|
|
|
„Monsieur le president!
Telefonujem vám z líbyjského Bengází. Tu sa dejú neuveriteľné veci. Proti
diktátorovi Kaddáfímu sa vzbúrili mladí povstalci a sú rozhodnutí jeho režim
zvrhnúť. Majú však obavy, aby ich jeho vojsko nepovraždilo skôr, než sa
dostanú do hlavného mesta Tripolisu. Mali by ste s tým niečo robiť...“ |
Takýmito slovami sa mal na jar roku 2011 na francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho obrátiť mediálne veľmi známy muž, francúzsky filozof Bernard-Henri Lévy. Podľa dostupných informácií ide o jediného filozofa, ktorý cestuje po svete s vlastnou ozbrojenou ochrankou...!
Telefónne číslo prezidenta
vyťukával na svojom mobile v priamom televíznom prenose. Vedľa neho stál Mahmúd
Džibril, narýchlo „zvolený“ šéf tzv. Líbyjskej prechodnej rady, ktorá mala po
páde Kaddáfího režimu prevziať moc nad celou krajinou a začať budovať nový,
tentoraz už demokratický poriadok...
Diváci, ktorí na obrazovkách videli neuveriteľnú scénu a dovtedy nevedeli, kto
je to ten francúzsky filozof, museli byť podobne šokovaní – ako keď na malú
dedinu spadne veľký meteorit. No tí, ktorí Lévyho poznali z predchádzajúcich
globálno-mediálnych eskapád, vedeli veľmi dobre, s kým majú do činenia.
Miliardársky dedič a vojnový štváč, v pravicových kruhoch uznávaný ako veľký
intelektuál a v súčasnosti patriaci k vychytenej skupine tzv. nouveaux
philosophes /nových filozofov/ spolu s takými pravicovými filozofmi, akými sú
napr. André Gluckmann, J. P. Dollé alebo G. Lardeau, si znovu raz prišiel na
svoje. Tentoraz sa pridal k tzv. arabskej jari a rozhodol sa, že urobí všetko
preto, aby v Líbyi padol plukovník Muammar Kaddáfí.
Bol začiatok roka 2011. Povestná arabská jar, ktorá sa začala v Tunisku a
zasiahla aj Egypt, postupuje do Líbye. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy,
ktorý sa do najvyššieho kresla v Elyzejskom paláci dostal v roku 2007 na päť
rokov a vystriedal dovtedajšiu hlavu štátu Jacquesa Chiraca, začal brať slová
váženého a všeobecne uznávaného filozofa, a navyše aj osobného priateľa, veľmi
vážne. No dal si na čas. Sám s tým nemohol robiť celkom nič. Musel ako každý
„veľký“ európsky politik najskôr zavolať do Bieleho domu prezidentovi Barackovi
Obamovi a až potom do Londýna premiérovi Davidovi Cameronovi. Ale predsa len si
zavolal ministra zahraničných vecí Alaina Juppeho. Ten by predsa mal o dianí
vedieť niečo viac – aj vzhľadom na denný kontakt s francúzskou tajnou službou.
Lenže filozof pritlačil milého prezidenta k múru. Vyzval ho na akciu verejne,
cez televíznu obrazovku, a to rovno v priamom prenose. Vec bola vážna. Šlo o
verejný nátlak. Z priamej odpovede sa Sarkozy ešte dokázal vymotať, hovoril
niečo o potrebe veci vyjasniť, nemohol sa do akcie pustiť hneď, o niekoľko
dlhých mesiacov by sa mu unáhlený krok mohol vypomstiť. A čo ak by sa v
budúcnosti znovu chcel stať prezidentom?
Rozhodol sa počkať. Povstanie vo východnej časti severoafrickej krajiny ešte
nemuselo byť signálom na zásadný zvrat vo vývoji štátu. Plukovník už neraz
čelil vzburám, najmä vo vojenských kruhoch. Situáciu však zakaždým zvládol a po
čistkách mal zasa na dlhé mesiace či roky pokoj.
