OSLOBODENIE SLOVENSKA

 

III.

 

 

Dielo T. G. Masaryka, M. R. Štefánika a E. Beneše

 

Historický pohľad

 

 

Česko-Slovenský výbor

Bratislava, máj 2007

 

 

Pavel MARTINICKÝ

 

 

Vznik Československa

               Dňa 28. októbra sa dozvedeli vedúci predstavitelia Národného výboru v Prahe o texte nóty Andrássyho Wilsonovi o prijatí jeho podmienok, pokiaľ sa týkajú Československa. Jej predstavitelia, ako i občania to pochopili ako kapituláciu ríše a začali konať. Vydávajú prvý zákon. Samostatný československý štát vstúpil v život. Zákon mal päť článkov. Za Slovákov ho podpísal Dr. Vavro Šrobár. Národný výbor postupne prebral moc. Vytvoril vojenské a policajné útvary, zabezpečoval zásobovanie a podobne.

              Obavy spôsobovala situácia na Slovensku. Maďarská vláda sa nechcela vzdať Uhorska a tým vyprázdniť Slovensko. Ministerský predseda Károlyi obratne a rýchlo začal konať. Vytvoril nové ministerstvo pre Slovákov, Rusínov, Rumunov. Rozmýšľal o miestnej samospráve. Vyhlasoval do sveta, že Uhorsko navždy opúšťa nemožnú šovinistickú politiku bývalého Uhorska. Bol to program jeho revolučnej Národnej rady, vyhlásený 23. októbra 1918.

              Začal intenzívne rokovať so Spojencami, s Najvyšším velením. S najvyšším spojeneckým veliteľom východnej armády Franchetom d´Éspery dosiahol v dňoch 7. - 12. novembra v Belehrade prímerie, podľa ktorého správu Uhorska až do mierovej konferencie mala zabezpečovať maďarská vláda.

Ministerský predseda Clemenceau keď dával súhlas Franchetovi k dohodnutiu prímeria, zdôraznil mu, že sa nemá dotýkať politických otázok. Dosiahnuté prímerie si maďarská vláda vykladala ako uznanie integrity Uhorska. Károlyi sa obrátil na Spojencov prehláseniami, telegramami, osobnými intervenciami, že sa nemá žiadnymi prejudiacami spojencov vo veci celistvosti Uhorska, a ich správnej jednoty, až do podpísania mierovej zmluvy zasahovať. Každý pochopí, čo by to znamenalo pre Slovensko, keď mierová zmluva v Trianone bola podpísaná 4. 6. 1920. Karolyi navrhoval aj možné vykonanie plebiscitu.

              Dr. Karol Kramář, ministerský predseda vlády ČSR, z Prahy informoval Beneša. Podpísanie prímeria spôsobilo na Slovensku nepokoje, sprevádzané maďarskými vojenskými akciami. Pod vedením Dr. Vavro Šrobára sa podarilo s malými skupinami vojakov a sokolov (z Česka) obsadzovať jednotlivé mestá a župy na západe Slovenska. Celkovo mali asi 1100 vojakov. Obsadili Senicu, Jablonicu, Zohor, Trnavu. Maďari sa spamätali, pripravili dve divízie a začali protiútok. Obsadili Trnavu (tam padli českí četníci), postupovali na Žilinu a vytlačili slabé jednotky na Moravu.

Otázka obsadenia Slovenska československými silami sa stávala problematickou i v mysliach našich ľudí. Takýmito udalosťami bola práve položená otázka pripojenia Slovenska k republike.

               Ministerský predseda Károlyi pokračoval vo veľmi obratnej taktike, usudzoval, že je úplne krytý Belehradským prímerím. Protestoval, keď sa mu nepodarilo prilákať Slovákov (Dula). 17. novembra vyslal do Prahy zvláštnu nótu, emisárom Gejzom Sobkom. V nóte protestoval proti obsadovaniu Slovenska, dovolávajúc sa Belehradského prímeria. Dr. Kramár mu ihneď 19. novembra odpovedal nótou, v ktorej mu oznámil: "Pán prezident je v zásadnom omyle preto, lebo Československý štát bol od Spojencov uznaný ešte pred podpísaním prímeria s územím, na ktorom bývajú Slováci ako časť Československého štátu. Náš zástupca zasadá v rade Spojencov v Paríži. Maďarská vláda teda nemohla zjednávať prímerie za Slovensko, ktoré je súčasťou Československa. Na mierovej konferencii bude rokované len o detailoch hraníc. "31)

