkej Británie W. Churchill po vypuknutí druhej svetovej vojny o mníchovskom diktáte vyhlásil: „Nechceli sme vojnu a zvolili sme si hanbu a potom sme mali aj hanbu aj vojnu“.

Požiadavky, vyslovované predstaviteľmi maďarskej menšiny na Slovensku a nastoľované zo strany Maďarska sú takmer totožné s 8 karlovarskými bodmi sudetských Nemcov.

Prezident ČSR Dr. E. Beneš pozval začiatkom septembra 1938 poslancov parlamentu ČSR za
Sudetonemeckú stranu na rozhovor. Poslanci prezidentovi povedali, že v ČSR nemajú občania
vo svojom Versailleskom zaslepení ani poňatia o tom, čo sa deje v Nemecku a nechápu epochu národného socializmu v Nemecku. Prezident Dr. E. Beneš im povedal, že veľmi dobre chápe, čo sa robí v Nemecku s tým, že nacizmus je jed a skaza a že to nemôže skončiť inak ako strašnou
katastrofálnou vojnou, ktorú Nemecko prehrá a následky si odnesú najmä minority, v ČSR špeciálne sudetskí Nemci.

13. Skutočný vzor?

13.1 Výrok predsedu vlády Maďarska G. Horna

Na zasadnutí Parlamentného zhromaždenia Rady Európy 26. 4. 1995 prehovoril v rozprave aj G. Horn. Okrem iného povedal: „Maďarsko nielenže splnilo záväzky, ktoré prijalo v rámci Rady Európy na ochranu národnostných menšín, ale dokonca ich exemplárne prekročilo ustanovením systému autonómnych miestnych samosprávnych orgánov a schválením legislatívy na ochranu práv národnostných menšín.“

13.2 Výrok prezidenta Maďarska Á. Göncza

Na oslavách maďarského štátneho sviatku, spojeného s 1100. výročím príchodu Maďarov na
toto územie, vládni predstavitelia Maďarska zámerne nehovorili o nesprávnej minulosti. Predáci Maďarov, žijúcich na Slovensku a v Rumunsku, sa preto sťažovali, že ich Budapešť zradila.

Maďarský prezident Á. Göncz im dal v prejave, ktorý predniesol pred svätoštefanským chrámom dna 21. 8. 1996 lakonickú odpoveď: „Našou úlohou je vstup do Európskej únie. Potom, až bude Maďarsko silné, Vám môžeme pomôcť.“ (Denník Národná obroda 24. 8. 1996).

Z odpovedí Á. Göncza vyplýva, že predstavitelia Maďarska sa rozhodli až do prijatia Maďarska do Európskej únie dočasne utlmiť uplatňovanie programu SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA, pretože to vyvolávalo búrku nespokojnosti a kritiky zo strany susedných štátov. Usúdili, že s takýmto programom by ich do Európskej únie a NATO neprijali.

Program SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA chcú dôraznejšie uplatňovať až po prijatí Maďarska do Európskej únie, keď bude „Maďarsko silné“, ako to vyhlásil prezident Á. Göncz. Dúfajú, že pomocou práva veta si budú vynucovať zavedenie územnej autonómie na etnickom princípe pri prijímaní Slovenska do Európskej únie, ak bude prijímané neskôr ako Maďarsko. Dúfajú, že im Európska únia a NATO v ich miešaní sa do vnútorných záležitostí susedných štátov, a teda aj Slovenska pri dosahovaní ich cieľov pomôžu, i keď by to bolo v rozpore s medzinárodnými dokumentmi, ktoré sme citovali vyššie. Aj pri prijímaní Slovenska do Rady Európy si Maďarsko, už ako členský štát, vynucovalo uplatňovanie Odporúčania PZRE č. 1201 (1993). Pred prijatím Maďarska do Rady Európy nik neskúmal, ako si ono plní povinnosti voči menšinám na svojom území.

14. Dôveryhodnosť Maďarska

Od vzniku ČSR 28. 10. a 30. 10. 1918 Maďarsko tento štát už štyrikrát vojensky prepadlo, a to v rokoch 1919, 1938, 1939 a 1968.

Maďarská vláda bránila v uskutočňovaní Dohody o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom z roku 1946, uzavretej a podpísanej z podnetu víťazných mocností po druhej svetovej vojne.

Maďarsko jednostranne odstúpilo od medzištátnej zmluvy o spoločnej výstavbe Vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros z roku 1977. Úlohou vodného diela je ochraňovať územie oboch štátov (po oboch stranách Dunaja) pred katastrofálnymi povodňami, zlepšiť plavebné podmienky a vyrábať elektrickú energiu. Keď bolo vodné dielo na oboch stranách rozostavané, stupeň Gabčíkovo na slovenskej strane na 90 %, maďarská strana odmietla vodné dielo dokončiť.

V zmluve o výstavbe Vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros je aj ustanovenie o platnosti hranice medzi oboma štátmi, ktorá bola ustanovená Trianonskou mierovou zmluvou a potvrdená po menšej úprave v prospech ČSR Parížskou mierovou zmluvou.

Maďarský parlament svojím uznesením z roku 1990 zaviazal maďarskú vládu rokovať s ČSR len o zrušení zmluvy a zbúraní na slovenskej strane už takmer hotovej stavby. Slovensko bolo nútené vynaložiť navyše 8 miliárd korún na vybudovanie nových objektov len na vlastnom území, ktoré umožnili uviesť vodné dielo do prevádzky.

15. Predkladanie príkLadov

Predstavitelia maďarskej vlády a maďarskej menšiny na Slovensku neustále predkladajú príklady riešenia národnostnej politiky v iných štátoch, najmä v južnom Tirolsku a Fínsku. Neporovnávajú však práva a výsledky národnostnej politiky voči Maďarom na Slovensku a voči Slovákom v Maďarsku. Ak pokladajú svoj záujem o osud maďarskej menšiny za oprávnený, je oprávnený aj záujem Slovenska o osud jeho menšiny v Maďarsku. Prístup Maďarska k tejto problematike je pre Slovensko urážlivý. Vždy zásadne odmietalo reciprocitu riešenia postavenia práv menšín v oboch štátoch.

Mentalita a zmýšľanie maďarského národa výstižne vyjadril poslanec maďarského parlamentu Z. Bencza v roku 1942, keď vyhlásil: „Sú národy povolané vládnuť a sú také, ktoré sú povolané spolupracovať s vedúcimi národmi. V Karpatskej kotline existuje vodcovské predurčenie Maďarov ...“ Je to rasistické ponímanie veci, vyplývajúce z pocitu maďarskej národnej nadradenosti, ničím neodôvodnenej.

16 Osobitosť južného Slovenska

V Európe neexistuje štát, v ktorom žijú národnostné menšiny v blízkosti hraníc, ktoré by boli zo susedného štáty tak intenzívne podnecovaná k nespokojnosti, k stupňovaniu svojich požiadaviek a dožadovania sa autonómie na etnickom princípe, ako sú štáty susediace s Maďarskom.

Slovensko-maďarská hranica má dĺžku až 679 kilometrov, pozdĺž ktorej sa nachádza národnostne zmiešaná oblasť, pre ktorú presadzujú predstavitelia Maďarska a maďarskej menšiny na Slovensku autonómiu.

Úsilie o zmenu slovensko-maďarskej hranice vo svoj prospech vyvíja Maďarsko nepretržite od jej vytvorenia v roku 1918 a potvrdenia Trianonskou mierovou zmluvou 4. 6. 1920.

Svedčia o tom aj výroky terajšieho ministra zahraničia Maďarska L. Kovácsa, podľa ktorých sa Maďarsko aj po podpísaní základnej zmluvy so susednými štátmi nevzdá možnosti mierovej zmeny hraníc, pretože „všetky medzinárodné zmluvy sa dajú prehodnotiť, ak sa zásadným spôsobom zmenia podmienky“.

Cestu „k zásadnej zmene podmienok“ nastúpilo Maďarsko násilnou asimiláciou menšín na svojom území, podnecovaním nespokojnosti maďarskej menšiny v susedných štátoch a presadzovaním autonómie pre túto menšinu.