No teraz sa podľa Lévyho proti režimu vzbúrili tisíce mladých ľudí. Podobne, ako sa to dialo v Tunisku či v Egypte. Bolo pravdepodobné, že mladí revolucionári sa dokážu postaviť aj veľkej presile všemocného vládcu. Žeby mal predsa len pravdu bývalý americký prezident George Bush junior, ktorý sa rozhodol do arabského sveta zasiať zrnká americkej demokracie?
Nevadilo, že to v Iraku nevyšlo. Veď demokracia si žiada často veľa obetí! Možno až veľmi veľa obetí! Mnohí politológovia a pseudopolitickí experti, filozofi a najmä dobre platení poradcovia všetkých tých think-tankov /zásobárne myšlienok/ dodávajú, že demokraciu nemožno vybudovať hneď, že ide o dlhodobý proces, možno až nekonečný, a ani voľby /to začali priznávať až neskôr/ vraj ešte netvoria plnohodnotnú demokraciu...
Bushov projekt v Iraku a podobne aj v Afganistane zlyhal na plnej čiare. Veď aj z týchto krajín, zdemokratizovaných americkými bombardérmi, prchali do Európy nešťastní ľudia bez nádeje. Avšak... čo ak to predsa len v Tunisku a v Egypte vyjde... Treba byť predsa na správnej strane dejín!
Lenže Sarkozy mal osobný
problém. Ten plukovník, ktorého z najhlbších zákutí svojich duší nenávideli
nielen západní politici, ale aj mnohí arabskí šejkovia, prispel na jeho
prezidentskú kampaň /dosiaľ to nik nevyvrátil/ peknou sumičkou. Dostal vraj
šesťdesiat miliónov eur...! Kaddáfí však popožičiaval kade-tade po svete!
Hovorilo sa o sume až okolo dvesto miliárd dolárov. Viacerí komentátori sa
zhodovali v tom, že jeho hanebné zavraždenie prišlo veriteľom veľmi vhod.
Nemuseli vrátiť ani cent, ani jediný cent...
A Sarkozy? Mohol mať pocit, že sú s Muammarom tak trochu priateľmi, aj keď
peniaze priateľov robiť nezvyknú. No fotografie vždy klamať nemusia. Keď vítal
plukovníka, oblečeného v tradičnom beduínskom oblečení, na schodoch Elyzejského
paláca, mohol sa dojem o ich vzájomnom priateľstve utvrdiť. Navyše Kaddáfí sa
po viacerých najrôznejších otočkách začal so západnými politikmi kamarátiť
znovu. A zrejme netušil, že všetci tí, ktorí sa mu začali klaňať, vrátane
takého blízkovýchodného „mierotvorcu“, akým bol bývalý britský premiér Tony
Blair /Bushov veľký obdivovateľ/, hrajú s ním iba dočasnú a pokryteckú hru.
Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy v tých dňoch naozaj nedorástol na filozofa
Bernarda-Henri Lévyho. Keď mu z Bengázi telefonoval a žiadal, aby čo najskôr
podnikol vojenskú akciu proti Kaddáfímu, mal už za sebou supertajné stretnutie
s Hillary Clintonovou. Mne osobne sa nechce uveriť, že by o parížskej schôdzke
Hillary Clintonovej, americkej ministerky zahraničia, a Bernarda Lévyho nebola
prezidenta informovala francúzska tajná služba. To však teraz už vôbec nie je
podstatné. Lenže fakt, že si Hillary Clintonová našla v Paríži čas na
stretnutie s filozofom a ešte jedným záhadným cudzincom, je síce zvláštny, ale
napokon to iba zapadá do mozaiky zákulisných akcií zúčastnených indivíduí.
Bernard Lévy je bohatým filozofom, má vlastné vydavateľstvo a vydáva si najmä vlastné knižky, ale je ešte lepším obchodníkom. Kapitál zdedil od otca, ktorý kedysi dávno dovážal drahocenné drevo z afrického Gabunu a za dlhé roky sa vypracoval na mimoriadne zámožného chlapíka. Býva vo veľkolepom dome na juhu Francúzska v St. Paul de Vence a môže mať pocit, že patrí k starej francúzskej šľachte. Jej príslušníkom sa predsa patrilo mať rozľahlé sídla na vidieku! Keď prichádza Bernard Lévy do Paríža, pravidelne býva v zarezervovanom apartmáne hotela Raphael. Bolo to tak aj po tie „revolučné“ arabské dni. Už predtým mal kontakt s akýmsi líbyjským politológom, Mahmúdom Džibrilom. Ten vyštudoval politické vedy v USA a po určitom čase chcel americkú teóriu uviesť do praxe vo svojej vlasti. Nebol žiadnym disidentom, len sa za takého vydával. S Lévym sa spoznali práve v Amerike a odvtedy boli priateľmi.
