Výzva signaTárom Trianonskej mierovej zmlUvy, parížskej mierovej zmluvy a Záverečného aktu KBSE v Helsinkách  I

Ing. P. Martinický, ing. A. Marko

Slovenská spoločnosť na obranu demokracie a humanity v Brati­slave

 

PREDSLOV

Autormi „Výzvy signatárom Trianonskej mierovej zmluvy, Parížskej mie­rovej zmluvy a Helsinského Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe“ sú členovia Slovenskej spoločnosti na obranu demokra­cie a humanity, zástancovia občianskej spoločnosti, demokratického dialógu a pokojného spolunažívania medzi občanmi, národmi a štátmi. Upozorňujú v nej zainteresované mocnosti a štáty na politické dôsledky záverov konferencie „Maďarsko a Maďari v zahraničí“, ktorá bola v Budapešti 4. a 5. júla 1996.

Ako je známe, Spoločné vyhlásenie predstaviteľov zahraničných Maďarov, maďarskej vlády a parlamentných strán Maďarskej republiky (MR) vyvolalo oprávnenú negatívnu reakciu v susedných štátoch a v medzinárodnej verejnosti.

Závery budapeštianskej konferencie nemožno chápať ako prostý prejav starostlivosti maďarského štátu o maďarské menšiny v susedných krajinách s cieľom udržať a rozvíjať ich identitu, ale ako zasahovanie do vnútorných vecí suverénnych štátov s nedohľadnými následkami pre politickú stabilitu celého regiónu. Najmä nástojčivú a jednoznačnú požiadavku autonómie pre príslušníkov maďarských menšín na etnickom princípe treba kvalifikovať ako snahu o narušenie existujúcej rovnováhy medzi maďarskými menšinami a väčšinovými národmi v susedných krajinách.

Je mylné sa domnievať, že autonómia na etnickom princípe je najlepšou cestou, ako zabezpečiť
národnostnú, kultúrnu, náboženskú a jazykovú iden­titu menšín. Ako dokazuje skutočnosť, stačí vysoká úroveň individuálnych menšinových práv na Slovensku, ktorými príslušníci maďarskej men­šiny dis­ponujú, na záchranu a rozvoj ich identity.

Stabilitu regiónu ohrozujú nielen údajné nedodržiavanie a porušovanie práv príslušníkov etnických menšín, ale predovšetkým ich rastúce a neo­právnené požiadavky, najmä maďarských menšinových politikov, ako o tom svedčí Spoločné budapeštianske vyhlásenie.

Naviac aj negatívne historické skúsenosti hovoria o tom, že Maďarmi požadovaná autonómia na etnickom princípe nie je konečným cieľom, ale cestou, ako pretvoriť menšinovú otázku na mocenský faktor medzi dvomi štátmi.

Autori „Výzvy“ upozorňujú na všetky tieto úskalia a nebezpečenstvá, pri­čom ich argumenty sa zakladajú na faktoch, vychádzajú z histórie slovensko-­maďarských vzťahov, z reálneho postavenia a úrovne práv maďarskej menši­ny v Slovenskej republike (SR) a slovenskej menšiny v Maďarsku, poukazujú na prípadné nepriaznivé dôsledky tak pre vzájomné medzištátne vzťahy, ako aj pre politický vývoj celého stredoeurópskeho regiónu a na zodpovednosť signatárov mierových zmlúv a garantov medzinárodnej bezpečnosti.

„Výzva“ nie je len apelom na mocnosti a štáty, ktorým stabilita tohto európskeho regiónu leží na srdci, ale autori v nej formulujú aj návody, ako treba predísť politickej destabilizácii a riešiť problémy maďarských etnic­kých menšín k vzájomnej spokojnosti menšinového i väčšinového spolo­čenstva.

PhDr. Ladislav Deák
Historický ústav SAV
Bratislava

 

Dôvody „Výzvy“

Dňa 19. marca 1995 bola podpísaná a dňa 26. marca 1996 Národnou radou SR (parlament SR) ratifikovaná Medzištátna zmluva o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou.

Predstavitelia NATO a Európskej únie (EÚ) a ďalších integračných štruktúr a štátov prijali podpísanie a ratifikáciu zmluvy pozitívne v nádeji, že vzájomne zmierni a odstráni napätie, ktoré vznikalo medzi SR a MR.

Vytvorenie pokojného spolunažívania občanov oboch štátov je jedným z predpokladov začlenenia SR a MR do NATO, EÚ a iných integračných štruktúr. Dodržiavanie ducha a litery slovensko-
-maďarskej základnej medzištátnej zmluvy a ďalších medzinárodných zmlúv a dohovorov má umožniť dosiahnuť tieto ciele.

Skutočnosť:

·           V júli 1996 časť poslancov maďarského parlamentu vyzvala signatárov Trianonskej mierovej zmluvy, aby preskúmali dodržiavanie práv maďarskej menšiny na Slovensku podľa ustanovení tejto zmluvy.

·           Úrad predsedu maďarskej vlády a Úrad pre Maďarov v zahraničí usporiadali v dňoch
4. a 5. júla 1996 v Budapešti stretnutie predstaviteľov maďarskej vlády a maďarských parlamentných politických strán s orgánmi, ktoré zastu­pujú záujmy spoločenstiev Maďarov, žijúcich za hranicami. Na tejto konfe­rencii prerokovali politicko-strategické otázky vzťahov Maďarska a za­hraničných maďarských spoločenstiev.

·           Z rokovania konferencie vydali „SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE“.

Výzva poslancov maďarského parlamentu a SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE smeruje do susedných štátov, v ktorých žije maďarská menšina. Obracajú sa na signatárov Trianonskej mierovej zmluvy a určujú program svojej činnosti a svojich cieľov.

Uvedené skutočnosti nám dali podnet a dôvod na napísanie tejto „Výzvy“. Chceme ňou prispieť „pohľadom z druhej strany“ k lepšiemu poznaniu danej problematiky a tým aj k pokojnému riešeniu napätia a sporov medzi slovenskou a maďarskou stranou.

 

 

 

 

 

1.    Trianonská mierová zmluva

Trianonská mierová zmluva je súčasťou systému mierových zmlúv, prija­tých po skončení prvej svetovej vojny, počnúc mierovou zmluvou Versaillskou a Saint Germainskou, ktoré podpísali víťazné štáty DOHODY so štátmi, ktoré začali túto vojnu t.j. s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom (lepšie povedané jeho nástupnickými štátmi Rakúskom a Maďarskom).

Rakúsko-Uhorsko bolo mnohonárodným štátom, na čele ktorého stáli a jeho politiku riadili výlučne predstavitelia rakúskych a maďarských vládnucich kruhov.

Prvú svetovú vojnu rozpútali Nemecko a Rakúsko-Uhorsko s cieľom zmoc­niť sa nových území a národov a rozšíriť tým svoju moc. Na to povolali do zbrane aj slovanské a iné nemaďarské obyvateľstvo Rakúsko-Uhorska.

1.1  Stručný pohľad do dejín

Pri sťahovaní národov v 5. a 6. storočí celý priestor od Baltu po Jadran osídlili slovanské kmene. Na území dnešného Slovenska, ale i Maďarska, býva­li Sloveni – predchodcovia Slovákov, o čom svedčia archeologické nálezy.

Už v roku 623 sa tu zrodil, v súvislosti so zápasom s prisťahovaným výbojným nomádskym kmeňom Avarov, štátny útvar predkov Slovákov – Samova ríša.

V 9. storočí zjednotením pôvodného Nitrianskeho a Moravského kniežatstva vznikol rannofeudálny štát Veľká Morava, ktorý sa za panovania kniežaťa Sväto­pluka vyformoval na Veľkomoravskú ríšu. K tomuto štátu z dnešného územia Maďarska priamo alebo nepriamo patrili severná a stredná časí Zadunajska, oblasti medzi Dunajom a Tisou a značná časť Zatisia. Jej panovník Rastislav pozval z Byzantska vierozvestcov a učiteľov Konštantína (Cyrila) a Metoda. Pá­pež Hadrián II. v roku 869 na ich návrh povolil na Veľkej Morave ako bohoslu­žobnú reč sloviensky jazyk. V tom čase boli bohoslužobnými jazykmi len latinči­na, gréčtina a hebrejčina. Na Slovensku,
v Nitre, bolo založené prvé biskupstvo v strednej Európe a už v roku 828 vysvätený prvý kresťanský kostol.

Maďarské kmene prišli do tejto oblasti od Uralu pol tisícročia neskôr, kon­com 9. storočia. Robili koristnícke výpady do západnej Európy a po porážke na Lechfelde v Nemecku roku 955 sa trvale usadili v Panónii medzi Blatenským jazerom a Dunajom. Rozvrátili štát Veľkú Moravu a na jej území sa stali domi­nujúcou mocenskou silou. Od Slovienov sa naučili obrábať pôdu, stavať domy, spravovať štát a prijali kresťanstvo. Svedčí o tom aj prevzatie vyše 1 200 slov slovienskeho pôvodu z uvedených činností. Maďarskí panovníci postupne rozširovali štát aj na územie obý­vané Nemaďarmi – Slovákmi, Chorvátmi, Srbmi a Rumunmi, takže sa časom vytvoril mnoho­národný feudálny štát Uhorsko. Po prevzatí kresťanstva sa v Uhorsku stala štátnou rečou latinčina.

Po porážke uhorského vojska v bitke pri Moháči roku 1526 začali do oblasti strednej Európy prenikať Turci. Časť maďarského etnika utekala pred nimi na územie, kde žilo slovenské etnikum. Tak sa maďarské osídlenie posúvalo na sever. Po vytlačení Turkov sa časť Slovákov presídlila na juh, na územie, ktoré bolo po odchode Turkov vyľudnené.

Uhorsko bolo v tom čase súčasťou habsburskej ríše. V roku 1780 nastúpil na habsburský trôn cisár Jozef II., ktorý zavádzal reformy v štátnej správe. Namiesto latinčiny chcel aj v Uhorsku zaviesť nemčinu ako úradný jazyk.

Vládnuca maďarská šľachta sa proti tomu postavila a dosiahla, že v Uhorsku sa stala úradnou rečou maďarčina.

V rokoch 1784–1787 bolo v Uhorsku sčítanie ľudu. Z celkového počtu 8 miliónov obyvateľov
bolo Maďarov len 28,9 % a Nemaďarov 71,1 %. Už v roku 1792 začal vydávať uhorský stavovský snem a po ňom aj správne jednotky štátu stolice, zákony a nariadenia len v maďarčine. Postupne zaviedli povin­nosť používať maďarčinu v úradnom styku. Aj v školách zavádzali maďarčinu ako vyučovací jazyk. Podľa zákona z roku 1830 nik nemohol nastúpiť do verej­ného úradu, a to ani v oblastiach, kde žili nemaďarské národy, ak neovládal maďarčinu. Od roku 1840 sa museli všetky matriky viest v maďarskom jazyku. Najväčšia maďarizácia nemaďarských národov na­stala po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867.

V roku 1868 uhorský snem prijal národnostný zákon, podľa ktorého „všetci štátni občania Uhorska, i podľa ústavy i z hľadiska politického tvoria jeden národ, nedeliteľný maďarský národ“.

V roku 1907 prijal uhorský snem na návrh ministra školstva grófa A. Appo­nyiho nové školské zákony, podľa ktorých boli zrušené takzvané menšinové, prevažne slovenské školy. Do roku 1918 ostalo na Slovensku len 140 obecných škôl s vyučovacím jazykom slovenským. Maďarských škôl bolo 3 084. Na Slo­vensku nebola vtedy ani jedna slovenská stredná škola s vyučovacím jazykom slovenským.

Predstavitelia uhorských vlád neuznávali Slovákov ako osobitný národ v štá­te, zobrali im školy, kultúrne ustanovizne, do kostolov zavádzali maďarčinu, vo verejnej správe nemohol byt zamest­naný Slovák, ak sa neprihlásil k maďarskej národnosti a nepomaďarčil si meno. Názvy slovenských obcí a miest dostali maďarskú formu a štátni úradníci komunikovali výlučne po maďarsky.

Márne boli všetky prosby a žiadosti slovenských národovcov na cisára a vládu, aby dovolila v školách a úradoch na území obývanom Slovákmi používať slovenčinu. Keď sa zistilo, že študenti na maďarských gymnáziách na Sloven­sku hovoria po slovensky alebo vlastnia slovenské knihy, vylúčili ich zo školy.

V súvislosti so zrušením posledných troch slovenských gymnázií v rokoch 1874–1875, ktoré si Slováci vybudovali zo súkromných zbierok od roku 1862, uhorský ministerský predseda Koloman Tisza vyhlásil: „Slovenský národ ne­poznám.“ Zákon registroval Slovákov i iné nemaďarské národy v Uhorsku, okrem Chorvátov, len ako folklórnu zložku maďarského národa. Béla Grün­wald, zvolenský podžupan, roku 1878 vo svojej brožúrke „Felvidék“ (maďar­ský názov pre
Slovensko) s radosťou napísal: „V Hornom Uhorsku (Slovensko) stredné školy sú ako stroje, do ktorých na jednom konci dávajú slovenských chlapcov a na druhom konci vypúšťajú z nich hotových Maďarov.“

Cieľ apponyiovských školských zákonov určil ich tvorca: do 40 rokov poma­ďarčiť v Uhorsku tam žijúce národy. Za tým účelom uhorské ministerstvo škol­stva nariadilo na školách, kde žili nemaďarské národy, výučbu maďarčiny v rozsahu 13 až 32 hodín týždenne. Plnenie tejto úlohy učiteľmi bolo kontrolované.

