“Vráťme sa k Európe národov a ku kresťanským koreňom.
Už dosť bolo zlyhávajúcej laicistickej technokracie a obmedzujúceho myslenia!”
Apel skupiny intelektuálov všetkým Európanom
Bratislava 16. januára 2018 HSP
Na sklonku uplynulého roka skupina európskych intelektuálov publikovala konzervatívny manifest s 36 bodmi, ktorými sa stavajú na obranu “Starej Európy” (takej, ktorú sme poznali pred EÚ a pred jednotnou menou Euro). Body, ktorými sa prihovárajú všetkým obyvateľom kontinentu, sú veľmi silné a každý jeden z nich stojí za pozorné čítanie. Manifest vám prinášame v plnom znení
1. Európa je naším domovom
Európa nám patrí, a my patríme Európe. Táto zem je naším domovom, nemáme iný.
Dôvody, prečo je nám Európa tak drahá, presahujú našu schopnosť vysvetliť či odôvodniť našu lojálnosť voči nej. Sú to dejiny, nádeje a pocity, ktoré spoločne zdieľame. Zabehnuté zvyklosti, chvíle pátosu či bolesti. Chvíle plné entuziazmu zo zmierenia a prísľub spoločnej budúcnosti. Spoločný scenár a udalosti nabrali špeciálny význam: pre nás, ale nie pre ostatných.
Domov je miestom, kde sú nám veci známe a kde nás spoznávajú aj po dlhom putovaní. Toto je pravá Európa, naša drahá a nenahraditeľná civilizácia.
2. Falošná Európa nás ohrozuje
Európa vo všetkom svojom bohatstve a veľkosti je ohrozovaná falošnou koncepciou o nej samej. Táto falošná Európa sa predstavuje ako uskutočňovanie našej civilizácie, ale v skutočnosti sa domáha nášho domova.
Apeluje na rôzne extrémy, či deformácie autentických cností Európy, no pritom je slepá voči svojim nerestiam. Blahosklonne vymenila jedinečný zmysel našich dejín za karikatúry, čím táto falošná Európa živí svoje neprekonateľný predsudky voči minulosti. Jej zástancovia sú len dobrovoľnými sirotami, ktoré trvajú na tom, že byť sirotou – bez domova – je “nóbl” výdobytkom.
Takýmto spôsobom falošná Európa zatemňuje samú seba a opisuje sa ako predchodkyňu univerzálnej spoločnosti, ktorá však nie je ani univerzálna a nie je ani spoločnosťou.
3. Falošná Európa je utopická a tyranská
Patróni falošnej Európy sú posadnutí predsudkom nevyhnutného pokroku. Veria, že dejiny sú na ich strane a táto viera ich robí spupnými a arogantnými, nie sú schopní uvedomiť si defekty postnárodného, postkultúrneho sveta, ktorý vytvárajú.
Navyše, nemajú potuchy o skutočných zdrojoch ľudskej slušnosti, ktorá je im taká drahá – rovnako ako aj nám. Kresťanské korene Európy ignorujú, dokonca zavrhujú.
Zároveň sa veľmi snažia, aby neurazili moslimov, o ktorých si myslia, že nadšene prijmú ich sekulárny, multikultúrny pohľad.
Táto falošná Európa, topiaca sa v predsudkoch, poverách a v ignorancii, zaslepene sebastredná, sústredená na samoľúbu víziu utopickej budúcnosti, reflexívne dusí disent, ktorý s ňou nesúhlasí. Samozrejme, v mene slobody a tolerancie.
4. Musíme brániť skutočnú Európu
Sme na konci cesty. Najväčšou hrozbou budúcnosti Európy nie je ani ruský avanturizmus, ani islamská imigrácia. Skutočná Európa je v ohrození, pretože jej víziu dusí falošná Európa.
Naša krajina, národy a zdielaná kultúra sú tunelované ilúziami a sebaklamom o tom, čo Európa je a čím by mala byť. My sľubujeme, že sa tejto hrozbe našej budúcnosti postavíme. Budeme brániť, chrániť a podporovať skutočnú Európu, tú Európu, ku ktorej my všetci naozaj patríme.
5. Solidarita a občianska spolupatričnosť povzbudzujú aktívny záujem
Skutočná Európa očakáva a povzbudzuje aktívnu účasť na spoločných projektoch politického a kultúrneho života. Európskym ideálom je solidarita založená na vláde zákonov, ktoré sa vzťahujú na všetkých, ale sú vo svojich nárokoch obmedzené.