Štrnásteho marca 2011 čakal
Lévy na Džibrila na letisku Le Bourget Airport. Z Kataru do Paríža priletel
súkromným lietadlom. Nie je jasné, komu patrilo, ale keďže išlo už v tej chvíli
vraj o mimoriadne cenného muža, let v súkromnom lietadle, a ešte k tomu z
Kataru, bol iba bezvýznamnou epizódou. Došlo však k zvláštnej udalosti. Tento
pán Džibril nemal v poriadku cestovné doklady, a tak sa zdržal na colnici.
Bernard Lévy musel použiť všetky svoje politické páky, aby ho pustili. Boli na
to vážne dôvody.
V hoteli Westin čakala na oboch mužov Hillary Clintonová! A nemala veľa času.
Chcela pokračovať v lete do Káhiry, aj na schôdzku s mladými egyptskými
revolucionármi, ktorí sa však odmietli s členkou Obamovej vlády stretnúť. Ale v
tej chvíli to netušila.
Obaja muži dorazili do hotela a s Hillary diskutovali skoro hodinu. A Mahmúd Džibril požiadal americkú ministerku zahraničných vecí, aby silou svojej funkcie pretlačila na všetkých dôležitých fórach požiadavku vyhlásiť nad Líbyou tú povestnú non-fly zone, bezletovú zónu, aby došlo k vyzbrojeniu rebelov a aby sa čo najskôr zaútočilo na Kaddáfího armádu. A dodal, že ak sa tak nestane, dôjde v Líbyi k rovnakej tragédii ako za pána Billa Clintona v Rwande a na Balkáne. V Rwande kmeň Hutuov takmer vyvraždil kmeň Tutsiov a na Balkáne /v bývalej Juhoslávii/ došlo k najväčšej občianskej vojne od skončenia druhej svetovej vojny v Európe. Proti genocíde v Rwande povestné Medzinárodné spoločenstvo vedené Spojenými štátmi nepodniklo nič a veľmi, veľmi neskoro sa pokúsila zasiahnuť aj nefunkčná OSN. A ako napísal nemenovaný anglický novinár, išlo o nečinnosť preto, že vo Rwande niet ropy... Na Balkán však z príkazu Billa Clintona vyštartovali lietadlá NATO a sedemdesiatdva dní bombardovali ciele Miloševičovho režimu.
Manželky bývajú na svojich
manželov dosť zaťažené. Nebolo to inak ani v prípade Hillary. Keď počula z úst
rýchlokvaseného líbyjského revolucionára Džibrila trochu vydieračskú zmienku o
Billovi a o tom, čomu počas úradovania nezabránil, vzala všetko do svojich rúk.
Džibril pritlačil ministerku k múru. No možno si predstaviť, ako sa v takom
časovom strese musí človek dopracovať k nejakému výsledku? Hillary mnohé veci
prisľúbila, v hlbokej noci odletela do Káhiry a odtiaľ do ďalších spriatelených
arabských štátov. A filozof s politológom – ako o tom neskôr napísal aj sám
Lévy – sa presunuli do hotela Raphael, aby pripravili vyhlásenie pre médiá.
Obsahovalo vety ako: Priatelia na celom svete. Líbyjskej slobode hrozí smrť.