Výsledkom násilnej maďarizácie a falšovania výsledkov sčítania obyvateľ­stva za súčasného zastrašovania a psychického nátlaku bolo, že v roku 1910 oproti roku 1784–87 poklesol v Uhorsku počet Nemaďarov zo 71,1 na 51,9 % a podiel Maďarov vzrástol z 28,9 na 48,1 %

Do metód maďarizácie patrilo aj odnímanie detí slovenským rodičom, zbie­ranie sirôt a polosirôt a ich odvážanie na Dolnú zem, na územie, kde žili Maďa­ri. Deti odovzdávali na trhoch maďarským gazdom ako pomocné sily. Mnohé z týchto detí utekali domov pozdĺž ciest a železničných tratí a časť z nich pri tom zahynula.

V priebehu 19. a 20. storočia sa zintenzívnil príliv Maďarov na územie Slo­venska na miesta učiteľov, úradníkov v štátnej správe, v bankách, na železnici, na poštách a podobne. Slovák mohol byť na týchto miestach zamestnaný len vtedy, keď ovládal maďarčinu, prihlásil sa za Maďara a pomaďarčil si meno. Aj farské úrady obsadzovali kňazmi, ktorí neovládali slovenčinu. Biskupi boli výlučne maďarskej národnosti.

Na maďarských ministerstvách dokonca ešte za prvej svetovej vojny robili plány, zamerané na intenzívnejšie osídľovanie Maďarov pozdĺž severnej hrani­ce Slovenska.

1.2  Prvá svetová vojna

Vojakov-Nemaďarov v rakúsko-uhorskej armáde posielali bojovať proti Srb­sku, Rusku a neskôr aj proti Taliansku a Rumunsku. Rumuni z Uhorska museli teda bojovať aj proti armáde Rumunska.

Mnohí z vojakov rakúsko-uhorskej armády sa dostali do zajatia hlavne v Rusku, ale i prebiehali v celých jednotkách, aj plukoch na stranu armád Dohody, lebo odmietali bojovať za štát, ktorý im upieral základné ľudské a národné práva a násilne ich asimiloval.

Na strane mocností Dohody rozvinuli propagačnú kampaň významní českí a slovenskí politici, najmä profesor T. G. Masaryk, generál M. R. Štefánik (hodnosť generála získal ako vojak-letec francúzskej armády v prvej svetovej vojne) a Dr. E. Beneš. Cieľom kampane bolo presvedčiť štátnikov Dohody o potre­be dezintegrovať Rakúsko-Uhorsko, pretože bolo nástrojom nemec­kého imperializmu a žalárom národov. Štátnici Dohody vyhoveli žiadosti vedúcich pred­stavi­teľov česko-slovenského (čs.) odboja organizovať čs. vojsko-légie vo Fran­cúzsku, Rusku a Talian­sku. Takto sa Česi a Slováci zapojili do boja proti svo­jim utlačovateľom. Mimoriadny úspech
dosiahli čs. légie, keď po boľševickej revolúcii roku 1917 obsadili celú sibírsku železnicu zo stredného Ruska až po Vladivostok. Týmto, po kapitulácii Ruska, zabránili odchodu asi miliónu zajat­cov z nemeckej a rakúsko-uhorskej armády domov. Takto znemožnili opäť ich poslať na front, najmä pri jarnej nemeckej ofenzíve na Paríž roku 1918. V tejto forme čs. légie významnou mierou prispeli k víťazstvu štátov Dohody.

Štátnici Dohody uznali oprávnenosť boja Čechov a Slovákov za svoje oslobo­denie a čs. vládu, sídliacu v Paríži, uznali za spojenca a bojujúcu stranu. Prezident USA T. W. Wilson povedal: „Svojím konaním a bojom ste dokázali svoje právo na slobodu a my sme to len uznali.“ Ministerský predseda vlády Veľkej Británie Lloyd George vyhlásil: „Konanie čs. armády na Sibíri možno porovnať s postupo­m Alexandra Macedónskeho do Perzie… Čs. vojsko na Sibíri, v cudzej zemi, sa zorga­nizovalo a vytvorilo aj civilnú správu, svoje zásobovanie a bojovalo. Tým váš národ preukázal svoje odhodlanie a schopnosti a my to len uznávame.“

1.3  Po skončení prvej svetovej vojny

Na mierovej konferencii po skončení prvej svetovej vojny a pri podpiso­vaní zmlúv vo Versailles, St. Germain-en-Laye a v Trianone sa zúčastnila aj Československá republika (ČSR). Mierová konferencia sa konala pod vedením prezidenta USA T. W. Wilsona, prezidenta Francúzka R. Poincarého a minis­terského predsedu G. Clemenceaua, predsedu vlády Veľkej Británie Lloyda Georgea, ministerského predsedu Talianska Orlanda a ďalších významných štátnikov.

 

 

1.4  Ustanovenie Trianonskej mierovej zmluvy

1.4.1  Mierové spolužitie

V preambule mierovej zmluvy sa uvádza: „Vysoké zmluvné strany, uzná­vajúc, že k rozvoju súčinnosti medzi národmi a k tomu, aby sa im zaručil mier a bezpečnosť, treba prijať isté záväzky, že sa neuchýlia k vojne, budú udržiavať verejné vzťahy medzi národmi, založené na spravodlivosti a čestnosti, zacho­vávať predpisy medzinárodného práva, uznávať od súčasnosti záväzné normy rokovania vlád, dbať na spravodlivosť a svedomite dodržiavať všetky zmluvné záväzky uložené zmluvami vo vzájomných vzťahoch organizovaných národov, prijímajú túto zmluvu, ktorou sa zakladá Spoločnosť národov.“

1.4.2  Hranice s ČSR

Úlohou konferencie bolo stanoviť aj hranice ČSR a Maďarskom, čo bolo pre veľkú premiešanosť obyvateľstva obťažne. Obe strany predložili množstvo do­kumentačného materiálu – mapy s topo­grafickými názvami obcí, chotárov a riek, údaje o sčítaní obyvateľstva a podobne. Zohľadňo­vali sa otázky etnické, hospodárske, geografické, dopravné i bezpečnostné.

Keďže sa slovensko-maďarská etnická hranica nedala určiť presne a v oboch štátoch zostali men­šiny, ČSR sa usilovala o obojstranne vyvážené počty menšín na oboch stranách hranice (napríklad len v samotnej Budapešti žilo 90 tisíc Slovákov). Slovenské obce boli v Maďarsku aj južne od Dunaja, v Pilišskom pohorí, sporadicky v pásme až po Budapešť a východne od Budapešti až po Miškovec (Miskolc), ako aj v juhovýchodnej časti Maďarska. Hranica bola určená približne stredom národnostne zmiešaného územia. Dokonca hneď za hranicou ešte v roku 1945 žilo 110 tisíc Slovákov.

1.4.3  Ochrana menšÍn na území Maďarska

Trianonská mierová zmluva v časti – „Ochrana menšín“ Maďarsku prikazuje:

Článok 54: „Maďarsko sa zaväzuje, že ustanovenia, obsiahnuté v tomto oddiele, budú uzná­vať za základné zákony, že žiaden zákon, žiadne nariadenie, ani žiaden úradný úkon nebude v nesúhlase alebo v rozpore s týmito ustanoveniami a že žiaden zákon, žiadne nariadenie, ani žiaden úradný úkon, zameraný proti nim nebude platný.“

Článok 55: „Maďarsko sa zaväzuje, že poskytne všetkým obyvateľom Maďarska úplnú a naprostú ochranu života a slobody bez ohľadu na ich pôvod, štátne občianstvo, jazyk, rasu
 alebo náboženstvo.“

Článok 58: „Všetci občania Maďarska budú rovní pred zákonom a budú používať rovnaké občianske a politické práva bez ohľadu na rasu, jazyk alebo náboženstvo ... Štátnym občanom Maďarska sa nebude ukladať žiadne obmedzenie, keď pôjde o slobodné používanie akéhokoľvek jazyka či v súkromnom alebo obchodnom styku, či vo veciach týkajúcich sa náboženstva, tlače alebo verejných prejavov akéhokoľvek druhu, či na verej­ných zhromaždeniach.“

„Keby maďarská vláda zaviedla nejaký oficiálny jazyk, bude napriek tomu poskytnutá príslušníkom Maďarska iného jazyka než maďarského primeraná možnosť, aby pred súdmi používali svoj jazyk ako ústne, tak aj písomne.“

„S príslušníkmi maďarského štátu, ktorí patria k etnickým alebo náboženským menšinám, sa bude podľa práva a skutočnosti za rovnakých záruk zachádzať tak isto ako s ostatnými občanmi maďarskými. Najmä budú mat rovnaké práva z vlastných síl si zakladať, riadiť a dozerať na ústavy ľudomilné, náboženské alebo sociálne, školy a iné ústavy výchovné s právom používať tam voľne svoj jazyk a slobodne tam vykonávať svoje náboženstvo.“

Článok 59: „Vo verejnom vyučovaní poskytne maďarská vláda v mestách a okresoch, v ktorých žije značný zlomok maďarských príslušníkov iného jazyka než maďarského, primerané možnosti, zaisťujúce, aby sa deťom týchto maďarských príslušníkov dostalo v obecných školách vyučovania v ich vlastnej reči. Toto ustanovenie nebude však maďarskej vláde brániť, aby urobila povinným vyučovanie maďarčiny v uvedených školách.“

„V mestách a okresoch, v ktorých je usídlený značný zlomok maďarských príslušníkov, patriacich k etnickým, náboženským alebo jazykovým menšinám, zabezpečí sa týmto menšinám slušný podiel pôžitkov a finančných čiastok, ktoré sa majú vynaložiť na výchovu, náboženstvo alebo ľudomilné verejné fondy podľa rozpočtu štátneho, rozpočtov obecných alebo iných.“

Článok 60: „Maďarsko súhlasí s tým, že predpisy predchádzajúcich článkov tohto oddielu, týkajúce sa príslušníkov menšín rasových, náboženských alebo jazykových, zakladajú zväzky záujmu medzinárodného a budú používať záruky ochrany Spoločnosti národov. Nesmú sa meniť bez súhlasu väčšiny v Rade Spoločnosti národov. Mocnosti spojené a združené v Rade sa zaväzujú, že každá, pokiaľ sa jej týka, neodoprie svoj súhlas s takými zmenami uvedených článkov, ktoré by v predpísanej forme schválila väčšina Rady Spoločnosti národov.“

„Maďarsko súhlasí s tým, že každý člen Rady Spoločnosti národov bude mať právo upozorniť Radu na každé porušenie ktoréhokoľvek z týchto záväzkov, ktoré vzniklo alebo hrozí a že Rada bude môcť zvoliť postup a vydávať také pokyny, aké sa jej za daných okolností budú zdať vhodné a účinné.“

„Maďarsko súhlasí ďalej s tým, aby sa každý rozporný názor, ktorý by o právach alebo skutkových otázkach, súvisiacich s uvedenými článkami, vznikol medzi maďarskou vládou a ktoroukoľvek z mocností spojených a združených, alebo ktoroukoľvek inou mocnosťou, ktorá je členom Rady Spoločnosti náro­dov, pokladal za spor rázu medzinárodného podľa znenia článku 14 do­hovoru Spoločnosti národov. Maďarská vláda súhlasí, aby každý takýto spor, ak to bude žiadať druhá strana, bol predložený Stálemu medzinárodnému súdnemu dvoru, ktorého rozhodnutie bude konečné a bude mať takú istú záväznú moc a účinnosť ako rozhodnutie podľa článku
13 tejto zmluvy.“

1.4.4  Uplatňovanie Trianonskej mierovej zmluvy v praxi

Po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy Maďarsko požiadalo o vstup do Spoločnosti národov. Pri tejto príležitosti zástupca Maďarska gróf Bánffy povedal, že „v mene národa a vlády… budú sa zachovávať medzinárodné zmluvy a záväzky“.

V zahraničnej politike proti Trianonu

Po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy všetky maďarské vlády takmer pravidelne zasielali do Spoločnosti národov sťažnosti na ČSR, ako tvrdili ,,pre nerešpektovanie práv maďarskej menšiny v ČSR“.