                Dr. Kramár zaslal ihneď list Benešovi do Paríža a žiadal ho o neodkladné zakročenie. Beneš o problematike rokoval s Bertholetom, Pichonom, Clemencauom a maršalom Fochom. Pri tejto príležitosti už prerokúval celú otázku maďarsko-slovenských hraníc. Poukázal na Belehradské prímerie, na jeho chybu. Na propagačnej mape si nakreslil líniu slovensko-maďarskej hranice, o ktorej uvažoval, že musí byť čo najskôr obsadená. Nakreslil takúto líniu: Rieka Morava, Dunaj až po Ipeľ - Rimavská Sobota, odkiaľ priama línia do sútoku rieky Uh a Berehu. Žiadal, aby nám bolo toto územie pririeknuté, bez prejudiacie pre mierovú konferenciu (v dňoch 20. - 25. 11. 1918).32)

                Prerokoval tieto veci na ministerstve zahraničia, v štábe maršala Focha, obdržal súhlas ministrov Pichona i Bertholeta. Po ich súhlase napísal list ministrovi zahraničia, v ktorom žiadal, aby bol daný súhlas Spojencov aj pre nás a Maďarov. List znel: "Jeho excelencii pánu Stephenu Pichonovi, ministrovi zahraničných vecí. Pokladá si za česť Vám podať správu o udalostiach, ktoré sa stali v posledných štrnástich dňoch v našich zemiach.

                1. V dôsledku revolúcie v Čechách a na Slovensku vyhnali československé úrady maďarských úradníkov z územia slovenského, ktoré pripadlo pod správu vlády ustanovenej v Prahe. Opierajúc sa o uznanie štátu a vlády československej, ako i vojska československého ako spojeneckého, československá vláda konala plným právom a - ako si myslí - v súlade s podmienkami prímeria a v súlade s medzinárodnou politickou situáciou.

                2. Avšak prímerie, podpísané generálom Franchetom prehlasuje, že spojenecké vojská majú síce právo obsadiť územie uhorské, ale že Maďari budú i naďalej spravovať uhorské územie. V dôsledku tohto ustanovenia (čl. 3, ods. 17 zmluvy o prímerí) vláda Károlyiova poslala na Slovensko maďarské vojsko, ktoré vyplieniac a spustošiac niektoré kraje slovenské, uväznilo tých, ktorí spolupracovali s úradmi českými, vyhnala malé oddiely české zabijúc 38 a zraniac 60 osôb.

Keď pán Kramár, ministerský predseda vlády ČSR, oznámil pánu Károlyimu,

                1. že sme boli uznaní ako štát československý, čím sme nadobudli práva na Slovensko ...

                2. že sme Spojenci a teda naše vojsko, že je spojenecké a že máme právo obsadiť svoje územie v zmysle stanovenej zmluvy o prímerí ... ,

odpovedal pokojne Károlyi, že zmluva o prímerí podpísaná ním a generálom Franchetom ... uznáva celistvosť Uhorska.

                Tu ide o právnu otázku. Boli sme uznaní ako spojenecký štát už pred zmluvou o prímerí. Účastnili sme sa dokonca porád versailleských. Zo stanoviska právneho je nemožné, aby ustanovenie o prímerí podpísané generálom Franchetom s nepriateľskou vládou, mohla dať nepriateľskej vláde právo na spojenecké územie ... "

                V ďalšej časti listu pokladal za nutné, aby francúzska vláda zakročila.

E. Beneš

               

               Na list odpovedal minister zahraničia Pichon listom z 27. novembra 1918. V liste stručne zopakoval obsah Benešovho listu a oznámil mu, že minister vojny zaslal práve v tejto veci presné telegrafické inštrukcie. Dôverne mu oznámil, že v týchto inštrukciách predpísali, aby bol ihneď požadovaný ústup maďarského vojska z územia obsadeného ním neprávom.