Príďte nás zachrániť. Nedovoľte, aby arabská jar zomrela... O niekoľko dní bol
už Bernard-Henri Lévy spolu s Džibrilom v líbyjskom Bengází a telefonoval
prezidentovi Sarkozymu. O ďalšie dni Hillary informovala prezidenta Obamu, že
arabské štáty /teda tie, ktoré navštívila, aj keď Egypt jej nevyšiel/ by
podporili intervenciu do Líbye. Na rýchlom rokovaní v prezidentovej situation
room už na inváziu naliehala a hrala povestnou divokou kartou. Neustále
hovorila o možnej genocíde. Ešte raz treba spomenúť jej nemenovaného poradcu,
ktorý v denníku The Daily povedal, že Hillary Clintonová bola frustrovaná z
prezidenta. Ten sa vraj nevedel odhodlať k činu, doslova: This is the president
who can´t decide if today is Tuesday or Wednesday, teda, že je to prezident,
ktorý sa nevie rozhodnúť, či je dnes utorok alebo streda... Nuž, dosť tvrdé
vyjadrenie na muža, ktorý jej po víťazstve v prezidentských voľbách, v ktorom
súťažila o najvyšší mocenský post v Demokratickej strane práve s ním, ponúkol
miesto ministerky zahraničných vecí.
Ale Barack Obama konal. Prvý
krok: zmrazil tridsať miliárd líbyjských dolárov v amerických bankách. Z toho
poslal desať miliónov dolárov na humanitárnu pomoc do Líbye.
Druhý krok: deň po Kaddáfího útoku na Bengází, jeho špeciálny poradca John
Donilon /jeho manželka bola šéfkou úradu viceprezidenta Joea Bidena/ vytvoril
pracovnú skupinu na vytvorenie vlády po konci Kaddáfího režimu.
Potom sa už udalosti valili jedna za druhou veľmi rýchlo.
Už o mesiac neskôr letel
pán Mahmúd Džibril do Washingtonu, ale, na počudovanie, neprijal ho ako
zástupcu novej vlády Barack Obama, iba „nejaký“ poradca Donilon. V tých
chvíľach však už „fungovala“ nad Líbyou bezletová zóna, lietadlá NATO
bombardovali líbyjské letiská a vojenské základne, ale aj tanky na cestách, a z
amerických ponoriek a torpédoborcov štartovali prvé rakety. A už o ďalších pár
dní Francúzsko ako prvé /išlo o dokonalú hru a pretvárku/ uznalo opozíciu NTC
/National Tranistional Council – Národná prechodná rada/ za hlas líbyjského
ľudu... A keď tie vzbúrené islamské protikaddáfiovské milície začali za podpory
štátov NATO masovo vraždiť nielen priamych stúpencov Kaddáfího režimu, ale po
tisícoch bežných Líbyjčanov, ktorí sa voči nim netvárili prívetivo, francúzsky
filozof Berbnard-Henri Lévy sa zmohol na odporne cynicky znejúcu vetu:
„Poniektorí rebeli nie sú anjelmi...!“
A ešte neskôr Barack Obama, ktorý pre magazín Rolling Stone povedal, že v Líbyi
nemalo prísť k regime change, teda zmene režimu, prijal konečne aj zaslúžilého
politológa Mohammeda Džibrila. Ten sám sa napokon stal neprijateľným pre iné
skupiny islamistov a niet po ňom ani stopy... Asi sa vrátil znovu k teórii.
Niektoré otázky však zostávajú stále nezodpovedané. Kaddáfího brali prekvapivo
s rezervou už aj Rusi, aj Číňania. Muammar nezvykol peniaze, ktoré požičal,
pýtať naspäť v striktných termínoch, peniazmi si iba kupoval čas. A navyše –
šesťdesiat miliónov eur pre Sarkozyho nebola čiastka, ktorá by plukovníka
zruinovala. Zisky z ťažby a predaja kvalitnej líbyjskej ropy rástli. Najmä z
nich dokázal počas vyše štyridsaťročnej vlády vybudovať z Líbye krajinu s
najvyššou životnou úrovňou v celej Afrike. Dokonca vyššiu, než akú mala kedysi
za vlády rasistického režimu samotná Južná Afrika. Líbyjčania mali zadarmo
zdravotníctvo, školstvo, bývanie za smiešne ceny, príspevok na kúpu auta, ceny
benzínu sa ani nerátali, plus množstvo vymožeností, o akých sa nesnívalo ani
obyvateľom pod naftovými vládcami Perzského zálivu, žijúcich si svoje rozprávky
z Tisíc a jednej noci. Navyše Kaddáfí sa o veľké bohatstvo nielenže delil so
všetkými občanmi štátu, ale aj s Afrikou. Prišiel s nápadom na zavedenie
vlastnej meny, zlatého dinára /to nemohla akceptovať najmä Amerika/. Bol
popredným iniciátorom vytvorenia Africkej únie, tak trochu po vzore Európskej
únie. Stal sa jej prvým predsedom. Viacerí africkí politici mu neskôr prisúdili
dokonca titul afrického kráľa. Pohrával sa aj s myšlienkou stvorenia Spojených
štátov afrických... V Líbyi pracovali tri milióny zahraničných robotníkov,
najmä Afričanov, ale aj tisíce európskych expertov, inžinierov, lekárov – aj z
bývalého Československa...