Z Maďarska vysielali do Európy mnoho politikov, ktorí sa rôznym spôsobom snažili presvedčiť verejnosť, ale i vedúcich politikov štátov Dohody o ne­správnosti Trianonského mieru. Tak napríklad v roku 1927 rozvinulo Maďarsko vo svete za pomoci anglického lorda V. H. Rothermerea a jeho novín Daily Mail veľkú kampaň za revíziu Trianonskej mierovej zmluvy. V rámci kampane navr­hovali podstatné posunutie hranice medzi ČSR a Maďarskom na sever. Vyslan­ci maďarských vlád presviedčali priamo signatárov Trianonskej mierovej zmlu­vy o jej nespravodlivosti. V skutočnosti im nešlo len o posunutie hranice, ale o začlenenie celého Slovenska k Maďarsku. Keď roku 1933 prevzal v Nemecku vládu A. Hitler, pochopili, že on zameria svoje úsilie na revíziu povojnového územného usporiadania, stanoveného mierovými zmluvami Versaillskou, Saint--en-Laye a Trianonskou.

V roku 1936 najvyšší predstaviteľ maďarského štátu regent M. Horthy nav­štívil A. Hitlera, s ktorým sa dohodol, že ČSR musí byt odstránená „ako rakovi­nový nádor Európy“ .

Úsilie maďarských vlád a nimi šírenej propagandy bolo čiastočne úspešné pri nanútení mníchovského diktátu ČSR. Vtedy britský premiér N. Chamberlain a ministerský predseda Francúzska E. Daladier uverili, že A. Hitlerovi ide len o Nemcov v ČSR. Súčasťou mníchovského diktátu bola aj viedenská arbitráž, ktorú na naliehavé presviedčanie maďarskej vlády dohodli za Nemecko Joa­chim von Ribbentrop a za Taliansko gróf G. Ciano. Na arbitrážnych rokova­niach Maďar­sko predložilo štatistické údaje a mapy na základe štatistík zo sčítania obyvateľstva z roku 1910, teda z obdobia, keď v Uhorsku vrcholila najväčšia maďarizácia a keď údaje boli zhro­mažďované za súčasného zastrašo­vania Slovákov a falšovania výsledkov sčítania obyvateľstva.
Arbitri odmietli postupovať podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 1930 a vôbec nebrali na vedomie prítomnosť Slovákov v potrianonskom Maďarsku. Viedenská ar­bitráž bola diktátom veľmocí – „Mníchovom pre Slovensko“, ktorá pod nátla­kom a hrozbou za priamej pomoci nacistického Nemecka a fašistického Talianska Slovensko územne okyptila.

Vo vnútornej politike voči menšinám v Maďarsku

Po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy otvorili v Maďarsku niekoľko škôl s vyučovacím jazykom slovenským, ktoré čoskoro zrušili. Slovenské deti museli chodiť do maďarských škôl. Vláda nevydala ani jednu učebnicu v slovenskom jazyku. Na dvoch učiteľských ústavoch zaviedli nepovinný kurz slo­venčiny, ale keď sa naň Slovák zapísal, vystavil sa osobným útokom.

Vedením národnostnej politiky poverili od roku 1922 národnostný odbor Úradu ministerského predsedu. Vedúcim jeho slovenského oddelenia sa stal renegát A. Pechány. Do škôl na slovenských mestách a dedinách a mestách dával zásadne maďarských učiteľov. Prísne kontroloval úroveň vedomostí v maďarčine. Deti sa nesmeli ani mimo vyučovania zhovárať po slovensky. Kontroloval Slovákov pri vzájomnom styku, ich korešpondenciu i to, akou rečou rozprávajú v súkromí. V kostoloch sa odbavovali bohoslužby len v maďarčine; metódy maďarizácie zabezpečovali najmä učitelia, notári a kňazi. Svoje úsilie vyjadril A. Pechány slovami: „Je v záujme maďarského národa, aby okolie Bu­dapešti nepripadalo cudzincom ako oblasť národnostných menšín, aby si naši zahraniční hostia náhodou nevytvorili falošné predstavy o národnej jednote maďarského štátu, čo by hnalo vodu na mlyn len našim zloprajným susedom… Dobrým vlastencom môže byť len ten, kto tomuto procesu (pomaďarčovaniu) pomáha – nehľadiac na to, či je Slovák alebo nie. Kto sa postaví proti týmto tendenciám, nahráva nepriateľom Maďarska, ak ich do­konca nepodnecuje: Jedinou alternatívou národných menšín v Maďarsku je pomaďarčiť sa.“

V školách s deti pred začiatkom vyučovania modlili „Verím v jedného Boha, verím v jednu vlasť, verím v znovuzrodenie Veľkého Maďarska“. V celom škol­skom systéme sa zameriavali na výchovu žiakov len v maďarskom národnom povedomí. Pre slovenské deti nejestvovalo ani označenie „Slovák“ a vo výučbe sa zameriavali len na maďarské dejiny.

Podľa maďarskej štatistiky z roku 1920 ovládalo, vykázalo, respektíve ovlá­dalo materinský jazyk slovenský 399 176 občanov, ale k slovenskej národnosti sa prihlásilo len 141 918 občanov. Prihlásiť sa k slovenskej národnosti sa aj vtedy vyžadovala odvaha. Podľa publikovaného údaja historikov žilo v Maďarsku viac ako 500 tisíc Slovákov.

1.4.5 Maďarská menšina na Slovensku

Povinnosti voči menšinám v ČSR po jej vzniku stanovila mierová zmluva, podpísaná v roku 1919 v Saint Germain-en-Laye (a nie Trianonská mierová zmluva, ako mylne tvrdia maďarskí po­slanci). Požiadavky tejto zmluvy boli zakotvené do ústavy ČSR už v roku 1920, ako aj do nadväzných zákonov.

Maďarskej menšine na Slovensku sa zabezpečovali školy od detských jaslí, obecných škôl až po stredné humanitné a odborné školy. Na Karlovej univerzi­te v Prahe bola katedra maďarského jazyka. Mali svoje kultúrne organizácie, v kostoloch používali maďarčinu, mali mnoho svojich časopisov, knižníc a podobne pri podpore zo štátneho rozpočtu. Mali možnosť knihy aj dovážať.

V sociálnej oblasti bola v ČSR zavedená osemhodinová pracovná doba, zdra­votné poistenie, pen­zijné poistenie a platená dovolenka. Všetko toto bolo na vyššej úrovni ako v Maďarsku. Uplatňovalo sa všeobecné volebné právo a Maďari mali aj vlastné politické strany v čs. parlamente.

Napriek vyššie uvedenému maďarská vláda a organizácie neustále podne­covali nespokojnosť maďarskej menšiny na Slovensku. Predstavitelia maďarskej menšiny na Slovensku udržiavali, aj prostredníctvom agentov, priame spo­jenie s maďarskou vládou. Po dohovore s ňou stupňovali svoje požiadavky a podávali sťažnosti do Spoločnosti národov.

1.4.6 Viedenská arbitráž a jej dôsledky

Viedenská arbitráž z 2. 11. 1938 čiastočne splnila úsilie maďarských vlád o zmenu ustanovení Trianonskej zmluvy a hraniciach. V jej dôsledku Maďarsko zabralo 10 390 km² územia ČSR, na ktorom ostalo žiť aj 284 934 Slovákov.

Po príchode maďarskej okupačnej armády zaviedli na obsadenom území vojenský režim. Po jeho nastolení nastali etnické čistky, v rámci ktorých vy­hnali najskôr všetkých občanov českej národnosti a za nimi nasledovali desať­tisíce občanov slovenskej národnosti. V konfliktoch s okupačnou mocou boli niektorí Slováci aj zabití.

Podstatná časť slovenských škôl bola zrušená, 900 slovenských učiteľov vyhnali. Prepustili mnoho verejných a štátnych zamestnancov slovenskej, ale i maďarskej národnosti. Asi 700 železničiarov prepustili len preto, lebo sa hlásili za Slovákov, prípadne prihlásili deti do slovenských škôl. Prepustili aj tých, ktorí bolí organizovaní v odboroch a politických stranách. Na biskupský stolec v Košiciach nastúpil biskup maďarskej národnosti. Maďari pálili a ničili sloven­ské knihy a knižnice v obciach a školách. Pri domových prehliadkach vykrádali súkromný majetok Slovákov i strieľali do veriacich pred kostolom. Životná úro­veň podstatne poklesla.

O udalostiach na okupovanom území južného Slovenska napísal maďar­ský historik Loránt Tilkovszky, žijúci v Maďarsku, v knihe Južné Slovensko v rokoch 1939–1945: „Politika maďarskej vlády a Zjednotenej maďarskej stra­ny na Slovensku bola stále zdrojom bezprávia a príčinou
boľavých rán v každej spoločenskej vrstve na pripojenom území. Maďarizačná politika, uplatňovaná dôsledne v každom smere občianskeho života, mimoriadne sťažovala život Slovákom, ktorí sa dostali pod maďarské panstvo, takže sa neraz stával neznesiteľným. Maďarské vládnuce
triedy z Trianonu vyvodili poučenie, že s národnosťami zachádzali príliš liberálne, mierne a že práve nedostatok ‚pev­nej ruky‘ viedol k rastu a upevňovaniu dezintegračných úsilí národností.“

Po prepade Sovietskeho zväzu Nemeckom maďarská vláda vyslala na front druhú maďarskú armádu. Do tejto armády povolala hlavne príslušníkov národnostných menšín, aj nevojakov s krátkym výcvikom. Posielali ich na najťažšie úseky frontu. Druhá maďarská armáda bola počas Stalingradskej bitky pri prelomení frontu na Done takmer úplne zničená. Pri chaotickom ústupe vojaci v letných uniformách mrzli v 40stupňovom mraze. Na dôvernom zasadnutí zahraničného výboru maďarského parlamentu 23. 2. 1943 predseda maďarskej vlády M. Kállay mimoriadne straty maďarskej armády na východnom fronte zľahčoval takto: „Chvála Bohu, straty maďar­ského vojska sa netýkajú vo väčšej miere maďarského národa, pretože národnosti stratili viac."

Na východnom fronte zahynulo okolo 25 tisíc Slovákov z okupovaného úze­mia, čo predstavovalo až 20 % dospelého mužského obyvateľstva slovenskej národnosti.

V poslednom období pred príchodom frontu utekali Slováci z maďarskej ar­mády. Mimoriadne krutí maďarskí žandári ich chytali a nemilosrdne verejne po­pravovali, a to už aj pri podozrení z dezercie. Aby dolapili „zbehov“, poriadali hromadné záťahy na spôsob kruhovej poľovačky na zajace. Ozbrojený oddiel obkolesil obec a iná ozbrojená jednotka prehľadávala domy a možné skrýše.

Keď A. Hitler 14. 3. 1939 donútil Dr. J. Tisu, aby vyhlásil slovenský štát a 15. 3. 1939 prinútil prezidenta ČSR Dr. E. Háchu súhlasiť s vytvorením Protekto­rátu Čechy a Morava, prišiel čas aj pre maďarskú vládu. Dňa 23. 3. 1939 zaúto­čilo maďarské vojsko na východné Slovensko a obsadilo 1 897 km² územia so 41 tisíc obyvateľmi Slovákmi. Ani v jednej z obsadených 74 obcí nežili
Maďari. Keďže slovenské vojsko sa bránilo, boli to prvé výstrely a bombardovania v stred­nej
Európe zo strany Maďarska pred druhou svetovou vojnou. Maďarsko zaú­točilo na východné Slo­vensko nad rámec hraníc, stanovených viedenskou ar­bitrážou, a to napriek tomu, že Maďarsko len krátko predtým ako prvý štát diplomaticky uznalo nový slovenský štát, vyhlásený 14. 3. 1939.

Úsilie maďarských vlád počas druhej svetovej vojny

Úsilia o získanie celého Slovenska sa maďarské vlády nevzdali po celý čas druhej svetovej vojny. Na dosiahnutie tohto cieľa predkladali požiadavky v Berlíne a od roku 1943 vysielali svojich emisárov cez Ankaru aj s rozsiahlymi memorandami pre vládu Veľkej Británie a USA, v ktorých zdôrazňovali nevyhnutnosť pripojenia Slovenska k Maďarsku, čo odôvodňovali – podľa ich názo­ru – potrebou zmeniť „chybné“ rozhodnutie Trianonskej mierovej konferencie.

1.4.7  Dejinné poučenie

Predstaviteľ nemeckej menšiny v ČSR, predseda Sudetonemeckej strany K. Henlein v roku 1941 vo Viedni povedal: „Počas niekoľkých rokov sa sudet­ským Nemcom podarilo ohroziť vnútornú stabilitu ČSR tak zásadne a rozrušiť jej vnútorné pomery tak dokonale, že bola zrelá na likvidáciu. To sa mohlo stať jedine vďaka tomu, že všetci sudetskí Nemci sa stali národnými socialistami.“

K uvedenej problematike sa vyjadril aj M. Kozma, palatín hlavy maďar­ského štátu regenta M. Horthyho 12. 4. 1939 po okupácii a zániku ČSR, keď zdôraznil, že „požiadavky práv pre maďarské menšiny v susedných štátoch boli iba taktikou, ktorá mala priblížiť realizáciu strategického cieľa veľkého Uhorska, vyplňujúceho Karpatská kotlinu“.