Pichon

               

              Beneš výsledky oznámil do Prahy s požiadavkou informovať slovenských činiteľov. Československá vláda vyslala do Budapešti Kornela Stodolu, aby dohodol vyprázdnenie Slovenska. Zakrátko ho nahradil Milan Hodža (27. novembra 1918). Pri prvom rozhovore s plukovníkom Vyxom (zástupca Dohody v Budapešti) je proti nášmu obsadzovaniu Slovenska, že nám to bude škodiť na mierovej konferencii vo Versailles.

                Dr. Hodža upozorňoval Vyxa na všetky tie dôvody pre náš postup, ktoré uviedol Beneš v liste Pichonovi. Požiadal Vyxa, aby si vyžiadal informácie z Paríža. Plukovník na základe listu Beneša dostal inštrukcie, ktoré odovzdal maďarskej vláde. Československá vláda na základe informácií od Beneša úradne oboznámila potrebných činiteľov.

                Vyx doručil rozkaz Károlyimu 3. decembra 1918 veľmi energicky. Príkaz bol totožná s listom od Beneša. Výzva z Paríža bola uverejnená 4. decembra v novinách. Odovzdal oznámenie z Paríža aj Hodžovi (4. decembra).

                Na uvedený list odpovedal gróf Károlyi rozsiahlym listom. V ňom vyslovuje ochotu vykonať požiadavky prímeria uvedené na začiatku listu, potom prešiel k takému tvrdeniu "protestuje proti takým tvrdeniam, ktoré stoja na mylných informáciách, a ďalej protestuje proti takému výkladu zmluvy o prímerí, ktorý podľa jeho názoru nie je, "odporuje myšlienke zmluvy o prímerí". Uherské úrady vôbec neopustili svoje miesta následkom revolúcie, ale preto, že boli odtiaľ vyhnané iregulárnym českým vojskom ..." V ďalšom texte uvádza svoj výklad obviňovania českého vojska. "Účelom par. 7 dohovoru o prímerí je zaistiť uhorskej vláde úplnú vnútornú správnu moc v celom uhorskom štáte. Zamýšľané obsadenie teritória českým vojskom ho činí úplne izolovaným, aby udržal v zemi poriadok ..." V ďalšom dôvodí, že je nemožné, aby "tisícročný štát Uhorsko s nespochybniteľnými hranicami mal byť tak zmenený ..." Navrhoval:

1. urobiť opatrenia, aby české regulárne, alebo iregulárne vojsko sa zdržalo obsadenia akejkoľvek územnej časti Uhorska,

                2. aby bolo uznané, že v zmysle par. 2 dohovoru o prímerí a medziach tohto dohovoru je uhorská vláda oprávnená vyslať k zabezpečeniu vnútorného poriadku pešie, alebo jazdecké, vojsko do všetkých častí uhorského štátu,

                3. aby prostredníctvom zmiešanej komisie bolo nariadené vyšetrovanie porušenia prímeria.

                Plukovník Vyx  dostal pokyny o zabezpečení evakuácie Slovenska, ale v pokynoch nebola stanovená hranica, po ktorú sa mali maďarské sily odsťahovať. Hodža upozornil Vyxa, že neurčenie hraníc spôsobí ťažkosti a mal by si z Paríža vyžiadať určenie evakuačnej línie. Súčasne priamo do Paríža zaslal list, v ktorom Beneša upozornil na uvedené nedostatky a podal mu správu o výsledkoch rokovania s Vyxom. Hodža v liste navrhoval, čo by mala nová inštrukcia obsahovať: Obsadené - Bratislava, Galanta, Nové Zámky, Komárno a breh Dunaja až po Ipľu, Ipeľské Šahy, Balažove Ďarmoty, Lučenec, Šalgotarian, Rimavská Sobota, južne od Košíc a podobne. Oznámenie zaslal aj do Prahy.

                Pre naliehavosť problému dohodol sa s plukovníkom V. Barthou (zástupca maďarskej vlády) 6. decembra o dočasnej línii prímeria platnej až do príchodu inštrukcií z Paríža. Dočasná línia bola: Devín, Pezinok, Sereď, Nové Zámky, Vráble, Kozárovce, Lučenec, Smolník, Gelnica k Margecanom, údolím Hornádu ... Túto dohodu obaja oznámili plukovníkovi Vyxovi, ktorý o nej ihneď poslal správu do Paríža. V Paríži vytýkali Benešovi, že československá vláda navädzuje styky s porazenými štátmi. Osobitnou demaršou vyzvali československú vládu, aby nenadväzovala styky s Viedňou, Budapešťou a Berlínom. Beneš o skutočnosti informoval vládu obšírnym výkladom.