Ja osobne som sa o plukovníkovi Mummarovi Kaddáfím dozvedel prvého septembra
roku 1969, teda dosť dávno. Ešte som študoval novinárstvo na Filozofickej
fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. No ako budúci zahraničnopolitický
komentátor som popri štúdiu spolupracoval s redakciou známeho a obľúbeného
denníka Smena, z ktorého po prevrate v roku 1989 vznikol denník Sme,
vychádzajúci dodnes.
Prišiel som do poobedňajšej a večernej služby na zahraničnopolitické oddelenie.
Ferko Beluš, v tom čase jeho vedúci, ma privítal hneď vo dverách.
„Michal, dnes na porade ponúkame na prvú stranu novín veľkú správu. V Líbyi
došlo k vojenskému prevratu. Nejakí mladí dôstojníci zvrhli monarchiu kráľa
Idrisa a vedie ich plukovník Muammar Kaddáfí. Tlačové agentúry už chrlia
spravodajstvo.“
Pamätám si, ako som sa šéfa opýtal, či by sa tam nedalo nejako odcestovať.
Pozrel sa na mňa ako nepríčetný: „Ty by si tam išiel? Veď môže ísť o život!“
„Pravdaže by som šiel! Novinári majú byť na mieste činu, nie?“ odvetil som.
Vedel som, že ak by aj niekto zo Smeny do Líbye odcestoval, nebol by som to ja.
Nepustil by ma štatút externistu. A po druhé – v tej chvíli ešte nebolo jasné,
akým politickým smerom sa chudobná krajina, voľakedajšia talianska kolónia,
neskôr za kráľa koketujúca s Veľkou Britániou a aj so Spojenými štátmi, vydá.
Angličania aj Američania mali v krajine vojenské základne, biznis s ropou bol
mladý, lebo jej náleziská objavili iba v roku 1959. Pre Západ mala krajina v
tom čase najväčší význam najmä pre strategickú polohu na severe Afriky, pri
pobreží Stredozemného mora. Veľkosťou /trikrát väčšia ako Francúzsko/
zasahovala dosť hlboko do Afriky, až k Čadu. Na východe susedila s Egyptom, na
západe s Tuniskom, a ďaleko nebolo ani Alžírsko. Okrem toho... vycestovať v tom
čase do podobných štátov nebolo jednoduché. Pre nedostatok valút,
československá koruna nebola konvertibilná so západnými menami, a navyše, každá
cesta novinára sa musela vzhľadom na rozpočet redakcie dopredu plánovať,
pretože ju schvaľovali stranícke orgány. Preto som v tom čase celkom prirodzene
závidel západným novinárom, ktorí mohli do krajiny, kde sa niečo výnimočné
udialo, okamžite odcestovať a čitateľom referovať najaktuálnejší vývoj. No od
toho prevratného dňa som začal nielen podobne vývoj v Líbyi sledovať, ale ma
zaujímal najmä osud mladého muža z obyčajnej beduínskej, chudobnej rodiny.
Narodil sa v beduínskom stane v púštnej oblasti pri pobrežnom meste Syrta.