2. Parížska mierová zmluva

Parížsku mierovú zmluvu podpísali po skončení druhej svetovej vojny „Mocnosti spojené a združené“ ako víťazné štáty na jednej strane a Maďarsko na druhej strane ako štát porazený. Pod­písali ju 10. 2. 1947 v Paríži.

Medzi „mocnosťami spojenými a združenými“ bola aj ČSR ako víťazný štát – jeho občania bojovali na strane víťazov.

V druhej svetovej vojne bojovali demokratické štáty a Sovietsky zväz proti úsiliu Nemecka, Talianska a Japonska a niektorých ďalších štátov o samovlá­du, v rámci ktorej chceli fyzicky zlikvidovať a asimilovať celé národy vrátane Čechov a Slovákov.

Zápas proti agresívnym silám mocností osi Berlín–Rím–Tokio viedli Veľká Británia s predsedom vlády W. Churchillom, USA s prezidentom F. D. Rooseveltom, Sovietsky zväz s J. V. Stalinom a Fran­cúzsko pod vedením Ch. de Gaulleom.

2.1  Ustanovenia mierovej zmluvy

V preambule zmluvy je uvedené:

„Zväz sovietskych socialistických republík, Spojené kráľovstvo Veľkej Bri­tánie a Severného Írska, Spojené štáty americké, Austrália, Bieloruská soviet­ska socialistická republika, Kanada, ČSR, India, Nový Zéland, Ukrajinská so­vietska socialistická republika, Juhoafrická únia a Ľudová federatívna republi­ka Juhoslávia ako štáty, ktoré sú vo vojnovom stave s Maďarskom a činne viedli vojnu proti európskym nepriateľským štátom značnými vojenskými sila­mi, označované v ďalšom ako „Mocnosti spojené a združené“ na strane jednej a Maďarskom na strane druhej;

Vzhľadom na to, že Maďarsko sa stalo spojencom hitlerovského Nemecka a zúčastnilo sa po jeho boku vojny proti Zväzu sovietskych socialistických republík, Spojenému kráľovstvu, Spojeným štátom americkým a iným spojeným národom, nesie svoj podiel zodpovednosti za táto vojnu."

2.2  Hranica s ČSR

„Časť I. Hranice Maďarska. Článok I.

4)      a) Rozhodnutie Viedenskej arbitráže z 2. 11. 1938 sa vyhlasujú za neplatné;

b) Hranica medzi Maďarskom a ČSR, od bodu, kde sa stýka hranica týchto dvoch štátov a Rakúska, k bodu, kde sa stýka hranica týchto dvoch štátov a Zväzu sovietskych socialistických republík sa týmto obnovuje, ako bola 1. 1. 1938, s výnimkou zmeny vyplývajúcej z ustanovenia nasledujúceho písmena;

c) Maďarsko postúpi ČSR obce Horvátjárfalu (Jarovce), Oroszvár (Rusovce) a Dunacsún (Čuňovo) s ich katastrálnym územím.“

2.3  Mierové spolužitie

„Časť II. Politické klauzuly. Oddiel 1. Článok 1.

1.      Maďarsko malo podľa dohody o prímerí urobiť opatrenie na rozpustenie všetkých politických, vojenských alebo polovojenských organizácií fašistického typu na svojom území, ako aj všetkých iné organizácie vyvíjajúce propagandu nepriateľskú Spojeným národom, počítajúc do toho propagandu revizionistickú a zaviazalo sa, že v budúcnosti nestrpí jestvovanie a činnosť organizácií tohto druhu, ktorých cieľom je zbaviť ľud demokratických práv.“

2.4  Ochrana menšín na území Maďarska

„Časť II. Politické klauzuly. Oddiel 1. Článok 1.

1.      Maďarsko urobí všetky potrebné opatrenia, aby zaistilo všetkým osobám, podliehajúcim
jeho právomoci, bez ohľadu na rasu, pohlavie, jazyk alebo náboženstvo používanie ľudských práv a základných slobôd, počítajúc do toho slobodu prejavu, tlače a publikácie, vyznania, politického presvedče­nia a verejného zhromažďovania.

2.      Maďarsko sa ďalej zaväzuje, že platné zákony v Maďarsku nebudú ani svojím obsahom, ani aplikáciou či priamo alebo nepriamo diskriminovať osoby maďarskej štátnej príslušnosti pre rasu, pohlavie, jazyk alebo náboženstvo, a to či už ide o ich osoby, majetok, zamestnanie, záujmy z povolania alebo záujmy peňažné, status, politické alebo občianske práva alebo hocijaké iné otázky.“

2.5  Výmena obyvateľstva

Po skúsenostiach z maďarskými vládami a maďarskou menšinou na Slo­vensku vláda ČSR žiadala na Parížskej mierovej konferencii, aby bol povolený odsun 200 tisíc obyvateľov ČSR maďarskej národnosti do Maďarska.

Veľmoci s odsunom nesúhlasili, ale navrhli a súhlasili s tým, aby sa usku­točnila medzi ČSR a Maďarskom výmena obyvateľstva na princí­pe dobrovoľnosti, podľa zásady, koľko sa prihlási na výmenu Slovákov v Ma­ďarsku, toľko Maďarov sa vysťahuje zo Slovenska do Maďarska. Vtedajší pred­seda maďarskej vlády J. Gyöngyösi uviedol, že podľa maďarskej štatistiky žije v Maďarsku len 75 tisíc Slovákov a preto „nebude čo vymieňať“.

Dohoda o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom bola podpísaná 27. 2. 1946. Na jej základe pôsobila v Maďarsku Čs. presídľovacia komisia. Jej úlohou bolo presviedčať maďarských občanov slovenskej národnosti, aby sa prihlásili na presídlenie. Počas svojho pôsobenia v Maďarsku komisia zistila, že v 416 obciach a mestách žilo 473 552 Slovákov. Na presídlenia sa ich prihlásilo 95 421.

Na Parížskej mierovej konferencii zástupca ministra zahraničia ČSR Dr. V. Cle­mentis povedal: „Maďarská vláda sa zaviazala v tlači aj rozhlase aktívne pod­porovať výmenu obyvateľstva, robila však pravý opak. Ba ešte viac. Miestne orgány v Maďarsku vykonávali systematický nátlak na Slovákov, aby odvolali svoje prihlášky. Roľníkom, ktorým bola podľa pozemkovej reformy pridelená pôda, ju hneď odobrali. Robotníci a zamestnanci boli vyhadzovaní z práce i z bytov… Používali sa najrozličnejšie prostriedky nátlaku, aby prihlásený počet Slovákov bol čo najmenší.
Odpoveď na otázku, prečo nemá byť tento menšino­vý problém vyriešený, bola len jedna: aby kedykoľvek v budúcnosti mohli Maďari vzniesť nárok na územnú zmenu hraníc s ČSR

Minister zahraničia ČSR Ján Masaryk na Parížskej mierovej konferencii odcitoval stať z knihy maďarského diplomata vo Washingtone J. Borsódyho, vydanej v roku 1945 pod názvom Maďarsko-slovenské zblíženie, v znení: „De­mokratické Maďarsko by veľmi pravdepodobne najskôr spolupracovalo so svo­jimi susedmi v nádeji, že tým zaistí práva pre maďarské menšiny a ďalej, že tým vytvorí priaznivé ovzdušie pre revíziu svojich hraníc. Nie je, pravda, ne­predstaviteľné, že by sa ktorákoľvek maďarská vláda mohla vzdať myšlienky revízie Trianonskej zmluvy.“

Napriek kampani proti presídleniu a napriek zastrašovaniu zo strany ma­ďarských úradov presídlilo sa na Slovensko 73 273 Slovákov. Do Maďarska sa zo Slovenska presídlilo 74 407 Maďarov (vrátane tých, ktorí odišli dobrovoľne).

2.6  Práva slovenskej menšiny v Maďarsku

Po druhej svetovej vojne bolo v Maďarsku otvorených päť základných škôl s vyučovacím jazykom slovenským. Všetky boli roku 1960 zrušené.

V súčasnosti existujú v Maďarsku dva typy takzvaných slovenských škôl. V prvom sa vyučujú po slovensky okrem slovenčiny štyri humanitné predmety. Prírodoveda a ostatné predmety sa vyučujú po maďarsky. Ide vlastne o dvojjazyčný typ národnostnej základnej školy a takýchto škôl je pat v celom Maďar­sku. Druhý typ (75 škôl) sú vlastne maďarské základné (všeobecnovzdelávacie) školy, kde sa všetky predmety okrem slovenského jazyka vyučujú po maďar­sky. Slovenčina sa vyučuje fakultatívne ako nepovinný predmet na úrovni cudzieho jazyka. Na strednom stupni vzdelávania majú Slováci dve gymnáziá, slovenskú triedu na pedagogickej škole, aj na strednej odbornej škole (hotelo­vej). Učiteľov pre „slovenské“ školy pripravuje Učiteľský ústav v Ostrihome, katedra slavistiky na budapeštianskej univerzite ELTE a Vysoká škola peda­gogická v Sege­díne. Plnohodnotné jednojazyčné slovenské školy v Maďarsku neexistujú v protiklade s existenciou mnohých jednojazyčných maďarských škôl pre maďarskú menšinu na Slovensku.

V kostoloch sa vykonávajú bohoslužby aj v slovenských obciach len v ma­ďarskom jazyku.

Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku a Slobodná or­ganizácia Slovákov v Maďarsku vypracovali analýzu pod názvom Postavenie slovenskej národnostnej menšiny v Ma­ďarsku. Z rozboru citujeme:

„Menšiny v Maďarsku majú tradične menej priaznivý spoločenský imidž a spoločenskú prestíž, než majoritný národ. Mimoriadne nepriaznivá je celková spoločenská prestíž slovenskej men­šiny a slovenskej kultúry všeobecne ako odraz vplyvu historicky vyvinutých a podmienených postojov väčšinového ná­roda k Slovákom. Vytvára to značné spoločenské bariéry a prekážky v bežnom živote jednotlivcov z radov menšín, ktoré sú neraz rozhodujúce pri ich indivi­duálnom etnickom zaradení sa. Otvorene sa prihlasovať k svojej nemaďarskej identite vždy bolo a neraz stále je pre príslušníkov menšín v bežnom živote spojené s neoficiálnou „drobnou“ spoločenskou diskrimináciou na najrôznej­ších úrovniach, s nižším spoločenským aj kultúrnym statusom, s prehliadaním, neraz ironizovaním a posmechom, zaznávaním a skrytým podozrievaním z ne­lojality voči štátu a spoločnosti. Toto tvorí živnú pôdu pre rýchlu asimiláciu a pomaďarčovanie. Prihlásiť sa za Maďara, splynúť s maďarským národom, prijať hodnoty maďarskej kultúry za svoje a ich verejné prezentovanie rýchlo odstra­ňuje akýkoľvek národnostný tlak zo strany maďarskej väčšiny a značne uľahču­je a zjednodušuje život každého Nemaďara…

Asimilačný proces v Maďarsku nezadržateľne pokračuje aj po páde komu­nizmu. Klesá počet žiakov, navštevujúcich výuku slovenčiny v menšinových školách, nepriaznivú tendenciu vývoja má sociálna skladba žiakov slovenských škôl, vytráca sa záujem hlavne mládeže o kultúrne podujatia nepočetných kultúrnych súborov atd."

V dôsledku uvedených skutočností, ako sa v Analýze uvádza, navštevuje hodiny slovenčiny už len asi 4–5 000 žiakov.

Predstavitelia Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, Slobodná or­ganizácia Slovákov v Ma­ďarsku, Združenie slovenských spisovateľov a Sku­pina inteligencie v Maďarsku zaslali 3. 4. 1989 otvorený list budapeštianskej vláde, parlamentu a masmédiám, v ktorom opisujú svoj osud v minulosti a v súčasnosti. Napísali v ňom okrem iného: „Žiaľ, my už vieme, čo znamená vy­chovať v slovenskej rodine dieťa, ktoré nevie po slovensky. A ani v kosto­le nehovorí farár našou materčinou. Ani len vo sviatočné dni. Ba čo viac, nedávno sa stalo, že počas omše, keď veriaci spievali po slovensky, sa farár ozval: máme maďarských hostí, spievajte po maďarsky.“ V liste konštatovali, že „ani jedno dieťa nechodí do slovenskej materskej školy, lebo takej niet“.

