Projev Mgr. Maríny Zavacké, PhD., z Historického ústavu Slovenské akademie věd
Vážení priatelia, je mi potešením, že môžem stáť na mieste a pred zhromaždením, ktoré vyjadruje úctu jednému z našich popredných štátnikov. Keď som uvažovala o téme príhovoru, dohodli sme sa s organizátormi nevzťahovať ho priamo k osobe Edvarda Beneša, ale využiť túto príležitosť na pripomenutie menej známych ľudí a udalostí, súvisiacich s jeho dielom, ktorí ešte svoje spomienkové zhromaždenie nemajú.
Zhodou okolností o pár dní bude výročie jednej z takých udalostí, Ružomberskej vzbury zo začiatku júna roku 1939. Napriek dôkladnému zdokumentovaniu, ktorému sa roky venoval ružomberský historik dr. Stanislav Chytka, ostáva totiž táto vzbura verejnosťou takmer zabudnutá.
Aby sme nadobudli predstavu o dobe, ktorá je ľudáckym mýtom dodnes prezentovaná ako doba všeobecného nadšenia zo vzniku „samostatného“ štátu, treba pripomenúť, že jedným z prvých krokov tohto štátu bolo zriadenie koncentračného tábora pre politických odporcov, kam sa zatváralo bez súdu. Stačilo, ak dotyčný „vzbudzoval obavu“, že bude budovaniu tohto štátu prekážať. Za pripomenutie stojí aj fakt, že ako potenciálni nepriatelia boli hneď v prvom transporte do tábora v Ilave zatvorení dvaja bývalí senátori čs. parlamentu, traja novinári a aj bývalý predseda Slovenskej národnej strany, keďže výrazná časť jej členskej základne odmietala vnútené zjednotenie s ľudákmi. Štátom kontrolované médiá pritom týchto a ďalších zaistencov vykresľovali ako zradcov národa, od boľševikov po buržoáznych politických zbohatlíkov, no najmä ako Čechoslovákov. Na uväznenie stačilo málo: keď 3. mája 1939 pri oslave narodenia Milana Rastislava Štefánika, usporiadanej miestnym odborom Matice Slovenskej v Liptovskom Mikuláši, verejný notár Juraj Janoška označil Štefánika spolu s Masarykom, Hodžom a Benešom za „zaslúžilých mužov Československa“, skončil v tábore tiež. Podobný osud mali desiatky ďalších ľudí – spisovateľov, kňazov, učiteľov, novinárov, politikov, ale aj jednoduchých roľníkov, robotníkov a študentov. Nečudo, že napätie v spoločnosti rástlo. A k jednému z prvých veľkých verejných výbuchov nespokojnosti došlo práve v Ružomberku.
Spoločenské a názorové rozvrstvenie mesta bolo v tom čase výrazne pestré. Zahŕňalo už generácie študentov vychovaných demokratickým školstvom, ktorí núteným odchodom českých učiteľov prišli o obľúbených pedagógov aj o časť spolužiakov. Bolo tu aj množstvo robotníkov, ktorí sa nevedeli zmieriť s režimovou šikanou voči svojim spolupracovníkom; miestnu textilku totiž spoluzakladali českí odborníci už koncom 19. storočia, a odvtedy tu žili a zrástli s prostredím. V meste bola umiestnená relatívne silná vojenská posádka, ktorej vojaci pred pár mesiacmi boli pripravení s presvedčením brániť celistvosť republiky. A žili tu napokon aj mnohí tradiční členovia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorých ambície uspokojila autonómia. Mnohí z nich tiež s nevôľou vnímali orientáciu „samostatného“ štátu na nacistické Nemecko, agresívne správanie exponentov Deutsche Partei v meste, aj rastúci radikalizmus a úpadok demokracie vo vlastnej strane, ktorého symbolom sa stávali Hlinkove gardy.
A tak na ružomberských uliciach od začiatku jari 1939 prebiehal nevyhlásený boj o verejný priestor. Gymnazisti napriek hroziacemu vylúčeniu zo školy svojím „nevhodným správaním“ narušovali oficiálne oslavy Hitlerovej päťdesiatky a keď sa gardisti pokúšali vnútiť do vysielania obecného rozhlasu reláciami, začínajúcimi pozdravom Na stráž, okoloidúci začali odpovedať zborovo Mor ho! ... až sa radšej od vysielania ustúpilo.
Popri týchto verejných a skôr spontánnych prejavoch nespokojnosti už vtedy v Ružomberku prebiehali aj vážnejšie odbojové aktivity, ktorých sa paralelne zúčastňovali odbojári z vojenských útvarov, bývalí členovia zrušených politických strán, aj dovtedy neorganizovaní občania, vrátane študentov. Išlo o pomoc pri prechodoch Čechov z Protektorátu za hranice, tlač a roznášanie letákov, získavanie informácií z priemyslu pre čs. odboj, ktoré posúvali spojkou zrejme k vedeniu Obrany národa a i čs. odboju v ešte neokupovanom Poľsku. Jednotlivcom sa už vtedy podarilo získať a ukryť desiatky zbraní, v spolupráci s vojakmi sa pripravovalo masívne vyzbrojenie robotníkov. Vzhľadom na blížiacu sa nemecko-poľskú vojnu a geografickú polohu Ružomberka totiž niektoré plány rátali s možným skorým vyvolaním povstania v regióne a zapojením sa do bojov na strane československého vojenského odboja v Poľsku. Začiatok vojny tipovali na júl alebo august. To však boli plány, o ktorých verejnosť nemala tušenie – šepkalo sa len to, že sa čosi chystá, a to „čosi“ sa gardistom páčiť nebude.