Táto vláda zákona nie vždy mala podobu zastupiteľskej demokracie. Ale naša tradícia občianskej spolupatričnosti odráža zásadný súhlas s našimi politickými a kultúrnymi tradíciami v ich rôznych podobách.
Európania v minulosti bojovali za to, aby naše politické systémy boli otvorenejšie účasti občanov a my sme oprávnene hrdí na túto históriu.
Vždy pritom, aj keď niekedy v otvorenej rebélii, Európania srdečne uznávali, že tradície ľudí tohto kontinentu, napriek všetkým svojim nedostatkom a zlyhaniam, sú našimi tradíciami.
Takáto oddanosť reformám zaisťuje, že Európa sa usiluje o stále dokonalejšiu spravodlivosť. Tento duch pokroku sa rodí z našej lásky a oddanosti voči vlasti.
6. Nie sme pasívne poddaní
Európsky duch jednoty nám umožňuje vo verejnom priestore dôverovať druhým, aj keď sú cudzinci.
Verejné parky, námestia a široké bulváre európskych miest a metropol vyjadrujú európskeho politického ducha: zdieľame náš spoločný život – res publica.
Máme za to, že našou povinnosťou je mať zodpovednosť za budúcnosť našich spoločností. Nie sme pasívnymi poddanými pod nadvládou despotickej moci, či už náboženskej alebo svetskej. A neskloníme sa ani pred neúprosnými silami dejín.
Byť Európanom znamená byť politicky aktívnym a dejinne činným. Sme tvorcovia nášho zdielaného osudu.
7. Národný štát je znakom Európy
Skutočná Európa je spoločenstvom národov. Máme svoje jazyky, tradície a hranice. Zároveň sme vždy uznávali našu vzájomnú príbuznosť, aj keď sme sa hádali – či spolu bojovali. Táto jednota v mnohosti sa nám zdá byť prirodzenou. Avšak je pozoruhodnou a vzácnou, pretože nie je ani prirodzenou, ani nutnou.
Najčastejšou politickou formou jednoty v mnohosti je impérium, ktoré sa európski králi a bojovníci snažili opakovane vytvoriť už od čias Rímskej ríše. Fascinácia imperiálnym pretrváva, ale národný štát napokon prevládol ako politická forma, ktorá spája občianstvo so suverenitou. Národný štát sa tak stal znakom európskej civilizácie. Nepodporujeme vnútenú ani vynútenú jednotu.
8. Nepodporujeme vnútenú a vynútenú jednotu
Národné spoločenstvo je hrdé na to, ako si vládne svojím vlastným spôsobom, pýši sa svojimi veľkými národnými úspechmi v umení a vede a súťaží s inými národmi, občas aj na bojisku.
To vždy zraňovalo Európu, niekedy veľmi vážne, ale nikdy to nezničilo našu kultúrnu jednotu. Práve naopak. Ako sa národné štáty Európy ustanovovali, zdielaná európska identita silnela. Po strašnom krviprelievaní vo svetových vojnách prvej polovice 20. storočia sme sa rozhodli ešte viac ctiť naše zdielané dedičstvo.
To svedčí o hĺbke a sile Európy ako civilizácie, ktorá je kozmopolitná v tom správnom zmysle. Neusilujeme sa o vnútenú ani vynútenú jednotu ríše. Namiesto nej európsky kozmopolitizmus uznáva vlasteneckú lásku a občiansku spolupatričnosť, ktorá je otvorená širšiemu svetu.
9. Kresťanstvo podnietilo kultúrnu jednotu
Skutočná Európa bola podnietená kresťanstvom. Univerzálna cirkev a jej duchovná ríša priniesli Európe jednotu, ale bez ríše politickej.
To umožnilo, aby v rámci zdielanej európskej kultúry prekvitali rozličné občianske spoločnosti.
Autonómia toho, čomu hovoríme občianska spoločnosť, sa stala charakteristickým rysom európskeho života. Navyše, kresťanské evanjelium neprináša striktný svetský Boží zákon, rôznosť svetských zákonov jednotlivých politických národov preto možno uznávať a ctiť bez toho, aby ohrozovali európsku jednotu.
Nie je náhodou, že úpadok kresťanskej viery v Európe sprevádzali opakované snahy zriadiť politickú jednotu – impérium prostredníctvom Európskej únie.