                Na Quai d´Orsay (ministerstvo zahraničia) a u vojakov boli rozhorčení o dohovore s Maďarmi o územných otázkach. Poukazovali na to, že sa Károlyi domáha stanovenia hranice podľa demarkačnej hranice dohodnutej s Hodžom. Beneš sa obrátil na vládu v Prahe, aby vyhlásila, že s Károlyiho vládou nevyjednávala. Vláda vydala požadované vyhlásenie. O veci diskutovali i v parlamente. O veci vydal vyhlásenie i klub slovenských poslancov. Vláda, slovenskí i českí politici dobre pochopili manévr maďarskej vlády. 34)

                Predseda vlády ČSR, Kramář, 10. decembra 1918 v Národnom zhromaždení o. iného prehlásil, že: " ... otázka obsadenia Slovenska nie je predmetom jednania medzi vládou československou a maďarskou, k tomu nebol nikto splnomocnený ..." Tým sa dostali vzťahy ČSR so Spojencami do normálnych koľají. Beneš obdržal prehlásenie Kramářove a ihneď ho odovzdal vojakom i politikom v Paríži a znova žiadal o vykonanie evakuácie dohovorenej v novembri. V polovici decembra dostal, po ťažkých rokovaniach na Quai d´Orsay, uistenie, že línia dohodnutá v Paríži bude rešpektovaná. Línia bola doručená podplukovníkovi Vyxovi v Budapešti a začali ju vykonávať. Maďarskej vláde bola doručená nótou. Maďarská vláda pri prebraní nóty vyhlásila: "... neprijmem pasáž, týkajúcu sa hraníc, pretože sa nezhoduje s historickou skutočnosťou, že v tejto novej línii vidí postup brutálnej zvole a že trvá na zmluve o demarkačnej čiare, dohodnutej 6. decembra, medzi zástupcami oboch strán."

                Tieto skutočnosti preukazujú dôležitosť toho, že ešte pred prímerím bolo dosiahnuté uznanie československej samostatnosti a vlády, na čo sa aj odvolávali (Beneš a vláda). Generál Franchet d´Espery na základe uvedených rozhodnutí vyzval uhorskú vládu, aby za tieto hranice stiahla svoje útvary (vojenské).

                Beneš u vojenských a politických predstaviteľov Spojencov (Dohody) naliehal, aby vojaci československých légií boli čím skôr poslaní domov. Československí vojaci (légia) začali prichádzať na Slovensko z Talianska koncom decembra 1918 a v januári 1919 traťou cez Južné Čechy.

                Pri obsadzovaní Slovenska vznikala neistota a zmätky, preto Eduard Beneš napísal Kramařovi do Prahy: "Prosím Vás, hľaďte via facti, bez hluku tieto krajiny obsadiť hneď, len čo príde naše vojsko (naše légie z Talianska a Francúzska). Tu rozhoduje faitaccompli, operácia vykonaná bez hluku a boja na ovládnutie situácie." Vyznačil tiež hraničnú líniu, ktorú niekde nazývali Benešovou demarkačnou líniou a vojaci ju označujú ako líniu z 25. novembra 1918. V ten deň ju totiž, na rokovaniach na Quai d´Orsay načrtol Eduard Beneš Stephenovi Picionovi35) . Pri jej vytýčení sa však zistilo, že na niektorých miestach je pre Slovensko veľmi nevýhodná, podľa nej, mimo územie Slovenska ostali mestá Šahy, Fiľakovo, Feledínce, Michaľny, Čop i žel. stanica Užhorod. Takéto riešenie by úplne znemožnilo spojenie Južného Slovenska od Lučenca do Košíc.

                Ministrovi pre správu Slovenska, V. Šrobárovi stále prichádzali požiadavky na zmenu hraničnej čiary, z Banrave, Slovenského Nového Mesta, Čopu i zo Šiah.