17. Poznatky prezidenta ČSR Dr. E. Beneša

17.1 Z „Pamätí“

Dr. E. Beneš bol prezidentom ČSR, predtým ministrom zahraničia ČSR, v rokoch 1923 až 1927 člen Rady Spoločnosti národov, v rokoch 1927–1928 predseda Výboru bezpečnosti Spoločnosti národov v Ženeve.

Po skúsenostiach s nemeckou a maďarskou menšinou z čias pred rokom 1938, ktoré viedli k mníchovskému diktátu a násilnej viedenskej arbitráži a okupácii ČSR, smerujúcej k fyzickej likvidácii českého a slovenského národa, vo svojich „Pamätiach“ napísal: „Malý národ nemôže žiť so stálym revolverom na prsiach, so stálou hrozbou, že mu v danom okamžiku silnejší sused rozbije štát a zničí tak nutnú podmienku jeho národnej existencie; bez toho by nebolo slobody a bol by boj.“

Veľmi výstižne napísal: „Princíp teritoriálneho a kolektívneho práva pre národnostné menšiny, alebo zlomky národov, ktoré svoje národné štáty už majú, je politický dynamit, ktorý jednoducho znemožní všetkým národom a štátom v strednej Európe život a existenciu mieru vôbec.“

17.2 Z prejavu v parlamente

Dr. E. Beneš po druhej svetovej vojne presadzoval dôslednú výmenu obyvateľstva ČSR s Maďarskom.

V parlamente pri príležitosti 27. výročia vzniku ČSR 28. 10. 1945 okrem iného povedal: „Zdôrazňujem tento problém (poznámka: výmenu obyvateľstva) preto, že už dnes máme doklady o tom, ako sa v istých kruhoch v Maďarsku zasa pripravuje nové revízne hnutie. V záujme budúceho mieru v strednej Európe a v záujme mieru vôbec, volám po tomto definitívnom a nekompromisnom riešení národnostnej otázky po tejto druhej svetovej vojne. Ja viem, že tým vzniknú ťažké problémy a že tým budú čiastočne trpieť nevinní s vinnými. Ale ak z toho vznikne opät vojna, tak potom vinní s nevinnými trpieť nebudú? A nebude to potom utrpenie nezrovnateľne väčšie?“

18. Výzva signatárom

SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE Konferencie „Maďarsko a Maďari za hranicami“, ktoré v dňoch 4. a 5. júla 1996 prijali a podpísali v Budapešti predstavitelia maďarskej vlády, maďarských parlamentných politických strán v Maďarsku a Maďarov za hranicami, je jednoznačným programom zasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov, v konečných dôsledkov je nasmerované k revízii hraníc Maďarska so Slovenskom, Rumunskom, štátmi bývalej Juhoslávie a Ukrajinou, stanovených mierovými zmluvami Trianonskou z roku 1920 a Parížskou z roku 1947 a potvrdené helsinským Záverečným aktom.

Program SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA je teda VÝZVOU signatárom uvedených mierových zmlúv a helsinského Záverečného aktu.

Výzva si nutne vyžaduje zaujatie stanoviska signatárov uvedených mierových zmlúv a helsinského Záverečného aktu.

Signatári uvedených mierových zmlúv a helsinského Záverečného aktu by mali jasne vyhlásiť, že trvajú na platnosti ich ustanovení o hraniciach a o nemiešaní sa do vnútorných záležitostí štátov susediacich s Maďarskom zo strany Maďarska.

Upozorňujeme, že ak signatári nezaujmú k SPOLOČNÉMU VYHLÁSENIU jednoznačné stanovisko o platnosti mierových zmlúv Trianonskej a Parížskej, môžu si to autori a signatári SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA vysvetľovať ako nezáujem a súčasne povzbudenie pre pokračovanie v plnení ich programu.

Poznávame, že ľahostajnosť signatárov Versaillskej mierovej zmluvy a ďalších zmlúv pri ich postupnom porušovaní hitlerovským Nemeckom, fašistickým Talianskom a horthyovským Maďarskom sa skončilo katastrofou – druhou svetovou vojnou.

19. Návrh na riešenie

1. Zo strany signatárov Trianonskej mierovej zmluvy z roku 1920, Parížskej mierovej zmluvu z roku 1947 a helsinského Záverečného aktu z roku 1975 prijať vyhlásenie, že trvajú na platnosti uvedených zmlúv a nemeniteľnosti hraníc, integrity štátov a o zákaze miešania sa do vnútorných záležitostí iných štátov v akejkoľvek forme,

2. Neprijímať do NATO a Európskej únie Maďarsko skôr ako susedné štáty, v ktorých žije maďarská menšina, najmä však nie skôr ako Slovensko, voči ktorému – ako mocensky slabšiemu štátu – nastoľuje Maďarsko svoje požiadavky najintenzívnejšie.

3. Pri prijímaní Maďarska do NATO a Európskej únie zaviazať tento štát, aby upustil od podnecovania nespokojnosti maďarskej menšiny v susedných štátoch a miešania sa do ich vnútorných záležitostí.

4. Skontrolovať, ako Maďarsko plnilo a plní záväzky, vyplývajúce pre tento štát z mierových zmlúv a helsinského Záverečného aktu, podpísaných aj Maďarskom, a to tak po stránke
vytvárania predpokladov pre pokojné, mierové spolužitie medzi štátmi, ako aj z hľadiska
poskytovania práv národným menšinám na svojom území od roku 1918 až po súčasnosť. Osobitnú pozornosť pri tom venovať výsledkom národnej politiky Maďarska voči jeho menšinám, spočívajúcich najmä vo vytváraní podmienok pre zachovanie ich etnickej, náboženskej, jazykovej a kultúrnej identity. Na to vytvoriť osobitnú komisiu, zloženú z expertov Rady Európy, Európskeho parlamentného zhromaždenia, NATO, Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a zo zástupcov Maďarska a štátov, v ktorých žije maďarská menšina.

5. Táto komisia by vypracovala porovnávaciu štúdiu o postavení, právach a vývoji počtu príslušníkov národnostných menšín v Maďarsku a Maďarov žijúcich v susedných štátoch od
roku 1918 po súčasnosť.

6. Porovnávaciu štúdiu publikovať vo svetových jazykoch, v maďarskom jazyku a v jazykoch susedných štátov, v ktorých žije maďarská menšina.

7. O výsledkoch štúdie podať správu medzinárodným organizáciám, vládam štátov, ktoré podpísali mierové zmluvy Trianonskú a Parížsku a Helsinský Záverečný akt z roku 1975 ako aj európskej a svetovej verejnosti.

Záver

V prvej svetovej vojne sa Dohodové mocnosti postavili proti úsiliu Nemecka a Rakúsko-Uhorska zmocniť sa podstatnej časti sveta. Dohodové mocnosti uznali za oprávnené splnenie túžob národov Rakúsko-Uhorska po oslobodení a vytvorení vlastných štátov. Tak vznikla Československá republika, Juhoslávia a Poľsko znova získalo samostatnosť.

Pri stanovovaní hraníc Dohodové mocnosti podrobne preskúmali stav národnostného rozloženia a podľa neho stanovovali hranice, aby tieto viedli asi stredom národnostne zmiešaných území a stanovili ich tak, aby na každej strane hranice zostal približne rovnaký počet príslušníkov menšiny susedného štátu.

Nemecko sa s týmto stavom uspokojilo. Maďarské vlády krátko po podpísaní mieru v Trianone nadväzovali styky s vládami, ktoré podpísali mier a snažili sa ich presvedčiť o nutnosti zmeny stavu stanoveného na mierovej konferencii. Keď sa v Nemecku dostal k moci Hitler pochopili, že mu pôjde o rozsiahle úsilie na zmenu povojnovej Európy a nadviazali s ním styky za cieľom dosiahnutia zmeny voči všetkým štátom s ktorými Maďarsko susedilo okrem Rakúska. Jednoznačne spolu kalkulovali s rozbitím Československa. To sa v r. 1938–1939 podarilo a Maďarsko bolo odmenené na viedenskej arbitráži v r. 1938 zabratím časti Slovenska a v r. 1940 Rumunska.