10. Kresťanské korene živia Európu
Skutočná Európa uznáva rovnakú dôstojnosť všetkých jednotlivcov, bez ohľadu na pohlavie, postavenie či rasu. To tiež vychádza z našich kresťanských koreňov.
Naše mierne cnosti sú tiež neklamne kresťanského pôvodu: poctivosť, súcit, milosrdenstvo, ochota odpúšťať, mierumilovnosť, láskyplnosť.
Kresťanstvo zrevolucionizovalo vzťahy medzi mužmi a ženami tým, že si cení lásku a vzájomnú vernosť bezprecedentným spôsobom.
Manželský zväzok umožňuje mužom a ženám rozvíjať sa v spoločenstve.
Väčšinu obetí prinášame v prospech manželiek, manželov a detí. Duch altruizmu je ďalším z kresťanských príspevkov Európe, ktorú milujeme.
11. Klasické korene povzbudzujú výnimočnosť
Skutočná Európa si berie inšpiráciu aj z klasickej tradície. Spoznávame sa v literatúre antického Grécka a Ríma. Ako Európania usilujeme o veľkoleposť, korunu klasických cností. Miestami viedla k násilnému súpereniu o nadradenosť. Ale úsilie o výnimočnosť inšpiruje mužov a ženy Európy tvoriť hudobné či iné umelecké diela neprekonateľnej krásy, robiť mimoriadne objavy a prelomy vo vede a technológii.
V skutočnej Európe dôstojné cnosti rozvážnych Rimanov a hrdosť na občiansku angažovanosť a ducha filozofického bádania Grékov neboli nikdy zabudnuté. Toto dedičstvo je tiež naše.
12. Európa je zdieľaným projektom
Skutočná Európa nikdy nebola dokonalá. Predstavitelia falošnej Európy nerobia chybu, keď sa usilujú o rozvoj a reformy; a od rokov 1945 a 1989 sa dosiahlo veľa, čo treba láskyplne chrániť a ctiť.
Náš zdielaný život je stále pokračujúcim projektom, nie skostnateným dedičstvom. Ale budúcnosť Európy spočíva v obnovenej lojalite voči našim najlepším tradíciám, nie vo falošnom univerzalizme požadujúcom zabudnutie a sebapopretie.
Európa nevznikla osvietenstvom. Náš drahý domov sa nerealizuje iba v Európskej únii. Skutočná Európa je a vždy bude spoločenstvom politických národov, zároveň samostatných, výrazne zjednotených duchovným dedičstvom, ktoré spoločne rozvíjame, zdieľame, o ktorom debatujeme – a ktoré milujeme.
13. Strácame svoj domov
Skutočná Európa je v ohrození. Všetko, čo sa dosiahlo, pokiaľ ide o zvrchovanosť ľudu, odpor voči politike ríše, kozmopolitizmus schopný občianskej lásky, kresťanské dedičstvo humánneho a dôstojného života, živé spojenie s naším klasickým dedičstvom, to všetko nám mizne.
Tým, ako podporovatelia falošnej Európy vytvárajú svoje falošné “kresťanstvo” univerzálnych “ľudských práv”, strácame svoj domov.
14. Falošná sloboda prevláda
Falošná Európa sa chvasce údajne bezprecedentnou oddanosťou ľudskej slobode. Ale toto poňatie slobody je veľmi jednostranné.
Prezentuje sa ako oslobodenie od všetkých obmedzení: sexuálna sloboda, sloboda sebavyjadrenia, sloboda “byť sám sebou”.
Generácia šesťdesiatosmičkárov vníma tieto slobody ako vzácne výdobytky voči kedysi všemocnému a utláčajúcemu kultúrnemu režimu.
Považujú sa za veľkých osloboditeľov a svoje prehrešky za ctihodné morálne úspechy, za ktoré by im svet mal byť vďačný.
15. Individualizmus, osamelosť a bezúčelnosť sú čoraz rozšírenejšie
Pre mladú generáciu Európanov je však realita omnoho menej ružová.
Liberálny hedonizmus často vedie k nude a hlbokému pocitu bezúčelnosti.
Manželstvo je na ústupe. Hlboké túžby mladých ľudí oženiť sa, vydať sa a mať rodinu, sú často utopené v búrlivých vlnách sexuálnej “slobody”.
“Sloboda”, ktorá ničí najhlbšie túžby našich sŕdc, sa stáva kliatbou.
Zdá sa, že naše spoločnosti upadajú do individualizmu, osamelosti a bezcieľnosti. Namiesto slobody sme odsúdení k prázdnej konformite kultúry, ktorú podporujú médiá. Považujeme za svoju povinnosť povedať, že generácia šesťdesiatosmičkárov na Západe búrala, ale nebudovala.