                Demarkačná čiara sa menila celkom päťkrát. Na podklade požiadaviek československej vlády predstavitelia Dohody prehodnotili skutočný stav a stanovili novú demarkačnú čiaru: Dunaj od ústia Ipľa, cez Novohradské Hory, Matru, Bukové Hory, južne od Miškovca, cez Gesthely, Šarišský Potok, cez Zemplínagars, cez Nagyalánya (?), cez Baťovo, kolmou čiarou na Perečín a rieku Uh.

                Ustanovenie tejto novej hranice oznámil maďarské vláde podpluk. Vyx dňa 20. marca. Po tomto oznámení maďarská vláda na čele s Károlyim odstúpila. Nastúpila nová vláda, zložená zo socialistov a komunistov, na čele s Bélom Kunom.

                Ministerstvo národnej obrany ČSR vydalo 7. apríla 1919 inštrukcie pre postup na uvedenú čiaru. 27. apríla gen. Picione rozkaz na obsadenie uvedenej čiary. 2. mája obsadili (čs. vojsko) Miškovec a o týždeň sa priblížili k Jágru.36)

                V noci z 26. na 27. apríla gen. Hennocque dostal od min. Klofáča pokyn obsadiť Podkarpatskú Rus. Celý postup mal byť koordinovaný s rumunskými vojskami.

                Medzi francúzskou a talianskou vládou vzniklo napätie. Gen. Foch nesúhlasil s tým, aby talianske vojsko obsadilo Maďarsko, a to nie ani čs. vojskami pod velením talianskych dôstojníkov.

                Československé vojsko malo nedostatok spojovacích dopravných prostriedkov a veľmi zle pociťovalo nedostatok delostrelectva a jeho prevahu na maďarskej strane - čs. vojskám sa nepodarilo obsadiť celú vytýčenú demarkačnú čiaru.

                Vláda pod vedením B. Kuna sa neuspokojila s novou demarkačnou čiarou. Väčšina maďarskej spoločnosti uvoľnila Bélovi Kunovi cestu k moci z bezradnosti a v nádeji, že sa mu podarí zachovať to, čo sa nepodarilo Károlyimu - zachovať integritu Veľkého Uhorska.

                Maďarskí komunisti situáciu využili, ale boli si vedomí toho, že ich úspech je podmienený vonkajším úspechom. Bolo treba skoordinovať akciu s boľševikmi v Rusku, a realizovať pôvodný plán, rozšíriť revolúciu na Nemecko, Rakúsko, ČSR a Poľsko. Rozhodli sa preto na agresiu proti Československu.

                Po štvorročnej vojne a jej útrapách, mali vojaci vojny po krk. Slabá bola disciplína, bývalí dôstojníci rakúsko-uhorskej armády nemali autoritu. Československá armáda sa len tvorila a nemala jadro v operačnom štábe. Nemala dôveru ani k talianskym dôstojníkom, ktorých obviňovali pre úzke styky s maďarskou šľachtou. Talianska misia zadržiavala presun čs. domobraneckých jednotiek z Talianska domov na Slovensko a Čs. armádny zbor i naďalej považovali za súčasť talianskej armády. 37)

                Prímerie trvalo do 27. mája, kedy maďarské boľševické jednotky napadli Slovensko. Boje trvali až do 24. júla, kedy na zákrok Spojeneckého velenia museli Slovensko opustiť.

 

Versailles - 1919

              Mierová konferencia vo Versailles začala 18. januára 1919. Československo zastupovali ministerský predseda, Dr. Karel Kramář a minister zahraničia, Dr. Eduard Beneš. Tajomníkom československej delegácie bol dr. Štefan Osuský, Slovák vyslaný Slovenskou ligou z USA ešte v roku 1916 k Československej národnej rade v Paríži. Kramář bol počas vojny v Prahe. Bol odsúdený aj na smrť za zradu R-U. Delegácia Československa sa rozrástla na 80 osôb. Boli tam poradcovia, rôzni experti, novinári a pod. Kramář sa naivne domnieval, že bude môcť s Wilsonom alebo s Clemencauom rokovať ako so seberovnými. Beneš vedel, kde sa rodia rozhodnutia, preto konzultoval a predkladal svoje návrhy u rôznych tajomníkov a poradcov v zákulisí, ktorí boli povďační, že dostali podklady, ktoré potom predkladali vedúcim štátnikom. Štátnici uprednostňovali rokovania s Benešom, ktorého poznali už z  minulých rokov. Beneš sa dostal do konfliktu s Kramářom, ktorý sa domnieval, že bude so štátnikmi riešiť problémy svetovej politiky. Beneš preto napísal Masarykovi, že je (Kramář) "naprosto nemožný" a navrhoval, aby ho odvolali domov. Ako náhradu za delegáta č.2  navrhoval Štefánika.