2.7  Práva maďarskej menšiny na Slovensku

V súčasnosti maďarská menšina na Slovensku má 290 materských škôl s vyučovacím jazykom maďarským (slovenčina sa vyučuje len ako cudzí pred­met), 115 materských škôl zmiešaných (so slovenskými aj maďarskými triedami), 268 maďarských a 31 zmiešaných základných škôl, 11 štátnych ma­ďarských gymnázií (k tomu jedno gymnázium súkromné a jedno cirkevné) a 8 gy­m­­názií zmiešaných, 6 maďarských a 17 zmiešaných odborných škôl, 4 ma­ďarské a 21 zmie­ša­ných odborných učilíšť, štúdium maďarského jazyka na univerzite, maďarské oddelenie na
Vysokej škole pedagogickej s vyše 700 po­slucháčmi, vyše 20 maďarských novín a časopisov čiastočne finančne doto­vaných zo štátneho rozpočtu, okolo 10 celoslovenských a 7 regionálnych ma­ďarských vydavateľstiev, 2 profesionálne maďarské divadlá, mnoho speváckych, tanečných a folklórnych súborov, maďarské bohoslužby v obciach a mestách s maďarskou menšinou, dvojjazyčné názvy obcí, miest, ulíc a ob­chodov, asi 900 knižníc s maďarskými knihami, možnosť
dovozu kníh z Ma­ďarska, denné vysielanie v maďarskom jazyku v rozhlase, pravidelné vysiela­nie v maďarskom jazyku v televízii a podobne. Tri maďarské strany z piatich sú zastúpené v Národnej rade SR (parlament).

2.8  Výsledky národnostnej politiky v Maďarsku a na Slovensku

V Maďarsku

Po skončení výmeny obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom ostalo žiť v ro­ku 1948 – podľa zistenia Čs. presídľovacej komisie – ešte 400 279 Slovákov. Pri poslednom sčítaní ľudu v Maďarsku v roku 1990 však už našlo odvahu prihlásiť sa k slovenskej národnosti už len 10 459 občanov a slovenčinu ako materinský jazyk si zapísalo 12 745.

Podľa odhadov predstaviteľov Slovákov v Maďarsku a viacerých odborníkov žije v súčasnosti v Maďarsku ešte 110 tisíc Slovákov, ktorých materinským jazykom je, prípadne bola slovenčina a z ktorých mnohí po slovensky ešte v rodinnom prostredí v istej miere komunikujú. Z týchto dôvodov nemožno považovať oficiálnu maďarskú štatistiku za hodnovernú. Dokladá súčasnú existenciu už len nepatrného pozostatku z celkového pôvodného počtu Slovákov v Maďarsku po roku 1918.

V roku 1990 zistený počet Slovákov v Maďarsku sa dosiahol kombináciou postupného znižovania slovenských škôl, nútenej výučby maďarčiny, núteného zanedbávania výchovy k národnému povedomiu Slovákov, nežičlivým posto­jom príslušníkov maďarského národa k národnostným menšinám a nadväznou diskrimináciou v spoločenskom, hospodárskom a náboženskom živote. Významnú úlohu vždy zahrávali aj sčítací komisári, ktorí pri sčítaní obyvateľstva pomáhali najmä starším občanom-Nemaďarom vypĺňať sčítacie hárky a zapisovali ich ako Maďarov, čím využívali ich nízku úroveň národného povedomia, ako aj hospodársku a sociálnu závislosť.

V dôsledku uvedených skutočnosti vydal 2. 12. 1994 Celoštátny výbor Zväzu Slovákov v Maďarsku Stanovisko, v ktorom okrem iného uviedli: „Slovenská menšina, žijúca na území našej vlasti sa dnes nachádza v nebezpečenstve úplnej asimilácie… Prosíme každého občana Maďarskej re­publiky, strany, or­ganizácie a masové médiá, aby pochopili naše snahy a našu činnosť, aby napomáhali bezkonfliktné hlásenie sa k slovenskej národnosti. Prosíme ich, aby porozumeli a ďalej rozchyrovali, že naša aktivita nesmeruje proti ostatným spoločenským skupinám a najmä nie proti maďarskej štátnosti, ale že slúži k zachovaniu slovenského národného bytia.“

Vo vyhlásení Slovákov v Maďarskej republike za dňa 29. 9. 1992 sa okrem iného uvádza: „Národnostné menšiny v Maďarskej republike sú od jej vzniku v roku 1918 až po súčasnosť vystavené cieľavedomej asimilácii. Ich súčasné nepriaznivé postavenie a celkový stav je výsledkom asimilačného procesu, majúceho charakter kultúrnej genocídy, ktorá s negatívne prejavuje najmä v ob­lasti národného povedomia, jazyka a kultúry.“

Poznámka: v Juhoslávii sa naposledy prihlásilo k slovenskej národnosti 70 tisíc občanov a v Rumunsku vyše 20 tisíc. Ich počet sa udržuje desiatky rokov. Umožňujú to hlavne slovenské školy, v Juhoslávii aj gymnázium s vyučovacím jazykom sloven­ským a oveľa tolerantnejšie prostredie voči menšinám, ako je tomu v Maďarsku.

Predstavitelia slovenskej menšiny v Maďarsku v uvedených dokumentoch prosia maďarskú verejnosť, aby bola tolerantná a umožnila Slovákom bezkonfliktne sa hlásiť k slovenskej národ­ností. Výzvy vydali v čase, keď nedostatok tolerancie a porozumenia v Maďarsku, ako aj cieľa­vedome riadená asimilácia priviedli slovenskú menšinu do stavu národnostnej agónie.

V rovnakom čase predstavitelia maďarskej menšiny na Slovensku považujú pojem menšina za urážlivý a chceli by byť v Slovenskej republike partnerským národom s právom na sebaurčenie. Za tým účelom a za podpory maďarskej vlády a maďarských politických strán sa domáhajú auto­nómie na etnickom princípe.

Rozdielne výsledky národnostnej politiky v Maďarsku a v Československu, teraz na Slovensku sú také viditeľné a presvedčivé, že nedávajú Maďarsku morálne právo kritizovať úroveň práv maďarskej menšiny na Slovensku.

Na Slovensku

Na Slovensku sa pri poslednom sčítaní ľudu v roku 1991 prihlásilo k maďarskej národnosti 567 296 občanov (vrátane asi 150 tisíc Rómov). Ich počet vzrástol oproti roku 1961 o 9,35%. Poznamenávame, že v samotnom Maďarsku klesol medzi poslednými sčítaniami ľudu (1980–1990) počet celého obyvateľstva o 336 tisíc a v rokoch 1991–1995 o 161 tisíc.

Počet až 567 296 Maďarov na Slovensku s dosiahol napriek tomu, že:

·           mnoho občanov maďarskej národnosti padlo cez druhú svetovú vojnu v radoch maďarskej armády na bojiskách v Sovietskom zväze;

·           odsťahovalo sa ich do Maďarska v rámci výmeny obyvateľstva a tým spô­sobom v rokoch 1946–1948  74 407 a z vyše 70 tisíc presťahovaných do českých zemí tam ostalo dobro­­voľ­ne žiť 20 069;

·           z koncentračných táborov sa na južné Slovensko nevrátilo 35 tisíc Židov, časť ktorých hlá­sila k maďarskej národnosti;

·           tisíce občanov maďarskej národnosti bolo odvlečených po prechode frontu do Sovietskeho zväzu;

·           pôrodnosť maďarského obyvateľstva je v porovnaní so slovenským nižšia.

 

 

3.  Plnenie mierových zmlúv

3.1  Zo strany Maďarska

Z predchádzajúceho textu vyplýva, že tak v Trianonskej, ako aj Parížskej mierovej zmluve sa Maďarsko zaviazalo

·         vytvárať podmienky pre pokojné, mierové spolužitie medzi národmi a štátmi a

·         poskytovať demokratické práva národnostným menšinám v Maďarsku na princípe rovnosti.

Fakty sú neklamným dôkazom, že všetky maďarské vlády od roku 1918 bez výnimky oba tieto princípy porušovali.

3.2  Zo strany ČSR a Slovenska

Zachovanie a rozvíjanie identity maďarskej menšiny na Slovensku je ne­klamným dôkazom toho, že ČSR, teraz Slovensko si svoje povinnosti voči men­šinám, vyplývajúce zo Saint Germainskej zmluvy, plnili a plnia.

Poznámka: Pri poskytovaní práv maďarskej menšine v ČSR, teraz na Slovensku sa tieto štáty nedožadovali reciprocity pri poskytovaní práv slovenskej menšiny v Maďarsku, i keď by takáto požiadavka bola oprávnená.

 

4.  Výroky maďarských štátnych a politických predstaviteľov

·         Bývalý štátny tajomník pre maďarské menšiny v zahraničí G. Entz na sve­tovej konferencii o ľudských právach vo Viedni v júni 1990 vyhlásil, že: „Kým maďarské menšiny v zahraničí sú vo veľmi zlom postavení, snaží sa Maďarsko etnické skupiny vo vlastnej krajine optimálne ochraňovať.“

·         Pri príležitosti 70. výročia podpísania Trianonskej mierovej zmluvy 4. 6. 1990 vtedajší predseda maďarskej vlády J. Antall v parlamente za veľkého pot­lesku povedal: „Maďarsko stra­tilo dve tretiny svojho územia“ a vyhlásil sa za predsedu 15 miliónov Maďarov (poznámka: nešlo o územie Maďarska, ale o Rakúsko-Uhorsko, v ktorom, ako v mnohonárodnom štáte, i podľa nehodnoverných štatistík žilo v roku 1910 len 48,1 % Maďarov; so započíta­ním úze­mia Chorvátska, ktoré bolo súčasťou Uhorska). Ostatné národy odmietli v roku 1918 žiť v spo­ločnom štáte s Maďarmi a na princípe samourčo­vacieho práva dobrovoľne opustili uhorský štát.

·         Vedúci tajomník kancelárie predsedu vlády J. Antalla 10. 7. 1991 v súvislosti s rozpadom Juhoslávie hovoril o možnosti zmeny hraníc v prospech Maďarska.

·         Niekdajší minister obrany Maďarska L. Für 15. 2. 1992 povedal: „Ochrana celého maďar­ského územia v Karpatskej kotline je neoddeliteľnou súčasťou udržania maďarskej bezpečnosti.“

·         Štátny tajomník maďarského ministerstva zahraničia T. Katona sa v Rákoc­ziho klube v Budapešti (3. 3. 1992) vyjadril, že maďarská menšina na Sloven­sku je najutláčanejšou menšinou v Európe.

·         Poslanec maďarského parlamentu P. Szél v septembri 1992 písal v denníku Népszava o „zme­ne hraníc medzi Slovenskom a Maďarskom mierovou ces­tou podľa vôle väčšiny“ s tým, že „Budapešť by mala podporiť myšlienku spravodlivej zmeny štátnych hraníc so Slovenskom“.

·         Terajší minister zahraničných vecí Maďarska L. Kovács v Györi 21. 9. 1994 povedal: „Podpísaním základnej zmluvy so susednými štátmi sa Maďarsko nevzdáva možnosti mierovej zmeny hraníc. V duchu Viedenskej konvencie sa totiž dajú všetky medzinárodné zmluvy prehodnotiť, ak sa zásadným spôsobom zmenia podmienky".

Poznámka: Maďarské vlády od roku 1918 násilnou asimiláciou Slovákov v Maďarsku zásadným spôsobom menia stav, ktorý existoval ako podklad pre Trianonskú mierovú konferenciu pri stanovení hraníc. Tam bola stanovená podmienka, že na oboch stranách hraníc zostáva približne rov­naký počet príslušníkov menšín (Slovákov v Maďarsku a Maďarov na Slovensku).
Cieľom maďarskej politiky vždy bolo a je, aby sa asimiláciou Slovákov v Maďarsku anulovala proti­váha maďarskej menšiny na Slovensku a Budapešť potom mohla žiadať zmenu hraníc v prospech Maďarska.

·         Predseda maďarskej politickej strany SPOLUŽITIE a poslanec slovenského parlamentu M. Du­ray v maďarskom denníku Népszava 6. 1. 1995 napísal, že „nemeniteľnosť hraníc považujú za neprijateľnú“.

·         Na oslavách v maďarskom Váczi v septembri 1993 M. Duray povedal: „Pro­jektujeme novú budovu vlasti, v ktorej by našli domov milióny Maďarov, ktorí už tri generácie majú len
rodnú zem, ale nemajú vlasť a často ani domov.“

Poznámka: M. Duray je teda poslancom parlamentu štátu, ktorý nepovažuje za svoju vlasť.

·         Keď sa minister zahraničia USA vracal z úradnej návštevy v Maďarsku, na tlačovej konferencii vo Viedni povedal, že sa čuduje, že maďarská vláda nemá územné požiadavky aj voči Rakúsku.

·         Bývalý minister zahraničia USA J. Baker v januári 1994 v rozhovore pre japonský denník Asahi Šinbun povedal, že „nemôže byť členom severoat­lantického spoločenstva to Maďarsko, ktoré spolupracuje so separatistic­kými hnutiami v Rumunsku a na Slovensku, kde sa dostávajú k moci nacionalistické skupiny, aby sa potom pokúsilo anektovať tieto územia a tam žijúce národy“.

Aj výroky niektorých politických a štátnych predstaviteľov Maďarska, ale aj predstaviteľov maďarských politických strán na Slovensku po páde komunis­tického režimu svedčia o ich úsilí o revíziu Trianonskej mierovej zmluvy z roku 1920, potvrdenej Parížskou mierovou zmluvou z roku 1947. Je to pokračovaním úsilia ich predchodcov od roku 1918.