Vytvorila vákuum, ktoré je dnes zaplnené sociálnymi médiami, lacnou turistikou a pornografiou.
16. Regulujú nás a manažujú
S tým, ako počúvame chvastanie o bezprecedentnej slobode, život Európanov je stále viac a detailnejšie regulovaný.
Nariadenia – často zošité anonymnými technokratmi prepojenými so záujmami mocných – riadia naše pracovné záležitosti, obchodné rozhodnutia, vzdelávacie podmienky, správy i masmédiá.
A v Európe chcú pritvrdiť aj reguláciu slobody prejavu, ktorá je jednou z najzákladnejších pôvodných európskych slobôd – tá, ktorá vyjadruje slobodu svedomia. Cieľom týchto reštrikcií nie je zamedziť obscénnostiam či iným útokom proti slušnosti vo verejnom živote. Nie, európske vládnuce triedy chcú obmedziť politické prejavy. Politici, ktorí hlásajú nepríjemné pravdy o islame a imigrácii, sú popoťahovaní pred súdmi.
Politická korektnosť presadzuje nové tabu a zakazuje spochybňovať dnešný stav. Falošná Európa nepodnecuje kultúru slobody. Propaguje kultúru komerčnej homogenity a politicky vynucovanú konformitu.
17. Multikulturalizmus nefunguje
Falošná Európa sa tiež chvasce bezprecedentnou oddanosťou rovnosti. Tvrdí, že podporuje nediskrimináciu a inklúziu všetkých rás, náboženstiev a identít.
Tu sme urobili skutočný pokrok, ale napokon sme sa ocitli mimo realitu. Počas poslednej generácie Európa budovala veľkolepý projekt multikulturalizmu.
Požadovať alebo len podporovať asimiláciu moslimských imigrantov k nášmu správaniu, zvyklostiam, nieto k nášmu náboženstvu sa považovalo za veľkú nespravodlivosť. Hovorili nám, že naša oddanosť rovnosti vyžaduje, aby sme sa vzdali akéhokoľvek náznaku, že našu kultúru považujeme za nadradenú.
Je paradoxom, že európsky multikultúrny projekt, ktorý popiera kresťanské korene Európy, ťaží z kresťanského ideálu univerzálnej lásky k blížnemu, no robí to prehnaným a neudržateľným spôsobom.
Požaduje od Európanov odriekanie hodné svätcov. Máme vraj považovať kolonizáciu našej vlasti a zánik našej kultúry za veľkolepú slávu Európy 21. storočia – za kolektívny akt sebaobetovania pre účely nového globálneho spoločenstva mieru a prosperity, ktoré sa práve rodí.
18. Falošnosti pribúda
V tomto spôsobe myslenia je veľa falošnosti.
Väčšina členov našej vládnucej triedy nepochybne považuje európsku kultúru za nadradenú – čo sa však nesmie povedať verejne, aby to neurazilo imigrantov.
Ale pretože je nadradená, myslia si, k asimilácii prirodzene dôjde, a to rýchlo. Akoby v ironickej ozvene starého imperialistického myslenia európskej vládnucej triedy predpokladajú, že cez zákony prirodzenosti či dejín sa “oni” nevyhnutne stanú takými, akými sme “my” – a je nepredstaviteľné, že opak by mohol byť pravdou.
Medzičasom je multikulturalizmus terapeutickým nástrojom na zvládanie nešťastných, hoci “dočasne” vystavených kultúrnym napätiam.
19. Technokratická tyrania silnie
Ale je tu ešte aj viac falošnosti, temnejšej. Počas poslednej generácie sa viac a viac členov našej vládnucej triedy rozhodlo, že jej vlastný záujem spočíva v urýchlenej globalizácii. Chcú vybudovať nadnárodné inštitúcie, ktoré by boli schopní ovládať bez toho, aby sa im do toho nepríjemne miešala suverenita ľudu.
Je čoraz jasnejšie, že “demokratický deficit” v Európskej únii nie je iba technickým problémom, ktorý sa dá technicky vyriešiť. Naopak, tento deficit je ich zásadným záujmom, ktorý si žiarlivo strážia. Nech už to obhajujú údajnou ekonomickou nevyhnutnosťou, alebo autonómne sa rozvíjajúcim medzinárodným právom ľudských práv, nadnárodní mandaríni v inštitúciách EÚ si privlastnili politický život Európy a všetky námietky odrážajú technokratickou odpoveďou: Neexistuje alternatíva. To je mäkká, ale silnejúca skutočná tyrania, ktorej čelíme.