               Česko-slovenská delegácia predložila na mierovej konferencii jedenásť písomne vypracovaných memoránd:

1. Čechoslováci, ich dejiny a kultúra, ich zápas a práca a postavenie vo svete.

2. Územné nároky.

3. Problém Nemcov v Česku.

4. Sliezsko.

5. Slovensko. Územné nároky na Slovensku.

6. Problém Rusínov v Uhorsku.

7. Lužickí Srbi.

8. České Horné Sliezsko.

9. Problém oblasti Kladskej.

10. Problém opravy československo-rakúskej hranice.

11. Česko-Slovenská republika a jej právo na reparáciu vojnových škôd 38)

                Do Paríža pricestovali aj slovenskí odborníci, vzdelanci, ktorí vypracovali memorandum o Slovensku. Memorandá prednášal na konferencii Beneš. Súčasťou memoranda o Slovensku boli mapy, výkazy zo štatistík, rozvoj školstva, maďarizácia a pod. Boli to Houdek, Škultéty, Markovič, Bláha a iní. Podklady pre vypracovanie memoránd sa sústreďovali v Paríži. Rozhodujúcu úlohu pri ich formulovaní zohrával Beneš.

                Beneš celé úsilie sústredil na presvedčovanie delegátov na konferencii, hlavne francúzsku skupinu, anglickú, americkú a pod. Na konferencii vzniesla požiadavky aj poľská delegácia, ktorá žiadala územie na severe Slovenska, Tešínsko, čo bolo v rozpore so stáročnou hranicou.

                Do Paríža prišiel 15. marca 1919 Štefánik zo Sibíru. Jeho prvé kroky viedli k maršalovi Fochovi a na Ministerstvo zahraničia, kde podal vyčerpávajúcu správu o stave československých vojsk na Sibíri. Po príchode sa stretol aj s Kramařom. Už 20. marca poslal správu gen. Janinovi na Sibír. Správa bola určená aj pre B. Pavlů do Omska. Znela: "Prišiel som do Paríža, kde vysvetľujem sibírsku otázku. Domnievam sa, že som našiel pochopenie pre tragické povstanie nášho vojska. Moje myšlienky sú s Vami. Oznámim to vojsku. Čoskoro Vám pošlem ďalšie správy." Tie už nenasledovali.

                Štefánik v Paríži venoval situácii vojska na Sibíri prvoradé miesto vo všetkých rozhovoroch na všetkých úrovniach. Od Beneša a Kramařa sa dozvedel, že Spojenci nepodniknú intervenciu proti sovietskemu Rusku. Dozvedel sa aj o sporoch medzi francúzskou vojenskou misiou v ČSR a generálom Piccionom, ktorý bol veliteľom vojska na Slovensku, sídlil v Bratislave. Spolu s Kramařom a Benešom bol svedkom nechutných sporov jednotlivých delegácií víťazných mocností na konferencii. 3. apríla 1919 zaslal list do Prahy pre prezidenta Masaryka. Napísal: "V Paríži som dosiaľ, lebo to vyžaduje situácia nášho vojska na Sibíri a spor medzi gen. Pelle-Piccione (pozn. Pelle bol šéf francúzskej vojenskej misie v Prahe). Intervencia na Sibír nebude a naši hynú".

                Masaryk mu odpísal 9. apríla a požadoval podrobné informácie o vojsku na Sibíri a správu o tom, čo dosiahol v Paríži, o pomoci pre légie a ich návrat.