Taktika maďarských predstaviteľov má tieto tri nemenné postupy:

a)      Násilná asimilácia menšín v Maďarsku.

b)     Podnecovanie nespokojnosti tým, že vyvolávajú pocit krivdy na maďar­ských menšinách v su­sedných štátoch s cieľom domáhať sa stále väčších práv (spočiatku najmä formou autonómie na etnickom princípe).

c)      Neustále rozširovanie nepravdivých informácií o údajnom zlom postavení maďarských menšín v susedných štátoch so zámerom ovplyvňovať európ­sku a svetovú verejnú mienku, predstaviteľov medzinárodných organizácií a vlády v snahe získať ich pre vykonávanie nátlaku na krajiny, v ktorých žije maďarská menšina (najmä na Slovensku) so zámerom dosiahnuť pre ne väčší rozsah práv ako stanovujú medzinárodné dokumenty, a to bez ohľadu na stanovisko obyvateľov štátu-Nemaďarov, ktorí v národnostne zmiešaných oblastiach žijú medzi maďarskou menšinou.

 

5.  CHARTA Organizácie spojených národov

Po skúsenostiach z prvej, najmä z druhej svetovej vojny sa zišli v San Franciscu predstavitelia štátov a národov, aby vypracovali a dňa 26. 6. 1945 podpísali CHARTU ORGANIZÁCIE SPOJE­NÝCH NÁRODOV (CHARTA).

V CHARTE boli stanovené pravidlá vzťahov medzi národmi a štátmi ako aj pravidlá dodržiavania ľudských práv.

Od ustanovení CHARTY sa odvíjajú ustanovenia všetkých nadväzných do­kumentov, týkajúcich sa vzťahov medzi štátmi a národmi, ako aj ustanovenia o ochrane ľudských práv.

Pre vzťahy medzi štátmi sa v CHARTE uvádza základné ustanovenie o prá­vach usporiadať si pomery vo vlastnom štáte bez zasahovania Organizácie spojených národov (OSN) a iných štátov.

CHARTU podpísali aj ČSR (jeden zo zakladajúcich štátov Spojených náro­dov) a Maďarsko.

Z CHARTY citujeme:

CHARTA – článok 2, odstavec 7:

„Nijaké ustanovenie tejto CHARTY nedáva Organizácii spojených národov právo zasahovať do vecí, ktoré podstatne patria do vnútornej právomoci štátov, ani nezaväzuje jej členov, aby takého podrobovali riešeniu tejto CHARTY.“

 

6.  Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe

Konferencia sa začala v Helsinkách 3. 7. 1973, pokračovala v Ženeve od 18. 9. 1973 do 21. 7. 1975 a skončila sa v Helsinkách podpísaním a vydaním Zá­verečného aktu 1. augusta 1975.

Na konferencii sa zúčastnilo 36 štátov vrátane USA, ako aj Československej socialistickej republiky a Maďarskej ľudovej republiky. Za ČSSR podpísal Záve­rečný akt prezident Gustáv Husák a za Maďarsko 1. tajomník komunistickej strany János Kádár. Zo Záverečného aktu citujeme:

„Štáty, ktoré sa zúčastnili na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Eu­rópe, potvrdzujúc svoj cieľ podporovať vzájomné zlepšovanie vzťahov a za­bezpečovať podmienky, v ktorých môžu ich národy žiť v skutočnom a trvalom mieri, bez akéhokoľvek ohrozenia a úkladov proti bezpeč­nosti; presvedčené o nevyhnutnosti vyvíjať úsilie, aby sa uvoľňovanie napätia stalo nepretržitým, čoraz životaschopnejším a všestrannejším procesom, univerzálnym svojim rozsahom a ďalej presvedčené o tom, že realizácia výsledkov Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe bude jedným z najvýznamnejších prínosov k tomuto procesu.“

1 a) Deklarácia princípov, ktorými sa budú riadiť vzťahy medzi účastníckymi štátmi

Vyjadrujúc svoju spoločnú vernosť princípom, ktoré sú nižšie uvedené a ktoré sú v súlade s Chartou Organizácie spojených národov, ako aj svoju spo­ločnú vôľu postupovať pri uplatňo­vaní týchto princípov v súlade s cieľmi a zásadami Charty organizácie spojených národov.

 

VI. 6)  Nezasahovanie do vnútorných záležitostí

Zúčastnené štáty sa bez ohľadu na svoje vzájomné vzťahy zdržia akéhokoľvek priameho či nepriameho, individuálneho či kolektívneho zasahovania do vnútorných alebo zahraničných záležitostí, ktoré spadajú do vnútornej právomoci iného účastníckeho štátu.

Takisto sa za každej situácie zdržia akéhokoľvek vojenského, politického, hospodárskeho alebo iného nátlaku s cieľom podriadiť svojím záujmom uplat­ňovanie zvrchovaných práv iným zúčast­neným štátom, ktoré vyplývajú z jeho zvrchovanosti, a tak si zabezpečiť akékoľvek výhody.

V súlade s tým sa zdržia okrem iného priamej či nepriamej podpory teroris­tickej či podvratnej činnosti či inej činnosti, zameranej na násilné zvrhnutie režimu iného účastníckeho štátu.

Účastnícke štáty budú rešpektovať územnú celistvosť každého účastníc­keho štátu. V súlade s tým sa zdržia akéhokoľvek konania proti územnej celistvosti, politickej nezávislosti alebo jednote každého účastníckeho štátu, ktoré by bolo nezlučiteľné s cieľmi a zásadami CHARTY OSN, najmä takého konania, ktoré by predstavovalo hrozbu silou alebo použitie sily.

 

7.  Záverečný dokument Viedenskej schôdzky z roku 1996… Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe

Princípy

1.      „Účastnícke štáty znovu potvrdzujú svoju vernosť všetkým 10 princípom, uvedeným v Deklarácii princípov Záverečného aktu, ktorými sa účastnícke štáty riadia vo vzájomných vzťahoch, aj svoje odhodlanie rešpektovať ich a uplatňovať v praxi. Účastnícke štáty potvrdzujú, že všetky tieto princípy majú prvoradý význam a budú sa teda rovnako a dôsledne uplatňovať pri interpretácii každého z nich s prihliadnutím na ostatné.“

3.      „V tomto kontexte potvrdzujú, že budú rešpektovať právo každého z nich slobodne si vybrať a rozvíjať svoje politické, sociálne, hospodárske a kultúrne systémy, ako aj právo stanoviť si vlastné zákony, správne predpisy, prax a určovať politiku. Pri uplatňovaní týchto práv budú zabezpečovať, aby ich zákony, správne predpisy, práv a politika zodpovedali ich záväzkom podľa medzinárodného práva a boli v súlade s ustanoveniami Deklarácie princípov a ďalšími záväzkami v rámci KBSE.“

4.      „Vychádzajúc z princípov rovnoprávnosti a sebaurčenia národov a v súlade s príslušnými ustanoveniami Záverečného aktu takisto potvrdzujú, že všetky národy majú právo úplne slo­bodne určovať, kedy a ako si želajú svoj vnú­torný aj zahraničnopolitický status bez zasahovania zvonka a podľa vlastného uváženia uskutočňovať svoj politický, hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj.“

 

 

 

 

 

8.  Zmluva o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci
medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou

Zmluva bola podpísaná 19. marca 1995 v Paríži a ratifikovaná slovenským parlamentom 26. mar­ca 1996.

Pred druhou svetovou vojnou zasielali maďarské vlády a predstavitelia maďarskej menšiny na Slovensku sťažnosti na „nedodržiavanie práv maďar­skej menšiny“ na adresu Spoločnosti národov v Ženeve. Jej kontrolné orgány však konštatovali, že práva maďarskej menšiny v ČSR sa zabezpečujú v širšom rozsahu, ako to ČSR bola povinná podľa mierovej zmluvy zo Saint Germain-
-en-Laye.

Predstavitelia slovenskej menšiny v Maďarsku sa z obavy o svoju existen­ciu neodvážili sťažovať. Mnohí národne uvedomelí Slováci, ktorí sa pokúšali organizovať kultúrny a uvedomovací život Slovákov v Maďarsku, museli v dô­sledku nátlaku úradov a nepriateľského prostredia odísť do ČSR.

ČSR sa na nedodržiavanie menšinových práv Slovákov v Maďarsku ani raz v Spoločnosti národov nesťažovala a netrvala ani na reciprocite riešenia men­šinových práv na Slovensku a v Maďarsku, čo bola chyba.

Po páde komunistického režimu a po pokračujúcich sťažnostiach na po­rušovanie práv maďarskej menšiny na Slovensku prichádzali štátnici, experti z medzinárodných organizácii a novinári, aby zistili skutkový stav. Niekoľkokrát bola na Slovensku aj generálna tajomníčka Rady Európy Catherine La­lumièreová. Keď sa oboznámila so skutkovým stavom po stránke právnej i faktickej, potvrdila podobne ako aj experti, že práva maďarskej menšiny na Slovensku prevyšujú bežný európsky štandard (v roku 1994). Pri svojej po­slednej návšteve dokonca konštatovala s veľkým uspokojením, že Sloven­sko je v otázke práv menšín príkladom iným krajinám. Tieto slová zopako­vala a zdôraznila (v máji 1994) v Paríži na konferencii o Pakte stability.

Tvrdenia o zlom zaobchádzaní s maďarskou menšinou sa Slovensku chápali predstavitelia NATO a Európskej únie ako prejav jestvujúceho konfliktu medzi Slovenskom a Maďarskom, neskrývali obavu, že to prerastie do konfliktu s ne­bezpečnými následkami porušujúcimi stabilitu pomerov v Strednej Európe.

S uspokojením preto prijali správu o tom, že má byť podpísaná a ratifikovaná „Zmluva o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci“ medzi Slovenskou repub­likou a Maďarskou republikou. Oba štáty zmluvu už podpísali a ratifikovali. Pred­stavitelia krajín združených v NATO a Európskej únii túto skutočnosť privítali.

Splnenie tohto predpokladu sa dalo očakávať vzhľadom na nasledujúci text na začiatku zmluvy: „Uznávajúc, že osoby patriace k národnostným menšinám tvoria integrálnu súčasť spoločnosti a štátu zmluvnej strany, na území ktorej žijú a súčasne prispievajú k obohacovaniu jej života, ako aj prehlbovanie dôvery, priateľstva a spolupráce medzi ich krajinami, a vyhla­sujúc, že cítia zodpovednosť za to, aby poskytovali ochranu a napomohli k zachovávaniu a prehĺbeniu národ­nostnej alebo etnickej, kultúrnej, nábo­ženskej a jazykovej identity menšín žijúcich na ich území,
potvrdzujúc, že sa riadia zásadami zakotvenými v Charte Organizácie spojených národov, v helsinskom Záverečnom akte Konferencie o bezpeč­nosti a spolupráci v Európe, v Parížskej charte a v ďalších dokumentoch prijatých v rámci Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe.“

 

9.  SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE konferencie „Maďarsko a MaĎari
 za hranicami“, uskutočnenej v dňoch 4. a 5. júla 1996 v Budapešti

Krátko po ratifikácii Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou bola v dňoch 4. a 5. júla 1996 v Budapešti konferencia s názvom „Maďarsko a Maďari za hranicami“.

SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE, prijaté na tejto konferencii, má charakter koor­dinácie činnosti s cie­ľom vytvoriť podmienky pre autonómiu maďarských ná­rodnostných menšín na územiach iných štátov. Tento dokument, vzhľadom na jeho závažnosť, citujeme v plnom znení:

SPOLOČNÉ VYHLÁSENIE

V organizačnom zabezpečení Úradu predsedu vlády a Úradu pre Maďarov za hranicami sa v Budapešti, v rámci podujatia „Maďarsko a Maďari za hrani­cami“ v dňoch 4. a 5. júla 1996 stretli
orgány zastupujúce záujmy Maďarov žijúcich za hranicami, predstavitelia maďarskej vlády a ma­ďarských parlament­ných politických strán. Na konferencii prerokovali politicko-strategické otázky vzťahu Maďarska a zahraničných maďarských spoločenstiev, formulujúc spo­ločné stanovisko:

Účastníci

·         vychádzajúc z národnej spolupatričnosti svetového Maďarstva,

·         majúc pred očami spoločné záujmy Maďarska a spoločenstiev Maďarov za hranicami, t.j. záujmy maďarského národa,

·         usilujúc sa o trvalé usporiadanie situácie maďarského spoločenstva za hrani­cami, uspokojivé pre všetky zainteresované strany,

·         s úmyslom vytvorenia a posilnenia vzťahov Maďarska so susednými štátmi,

·         v záujme zvyšovania bezpečnosti a stability regiónu,

·         s úmyslom napomáhať proces euroatlantickej integrácie Maďarska so sused­nými štátmi,

·         s úmyslom napomáhať proces euroatlantickej integrácie Maďarska a štá­tov regiónu

týmto prehlásením potvrdzujú nasledovné:

1.      Pre vytváranie vzťahov Maďarska a maďarských spoločenstiev, ktoré žijú v susedných štátoch sa musí bezozbytku uplatňovať princíp zodpovednosti za maďarské spoločenstvá za hranicami, ktorý je zakotvený v ústave Maďar­skej republiky.