Súbežne s týmto úsilím po r. 1918 všetky maďarské vlády vykonávali násilnú asimiláciu menšín vo svojom štáte, a to napriek ustanoveniam povinnosti starať sa o ich práva.

Mierová zmluva v r. 1947 v Paríži po druhej svetovej vojne potvrdila platnosť hraníc stanovených v Trianone a zakázala iredentistické pokusy, podnecovanie menšín v susedných štátoch.

Medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou bola uzatvorená zmluva o priateľstve, čo pozitívne hodnotili štáty EU a NATO. Súčasťou zmluvy je i vzájomný záväzok o vzdanie sa pokusov o revíziu hraníc.

Napriek uvedenému na rokovaní v Budapešti dohodli program podporovala a podnecovania maďarskej menšiny v susedných štátoch až k vytvoreniu územnej autonómie na etnikom základe. Po dosiahnutí tohto cieľa by nastali neustále sa stupňujúce spory o kompetencie, financie a pod. Nakoniec by prehlásili, že život v Slovenskej republike nie je možný a hlasovaním by sa usilovali o pripojenie k Maďarsku. Pravda, maďarská vláda by prehlásila, že sa nemôže postaviť proti vôli maďarských občanov na Slovensku. Pre podopretie uvedeného uvedieme niekoľko citátov súčasných maďarských politikov:

· Minister zahraničia maďarskej republiky L. Kovács v Györi 21. 9. 1994 povedal: „Podpísaním základnej zmluvy so susednými štátmi sa Maďarsko nevzdáva možnosti mierovej zmeny hraníc. V duchu viedenskej konvencie sa totiž dajú všetky medzinárodné zmluvy prehodnotiť, ak sa zásadným spôsobom zmenia podmienky.“

· Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za maďarská menšinu v SR M. Duray v Népszave 6. 1. 1995 uviedol: „Nezmeniteľnosť hraníc považujeme za neprijateľnú.“

· Poslanec Národnej rady SR za MK I. Pásztor pri ratifikácii slovensko-maďarskej zmluvy povedal: ,,… v tejto republike žijú dva národy – slovenský a časť maďarského národa. Slovenský národ 1. 1. 1993 (vznik Slovenskej republiky po rozpade ČSFR) získal svoje sebaurčovacie právo na svojom území, pričom v Slovenskej republike na svojej rodnej zemi žijúcej maďarskej komunite sa toto nepodarilo.“

· Prezident maďarskej republiky Á. Göncz v prejave 21. 8. 1996 pred svätoštefanským chrámom na adresu Maďarov žijúcich v Rumunsku a na Slovensku povedal: „Našou úlohou je

vzostup do Európskej únie. Potom, až bude Maďarsko silné, vám budeme môcť pomôcť.“

· V rozhovore pre denník Népszava v novembri 1997 podpredseda maďarského parlamentu S. Kávassy povedal: „Je mojím svätým presvedčením, že Maďarsko je tam, kde žijú Maďari…“
(poznámka: rovnaké stanovisko zaujímal A. Hitler v prospech Nemcov a Nemecka pri začatí svojej agresie) a ďalej: „Každý vie, že trianonské hranice nie sú racionálne. Aj Gyula Horn viackrát povedal, že nie sú spravodlivé. Ak je to tak, prečo je ich stúpencom.“

Na margo údajného návrhu predsedu vlády SR Mečiara o výmene obyvateľstva povedal: „Na oplátku by sme mali požadovať iba usporiadanie referenda v priľahlých oblastiach, mestách a obciach obývaných Maďarmi, respektíve maďarskou väčšinou pod kontrolou mocností, ktoré zaručili parížsky mierový diktát.“ (Práca 14. 11. 1997)

· Na rokovaní výročnej konferencie Organizácie pre bezpečnosť a spolupráce v Európe (OBSE), ktoré sa konalo vo Varšave (november 1997) delegácia USA ostro napadla nedávny výrok podpredsedu maďarského parlamentu, ktorý vyzval Maďarov žijúcich na Slovensku, aby sa pripojili k rodnej krajine. Ako zdôraznil zástupca USA, ide o jasné a nebezpečné spochybňovanie nielen medzinárodných mierových zmlúv z rokov 1919–1920, ale aj o ohrozovanie nedotknuteľnosti európskych hraníc. (SME 22. 11. 1997)

Touto publikáciou chceme upozorniť signátorov mierových zmlúv na neustále úsilie predstaviteľov maďarských vlád i menšín, ktoré smeruje k destabilizácii v strednej Európe. To sa týka všetkých, lebo by to pohlo lavínu, ktorá by mala nedozerné dôsledky. Dotýkalo by sa to aj signatárov mierových zmlúv podpísaných v Trianone, Paríži a helsinského procesu.

Pripravil: Ing. Šuranský

Připravil: Ing. Šuranský

SPOJENÉ STÁTY AMERICKÉ, ŘÍŠE BRITSKÁ, FRANCIE, ITÁLIE A JAPONSKO, mocnosti, jež v této smlouvě jsou označovány jako Čelné mocnosti spojené a sdružené;

BELGIE, ČÍNA, KUBA, ŘECKO, NICARAGUA, PANAMA, POLSKO, PORTUGALSKO, RUMUNSKO, STÁT SRBSKO-CHORVATSKO-SLOVINSKÝ, SIAM A ČESKOSLOVENSKO, tvořící s Čelnými mocnostmi svrchu uvedenými mocnosti spojené a sdružené se strany jedné;

a MAĎARSKO se strany druhé;

hledíce k tomu, že k žádosti bývalé císařské a královské vlády rakouskouherské bylo povoleno Čelnými mocnostmi spojenými a sdruženými dne 3. listopadu 1918 Rakousko-Uhersku příměří, doplněné pokud se týče Maďarska vojenskou úmluvou ze dne 13. listopadu 1913, aby mohla býti uzavřena mírová smlouva;

hledíce k tomu, že mocnosti spojené a sdružené stejně jsou proniknuty snahou, aby ustoupila pevnému, spravedlivému a trvalému míru válka, do níž byli některé z nich postupně přímo nebo nepřímo proti Rakousko-Uhersku strženy, a jež vznikla tím, že bývalá císařská a královská vláda rakousko-uherská vypověděla dne 28. července 1914 válku Srbsku, jakož i nepřátelskými činy podniknutými od Německa spojeného s Rakousko-Uherskem;

hledíce k tomu, že bývalé mocnářství rakousko-uherské nyní přestalo trvati a ustoupilo v Maďarsku národní vládě maďarské;

k tomu cíli VYSOKÉ SMLUVNÍ STRANY, …

…

vyměnivše si své plné moci, jež shledány v dobré a náležité formě,
DOHODLI SE TAKTO:

Dobou, kdy tato smlouva nabude působnosti, skončí se stav válečný.

Od téže chvíle a s výhradou ustanovení této smlouvy nastanou oficielní styky mocností spojených a sdružených s Maďarskem.

…

ODDÍL IV.

STÁT ČESKOSLOVENSKÝ

Článek 48.

Maďarsko uznává, jak to již byly učinily mocnosti spojené a sdružené, úplnou nezávislost státu československého, zahrnujícího i autonomní území Rusínů na jih od Karpat.

Článek 49.

Maďarsko se vzdává, pokud se jeho týče, ve prospěch státu československého všech práv a právních titulů na území bývalého mocnářství rakousko-uherského, která leží za hranicemi Maďarska, tak jak jsou stanoveny v článku 27 Části II (Hranice Maďarska), a která jsou uznána za část státu československého touto smlouvou nebo jinými smlouvami uzavřenými pro uspořádání
věcí doby přítomné.

Článek 50.

Komise složená za sedmi členů, z nichž pět bude jmenováno Čelnými mocnostmi spojenými a sdruženými, jeden státem československým a jeden Maďarskem, bude ustavena do čtrnácti dnů po tom, kdy nabude působnosti tato smlouva, aby určila na místě samém hraniční čáru, uvedenou v článku 27–40 Části II (Hranice Maďarska).