20. Falošná Európa je krehká a neschopná
Arogantná pýcha falošnej Európy sa teraz stáva zrejmou, navzdory najlepším snahám jej stúpencov, ktorí ju podopierajú príjemnými ilúziami.
Falošná Európa sa predovšetkým ukazuje ako slabšia než ktokoľvek tušil. Populárna zábava a materiálna spotreba nepodporujú občiansky život.
Naše spoločnosti, ktoré sú odstrihnuté od vyšších ideálov a ktoré multikultúrna ideológia odrádza od prejavov patriotickej hrdosti, majú teraz problém prejaviť vôľu brániť sa.
Navyše, občianska dôvera a spoločenská spolupatričnosť sa neobnovujú inkluzívnou rétorikou či neosobným ekonomickým systémom, ktorý ovládajú gigantické nadnárodné korporácie. Musíme byť opäť úprimní:
európskej spoločnosti sa darí zle. Stačí, aby sme otvorili oči a vidíme čoraz viac moci štátu, sociálneho inžinierstva a vzdelávacej indoktrinácie Nielen islamský teror prináša do našich ulíc ťažkoodencov. Polícia je nevyhnutná pre utíšenie násilných protestov proti establišmentu, alebo pre zvládanie opitých davov futbalových fanúšikov. Fanatizmus, ktorý sa prejavuje v podobe vášne pre naše futbalové mužstvá, je zúfalým príznakom hlbokej ľudskej túžby po spolupatričnosti; túžby, ktorá je vo falošnej Európe nenaplnená.
21. Ujala sa kultúra sebazavrhovania
Európski intelektuáli, bohužiaľ, patria k hlavným ideologickým stúpencom domýšľavosti falošnej Európy.
Naše univerzity sú nepochybne jedným z vrcholov európskej civilizácie.
Ale zatiaľ čo sa kedysi usilovali odovzdávať každej novej generácii múdrosť minulých vekov, dnes väčšina na univerzitách stotožňuje kritické myslenie s ľahkomyseľným zatratením minulosti.
Polárkou európskeho ducha bola náročná disciplína intelektuálnej poctivosti a objektivity. Ale tento šľachetný ideál sa počas dvoch posledných generácií zmenil. Život akademického odriekania, ktorý sa kedysi usiloval o oslobodenie mysle od tyranie dominantného názoru, sa premenil na často pohodlný predsudok proti všetkému, čo je naše vlastné, pôvodné.
Tento postoj kultúrneho sebazavrhovania pôsobí ako lacná a jednoduchá póza, ako byť “kritický”. Počas poslednej generácie bol opakovane hlásaný v posluchárňach, až sa stal doktrínou, dogmou. A pripojiť sa k jeho vyznávaniu sa stalo znakom “osvietenia” a duchovného vyvolenia.
V dôsledku toho sú dnes naše univerzity aktívnymi činiteľmi prebiehajúcej kultúrnej deštrukcie.
22. Elity arogantne vystavujú na obdiv svoje “cnosti”
Naša vládnuca trieda presadzuje “ľudské práva”. Bojuje proti zmenám klímy. Viac integruje globálnu ekonomiku a harmonizuje dane.
Monitoruje pokrok v rodovej rovnosti. Tak veľa toho pre nás robia! Čo na tom záleží, akým spôsobom sa dostávajú do svojich úradov? Čo na tom záleží, že Európania sú čoraz skeptickejší voči ich starostlivosť?
23. Alternatíva existuje
Táto skepsa je oprávnená. Európe dnes dominuje bezúčelný materializmus, lenže ten nedokáže motivovať mužov a ženy, aby mali deti a založili si rodiny.
Kultúra sebazavrhovania okráda budúcu generáciu o identitu. V regiónoch niektorých našich krajín žijú moslimovia v neformálnej autonómii od miestnych zákonov, ako keby boli kolonistami, a nie našimi spoluobčanmi. Individualizmus nás izoluje jeden od druhého.
Globalizácia mení životnú perspektívu miliónov ľudí. Naša vládnuca trieda tvrdí, že iba pracujú na prispôsobení sa nevyhnutnému, nezmeniteľnej nutnosti. Žiadny iný kurz nie je možný a brániť sa mu je iracionálne. Nedá sa to inak.