2.      V bilaterálnych medzištátnych vzťahoch je potrebné vytvoriť čo najúplnej­šiu jednomyseľnosť medzi maďarskými politickými stranami, maďarskou vládou, respektíve maďarskými organizáciami za hranicami, v záujme účin­nejšieho uplatnenia národných záujmov.

3.      Potvrdzujú, že k zachovaniu identity Maďarov za hranicami, k udržaniu a vývoju ich spoločenstva, ako aj k ponechaniu ich rodnej zemi je základnou otázkou samospráva, vytvorenie autonómie, v súlade s fungujúcou európ­skou praxou a s duchom medzinárodných noriem. V zosúladenej podpore sa budú podieľať na úsilí spoločenstiev Maďarov za hranicami to­muto pri­merané snahy o autonómiu, ako nástroj usporiadania ich situácie, založený na základe ústavnej rovnoprávnosti.

4.      Súhlasia s tým, že s hľadiska budúcnosti Maďarska a maďarského národa má rozhodujúci význam čo najskoršie pripojenie sa do euroatlantických inte­gračných štruktúr. Toto je záujem všetkých Maďarov, žijúcich v jednotlivých štátoch Karpatskej kotliny, toto je príležitosť (šanca) Maďarstva, aby sa vzájomne „našlo“. Posilnia potrebu toho, aby v zahraničnej poli­tike Maďarska popri euroatlantických integračných cieľoch súčasne a s rovnakou váhou bol zastúpený aj rozvoj susedských vzťahov. Tieto zahranično-politické úsilia nemôžu zatlačiť do úzadia zásadné záujmy Maďarov za hranicami.

5.      Podporujú úsilie tých susedných štátov, ktoré prejavili úmysel k pripojeniu do NATO a EÚ v presvedčení, že splnením podmienok prijatia v daných štátoch, popri nerušenom fungovaní demokracie a inštitúcií trhového mech­anizmu, v súlade s pozitívnou praxou štátov EÚ, sa vo vzťahu k maďarským spoločenstvám, ktoré v nich žijú, budú sa môcť uplatniť osobitné, s ich právnym postavením spojené snahy.

6.      Účastníci odsudzujú každú politiku, ktorá postaví proti sebe záujmy Maďar­ska a spoločenstiev Maďarov za hranicami.

7.      Maďarská vláda a maďarské politické strany považujú za partnerov legitímne organizácie Maďarov za hranicami a podporujú ich prítomnosť na za­hraničných fórach.

8.      Maďarské politické strany budú napomáhať prehlbovanie vzťahov s de­mokratickými silami susedných štátov, na vzájomných výhodách spočíva­júcu spoluprácu s tamojšími organizáciami a orgánmi. Toto úsilie je v súlade so zámerom organizácií Maďarov za hranicami. Súčasne je neodmysliteľný aj dialóg a dohody s vládami daných štátov, respektíve s legitímnymi pred­sta­vi­teľmi menšinových spoločenstiev.

9.      Maďarské parlamentné strany berú na seba zodpovednosť za to, že pri zákonodarnej práci budú konzultovať s organizáciami Maďarov za hranica­mi otázky, ktoré sa ich týkajú.

10.  Účastníci súhlasia s tým, že spoločenstvám za hranicami v maďarskom rozpočte navždy při­padne vyjadrená čiastka v percentách.

11.  V zaujme lepšej spolupráce Maďarska a organizácií Maďarov za hranicami účastníci pova­žujú za potrebný neprestajný tok informácií, konzultácie a porovnávanie. Účastníci sa dohodli, že ešte v tomto roku sa znova stretnú a posúdia možné formy inštitucionalizácie konzultácií.

 

10.  Komentár k SPOLOČNÉMU VYHLÁSENIU

Text SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA, ale aj iné vyhlásenia a počiny predstavite­ľov maďarských vlád a politických strán v Maďarsku i predstaviteľov maďarskej menšiny na Slovensku, časť ktorých sme odcitovali vyššie, sa šíria prostredníc­tvom rozhlasu, televízie, tlačou i ústnym podaním do susedných štátov, v ktorých žije maďarská menšina. Cieľom toho je permanentne udržiavať u maďarského obyvateľstva za hranicami Maďarska pocit krivdy a tým aj nespokojnosť so svojím postavením a právami, čo vyvoláva trvalé napätie na území susedných štátov.

Nastoľovanie nereálnych požiadaviek a šírenie nepravdivých informácií v za­hraničí je zamerané i na ovplyvňovanie európskej a svetovej verejnej mienky, najmä však mienky predstaviteľov štátov združených v NATO a Európskej únii v prospech záujmov Maďarska. Maďarsko ich chce presvedčiť o údajnom zlom postavení maďarskej menšiny v susedných štátoch, najmä na Slovensku (Slovensko si vyhliadli preto, lebo je mocensky slabším štátom.) Chcú ich zís­kať na vykonávanie nátlaku, aby dosiahli prijatie požiadaviek, nastoľova­ných a presadzovaných Maďarskom. Pritom zamlčujú protimenšinový spô­sob riešenia národnostnej politiky v priebehu dlhého obdobia vo vlastnom štáte, ktorý priviedol početné menšiny v Maďarsku do stavu agónie.

10.1  K úvodnej časti SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA

Zdôrazňovanie „národnej spolupatričnosti svetového Maďarstva“, „spoloč­ných záujmov Maďarska a spoločenstiev Maďarov za hranicami“ a „úsilia o trvalé usporiadanie situácie maďarského spoločenstva za hranicami“ je v roz­pore so slovensko-maďarskou zmluvou, v ktorej sa uvádza: „Uznávajúc, že osoby patriace k národnostným menšinám tvoria integrálnu súčasť spoločnosti a štátu zmluvnej strany, na území ktorej žijú.“

Poznámka: Legitimita integračnej politiky štátu voči menšinám je zakotvená aj v článku 5, od­se­ku 2 Rámcového dohovoru Rady Európy o ochrane práv národnostných menšín (Rámcový dohovor).

Úsilie signatárov SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA podľa vytýčených téz sme­ruje na územie iných zvrchovaných štátov. Signatári sa nepýtajú na názor týchto štátov a nezaujíma ich ani názor slovenského a iného nemaďarského obyvateľ­stva, ktoré na zmiešanom území s nemaďarskou menšinou žije.

Autori SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA zavádzajúco tvrdia, že to robia „s úmyslom budovať dobrý vzťah Maďarska k susedným štátom“, „v záujme zvýšiť bezpečnosť a stabilitu regiónu“ a „napomáhať procesu euroatlantickej integrácie Maďarska so susednými štátmi“. Podľa takto vyslovených zámerov možno „dobré susedské vzťahy“ dosiahnuť len vtedy, keď susedné štáty nebudú mať námietky proti zasahovaniu do ich vnútorných záležitostí. Ak však budú mať námietky,
bude ich Maďarsko obviňovať z nedodržiavania zmluvy a z porušovania práv maďarskej men­šiny.

10.2  K bodu 1

Chcú „bez zvyšku“ uplatňovať „princíp zodpovednosti za maďarské spolo­čenstvá za hranicami“, zakotvený priamo v maďarskej ústave. Ich ústava je však vnútroštátnym aktom a v ničom ne­môže zaväzovať zahraničie. Nemôže byť nástrojom na zasahovanie do vnútorných záležitosti iných štátov nástro­jom na uplatňovanie tútorstva voči menšinám.

Zdôrazňovanie a presadzovanie princípu zodpovednosti jedného štátu za etnické spoločenstvá za hranicami je výrazom otvoreného prihlásenia sa k po­litike nadraďovania etnického princípu nad princíp občiansky, čo je v príkrom rozpore s princípmi, na základe ktorých sa Európa zjednocuje.

10.3  K bodu 2

Bilaterálne vzťahy možno podľa medzinárodného práva uzatvárať a usku­točňovať len medzi vládami suverénnych štátov. Ustanovenia v tomto bode spoločného vyhlásenia Maďarov sú s tým v rozpore. Poslanci maďarských politických strán na Slovensku sú občanmi Slovenskej republiky a ako takí skladali aj sľub vernosti Slovenskej republike. Ich právom je chrániť záujmy maďarskej menšiny na Slovensku. Spájať sa s vládou cudzieho štátu je v roz­pore s týmto sľubom. S maďarskou vládou a s politickými stranami v Maďar­sku sa spájajú na to, aby vykonávali nátlak na vládu a Národnú radu Sloven­skej republiky na dosiahnutie cieľov, uvedených v SPO­LOČNOM VYHLÁSENÍ. Podporujú teda ciele, ktoré smerujú proti štátu, v ktorom žijú a ktorý je aj ich vlasťou.

 

10.4  K bodu 3

V SPOLOČNOM VYHLÁSENÍ píšu, že „pre zachovanie identity Maďarov za hranicami … je základnou otázkou samospráva, vytvorene autonómie v súlade s fungujúcou európskou praxou a s duchom medzinárodných noriem … V tom­to smere chcú zamerať svoje snahy o autonómiu … založené na základe ústav­nej rovnoprávnosti“.

Vnútorné usporiadane zvrchovaného štátu patrí do výlučnej pôsobnosti parlamentu a vlády
tohto štátu.

10.4.1  K zachovaniu identity maďarskej menšiny

Signatári SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA sa domáhajú vytvorenia samosprá­vy, respektíve autonómie na etnickom princípe ako podmienky pre zachovanie identity maďarskej menšiny na Slovensku.

Maďarské obyvateľstvo sa stalo na Slovensku menšinou v roku 1918, po vzniku ČSR.

Identita maďarskej menšiny na Slovensku sa nielen zachovala, ale sa aj rozvíja, o čom svedčí
sústavný rast jej príslušníkov (pri súčasnom poklese poč­tu obyvateľov Maďarska).

Zachovanie identity maďarskej menšiny v ČSR, teraz v SR umožnilo demo­kratické zriadenie po roku 1918, založené na občianskom princípe a ústavnej rovnosti, ktoré – v súlade so Saint
Germainskou mierovou zmluvou – poskytova­lo a poskytuje menšinám mnohostranné práva
(po­zrite časť 1.14.5 a časť 2.7). Tieto práva sa zaručujú v oblasti politickej, samosprávnej, kultúrnej a školskej. 

Oblasť politická

Maďarská menšina na Slovensku mala po roku 1918 vlastné politické strany zastúpené v parlamente a tak je to aj v súčasnosti (17 poslancov v parlamente).

Samospráva obcí a miest

Podľa platného slovenského volebného zákona, založeného na občiansko­m princípe a rovnoprávnosti občanov, občania volia svojich zástupcov buď ako nezávislých kandidátov, alebo ako kandidátov politických strán. Títo po ko­munálnych voľbách vykonávajú svoje mandáty v obecných a mestských za­stupiteľstvách. Samospráva, uplatňovaná na princípe rovnoprávnosti občanov, je teda zabezpečená.

Podľa listu, ktorý doručili predstavitelia Maďarskej koalície – maďarských politických strán na Slovensku – Nadácii Carnegie Corporation v N.Y. v júni 1995, na Slovensku je 10,7 % občanov maďarskej národnosti, ale majú 11,33 % poslancov v parlamente, 13,7 % starostov a primátorov a 15 % poslancov v obec­ných a mestských zastupiteľstvách.

Samospráva v kultúre a školstve

V slovensko-maďarskej zmluve sa v článku 15 e) uvádza: „Osoby, patriace k národnostným menšinám, majú právo v primeraných zákonných rámcoch, s cieľom pestovať rozvoj a odovzdávať svoju identitu, zakladať a udržiavať v činnosti vlastné organizácie, združenia, vrátane politických strán, ako aj vzde­lávacie, kultúrne a náboženské inštitúcie. K tomu obe vlády zabezpečujú zá­konné podmienky.“ … Toto ustanovenie Zmluvy je už dávno pred podpísaním tejto zmluvy kodifikované v slovenskom zákonnom systéme. (Uplatňovanie týchto práv sa konkretizuje v časti 2.7)

Ustanovizne, uvedené v tejto časti, si riadia a spravujú občania maďarskej národnosti sami. To isté platí aj o školách pre maďarskú menšinu. 

Výučba v jazyku menšín

Podľa článku 14, odseku 2 Rámcového dohovoru sa obe účastnícke strany zaväzujú „usilovať sa zabezpečiť podľa možnosti v rámci svojho vzdelávacieho systému, aby osoby, patriace k menšinám mali primerané možnosti na výučbu jazyka menšín, alebo výučbu v tomto jazyku“.

Podľa odseku 3 tohoto článku „Ustanovenie odseku 2 tohoto článku sa bude vykonávať bez ujmy na učenie sa štátneho jazyka alebo na vyučovanie v tomto jazyku“.

Skutočnosť je taká, že v školách s vyučovacím jazykom maďarským sa všetky predmety vyučujú len v maďarským jazyku. Slovenčina, ako štátny jazyk sa vyučuje len ako cudzí jazyk. Takýto systém výučby na maďarských školách má za následok nedostatočnú znalosť štátneho jazyka u absolventov všetkých stup­ňov týchto škôl, čo im robí ťažkosti pri uplatňovaní sa v povolaní, najmä však pri prijímaní na vysoké školy, kde výučba prebieha v štátnom jazyku.