Článek 51.

Stát československý se zavazuje nebudovati žádných vojenských zařízení na části svého území, která leží na pravém břehu Dunaje na jih od Bratislavy.

Článek 52.

Podíl a povaha finančních břemen Maďarska, která bude československému státu převzít za území postavené pod jeho svrchovanost, budou určeny podle článku 186 Části IX (Klausule
finanční) této smlouvy.

Pozdější úmluvy upraví veškeré otázky, které by nebyly upraveny touto smlouvou a ke kterým by mohlo dáti podnět postoupení řečeného území.

ODDÍL VI.

OCHRANA MENŠIN.

Článek 54.

Maďarsko se zavazuje, že ustanovení obsažená v tomto Oddíle budou uznána za základní zákony, že žádný zákon, žádné nařízení ani žádný úkon úřední nebude v odporu nebo nesouhlase s těmito ustanoveními a že žádný zákon, žádné nařízení ani žádný úkon úřední proti nim nebude mít moci.

Článek 55.

Maďarsko se zavazuje, že poskytne všem obyvatelům Maďarska úplnou a naprostou ochranu jejich života a jejich svobody bez ohledu na jejich původ, státní občanství, jazyk, rasu nebo náboženství.

Všichni obyvatelé Maďarska budou míti právo, aby volně vyznávali jak veřejně tak soukromě
jakékoli vyznání, náboženství nebo viru, jejichž vykonávání nebude v neshodě s veřejným pořádkem a dobrými mravy.

Článek 56.

Maďarsko uznává za příslušníky maďarské ipso facto a bez jakékoli formality všechny osoby, které mají domovské právo na území maďarském v době, kdy tato smlouva nabude působnosti, a nejsou příslušníky jiného státu.

Článek 57.

Státního občanství maďarského nabude ipso facto pouhým zrozením na maďarském území
každá osoba, která zrozením nenabývá státního občanství jiného.

Článek 58.

Všichni státní občané maďarští budou si rovni před zákonem a budou požívati stejných práv občanských a politických bez ohledu na rasu, jazyk nebo náboženství.

Rozdíl v náboženství, víře nebo vyznání nemůže býti žádnému státnímu občanu maďarskému na závadu, pokud jde o požívání práv občanských a politických a zejména pokud jde o přístup do veřejné služby, úřadů a k hodnostem neb o vykonávání jakékoli živnosti nebo povolání.

Státním občanům maďarským nebude ukládáno žádné omezení, pokud jde o volné užívání jakéhokoli jazyka a ve stycích soukromých neb obchodních, ať ve věcech, tykajících se náboženství, tisku neb veřejných projevů jakéhokoli druhu, ať ve veřejných shromážděních.

Jestliže by vláda maďarská zavedla nějaký oficielní jazyk, bude přes to poskytnuta příslušníkům maďarským jiného jazyka než maďarského přiměřená možnost, aby před soudy používali svého jazyka jak ústně, tak písemně.

S příslušníky maďarskými, náležejícími k menšinám ethnickým, náboženským neb jazykovým, bude po právu a ve skutečnosti za stejných záruk zacházeno stejně jak s ostatními občany maďarskými.

Zvláště budou míti stejné právo, aby vlastním nákladem zakládali, řídili a pod dozorem měli ústavy lidumilné, náboženské neb sociální, školy a jiné ústavy výchovné s právem používati tam volně svého jazyka a svobodné tam vykonávati své náboženství.

Článek 59.

Pokud jde o veřejné vyučování, poskytne vláda maďarská ve městech a okresích, v nichž je usedlý značný zlomek maďarských příslušníků jiného jazyka než maďarského, přiměřené možnosti, zajišťující, aby se dětem těchto maďarských příslušníků dostalo v obecných školách vyučování v jejich vlastní řeči. Toto ustanovení nebude však vládě maďarské brániti, aby učinila povinným vyučování řeči maďarské v řečených školách.

V městech a okresích, v nichž je usedlý značný zlomek příslušníků maďarských, náležejících k menšinám ethnickým, náboženským neb jazykovým, zabezpečí se těmto menšinám slušný podíl v požitku a v použití částek, které mají být vynaloženy na výchovu, náboženství neb lidumilnost z veřejných fondů podle rozpočtu státního, rozpočtů obecných neb jiných.

Článek 60.

Maďarsko souhlasí s tím, že předpisy předcházejících článků tohoto oddílu, pokud se týkají příslušníků menšiny rasové, náboženské nebo jazykově, zakládají závazky zájmu mezinárodního a budou požívati záruky Společnosti národů. Nesmějí býti měněny bez souhlasu většiny v Radě Společnosti národů. Mocnosti spojené a sdružené zastoupené v Radě se zavazují, každá, pokud se jí tyče, že neodeprou svého souhlasu takovým změnám řečených článků, které by v předepsané formě byla schválila většina Rady Společnosti národů.

Maďarsko souhlasí s tím, že každý člen Rady Společnosti národů bude míti právo obrátiti pozornost Rady na každé již nastalé nebo hrozící porušení kteréhokoli z těchto závazků a že Rada
bude moci zvoliti postup a vydati pokyny takové, jaké se jí za daných okolnosti budou zdáti vhodné a účinné.

Maďarsko souhlasí dále s tím, aby každý rozpor mínění, který by o právních nebo skutkových otázkách, souvisejících s oněmi články, vznikl mezi vládou maďarskou a kteroukoli z mocností spojených a sdružených neb kteroukoli jinou mocností, jež je členem Rady Společnosti národů, byl pokládán za spor rázu mezinárodního podle znění článku 14 úmluvy o Společnosti národů. Vláda maďarská souhlasí, aby každý takovýto spor, bude-li vznesen na Stálý mezinárodní soudní dvůr, jehož rozhodnutí bude konečné a bude požívati stejné moci a účinnosti jako rozhodnutí podle článku 13 oné úmluvy.

ODDÍL VII.

KLAUSULE O STÁTNÍM OBČANSTVÍ.

Článek 61.

Všechny osoby, které mají právo domovské na území, jež dříve tvořilo část bývalého mocnářství rakousko-uherského, stávají se, pozbývajíce zároveň státního občanství maďarského, ipso facto příslušníky onoho státu, který na řečeném území vykonává práva svrchovanosti.

Článek 62.

Přes ustanovení článku 61 osoby, které obdržely domovské právo po 1. lednu 1910 v území
postoupeném touto smlouvou státu srbsko-chorvatsko-slovinskému nebo československému nabudou státní občanství srbsko-chorvatsko-slovinského nebo československého jen tehdy, dostanou-li svolení státu srbsko-chorvatsko-slovinského nebo československého.

Nebylo-li o povolení podle předešlého odstavce žádáno, nebo bylo-li povolení odepřeno, stanou se dotyčné osoby ipso facto příslušníky státu vykonávajícího práva svrchovanosti nad územím, kde měly dříve právo domovské.

Článek 63.

Osoby, kterým je víc než 18 let a které pozbyly své státní příslušnosti maďarské a nabyly ipso facto nového státního občanství podle článku 61, budou po dobu jednoho roku ode dne, kdy tato smlouva nabude působnosti, oprávněny optovati pro státní občanství státu, v němž měly domovské právo před tím, než ho nabyly na území postoupeném.

Opce manželova zahrnuje opci manželčinu a opce rodičů zahrnuje opci jejich dětí, kterým ještě není 18 let.

Osoby vykonavší svrchu vzpomenuté právo opční budou povinny do následujících dvanácti měsíců přeložiti své bydliště do státu, pro který optovaly.

Bude jim volno podržeti nemovitý majetek, který mají na území druhého státu, kde měly své bydliště před svou opcí.

Mohou odnésti svůj majetek movitý jakéhokoli druhu. Nebude jim uložena z tohoto důvodu nijaká dávka ani poplatek vývozní ani dovozní.

Článek 64.