                Dňa 9. apríla napísal listy maršalovi Fochovi a ministerskému predsedovi Clemenceauovi. V listoch žiadal o dar 100 lietadiel pre Československú armádu. V liste Fochovi ho písomne informoval o stave československých vojakov na Sibíri a žiadal ho o zabezpečenie čo najskoršieho návratu vojska do Československa. Poukázal na možné sociálne a politické dôsledky v štáte, keď sa vojaci skoro nevrátia domov. V liste oznamuje, že odmieta rokovať so sovietskou vládou o návrate vojska cez Rusko. (Pozn. obavy z infiltrácie boľševizmom.) Štefánik vedel, že Foch je zaneprázdnený konferenciou, napriek tomu mu zaslal svoj list. Foch poslal do Omska 19. apríla 1919 direktívy pre armádu a tie boli takmer totožné s informáciami, ktoré písomne oznámil Štefánik. Dohodové mocnosti i naďalej nevylúčili intervenciu v Rusku a pri tom počítali s vojskom légií. Takýto zámer potvrdzovalo aj vylodenie 130 tisíc vojakov a dôstojníkov francúzskych a britských ako i gréckych na juhu Ukrajiny. Uvažovali, že vylodené vojsko sa spojí s 300 tisícovou ukrajinskou armádou Petľurovou a dostanú sa do Moskvy. Už vo februári a marci nastali v jednotlivých jednotkách intervenčných vojsk revolučné vzbury s požiadavkou návratu domov. Povstania vznikali aj na vojnových dohodových lodiach. Nepodarilo sa vytvoriť ani ukrajinskú armádu a tak intervenčné vojsko odišlo domov. 39)

                Ostré spory medzi Pellem a Piccionom sa stali mocenskými spormi. Masaryk, Beneš i Štefánik sa zhodovali v tom, že spor treba riešiť.   Masaryk oznámil do Paríža, že Štefánik má prísť domov riešiť spor. Beneš a Kramář súhlasili s tým, že tento vojensko-politický spor na základe poverenia Masarykom má riešiť Štefánik. Masaryk tiež žiadal Štefánika, aby priniesol domov všetky vojenské zmluvy s Francúzskom a Talianskom. Súčasne sa československá vláda obrátila na maršala Focha, aby ako najkompetentnejšia osoba vo vojenských otázkach vyjasnil tieto vzťahy medzi oboma misiami v Československu.

                Vyslanie francúzskej vojenskej misie do Československa navrhol Beneš v liste z 9. novembra 1918 zaslanému Národnému výboru v Prahe. V liste podrobne odôvodnil význam misie pre vybudovanie ČS armády, pre vytvorenie vplyvu Francúzska v strednej Európe, čo bude mať veľký vplyv aj pri rokovaniach na mierovej konferencii v Paríži, kde nás bude podporovať. Podpora záujmov ČSR na konferencii od francúzskej delegácie bola viditeľná. Vláda v Prahe súhlasila s Benešovým návrhom. Tento stav bol legalizovaný 20. januára 1919 a upresnila ho Zmluva z 1. augusta 1920.

                Podrobné zdôvodnenie pôsobenia francúzskej vojenskej misie a zväzku s Francúzskom zdôvodnil Beneš v liste predsedovi vlády Clemenceauovi (Memorande) zo dňa 3. novembra 1918.

                Štefánik oznámil do Prahy, že v otázke sporu Pellé-Piccione rokoval s Fochom a hlavným veliteľom talianskej armády Diazom začiatkom apríla. Štefánik sa ujal tejto úlohy ako minister vojenstva, ako i človek, ktorý tieto vzťahy poznal už od roku 1916, ale najmä februára 1918.

                Štefánik Diazovi vysvetlil, že jeho úlohou je veliť Československému armádnemu zboru v Taliansku a po jeho presunutí do Československa aj tu. Bol presunutý na Slovensko. Štefánik mu vysvetlil, že zbor po presunutí sa stane súčasťou československej armády, ktorá sa práve organizuje s pomocou a pod velením francúzskej misie. Už 25. decembra poveril Masaryk Piccioniho viesť vojenskú správu na Slovensku a zabezpečiť  vnútorný poriadok a vojenskú demarkačnú líniu s Maďarskom. Túto úlohu mal plniť aj po príchode ministra pre správu Slovenska V. Šrobára do Bratislavy začiatkom februára 1919.

                Dňa 13. februára 1919 prišla do Prahy početná skupina francúzskych dôstojníkov na čele s Pellem. Štefánik uvedené skutočnosti oznámil do Prahy Masarykovi a oznámil mu " ... pomaly vojsko, ktorému velia Taliani nebude už jestvovať. Ak chcú dôstojne odstúpiť a robiť dobrú politiku majú opustiť naše vojsko v najbližšom čase."