Tieto ťažkosti sú zdrojom nespokojnosti a niektorí predstavitelia maďarskej menšiny na Slovensku ich využívajú na podnecovanie národnostnej nevraživosti.

Úsilie slovenského Ministerstva školstva zaviesť vyučovanie niektorých predmetov v štátnom jazyku na princípe dobrovoľnosti však predstavitelia ma­ďarskej menšiny odmietli a v tomto smere nabádali k tomu aj rodičov žiakov, dokonca formou podpisových akcií.

Poznamenávame, že na takzvaných „slovenských menšinových školách“ v Maďarsku sa vyučuje slovenčina len ako cudzí jazyk. Na niekoľkých školách je zavedené alternatívne vyučovanie (časť predmetov v slovenskom a časť v ma­ďarskom jazyku).

Ústavný zákon o postavení národností číslo 144/1968 Zbierky

V tomto zákone sa v článku 4 uvádza: „Občan slobodne rozhoduje o svoje] národnosti podľa vlastného presvedčenia. Príslušnosť ku ktorejkoľvek národ­nosti nesmie byt žiadnemu občanovi na ujmu pri uplatnení sa v politickom, hospodárskom a spoločenskom živote. Zakazujú sa všetky formy smerujúce o odnárodňovaniu.“

Podľa článku 33 Ústavy Slovenskej republiky z roku 1992 platí: „Príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť niko­mu na ujmu.“

Identita a územie

Signatári spájajú zachovanie maďarskej identity s územím, ktoré chápu ako „ponechanie v  ich rodnej zemi“.

Svoju predstavu o „maďarskom jazykovom území“ zakotvili predstavitelia maďarskej menšiny v memoranda, ktoré doručili roku 1993 Rade Európy.

Toto jazykové územie vyznačili všade tam, kde žije v obci aspoň 10 % obča­nov maďarskej národnosti. Podľa tejto úvahy bo do maďarského jazykového územia mali patriť aj obce a mestá, kde žije 90 % Slovákov a príslušníkov iných národnostných menšín. Z 11 okresov a okresných miest na národnostne zmie­šanom území Slovenska má maďarské etnikum väčšinu len vo dvoch. V týchto národnostne zmiešaných 11 okresoch, v ktorých pri poslednom sčítaní ľudu bolo viac ako 15 % obyvateľov maďarskej národnosti, žilo v úhrne 42,9 % Maďa­rov a 54,4 % Slovákov. Na Slovensku je iba jedna čisto maďarská obec.

Napriek tomu predstavitelia maďarskej menšiny v Memoranda Rade Európy nereálne navrhli maďarské autonómne oblasti a v rámci nich aj rozhraničenie okresov. Rozhraničenie okresov navrhli tak, aby sa k okresným mestám aj s vý­raznou slovenskou väčšinou (až 83 %) pričlenili z južnej strany až po maďarské hranice obce a mestá, žeby v okresoch bola prevaha aspoň 51 % Maďarov. Tak­to chcú vytvoriť na Slovensku „maďarskú jazykovú oblasť“. Vôbec neberú ohľad, že na takto vytvorenom maďarskom jazykovom území by žilo niekoľko stotisíc Slovákov, ktorí by sa tam proti vlastnej vôli stali národnostnou menšinou vo vlastnom štáte. Nezaujíma ich, akým spôsobom by vláda Slovenskej republiky mohla presvedčiť občanov Slovenska, ale hlavne tých, ktorí by mali žiť ako menšina na takomto autonómnom území, dominantne spravovanom predstaviteľ­mi maďarskej menšiny o správnosti takéhoto riešenia. Maďarský návrh autonóm­neho územia vychádza z mylného tvrdenia, že všade tam, kde žije aspoň 10 % Maďarov, je maďarské národné územie, aj keď tam tvoria väčšinu obyvateľstva Slováci a ide o teritórium iného suverénneho štátu. Zriadenie takéhoto maďar­ského autonómneho územia na Slovensku podporuje aj maďarská vláda a ma­ďarské politické strany, ako to vyplýva z bodu 3 SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA.

Nastoľovaný princíp ústavnej rovnoprávnosti v ich poňatí by sa nezaobišiel bez ústredného riadiaceho orgánu.

Bývalý maďarský poslanec slovenského parlamentu L. Dobos sa na kongre­se Spolužitia v Komárne dožadoval autonómneho snemu. Vytvorenie autonómneho územia s vlastným ústredným riadiacim orgánom by vyvolalo mnoho otázok: platnosť celoštátnych zákonov, otázka práva veta, práva Slovákov na autonómnom území, odvod daní a ich použitie, otázka úradného jazyka, otáz­ka školstva, kultúry a podobne.

Zo strany predstaviteľov maďarskej menšiny na Slovensku sa už ozvali hlasy, že v prípade zriadenia autonómneho územia na južnom Slovensku dajú tam Slovákom také práva, aké budil mať Maďari, ktorí ostanú žiť na mimoau­tonómnom území.

Slováci na autonómnom území by sa tak stali rukojemníkmi vo vlastnej krajine a nástrojom vydierania. Týkalo by sa to niekoľko stotisíc Slovákov, ktorí by sa stali menšinou vo vlastnom štáte. Keď vezmeme do úvahy stároč­né zlé skúsenosti s cieľavedomou a systematickou maďarizačnou politikou za bývalého Rakúsko-Uhorska do roku 1918, dostali by sa Slováci do položenia odsúdencov na pomaďarčenie. Nastala by postupná etnická čistka à la Bu­dapešť. Slovákom bez znalosti maďarčiny by sa obmedzili, ba priam odňali práva a možnosť sebarealizácie na území vlastného štátu.

Na základe dlhoročných skúseností zo vzájomného spolužitia s Maďarmi a poznajúc ciele, ktoré Maďarsko sleduje, je v Ústave Slovenskej republiky v stati „Práva národnostných menšín a etnických skupín“ (článok 34, bod 3) text: „Výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupi­nám, zaručených v tejto ústave, nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyva­teľstva.“

Paradox

Tak, ako maďarské vlády v minulosti, aj signatári SPOLOČNÉHO VYHLA­SENIA sa domáhajú pre maďarskú menšinu na Slovensku autonómie, ako podmienky zachovania jej identity. O zachovanie identity menšín vo vlastnom štáte, najmä Slovákov, sa nikdy nestarali ba naopak, rôznymi asimilačnými opatreniami ju priviedli už takmer k úplnému zániku. Potvrdzujú to tieto takty: podľa posledného sčítania ľudu sa v Maďarsku v roku 1990 prihlásilo k sloven­skej národnosti už len 10 459 Slovákov, i keď ich tam podľa zistenia Čs. presíd­ľovacej komisie žilo v roku 1948 až 400 279 (pokles o 97,4 %). Počet Maďarov na Slovensku vzrástol v rokoch 1961–1991 o 9,35 % na 567 296. Tieto fakty doka­zujú, že doterajší právny stav od roku 1918 (ústavy a zákony ČSR a  SR) posta­čoval nielen na zachovanie, ale aj na rozvíjanie identity maďarskej menšiny.

Správnosť právneho systému ČSR a SR, zameraný na ochranu práv národnost­ných menšín potvrdili aj neskôr schválené medzinárodné dokumenty. Jestvujúci vnútroštátny i medzinárodný systém ochrany menšín na zachovanie identity Maďarov na Slovensku plne postačuje, takže netreba tvoriť autonómne oblasti.

10.4.2  Medzinárodné dokumenty

Nijaký medzinárodno-právny dokument univerzálnej alebo regionálnej po­vahy nehovorí o kolektívnych právach menšín. Ani Rámcový dohovor, na zá­klade ktorého bola vypracovaná slo­vensko-maďarská zmluva. V článku 15, bode 4 tejto zmluvy je ustanovenie o rešpektovaní individuálnych ľudských a občianskych práv, vrátane práv osôb, patriacich k národnostným menšinám.

Domáhať sa autonómie pre maďarskú menšinu na Slovensku a nebrať na vedomie stanovisko občanov slovenskej národnosti, ktorí na tomto území žijú, sa rovná popieraniu občianskych práv Slovákov v ich vlastnom štáte. Toto úsilie je neprijateľné aj vzhľadom na historické skúsenosti Slovákov a na neo­podstatnené konanie Maďarov z pocitu údajnej nadradenosti.

Dožadovanie sa ústavnej rovnoprávnosti

Požadovanú autonómiu ponímajú signatári ako nástroj usporiadania ich situácie, postavený na základe ústavnej rovnoprávnosti.

Aj tento názor dokazuje, že signatári SPOLOČNÉHO VYHLASENIA pova­žuje územie, na ktorom žije aj maďarská menšina, za územie, ktoré patrí vý­lučne im. Vytvorením autonómie na princípe ústavnej rovnoprávnosti by chceli vytvoriť partnerský vzťah vláde. To by smerovalo k postupnému zriadeniu duálneho štátu.

V dôsledku uvedeného úsilia si musí vláda SR zákonite položiť otázku, o akú ústavnú rovnoprávnosť sa maďarská strana vo vzťahu k SR usiluje.

Zásada rovnosti všetkých občanov je v platnej ústave SR jednoznačne ob­siahnutá a v praxi sa rea­lizuje. Z maďarskej strany ide teda zjavne o snahu dosiahnuť ústavnú rovnosť na princípe inom, než občianskom, čiže na princípe etnickom. Signatári SPOLOČNÉHO VYHLASENIA teda vlastne požadujú likvi­dáciu platného demokratického ústavného zriadenia v SR so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami.

10.5  K bodom 4 a 5

Signatári SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA sa vyslovujú za čo najskoršie za­členenie Maďarska do euro-
-atlantických štruktúr, ale, ako píšu, tieto zahranič­no-politické úsilia „nemôžu zatlačiť do pozadia zásadné záujmy Maďarov za hranicami“ .

Podporujú úsilie susedných štátov o vstup do NATO a EÚ, ale žiadajú, aby sa „v súlade s pozitívnou praxou štátov EÚ vo vzťahu k maďarským spoločenstvám, ktoré v nich žijú, uplatňovali osobitné, s ich postavením spojené snahy“.

Z textu vyplýva, že Maďarsko chce vstúpiť do NATO a EÚ, pričom autori SPOLOČNÉHO VYHLÁ­SENIA jasne vyhlasujú, že ani takýto vstup „nemôže zatlačiť do pozadia… program vytýčený v SPOLOČNOM VYHLÁ­SENÍ“. Teda očakávajú, že po vstupe do NATO a EÚ nebudú im uvedené organizácie prekážať pri uskutočňovaní programu SPOLOČNÉHO VYHLÁ­SENIA. Ba predpokla­dajú, že im tieto nadnárodné organizácie budú pri usku­točňovaní ich zámerov pomáhať. Z toho vyplýva, že očakávajú pomoc štá­tov združených v NATO a EÚ pri postupnej likvidácii ustanovení Trianon­skej a Parížskej zmluvy. To by sa malo diať pri nerešpektovaní ustanovení Charty OSN, Záverečného aktu z Helsínk, Viedenskej následnej schôdzky a podobne.

10.6  K bodu 6

„Účastníci odsudzujú každú politiku, ktorá postaví proti sebe záujmy Ma­ďarska a spoločenstiev Maďarov za hranicami.“ Teda dopredu odsudzujú poli­tiku susedných štátov, ktoré nedovolia, aby maďarská vláda v spojení s maďar­skými politickými stranami v Maďarsku, ale aj s politickými stranami na území susedných štátov, uskutočňovala program SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA na ich území. Podobne už dopredu odsudzujú politiku štátov združených do NATO a EÚ pre prípad, že by tieto štáty nesúhlasili s uskutočňovaním programu SPOLOČNÉHO VYHLÁSENIA či už pred alebo po prijatí Maďarska do týchto organizácií.

10.7  K bodu 7

Podľa znenia tohoto bodu maďarská vláda považuje za svojich partnerov „legitímne organizácie Maďarov za hranicami“.

To je v rozpore s medzinárodnými dokumentmi, pretože partnerom jej môže byť len vláda iného suverénneho štátu. Vyhlasovanie takéhoto partner­stva je nerešpektovaním suverenity iného štátu a zasahovaním do jeho vnú­torných záležitostí.

                                                                                                                 Připravil: Ing. Šuranský



 

 



 


                                                                                                                                                     

Vydalo Křesťanskosociální hnutí ve spolupráci s OR Klubu českého pohraničí v Praze 10 jako svou 57. publikaci určenou pro vnitřní potřebu vlasteneckých organizací. Publikace neprošla autorskou ani jazykovou úpravou. Praha, listopad 2002. Kontaktní adresa: JUDr. Ogňan Tuleškov, Na Čihadle 18, 160 00 Praha-Dejvice. Webová stránka: www.ksl.wz.cz E-mail: vydavatel@seznam.cz