Osoby, které mají domovské právo na území tvořivším součást bývalého mocnářství rakousko-
-uherského a které se v něm liší rasou a jazykem od většiny obyvatelstva budou do šesti měsíců ode dne, kdy tato smlouva nabude působnosti, moci optovati pro Rakousko, Maďarsko, Italii, Polsko, Rumunsko, stát srbsko-chorvatsko-slovinský nebo stát československý, podle toho, zda se tam většina obyvatelstva bude skládati z mluvících týmž jazykem a patřících k téže rase. Pro výkon práva uznaného tímto článkem budou platiti ustanovení článku 63 o výkonu práva opčního.

Článek 65.

Vysoké smluvní strany se zavazuji, že nebudou klásti žádných překážek výkonu opčního práva, o kterém je řeč v této smlouvě, anebo ve smlouvách uzavřených mezi mocnostmi spojenými a sdruženými a Německem, Rakouskem nebo Ruskem, anebo ve smlouvách uzavřených mezi řečenými mocnostmi spojenými navzájem, a které dovoluje dotčeným osobám nabýti jakéhokoli jiného státního občanství, které by jim bylo přístupno.

Článek 66.

Při provádění předpisů tohoto Oddílu budou ženy provdané sdíleti právní postavení svých manželů, a děti, kterým ještě není 18 let, právní postavení svých rodičů.

ODDÍL VIII.

POLITICKÉ KLAUSULE
O URČITÝCH EVROPSKÝCH STÁTECH.

6. RUSKO A RUSKÉ STÁTY

Článek 72.

Maďarsko uznává a zavazuje se respektovati jakožto stálou a nezadatelnou nezávislost všech území, jež byla částí bývalé říše ruské dne 1. srpna 1914.

Ve shodě s ustanoveními obsaženými v článku 193 Části IX (Klausule finanční) a v článku 227 Části X (Klausule hospodářské) této smlouvy, uznává Maďarsko definitivně, pokud se jeho týče, zrušení smluv brestlitovských, jakož i všech jiných smluv, dohod nebo úmluv, které sjednala bývalá vláda rakousko-uherská s maximalistickou vládou v Rusku.

ODDÍL IX.

OBECNÁ USTANOVENÍ.

Článek 73.

Nezávislost Maďarska jest nezadatelná, leda by dala k tomu souhlas Rada Společnosti národů. Maďarsko se proto zavazuje, že se, pokud nesvolí řečená Rada, zdrží jakéhokoli jednání, kterým by zadalo své nezávislosti, ať přímo či nepřímo jakýmkoli způsobem, zejména tím, že by se před přijetím za člena Společnosti národů účastnilo záležitostí některé jiné mocnosti.

Článek 74.

Maďarsko prohlašuje, že ji nyní uznává a přijímá hranice Rakouska, Bulharska, Řecka, Polska, Rumunska, státu srbsko-chorvatsko-slovinského a státu československého tak, jak budou hranice tyto stanoveny Čelnými mocnostmi spojenými a sdruženými.

Maďarsko se zavazuje, že uzná plnou platnost mírových smluv a ujednání dodatkových, jež jsou nebo budou uzavřeny mezi mocnostmi spojenými a sdruženými a mocnostmi, které bojovali po boku bývalého mocnářství rakousko-uherského; že schválí ustanovení, jež byla nebo budou učiněna o území bývalé říše německé, Rakouska, království bulharského a říše ottomanské, a že uzná nové státy v hranicích, jež jim takto jsou určeny.

Článek 75.

Maďarsko se vzdává, pokud se jeho týče, ve prospěch Čelných mocností spojených a sdružených všech svých práv a právních titulů na území, která dříve náležela bývalému mocnářství rakousko-uherskému a která, ležíce za novými hranicemi Maďarska, tak jak jsou popsány v článku 27 Části II (Hranice Maďarska), nejsou dosud přidělena nikomu jinému.

Článek 76.

Žádný z obyvatelů území bývalého mocnářství rakousko-uherského nesmí býti znepokojován nebo obtěžován, ať pro svoje politické chování od 28. července 1914 až do konečného rozhodnutí o svrchovanosti nad tímto územím, ať pro úpravu svého státního občanství podle této smlouvy.

Článek 77.

Maďarsko vydá neprodleně zúčastněným vládám spojeným nebo sdruženým archivy, záznamy, plány, listiny a vůbec doklady všeho druhu, týkající se správy civilní, vojenské, finanční, soudní nebo jiné v postoupených územích. Jestliže některé z těchto dokladů, archivů, záznamů, listin nebo plánů byly přemístěny, vydá je Maďarsko na žádost zúčastněných vlád spojených nebo sdružených.

Jestliže by se archivy, záznamy, plány, listiny nebo doklady, uvedené v odstavci 1. a nemající rázu vojenského, týkaly zároveň správy maďarské a jestliže by proto jejich vydání bylo pro správu rakouskou spojeno s újmou, zavazuje se Maďarsko, že za podmínky vzájemnosti poskytne vládám spojeným a sdruženým, o které jde, volný přístup k nim.

Článek 78.

Zvláštními smlouvami mezi Maďarskem a každým ze států, kterým bylo postoupeno nějaké území bývalého království uherského, nebo které vznikly rozkouskováním bývalého mocnářství rakousko-uherského, bude postaráno a úpravu zájmů obyvatel, zejména pokud jde o jejich práva občanská, jejich obchod a provozování jejich povolání.

ČÁST VII.

USTANOVENÍ TRESTNÍ.

Článek 157.

Vláda maďarská přiznává mocnostem spojeným a sdruženým právo, aby postavili před své vojenské soudy osoby obžalované z činů příčících se zákonům a zvykům válečným. Osobám uznaným vinnými budou vyměřeny tresty zákonem stanovené. Tohoto ustanovení bude použito bez ohledu na jakékoliv řízení neb stíhání před soudy Maďarska neb jeho spojenců.

ČÁST VIII.

NÁHRADA ŠKOD

ODDÍL I.

USTANOVENÍ OBECNÁ.

Článek 161.

Vlády spojené a sdružené prohlašují a Maďarsko uznává, že Maďarsko a jeho spojenci jsou jako původci odpovědni za ztráty a škody, jež utrpěli vlády spojené a sdružené a jejich státní příslušníci následkem války vnucené jim napadením od Rakousko-Uherska a jeho spojenců.

Článek 162.

Vlády spojené a sdružené uznávají, že zdroje Maďarska, hledíc k trvalému zmenšení těchto
zdrojů, jak vyplývá z jiných ustanovení této smlouvy, nedostačují, aby zcela zabezpečily úhradu těchto ztrát a škod.

Článek 163.

Komise reparační bude zkoumati nároky na odškodněnou a poskytne maďarské vládě slušnou možnost vyjádřiti se.

Komise stanoví zároveň rozvrh plateb, počítajíc, pokud se týče lhůt a způsobů platebních, s tím, že Maďarsko zaplatí do třiceti let, počínajíc 1. květnem 1921, takovou část dluhu, jaká bude na ně vložena, jakmile komise zjistí, zda Německo je s to, aby zaplatilo saldo celé sumy pohledávek předložených Německu a jeho spojencům a od komise uznaných. Kdyby však v tomto období Maďarsko svého dluhu nezaplatilo, může býti vyrovnání celého dosud nesplaceného zbytku podle volného rozhodnutí komise přesunuto na léta další…

…

Dáno v Trianonu dne čtvrtého června roku tisíc devět set dvacátého v jediném exempláři, který zůstane uložen v archivech vlády republiky francouzské a jehož ověřené opisy budou vydány každé ze signatárních mocností.

(L.S.) HUGH C. WALLACE. (L.S.) RAFAEL MARTINEZ ORTIZ.

(L.S.) DERBY. (L.S.) A. ROMANOS.

(L.S.) GEORGE. H. PERLEY. (L.S.) CARLOS VILLANUEVA.

(L.S.) ANDREW FISHER. (L.S.) R. A. AMADOR.

(L.S.) THOMAS MACKENZIE. (L.S.) E. SAPIEHA.

(L.S.) R. A. BLANKENBERG. (L.S.) ERASME PILTZ.