V tejto atmosfére sa ružomberská Hlinkova garda rozhodla pretlačiť za hlavného organizátora tradičného mestského majálesu, ktorý sa pre zlé počasie presunul na 4. jún. Iné spolky, ktoré zvykli tento sviatok organizovať, napríklad Sokol a ďalšie, totiž už medzičasom garda pohltila a zhabala im majetok. Vyostrovali sa aj vzťahy medzi gardou a armádou, ktorá sa dovtedy tradične zvykla výrazne podieľať na organizácii verejných kultúrnych akcií. Množili sa vzájomné provokácie, slovné konflikty aj fyzické potýčky. Zopár dní pred majálesom roku 1939 vyvesili vojaci nad mestom na vrchu Čebrať československú vlajku a rozhlásili, že je podmínovaná. Nerušene teda viala niekoľko dní, než sa ju gardisti odvážili zvesiť.
Na majáles, konaný v Hrabovskej doline pri Ružomberku, sa vojaci vybrali vo veľkom počte. Problémy sa začali už pri vstupe, keď im gardisti ako organizátori zrušili tradičné vojenské zľavy. Dievčatá, zväčša z robotníčky rybárpoľskej textilky, zasa pri tanci demonštratívne dávali prednosť vojakom pred gardistami. Nepohodli sa pochopiteľne ani na výbere pesničiek do tanca, keď sa z publika žiadali české. Napätá situácia sa skončila hromadnou bitkou asi dvoch tisíc ľudí, pri ktorej spontánne vytvorené spojené sily „občianskeho a vojenského odboja“ vyhnali z akcie gardistov aj funkcionárov nemeckej Deutsche Partei. Ako po rokoch spomínal jeden zo svedkov „vojaci bili všetko, čo malo brigadírku“. Ozývala sa streľba do vzduchu, heslá ako „Tiso, Tuka zradca – Edo Beneš vráť sa!“, skandovanie o slobode Slovenska, na slávu ČSR a na hanbu gardistom. Tí narýchlo vyzliekali uniformy a hľadali útočisko v priľahlých lesoch. Privolaná vojenská pohotovosť z ružomberskej posádky sa pridala k vzbúrencom a armáda tak na takmer dva dni prakticky ovládla mesto Ružomberok.
Vzburu definitívne potlačili až 6. júna jednotky privolané z iných miest, vrátane tankov. Vlna následného zatýkania, spustená zrejme agentom Abwehru, paradoxne zasiahla v prvom rade tých odbojárov, ktorí pripravovali plánované povstanie, no so vzburou nemali nič spoločné, a dokonca v tom čase boli na rokovaní v Poľsku. Vojaci z ružomberskej posádky sa spočiatku stretali s vyhrážkami verejnou popravou, nakoniec však dopadli často lepšie než civilisti, pretože minister obrany nemal záujem vec rozmazávať a priznávať tak pred Nemcami nespoľahlivosť vlastnej armády. Boli rozohnaní do útvarov po celom Slovensku a postupne ich bolo za účasť na vzbure odsúdených vyše tristo. Jeden z hlavných organizátorov, desiatnik Kankovský, bol zastrelený už prvý deň vzbury, vojak Bukna padol v prestrelke počas pokusu o prechod za hranice.
Civilistov vďaka hrdinskému mlčaniu pozatýkaných neusvedčili veľa, dostali však tvrdé tresty. Robotník Jozef Daneš zomrel vo väznici v Leopoldove deň pred vypuknutím SNP. Bohumila Charváta ako rodáka z Březové u Svitav prevzalo gestapo a po týraní v Kounicových kolejích v Brne ho poslali do koncentráku v Mirošove pri Plzni, kde sa dočkal oslobodenia americkou armádou. Aloisa Pokorného, narodeného v Náchode, oslobodila Červená armáda z väzenia v Leopoldove. Viacerí ďalší si odsedeli roky vo väzniciach či mesiace bez súdu v Ilave. Andrej Gurovič utiekol z väzenia po piatich rokoch a zúčastnil sa Slovenského národného povstania. Vladimírovi Matulovi sa podarilo utiecť hneď a vstúpiť do čs. zahraničného vojska. O hromadný odchod sa pokúsili aj príslušníci ružomberského pluku. Niekoľkým to vyšlo, nájdeme ich neskôr v 1. čs. armádnom zbore v ZSSR aj v britskej 311. peruti RAF. Vodca vojenskej vzbury Tibor Medvecký skončil po neúspešnom pokuse o útek do Poľska v ťažkom žalári a trvalej invalidite. Aj Ladislav Nosák sa pokúsil utiecť a po odpykaní trestu bojoval v SNP ako náčelník štábu 2. československej partizánskej brigády MRŠ; nakoniec ho popravili komunisti v procese s partizánskym veliteľom Viliamom Žingorom.
O vzbure svojho času reportoval nielen londýnsky rozhlas, ale aj slobodná poľská, česká a slovenská tlač u krajanov až na druhom konci sveta, v Južnej Amerike. Ľudácke noviny sa ale snažili svoju hanbu nerozmazávať, a k mlčaniu sa pridali aj tie protektorátne. Potom mlčali komunisti, pretože vzbura nepasovala do obrazu prísne organizovaného odboja s ich vedúcou úlohou. Aj budúci týždeň, na výročie, sa bude zrejme zasa mlčať v Ružomberku. A tak mi napadlo, keďže to bola vzbura za demokraciu a za republiku, že možno je aj toto Vaše / naše zhromaždenie správnym miestom na verejnú spomienku. Marína Zavacká, historička
.
.