Tí, ktorí s tým nesúhlasia, vraj trpia nostalgiou – za čo si zaslúžia mravné odsúdenie ako rasisti a fašisti. Čím väčšmi sa prehlbujú spoločenská rozštiepenosť a občianska nedôvera, tým väčšmi je európsky verejný život nahnevaný, zatrpknutý, a nikto nevie, kde sa to všetko skončí. Touto cestou by sme nemali pokračovať. Mali by sme odvrhnúť tyraniu falošnej Európy.
24. Musíme sa zbaviť náhradného náboženstva
Dielo obnovy sa začína teologickým sebapoznaním. Univerzalistické a univerzalizujúce ašpirácie falošnej Európy prezrádzajú, že sú náhradným náboženstvom, s vlastným učením – aj zákazmi. Je to silný opiát, ktorý paralyzuje Európu ako politickú spoločnosť.
Musíme trvať na tom, že náboženské ašpirácie sú záležitosťou náboženstva, a nie politiky, nieto ešte byrokratickej správy. Aby sme mohli opäť obnoviť našu politickú a dejinnú akcieschopnosť, musíme najskôr opäť sekularizovať európsky verejný život.
25. Musíme obnoviť skutočný liberalizmus
To si však od nás vyžaduje, aby sme sa zbavili lživého jazyka, ktorý sa vyhýba zodpovednosti a hýčka ideologickú manipuláciu. Reči o diverzite, inklúzii a multikulturalizme sú prázdne.
Tento jazyk je často používaný na to, aby naše nedostatky vydával za úspechy: rozvoľnenie spoločenskej solidarity je “vlastne” príznakom ústretovosti, tolerancie, inklúzie. To je jazyk marketingu, ktorého zmyslom je realitu viac zastierať než osvetľovať. Musíme obnoviť trvalý rešpekt k realite. Jazyk je krehkým nástrojom, a je znehodnotený, ak sa používa ako palica. Musíme podporovať jazykovú slušnosť. Uchyľovanie sa k démonizácii je príznakom dekadencie.
Nesmieme tolerovať slovné zastrašovanie, nieto ešte smrteľné vyhrážky.
Musíme chrániť tých, ktorí hovoria zmysluplne, aj keď si myslíme, že ich názory sú mylné. Budúcnosť Európy musí byť liberálna v tom najlepšom zmysle slova, ktorým je oddanosť intenzívnej verejnej diskusii bez akýchkoľvek vyhrážok násilím či donucovania.
26. Potrebujeme zodpovedných štátnikov
Prelomiť zakliatie falošnej Európy a jej utopickej, pseudonáboženskej krížovej výpravy za svet bez hraníc znamená vychovať nový typ štátnictva a nový typ štátnikov. Dobrý politický vodca spravuje všeobecné dobro konkrétneho ľudu.
Dobrý štátnik pozerá na naše zdieľané európske dedičstvo a naše konkrétne národné tradície ako na niečo veľkolepé a životodárne, no aj veľmi krehké. Neodmieta toto dedičstvo a ani neriskuje jeho stratu v záujme utopických snov. Títo vodcovia usilujú o česť, ktorá sa im dostáva od ich ľudu; netúžia po uznaní “medzinárodného spoločenstva”, ktoré je v skutočnosti public-relations nástrojom oligarchie.
27. Musíme obnoviť národnú jednotu a solidaritu
Keď uznáme konkrétny charakter európskych národov a ich kresťanské dedičstvo, nemusíme sa dať vyviesť z miery falošnými tvrdeniami multikulturalistov.
Imigrácia bez asimilácie je kolonizáciou, a to je nutné odmietnuť. Po práve očakávame, že tí, ktorí migrujú do našich krajín, sa začlenia do našich národov a prijmú naše spôsoby. Toto očakávanie musíme podporiť rozumnou politikou. Jazyk multikulturalizmu bol privezený z Ameriky.
V Amerike však veľký vek imigrácie nastal na prelome 19. a 20. storočia, v čase pozoruhodne rýchleho ekonomického rastu, v krajine prakticky bez sociálneho štátu a dávok, ale s veľmi silnou politickou a národnou identitou – a od imigrantov sa očakávalo, že sa s ňou asimilujú.
Po tom, čo Amerika prijala veľké množstvo imigrantov, na dve generácie im zavrela dvere takmer úplne. Európa by sa mala poučiť z tejto americkej skúsenosti, nie prijímať súčasné americké ideológie.