(L.S.) DERBY. (L.S.) AFFONSO COSTA.

(L.S.) A. MILLERAND. (L.S.) JOÁO CHAGAS.

(L.S.) F. FRANCOIS-MARSAL. (L.S.) DR J. CANTACUZÉNE.

(L.S.) AUG. ISAAC. (L.S.) N. TITULESCU.

(L.S.) JULES CAMBON. (L.S.) NIK. P. PACHITCH.

(L.S.) PALEOLOGUE. (L.S.) DR. ANTE TRUMBIČ.

(L.S.) BONIN. (L.S.) DR. IVAN ZOLGER.

(L.S.) M. GRASSI. (L.S.) CHAROON.

(L.S.) K. MATSUI. (L.S.) DR. EDVARD BENEŠ.

(L.S.) J. VAN DEN HEUVEL. (L.S.) STEFAN OSUSKY.

(L.S.) ROLIN-JAEQUEMYNS. (L.S.) A. BENÁRD.

(L.S.) VIKYUIN WELLINGTON KOO. (L.S.) DRASCHE LÁZÁR.

O Trianon a ľudské práva v Maďarsku

Mierová konferencia zaviazala Maďarsko zabezpečiť práva národnostných menšín a ich ochranu. Všetky maďarské vlády po r. 1920 chápali rozklad Uhorska ako dôsledok mäkkej národnostnej politiky. Pre riadenie národnostnej politiky najskôr maďarská vláda zriadila ministerstvo pre národnostné otázky, ale v r. 1922 ho zrušila a zriadila národnostný výbor pri úrade ministerského predsedu. Na jeho čele bol Tibor Pataky až do r. 1941.* Odborný referent úradu A. Pechány sa zameriaval na všetky oblasti života slovenskej menšiny v Maďarsku. Prvá jeho cesta do obcí so slovenským obyvateľstvom viedla do školy. Dbal na to, aby v školách boli učitelia, ktorí neovládali slovenčinu. Konštatoval, že najlepší predpoklad urýchlenej asimilácie bol tam, kde
bola zriadená škôlka. Pochopiteľne, len s učiteľkami neovládajúcimi slovenčinu. Pri hodnotení učiteľov sa považovalo za kladné, keď neovládali slovenčinu. Druhou oblasťou bolo dosadenie kňazov neovládajúcich slovenčinu na fary a kontrola tých kňazov, čo slovenčinu ovládali. (str. 188, 189)

Za obzvlášť dôležité považoval, aby proces asimilácie prebiehal v oblasti Budapešti z dôvodov: „Je v záujme národa, aby okolie Budapešti nepripadalo cudzincom ako oblasť národnostných menšín, aby si naši zahraniční hostia náhodou nevytvorili falošné predstavy o národnej jednote maďarského štátu, čo by hnalo vodu na mlyn len našim zloprajným susedom.“ (str. 187). Bol presvedčený, že „jedinou alternatívou národnostných menšín v Maďarsku je pomaďarčiť sa“. Domnieval sa, že „dobrým vlastencom môže byt len ten, kto tomuto procesu napomáha – nehľadiac na to, či je Slovák alebo nie. Kto sa postaví týmto tendenciám, nahráva nepriateľom Maďarska“. Sledoval, kto má priateľov v Československu, či ich nenavštevujú, či nekorešpondujú s nimi. Pátral po slovenských publikáciách pochádzajúcich spoza hraníc, či ich neprenášajú a nerozširujú. Bol často iniciátorom policajného sledovania niektorých osôb a kontroly ich poštových zásielok (str. 189). Tých Slovákov, ktorí sa pokúšali vystupovať na obranu Slovákov nazval „štvavými ľudomilmi“. Podľa Pechánya najspoľahlivejšou ochranou pred nebezpečenstvom prípadných „národnostných výkyvov“ bolo to, ak slovenské obce mali rázneho maďarského notára… a bol schopný rázne zasiahnuť (str. 190). Vládny komisár očakával od dedinskej inteligencie (notár, učiteľ, učiteľka v materskej škôlke, prípadne aj lekár), aby sa v duchu spoločného „národného“ cieľa jednotne podieľala na pomaďarčovaní slovenského obyvateľstva (str. 191). Vládne úrady všetkými prostriedkami bránili činnosti divadelným a speváckym skupinám, pripadne ich kontrolovali a nanucovali „vlastenecké“ maďarské hry. Napokon v školách mali byť zriadené knižnice, ale len s maďarskými knihami (str. 192).

** Súbežne s uvedeným postupom v rámci Maďarska, maďarské vlády zasielali neustále sťažnosti do Spoločnosti národov v Ženeve na porušovanie práv maďarskej menšiny v ČSR a nadviazali tajné spojenie s predstaviteľmi maďarskej menšiny v ČSR s cieľom koordinovania prejavov nespokojnosti. Napríklad maďarský agent V. Tuka mal krycie meno Örog (starý) a gróf

* Spôsob, ako vykonával svoju úlohu popisuje a dokumenty úradu uverejňuje maďarský historik Loránt Tilkovsky v knihe: A Szlovákok történetéhez Magyarországon 1919–1945, Budapest 1989 – Hungaro-Bohemicoslovaca, str. 204. Aj ostatné citácie sú z tejto knihy.

** Citát z knihy PhDr. Ladislav Deák: Hra o Slovensko str. 46.

Eszterházy – maďarský poslanec v čs. parlamente mal krycie meno Tamás, Mátyas, (str. 221). Eszterházy priznal v r. 1945, že od Budapešti dostával ročne 2 500 000 Kč.

Maďarské vlády sa pokúšali presvedči podpisovateľov Trianonskej zmluvy o nutnosti jej revízie a pričlenenie Slovenska k Maďarsku. Keď sa to nepodarilo, nadviazali po prevzatí vlády Hitlerom spojenie s Nemeckom. Pri stretnutí hlavy Maďarska admirála Horthyho s Hitlerom v Berchtesgadene v auguste 1936 protičeskoslovenského útoku pod zámienkou „odstránenia rakovinového vredu zo srdca Európy“. Začali to uskutočňovať mníchovským diktátom septembri 1938 a následnou viedenskou arbitrážou 2. novembra 1938.

Maďarské vlády sa pokúšali presvedčiť podpisovateľov Trianonskej zmluvy o nutnosti jej revízie a pričlenenie Slovenska k Maďarsku. Keď sa to nepodarilo, nadviazali po prevzatí vlády Hitlerom spojenie s Nemeckom. Pri stretnutí hlavy Maďarska admirála Horthyho s Hitlerom v Berchtesgadene v auguste 1936 protičeskoslovenského útoku pod zámienkou „odstránenia rakovinového vredu zo srdca Európy“. Začali to uskutočňovať mníchovským diktátom septembri 1938 a následnou viedenskou arbitrážou 2. novembra 1938.

Názov kapitoly:

Maďari ovládajúci slovenský jazyk.