Beduínsky stan mu zostal hlavným útočiskom až do príšernej smrti.
|
|
|
|
V ňom, aj keď už luxusne
vybavenom, býval najčastejšie, aj keď mal k dispozícii rozľahlé sídlo v
Tripolise. Stan si brával aj na cesty. V roku 2009, keď pricestoval na
zasadanie Valného zhromaždenia OSN a na tribúne v stominútovom prejave
/nedodržal stanovený limit pätnástich minút/ vynadal väčšine svetových
štátnikov za pokrytectvo a roztrhal pred nimi Chartu OSN, sa usadil na pozemku
miliardára a jedného zo záujemcov o prezidentský post v Bielom dome Donalda
Trumpa. Ten sa vtedy úradom posťažoval, že líbyjský vodca býva na jeho pozemku,
no viac ako ten fakt ho vraj hnevalo, že si Kaddáfí v stane pravidelne fénoval
čierne kučery. Asi mu farbu vlasov závidel, lebo Trump je blondiak a počas
predvolebnej kampane musel pred voličmi dokazovať, že jeho vlasy nie sú nijaký
príčesok či parochňa.
V Amerike nemajú plešatí muži v politike veľké šance! Aby nejaký kandidát
obstál, musí mať na hlave vlasy, čo je podľa tamojších pravidiel určite
dôležitejšie než to, čo má pod nimi... Imidž s hustou reaganovskou hrivou,
alebo aspoň s kennedyovskou ofinou však dosiaľ zostáva pre väčšinu kandidátov
nedosiahnuteľnou métou...
Ja som zatiaľ iba čakal a dúfal, že sa raz do Líbye dostanem. No najmä som
čítal. Pamätám si, ako sa mi rozbúchalo novinárske srdiečko, keď sa jedného dňa
objavilo na šéfovom stole najnovšie vydanie amerického týždenníka Newsweek.
Obálka žiarila Muammarovou podobizňou. Plukovník Kaddáfí mal vtedy iba
dvadsaťosem rokov a parádna uniforma mu sedela ako málokomu. Vo vnútri čísla
bol s ním rozhovor. To číslo som mal dlho v osobnom archíve, ale za štyridsať
rokov sa mi celé zožltnuté niekde zapatrošilo. Stále však dúfam, že ho raz ešte
objavím.
Napokon sa mi predsa len podarilo do Líbye dostať. A s mužom, ktorý zvrhol
monarchiu, sa osobne stretnúť. Vtedy som však nechápal, že vodca prevratu si
novinárov na rozhovor vyberal sám a zámerne uprednostnil novinára z vplyvného
amerického magazínu najmä preto, aby tak dal svetu najavo smerovanie revolúcie
a aby americkým politikom jasne odkázal, s kým budú mať do činenia.
„Right now our action is politically and economically motivated. We are
breaking up the foreign oil monopolies and acquiring control of our own assets
and resources.“ /Teraz je naša akcia politicky a ekonomicky motivovaná.
Rozbíjame zahraničné ropné monopoly a preberáme kontrolu nad našim bohatstvom a
zdrojmi./ Tie slová mi vyrážali dych. Ako mohol mať niekto taký mladý takú
odvahu! Hoci... práve tá patrí najmä k mladosti. V tomto prípade však išlo o
odvahu neuveriteľnú. Kaddáfí bol výnimočným žiakom, potom nádejným poslucháčom
vojenskej taktiky v Líbyi a pre vynikajúce výsledky sa dostal až na známu
Vojenskú akadémiu do anglického Sandhurstu. A práve tam, spolu s ďalšími
líbyjskými absolventmi, vytvoril prísne tajnú skupinu mladých a tzv. slobodných
dôstojníkov a spolu s nimi naplánoval zvrhnutie monarchie.
Odstránenie feudálneho režimu a kráľa Idrisa I., ktorý sa v čase prevratu liečil v Turecku /zomrel až v roku 1989 v zahraničí/, bolo iba prvou fázou zmeny, ktorá na krajinu čakala. Kaddáfi sa hlásil k myšlienke panarabského nacionalizmu, ako vzor mu poslúžil egyptský vodca Gamal Abdal Násir. Ten so skupinou iných dôstojníkov, medzi ktorých patrili ďalší budúci egyptskí prezidenti Anwar as Sadat a Husní Mubarak, zvrhol monarchiu a kráľa.