Táto skúsenosť nás učí, že práca a zamestnanie sú mocným nástrojom asimilácie, že štedrý sociálny štát a sociálne dávky asimilácii bránia a že prezieravá politika občas diktuje počet imigrantov obmedziť, niekedy dokonca drasticky.
Nesmieme dovoliť, aby multikultúrne ideológie deformovali náš politický úsudok o tom, ako najlepšie slúžiť všeobecnému dobru.
Pretože všeobecné dobro si vyžaduje politické spoločenstvá s dostatočnou jednotou a solidaritou, aby svoje dobro uznali ako niečo spoločné.
28. Iba ríše sú multikultúrne
Po druhej svetovej vojne kvitli v západnej Európe životaschopné demokracie. Po kolapse Sovietskeho zväzu stredoeurópske národy obnovili svoju občiansku životaschopnosť. To je jeden z najvzácnejších úspechov Európy.
Prídeme však oň, ak sa nebudeme mať na pozore pred imigračnými a demografickými zmenami v našich krajinách. Iba ríše môžu byť multikultúrne; takouto ríšou sa stane Európska únia, ak sa nám nepodarí urobiť obnovenú solidaritu a občiansku jednotu kritériami, ktorými máme hodnotiť imigračnú politiku a stratégie asimilácie.
29. Správna hierarchia slúži spoločenskému dobru
Mnohí sa mylne domnievajú, že Európou zmietajú iba spory týkajúce sa imigrácie. V skutočnosti to je len jeden z rozmerov všeobecnejšieho sociálneho rozpadu, ktorý musíme zvrátiť.
Musíme obnoviť dôstojnosť jednotlivých rolí v spoločnosti. Rodičia, učitelia a profesori majú povinnosť formovať tých, ktorí sú im zverení. Musíme odmietnuť kult odbornosti, ktorý ide na úkor múdrosti, taktu a úsilia o kultúrny život.
Obnova Európy nenastane bez odmietnutia prepiateho rovnostárstva a redukcie múdrosti na technické znalosti. Podporuje politické výdobytky modernej doby. Každý muž a každá žena majú mať rovné hlasovacie právo.
Základné práva musia byť chránené. Zdravá demokracia si však vyžaduje spoločenskú kultúrnu hierarchiu, ktorá povzbudzuje úsilie o výnimočnosť a oceňuje tých, ktorí slúžia všeobecnému dobru.
Musíme obnoviť zmysel pre duchovnú veľkosť a vzdávať jej zaslúženú úctu, aby naša civilizácia čelila narastajúcemu vplyvu bohatstva na jednej strane a vulgárnej zábavy na strane druhej.
30. Musíme obnoviť morálnu kultúru
Ľudská dôstojnosť je aj niečím viac než len právom byť ponechaný na pokoji a medzinárodné doktríny ľudských práv nevyčerpávajú všetky požiadavky spravodlivosti, nieto ešte dobra.
Európa potrebuje obnoviť konsenzus morálnej kultúry, aby obyvateľstvo spelo k cnostnému životu. Nesmieme dopustiť, aby falošné poňatie slobody bránilo rozumnému použitiu zákona pri odrádzaní od nerestí.
Musíme odpúšťať ľudskú slabosť, Európa však nemôže prosperovať bez obnovy spoločenskej ašpirácie na slušné správanie a ľudskú výnimočnosť.
Kultúra dôstojnosti vychádza zo slušnosti a plnenia povinností, ktoré nám v našich životných úlohách patria. Musíme obnoviť vzájomný rešpekt medzi spoločenskými triedami, ktorý charakterizuje spoločnosť, ktorá si cení príspevok všetkých.
31. Trhy majú byť zamerané na spoločenské ciele
Uznávame pozitívne aspekty slobodného trhového hospodárstva, ale musíme odmietnuť ideológie, ktoré sa usilujú o totálnu logiku trhu.
Nemôžeme dovoliť, aby všetko bolo na predaj.
Dobre fungujúce trhy si vyžadujú vládu zákona, a tá musí mať za cieľ aj niečo viac než len ekonomickú efektivitu. Trhy tiež pôsobia najlepšie, keď sú uprostred silných spoločenských inštitúcií zorganizovaných na svojich vlastných, netrhových princípoch.
Ekonomický rast, aj keď užitočný, nie je najvyšším dobrom. Trhy sa majú orientovať na spoločenské ciele. Dnešný veľkofiremný gigantizmus ohrozuje aj politickú suverenitu. Krajiny by mali spolupracovať pri zvládaní arogancie a bezmyšlienkovitosti niektorých globálnych ekonomických síl. Sme za rozumné použitie štátnej moci pri zachovávaní neekonomických spoločenských dobier.