Preklad vyznačených častí:

…

„Je faktom, že sčítanie obyvateľstva r. 1920 na okyptenom Maďarsku vykázalo 399 176 ľudí,
ktorí vedeli po slovensky, čo tvorí 5 % obyvateľstva. Benešovci berú toto číslo ako základ, keď tvrdia, že v Maďarsku je 400 000 Slovákov. Odvtedy toto číslo pokleslo na 346 053 teda teraz s podobným zlým úmyslom môžu nanajvýš hovoriť o 350 00 Slovákov.“

…

„Je isté, že po slovensky hovoriacich Maďarov je viac než Slovákov, ktorí hovoria po maďarsky. Tiež je nepochybné, že medzi nimi v značnej miere sú aj takí Slováci, ktorí sa už dnes považujú za Maďarov, ale ovládajú ešte slovenský jazyk a priznávajú sa, že ním hovoria. Avšak nemožno poprieť aj to, že v dôsledku úzkeho spolunažívania aj mnohí z írečitých Maďarov sa naučili po slovensky. Okrem toho vieme, že vnútorné pohyby pred vojnou zo Slovenska na Dolnú zem boli značné, najmä na území terajšieho okypteného Maďarska. Keďže na Slovensku bol slovenský jazyk všeobecne rozšírený, aj stade prichádzajúci Maďari ovládali slovenčinu. Prispeli k tomu aj masy utečencov, z ktorých takmer všetci boli Maďari a prirodzene ich väčšia časť vedela tiež po slovensky. Sčítanie obyvateľstva v r. 1930 vykázalo 225 000 ľudí narodených na území Československej republiky. Tým sa dá odôvodniť vysoké číslo Maďarov, ktorí vedia po slovensky.“

…

Preklad označených častí:

Tabuľka 12 Ovládanie maďarčiny Slovákmi podľa vekových skupín

1. veková skupina

2. celkový počet Slovákov

3. koľkí vedia po maďarsky

4. celkom

5. vzrast v %

6. celkove

Tabuľka 13 Stupeň vzdelanosti Slovákov

1. stupeň vzdelania

2. spolu duší

3. z toho slovenskej materinskej reči

4. podľa množstva

5. stupeň vzdelanosti

6. z celého obyvateľstva

7. medzi Slovákmi

8. skončených vysokú školu

9. stredná škola

10. základná škola

11. koľko tried skončených

12. ostatní, čo vedia čítať a písať

13. len tí, čo vedia čítať

14. čo nevedia čítať ani písať

15. neznámy

16. rekapitulácia:

9. 8 triedna stredná škola

10. 6 triedna stredná škola

11. 4 triedna stredná škola

12. 6 triedna základná škola

13. 4 triedna základná škola

14. píše, číta

15. analfabeti

Komentár: Maďari udávajú, že po vzniku ČSR odišlo do Maďarska 105 000 Maďarov zo Slovenska. Títo odišli preto, že odmietli sľub vernosti novému štátu a nechceli sa naučiť po slovensky. Títo ani keď boli na Slovenku nevedeli po slovensky. Slovenčinu nikde nepotrebovali, všade v úradnom styku, na školách, na verejnosti bolo potrebné používať maďarčinu. Naviac, slovenčinu pokladali za reč nízku, nekultivovanú a preto ňou pohŕdali a ju neuznávali ako komunikatívny jazyk. Mnohí autori uvádzajú, že emigranti zo zásady neuvádzajú reč krajiny, z ktorej prišli a odmietajú ju. Preto je maďarská téza, že Maďari vedeli po slovensky nereálna a nedáva žiadny zmysel.

Číslo 399 176 (pozn. s. 23) treba považovať za počet Slovákov, ktorí ostali v Maďarsku po r. 1918. Tento jazyk sa nenaučili, lebo nemali kde. Vedeli ho zo slovenského domáceho prostredia. Len časť Slovákov si v r. 1920 priznala na základe materinskej reči slovenskú národnosť (141 882). Druhá časť pod asimilačným tlakom (škola, úrady, prostredie, zemepán, úrad, vplyv maďarského kňaza, učiteľa, notára) sa musel hlásiť za Maďara (štatistická maďarizácia). Jeho skutočný pôvod však prezrádza znalosť druhého jazyka. V tomto prípade slovenčiny. Časť Slovákov prechádza pri sčítaní obyvateľstva do kolónky Maďari ovládajúci slovenský jazyk. Ich počet narastá ako ukazujú národné štatistiky. Maďari ovládajúci slovensky jazyk r. 1880 – 219 404, 1890 – 268 743, 1910 – 547 902. Sú to vlastne Slováci, ktorí sa z rôznych dôvodov nemohli úradne hlásiť k svojej národnosti.

(Preklad.)

Mierová zmluva s Maďarskom.

Zväz sovietskych socialistických republík, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Spojené štáty americké, Austrália, Bieloruská sovietska socialistická republika, Kanada, Československo, India, Nový Zéland, Ukrajinská sovietska socialistická republika, Juhoafrická Únia a Ľudová federatívna republika Juhoslávie ako štáty, ktoré sú vo vojne s Maďarskom a činne viedli vojnu proti európskym nepriateľským štátom značnými vojenskými silami, označované v ďalšom ako „Mocnosti spojené a združené“, na strane jednej, a Maďarsko na strane druhej;

vzhľadom k tomu, že Maďarsko, ktoré sa stalo spojencom hitlerovského Nemecka a zúčastnilo
sa po jeho boku vojny proti Zväzu sovietskych socialistických republík, Spojenému kráľovstvu, Spojeným štátom americkým a iným Spojeným národom, nesie svoj podiel zodpovednosti za
túto vojnu;

že však Maďarsko 28. decembra 1944 prerušilo styky s Nemeckom, vypovedalo vojnu Nemecku a 20. januára 1945 uzavrelo prímerie s vládami Zväzu sovietskych socialistických republík,
Spojeného kráľovstva a Spojených štátov amerických, jednajúcimi smerom všetkých spojených národov, ktoré boli vojne s Maďarskom; a 

že Mocnosti spojené a združené i Maďarsko si želajú uzavrieť mierovú zmluvu, ktorá podľa zásad spravodlivosti upraví ešte nevyriešené otázky, vyplývajúce z udalostí vpredu spomenutých a vytvoria základ priateľských stykov medzi nimi, umožňujúc tak Mocnostiam spojeným a združeným podporovať žiadosť Maďarska o prijatie za člena Spojených národov a o jeho prístup ku každej uzavretej dohode pod záštitou Spojených národov;

rozhodli sa preto vyhlásiť ukončenie vojnového stavu a za tým cieľom uzavrieť túto mierovú zmluvu a ustanovili preto podpísaných splnomocnencov, ktorí po predlžení svojich plných mocí, ktoré boli nájdené v dobrej a náležitej forme, sa takto dohodli:

ČASŤ I.

Hranice Maďarska.

Článok 1.

1. Hranice Maďarska s Rakúskom a s Juhosláviou zostanú také, aké boli 1. januára 1938.

2. Rozhodnutia viedenskej arbitráže z 30. augusta 1940 sa vyhlasujú za nulitné. Hranica medzi Maďarskom a Rumunskom, tak ako bola 1. januára 1938, sa týmto obnovuje.

3. Hranica medzi Maďarskom a Zväzom sovietskych socialistických republík od bodu, kde sa stýka hranica týchto dvoch štátov a Rumunska, k bodu, kde sa hranica týchto dvoch štátov a Československa, sleduje bývalú hranicu medzi Maďarskom a Československom, tak ako bola 1. januára 1938.

4. a) Rozhodnutia viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 sa vyhlasujú za nulitné.

b) Hranice medzi Maďarskom a Československom, od bodu kde sa stýka hranica týchto dvoch štátov a Zväzu sovietskych socialistických republík, sa týmto obnovuje, tak ako
bola 1. januára 1938, s výnimkou zmeny vyplývajúcej z ustanovení nasledujúcej litery

c) Maďarsko postúpi Československu obce Horváthjárfalu, Oroszvár a Dunascún, spolu s ich katastrálnym územím, ako je vyznačené na mape I A, pripojenej k tejto zmluve. Podľa toho československá hranica v tomto úseku sa určuje takto: od bodu spoločného hraniciam Rakúska, Maďarska a Československa, tak ako boli 1. januára 1938, sa stane terajšia hranica maďarsko-rakúska hranicou medzi Rakúskom a Československom až k miestu ležiacemu okrúhle 500 metrov južne od kóty 134 (3,5 kilometra severozápadne od kostola v Rajke); toto miesto sa stane teraz spoločnou hranicou týchto troch menovaných štátov; odtiaľ povedie nová hranica medzi Československom a Maďarskom na východ pozdĺž severnej hranice katastru obce Rajky k  pravému brehu Dunaja k miestu ležiacemu približne 2 kilometre od kóty 128 (3,5 kilometra východne od kostola v Rajke), kde sa nová hranica v hlavnom koryte pripojí na hranicu maďarsko-
-československú, tak ako bola 1. januára 1938; hrádza a preplachovacia závora v obvode Rajky zostanú na maďarskom území.

d) Presná čiara novej hranice medzi Maďarskom a Československom, určená v predchádzajúcej litere, vytýči sa na mieste samom hraničnou komisiou zloženou zo zástupcov oboch interesovaných vlád. Komisia dokončí svoju úlohu do dvoch mesiacov odo dňa, keď táto zmluva nadobudne svoju účinnosť.

e) Ak by nedošlo k uzavretiu obojstrannej dohody medzi Maďarskom a Československom o transfere obyvateľstva postúpeného územia do Maďarska, Československo mu zaručuje plné ľudské i občianske práva. Všetky záruky a výsady, stanovené v československo-maďarskej dohode z 27. februára 1946 o výmene obyvateľstva, sa použijú pre osoby, ktoré dobrovoľne opustia územie postúpené Československu.

