S Maďarmi sme sa zmierili, Maďari s nami nie

Budapešť/Bratislava 13. júna 2017 (HSP/napalete.sk/Foto:TASR-Ladislav Vallach)

Fakľový pochod v čiernych uniformách a nenávistné výkriky: „Nenávidíme ťa Slovensko! a Minden vissza!“ (Všetko späť) pred slovenským veľvyslanectvom v Budapešti 7. júna 2017 evokovali štyridsiate roky minulého storočia, keď po Viedenskej arbitráži horthyovské vojská obsadili juh našej krajiny.

S Maďarmi sme sa zmierili, Maďari s nami nie

Maďari – panský národ?

Každoročné akcie Hnutia 64 žúp a Jobbiku k výročiu Trianonu nás utvrdzujú v názore, že v povedomí Maďarov ako panského národa v Uhorsku sa vlastne nič nezmenilo. To len my sme zabudli na historické súvislosti, na okupáciu južného Slovenska po roku 1938, na vítanie admirála Horthyho v Košiciach spisovateľom Sándorom Máraim a politikom Jánosom Esterházym, na maďarský teror, na krvavé Vianoce v Šuranoch, na druhú etapu maďarizácie, na zatvorenie 150 slovenských škôl a vyhnanie 900 slovenských učiteľov aj s rodinami.

Veď kto by už len rátal perzekvovaných a zavraždených Slovákov a Rusínov vo Felvidéku, keď sa o tom nepíše ani v slovenských učebniciach dejepisu, keď Máraimu aj Esterházymu postavili v Košiciach, v podmienkach novej slovenskej štátnosti, bronzové pomníky ako spomienku na veľkých mužov maďarského národa.

S Maďarmi sme sa už zmierili, hoci Maďari s nami nie. Netrápi nás, že slovenský europoslanec Pál Csáky v Bruseli zastupuje záujmy Maďarska, že na Slovensku politicky pôsobia pohrobkovia Veľkého Uhorska, ktorí sa nikdy nestotožnia s pojmom Slovenská republika, ale vždy budú hovoriť o Felvidéku ako o odtrhnutom území z maďarského tela. Kto sleduje mestské vysielanie v maďarskom jazyku z Dunajskej Stredy Dunaszerdahelyi városi televízió, dozvie sa, že toto juhoslovenské mesto sa nachádza vo Felvidéku teda v Hornom Uhorsku. Podobne je to aj s mestom Párkány (Štúrovo) alebo Komárom (Komárno).

Je zvláštne, že sto rokov po zániku Rakúsko-uhorskej monarchie sa používajú na území Slovenska mŕtve zemepisné názvy.

My predsa nepíšeme a nevyslovujeme súčasné maďarské zemepisné názvy po slovensky, napríklad Balaton nenazývame Blatno, Blatenské alebo Blatné jazero, hoci ide o pôvodné slovanské pomenovanie.

S Maďarmi sme sa zmierili, Maďari s nami nie

K slovensko-maďarskému historickému zmiereniu „prispel“ nedávno minister pre národnostnú politiku Árpád János Potápi, ktorý žiadal zrušenie Benešových dekrétov, pretože podľa neho po vojne najviac trpeli Maďari v Československu, vraj prišli o štátnu príslušnosť v rodnej krajine a stali sa obeťou „diabolského plánu“…

Nuž, aký to bol diabolský plán svetových veľmocí, keď sa na Postupimskej konferencii 27. februára 1946 dohodla výmena slovenského a maďarského obyvateľstva na základe reciprocity, ktorú podpísala československá aj maďarská vláda?

Slovensko-maďarské vzťahy neposudzujeme z historického aspektu

Téma násilného odsunutia Maďarov zo Slovenska v rokoch 1945 – 1946 na základe Benešových dekrétov je zo strany Maďarov veľmi skreslená. „Argumentácia, že my sme Maďarov vyhnali ako Česi sudetských Nemcov, nemá opodstatnenie,“ napísal slovenský historik a znalec budapeštianskych archívov Ladislav Deák. Podľa neho „ani jeden Maďar neodišiel z Československa na základe Benešových dekrétov.“

Maďarský okupačný režim priniesol po Viedenskej arbitráži so sebou na Slovensko tzv. anyásov z anyaországhu, teda z rodného Maďarska, a pretože toto územie bolo vrátené po vojne Československu, anyási sa stali cudzími štátnymi občanmi. V máji roku 1945 ich naložili do vlaku a museli odísť.

Maďarských fašistov, nyilasovcov, podieľajúcich sa na perzekúciách slovenského obyvateľstva, bolo okolo šesťtisíc a tí zutekali do Maďarska ešte pred skončením vojny. Občanov Maďarska, ktorí tu chceli zostať, no museli sa vrátiť domov, do Maďarska, bolo 31-tisíc. Treťou skupinou boli obyvatelia maďarskej národnosti, ktorí odišli na základe vzájomnej dohody o výmene obyvateľstva. Taká je pravda.

“Nespravodlivé Benešove dekréty” na Slovensku sú mýtus, podobne ako násilná reslovakizácia údajne zameraná proti maďarskej národnosti.

Isté reálne pozadie tejto témy spočíva v tom, že jej predchádzala maďarizácia. Časť obyvateľstva, ktorá bola koncom 19. a začiatkom 20. storočia násilne pomaďarčená, sa prirodzene, aj keď nie všade, vracala k slovenskej národnosti.

Slovenská politika zanedbala jeden základný faktor, že slovensko-maďarské vzťahy neposudzuje z historického aspektu. Ak medzinárodné spoločenstvo po vojne anulovalo Mníchovskú dohodu ako protiprávny akt a v rámci nej anulovalo tiež Viedenskú arbitráž a tzv. Malú vojnu, nutne sa museli odstrániť aj dôsledky krutej maďarskej okupácie južného Slovenska. S tým sa musia Maďari zmieriť.

Maďarské vedomie je zaťažené minulosťou vládnuceho národa v Uhorsku a z toho vyplývajú ich traumy a domnelé krivdy. Môžeme si ich nevšímať a nebrať na vedomie, ale radšej riešme veci znalecky a odborne. Nesmieme dopustiť, aby nám našu slovenskú históriu písali iní, lebo sa nepohneme ďalej a vo vzájomných vzťahoch s Maďarmi budeme ťahať za kratší koniec. Tak ako doteraz.

Ľudovít Števko

Hlavnespravy.sk