32. Vzdelávanie je nutné reformovať
Sme presvedčení, že Európa má históriu a kultúru, ktoré sú hodné zachovania. Naše univerzity však až príliš často naše kultúrne dedičstvo zrádzajú. Potrebujeme reformovať vzdelávacie programy tak, aby pomáhali odovzdávaniu našej spoločnej kultúry, a nie aby indoktrinovali mladých ľudí kultúrou sebapopierania.
Učitelia a mentori na každom stupni majú povinnosť pamäti. Mali by byť hrdí na svoju úlohu mostov medzi generáciami minulými a generáciami prichádzajúcimi. Musíme tiež obnoviť vyššiu kultúru Európy tým, že urobíme nádherné a krásne naším spoločným štandardom a odmietneme degradáciu umenia na politickú propagandu.
To si bude vyžadovať kultiváciu novej generácie podporovateľov. Korporácie a byrokracia sa ukázali ako úbohí služobníci umenia.
33. Manželstvo a rodina sú zásadné
Manželstvo je podkladom občianskej spoločnosti a základom harmónie medzi mužmi a ženami. Je intímnym zväzkom zorganizovaným okolo podpory domácnosti a výchovy detí.
Uznávame, že naše najdôležitejšie role v spoločnosti a ako ľudských bytostí sú rolami otcov a matiek. Manželstvo a deti sú súčasťou akejkoľvek vízie ľudského šťastia. Deti si vyžadujú obete od tých, ktorí ich privádzajú na svet. Tieto obete sú šľachetné a musíme ich ctiť. Podporujeme rozumnú sociálnu politiku, ktorá povzbudzuje a posilňuje manželstvo, rodenie a výchovu detí. Spoločnosť, ktorá nie je schopná vítať deti, nemá budúcnosť.
34. Populizmu by sme sa mali postaviť čelom
V dnešnej Európe je veľké napätie kvôli tomu, čomu sa hovorí “populizmus”. Význam tohto termínu nie je nikdy definovaný; a väčšinou je používaný ako nadávka.
Aj my tu máme svoje pochybnosti. Európa by mala čerpať z veľkej múdrosti svojich tradícií a nespoliehať sa na zjednodušujúce slogany a šťavnaté emocionálne výzvy. Ale predsa len uznávame, že tento nový politický fenomén je zdravou rebéliou proti tyranii falošnej Európy, ktorá označuje za “protidemokratickú” akúkoľvek hrozbu voči jej monopolu a morálnej legitimite.
Takzvaný populizmus spochybňuje diktatúru statu quo a “fanatizmus stredu” – a v tom má pravdu. Je znamením, že aj uprostred upadnutej a ožobračenej politickej kultúry môže byť znovuzrodená dejinná akcieschopnosť Európanov.
35. Našou budúcnosťou je skutočná Európa
Odmietame falošné tvrdenie, že neexistuje žiadna zodpovedná alternatíva voči umelej, bezduchej solidarite jednotného trhu, transnacionálnej byrokracie a zábavného pozlátka. Chlieb a hry nie sú všetkým. Zodpovednou alternatívou je skutočná Európa.
36. Musíme prevziať zodpovednosť
Teraz vyzývame všetkých Európanov, aby sa k nám pridali a aby sme spolu odmietli utopickú fantáziu multikultúrneho sveta bez hraníc.
Právom milujeme svoje domovské krajiny a chceme odovzdať našim deťom všetko vznešené, čo sme my sami dostali ako dedičstvo.
Ako Európania taktiež zdieľame spoločný odkaz, a tento odkaz nás žiada, aby sme žili spolu v mieri ako Európa krajín a národov. Obnovme našu politickú národnú suverenitu a dôstojnosť zdieľanej politickej zodpovednosti za budúcnosť Európy.
Philippe Beneton (Francúzsko), Rémi Brague (Francúzsko), Chantal Delsol (Francúzsko), Roman Joch (Česká republika), Lancz András (Maďarsko), Ryszard Legutko (Poľsko), Pierre Manent (Francúzsko), Janne Haaland Matlary (Nórsko), Dalmacio Negro Pavone (Španielsko), Roger Scruton (Veľká Británia), Robert Spaemann (Nemecko), Bart Jan Spruyt (Holandsko), Matthias Storme (Belgicko)