5. Hranice vpredu opísané sú zakreslené na mapách I a I A v prílohe I tejto zmluvy.

ČASŤ II.

Politické klauzuly.

Oddiel I.

Článok 2.

Maďarsko urobí všetky potrebné opatrenia, aby zaistilo všetkým osobám, podliehajúcim jej právomoci, bez ohľadu na rasu, pohlavie, jazyk alebo náboženstvo, používanie ľudských práv a základných slobôd, počítajúc do toho slobodu prejavu, tlače a publikácie, vyznania, politického presvedčenia a verejného zhromažďovania.

Maďarsko sa ďalej zaväzuje, že platné zákony v Maďarsku nebudú ani svojím obsahom alebo
aplikáciou či priamo alebo nepriamo diskriminovať osoby maďarskej štátnej príslušnosti pre ich rasu, pohlavie, jazyk alebo náboženstvo a to či už ide ich osoby, majetok, zamestnanie, záujmy z povolania alebo záujmy peňažné, štatus, politické alebo občianske práva, alebo o hocaké iné otázky.

Článok 3.

Maďarsko, ktoré podľa dohody o prímerí urobilo opatrenia, aby boli prepustené na slobodu bez rozdielu štátnej príslušnosti a národnosti všetky osoby zaistené pre svoju činnosť v prospech Spojených národov alebo pre svoje sympatie k nim alebo pre svoj rasový pôvod, a aby boli zrušené normy diskriminujúce a odstránené obmedzenia uložené na ich základe, sa zaväzuje doplniť tieto opatrenia a neurobiť v budúcnosti nijaké opatrenia a nevydať nijaké zákony, ktoré by sa nezhodovali s cieľmi, vyjadrenými v tomto článku.

Článok 4.

Maďarsko, ktoré podľa dohody o prímerí urobilo opatrenia na rozpustenie všetkých politických, vojenských alebo polovojenských organizácii fašistického rázu na maďarskom území, ako aj všetkých raných organizácií, vyvíjajúcich propagandu nepriateľskú Spojeným národom, počítajúc do toho propagandu revizionistickú, sa zaväzuje, že v budúcnosti nebude trpieť jestvovanie a činnosť organizácií tohto druhu, ktorých cieľom je zbaviť ľud jeho demokratických práv.

Článok 5.

Maďarsko vstúpi do rokovania s Československom za účelom riešenia otázky tých obyvateľov maďarského etnického pôvodu, sídliacich v Československu, ktorí nebudú usadený v Maďarsku podľa dohody z 27. februára 1946 o výmene obyvateľstva.

Ak sa nedosiahne dohody v lehote 6 mesiacov odo dňa, keď táto zmluva nadobudne účinnosť, Československo bude oprávnené predložiť túto otázku Rade zahraničných ministrov a žiadať radu o pomoc pre konečné riešenie.

Na svedomie toho podpísaní splnomocnenci túto zmluvu podpísali a opatrili svojimi pečaťami.

Dané v meste Paríži v ruskom, anglickom, francúzskom a maďarskom jazyku dňa desiateho februára jeden tisíc deväťsto štyridsať sedem.

Za Zväz sovietskych socialistických republík: V. M. MOLOTOV, A. BOGOMOLOV

Za Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska: ERNEST BEVIN, DUFF COOPER

Za Spojené štáty americké: JAMES E. BYRNES, JEFFERSON CAFFERY

Za Austráliu: JOHN A. BEASLEY

Za Bieloruskú sovietsku socialistickú republiku: K. KISELEV

Za Kanadu: GEN. V. VANIER

Za Československo: JAN MASARYK, Dr. V. CLEMENTIS

Za Indiu: SIR SAMUEL RUNGANADHAN

Za Nový Zéland: W. J. JORDAN

Za Ukrajinskú sovietsku socialistickú republiku: I. SENIN

Za Juhoafrickú Úniu: W. C. PARMINTER

Za Ľudovú federatívnu republiku Juhoslávie: STANCE SV. SIMIČ, RODOLUB ČOLAKOVIČ, GREGORIC

Za Maďarsko: GYÖNGYÖSSI

Vyhlásenie nemeckého veľvyslanca

Vyhlásenie nemeckého veľvyslanca v Maďarsku Alexandra Arnota pre denník Magyar Hírlap 6. 9. 1993:

„Ešte pred zmenou režimu nemeckí politici poukazovali na vynikajúce postavenie nemeckej menšiny v Maďarsku. Ako pozitívny príklad – v porovnaní s rumunskou praxou – sa spomínalo zaobchádzanie s nemeckou menšinou. V súčasnosti však zaznievajú mnohé sťažnosti z radou nemeckej menšiny. Ako to vidíte Vy?

„Môžem s plnou zodpovednosťou vyhlásiť, že hodnotenie nemeckých politikov bolo nesprávne. Postavenie nemeckej menšiny, ktoré zdedil demokratický režim, nie je dobré. Táto stratila svoju identitu a ešte významnejšie stratila aj svoj jazyk. Bolo to preto, že bola zbavená škôl. Naproti tomu nemecká menšina v Rumunsku si zachovala identitu, pestuje bohatý kultúrny život a jej situácia je omnoho lepšia než Nemcov v Maďarsku. Kým rumunskí, slovenskí a vojvodinskí Maďari aj naďalej hovoria po maďarsky, v Maďarsku nielen Nemci, ale aj ostatné národnosti nemohli si uchrániť svoju identitu a v roku 1944–45 v Maďarsku zatvorili nemecké, po nich roku 1960 aj slovenské, srbské a chorvátske školy. Je pravda, že neskôr boli otvorené národnostné triedy, v ktorých sa trocha vyučovalo v materinskom jazyku. Pre maďarskú vládu spolupráca s Nemeckom slúži za vzor. Ozajstné významné veci sa ešte len budú realizovať a nastanú vtedy, ak sa v prax bude aplikovať menšinový zákon, avšak teraz všetko závisí od toho, ako sa v budúcich rokoch uvedie do praxe.“„Pokladáte za dostatočný počet tried v nemeckých školách a vyučovanie nemeckého jazyka?“

„Žiaľ, nie.“

„Podľa Vás príčina spočíva vo financiách?“

„Na príčine je viac vecí; výchova učiteľov, výchovno-vyučovacie pomôcky, vybavenie menšinovými učebnicami, ktoré sú v katastrofálnom stave. Sčasti je chyba aj v tom, že príliš málo času sa venuje výučbe materinského jazyka ako takého a iných predmetov v materinskom jazyku. Vzorom pre tunajšiu nemeckú menšinu a iné menšiny by mala byt prax počtu maďarských škôl v susedných štátoch. Samozrejme, ak sa uplatní v Maďarsku menšinový zákon, potom aj tunajšie menšiny budú mat viac škôl a v takom počte ako v súčasnosti Maďari za hranicami.“

Připravili: Ing. Šuranský, JUDr. O. Tuleškov,

Vydalo Křesťanskosociální hnutí ve spolupráci s OR Klubu českého pohraničí v Praze 10 jako svou 58. publikaci určenou pro vnitřní potřebu vlasteneckých organizací. Publikace neprošla autorskou ani jazykovou úpravou. Praha, listopad 2002. Kontaktní adresa: JUDr. Ogňan Tuleškov, Na Čihadle 18, 160 00 Praha-Dejvice. Webová stránka: www.ksl.wz.cz E-mail: vydavatel@seznam.cz