Kaddáfí išiel ďalej,
vlastnou, unikátnou cestou. Vymyslel projekt priamej demokracie. Zrušil
posledné zvyšky konštitučnej monarchie, zrušil všetky politické strany a
namiesto starej a prežitej štruktúry, potláčajúcej akýkoľvek politický prejav
bežných obyvateľov, stvoril tzv. revolučné výbory, do určitej miery na spôsob
Kuby.
No zašiel najďalej. V krajine nejestvoval parlament, nekonali sa voľby, priama
demokracia podľa jeho politického konceptu mala podobu pyramídy. Na jej vrchole
bol vodca a základňu tvorili občania. Nemohla však chýbať vláda, jednotliví
ministri, riadiaci zverené úseky. Tých osobne vyberal plukovník, najmä podľa
stupňa lojality, s prihliadnutím na zásluhy počas zvrhnutia kráľa a kmeňový
pôvod. Revolučné výbory organizovali ľudové snemy, na ktorých sa zúčastňovali
aj zástupcovia odborov. Nového kandidáta pre riadenie určitej komunity zakaždým
navrhol na sneme niektorý z tzv. prirodzených vodcov a o kandidátovi sa potom
diskutovalo. No miesto mal isté. Išlo o formu priamej kooptácie.
Kaddáfí napísal o tomto
politickom modeli tri Zelené knihy. V nich zhrnul koncept moci v základnom
slovnom výraze, džamahírija /doslova – vláda más/. Model sa ideologicky opieral
o tri zložky: islam, arabizmus a socializmus. V tomto poradí. Po niekoľkých
rokoch, pokým sa model udomácňoval a získaval na rutine a zotrvačnosti, mohol
vodca revolúcie vyhlásiť vybudovanie Veľkej Líbyjskej arabskej socialistickej
džamahírije.
Išlo o sekulárny model riadenia štátu, v ktorom však mal islam dôležité
inšpiračno-mocenské poslanie. V každom prípade šlo o dovtedy nevídaný politický
model. Málokto si ho vedel predstaviť tak, ako ho vnímal vodca revolúcie. Kým
králi, emiri a šejkovia v okolitých arabských krajinách ešte ako-tak rozumeli
modelu egyptského nacionalizmu a socializmu, Kaddáfího recept predstavoval pre
nich nevídané nebezpečenstvo. Kaddáfího model nenasledoval nik z ďalších
revolucionárov arabského sveta, ani vo veľkých a mocných štátoch, akými boli
Irak či Sýria, ktorí sa však podobne ako on dostali k moci vojenskými
prevratmi. Či išlo o Háfiza al Assáda v Sýrii, alebo o Saddáma Husajna v Iraku.
Musíme však vedieť, že väčšina prevratov v arabskom svete sa odohrala v období rýchleho úpadku koloniálnej moci dvoch dovtedy rozhodujúcich hráčov v regióne. Veľkej Británie a Francúzska, aj keď do tamojšej politiky čoraz viac zasahovali Spojené štáty, jednak samostatne no oveľa nebezpečnejšie prostredníctvom Izraela. Práve Izrael sa stal pre americkú politiku na Blízkom východe hlavným úderným klinom proti akémukoľvek pokusu revolučných arabských štátov na vytvorenie širšej a mocnej panarabskej jednoty.
Ak vyjde kniha, ktorá je v
úplnom protiklade s mainstreamovou mienkou, mala by vzbudiť aspoň nejakú
reakciu, rozhorčenie, odsúdenie, nesúhlas. Nič také sa neudialo pri titule
Michala Havrana Od arabskej jari po Islamský štát. Asi mienkotvorní
novinári vedia, prečo si knihu nevšimli. Dnes prinášame prvú časť siedmej
kapitoly venovanej Líbyi – Príbeh plukovníka Kaddáfího.
Přinášíme první část sedmé kapitoly knihy Michala Havrana:“ Od arabskej jari
po Islamský štát“ (Marenčin PT, 2017, 224 str.) věnovanou Muammaru Kaddáfímu. V
následujících dnech přineseme její pokračování. Věříme, že velmi zajímavá kniha
vyvolá čtenářský zájem.
Publikujeme v rámci spolupráce se slovenským levicovým portálem Nové slovo.
Novarepubliika.cz