                Štefánik sa aktívne zúčastňoval aj na rokovaniach mierovej konferencie. Pracovňu mal v hoteli Luttetia, kde bola ubytovaná československá delegácia. Vedľa miestnosti, v ktorej býval Štefánik, bola miestnosť plná máp, grafov a textov národnostného zloženia územia, cez ktoré mali navrhnúť novú hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom. Vypracúvali referáty, ktoré mal Beneš predniesť Rade veľkých na rokovaní o hranici. Na Rade veľkých prebiehala vzrušená diskusia s protichodnými mienkami (Najvyššia rada). Houdek napísal Šrobárovi, že "Rada desiatich pri definitívnom rozhodovaní dbala všemožne o to, aby sa do nových štátnych útvarov dostalo čo najmenej kmeňových príslušníkov susedného štátu." Teritoriálna komisia predložila návrh na riešenie slovensko-maďarskej hranice Najvyššej rade 26. marca 1919. Práve deň predtým Lloyd George predostrel Rade štyroch pamätné memorandum namierené bezprostredne proti francúzskej politike v stredovýchodnej Európe, v súvislosti so vzmáhajúcim sa boľševizmom v Nemecku a vyhlásením Maďarskej republiky rád (21.3.1919) označil aj "hranice za nekvalifikovane vytýčené a nebezpečné". Znova zasadala Rada štyroch - Wilson, Clemenceau, Lloyd George a Orlando (p. Talian). Rokovanie malo za následok posunutie druhej demarkačnej línie (Vacov, Matra, Miškovec) na Ipeľ. Parížsky Debut (čas) napísal 27.4.1919 "že všetky hrozby neprivedú Spojencov k tomu, aby Maďarom vrátili Slovensko. "40)

                Na memorandum ihneď odpovedal G. Clemenceau a obhajoval záujmy Poľska a Československa. Takisto T. G. Masaryk a Beneš sa okamžite obrátili prostredníctvom diplomatických nôt na Clemencaua i ostatných zástupcov Dohody na mierovej konferencii. Konštatovali v nich, že ak sa má prekonať kritická situácia v ČSR, ktorá vznikla pod tlakom silnejúceho boľševizmu, musia sa splniť požadované nároky Československa. "Až potom," prízvukuje v nôtach "budeme môcť na našom území poriadok a disciplínu udržať." Beneš v liste Markovičovi 9.4.1919 bol však pokojný, ba vyzval k pokoju, keď napísal, že rozhodnutie o Maďarsku a o nás sa nezmení. Dostaneme vše (Dunaj a Ipeľ) naďalej, s užitím železnice od Lučence až asi 10 až 12 km nad Miškovec, tiež uherské Rusiny."41)

                Klub slovenských poslancov Národného zhromaždenia 14.5.1918 vydal memorandum, v ktorom okrem iného napísal: "Neistota a nejasnosť, ktorú zapríčiňuje, lepšie povedané udržuje stav, že hranice nie sú ustálené ... Strach pred návratom maďarskej vlády u jedných, nádej na návrat u iných, hlavne u maďarónskeho elementu ... nepriateľského republike."

 

Boj o Slovensko

                Minister Národnej obrany už 24.5.1919 vydal vydal rozkaz, v ktorom oznamoval, že talianske velenie vyhlásilo úlohu gen. Picioneho za ukončenú podľa pôvodnej dohody s gen. M.R. Štefánikom v Paríži s Ríme. Francúzsky generál Maurice M.C.J. Pellé, zástupca maršala Focha v Prahe sa stal náčelníkom čs. generálneho štábu až 26.5.1919. Vo vláde rozhodli, že deň výmeny talianskeho velenia za francúzske bude 1.6.1919.

                V polovici mája 1919 sa maďarské velenie Červenej armády rozhodlo pre výpravu na Slovensko. Rátali s nedostatočne skoordinovaným vojskom, navyše nedostatočne vystrojeným i vyzbrojeným. Dúfali, že český i slovenský proletariát automaticky povstane a za pomoci Č.A. nastolí komunistickú diktatúru a nebude klásť veľký odpor Č.A. Predpokladali, že okupujú Slovensko, a víťaznú Dohodu postavia pred "fait accompli", vynútia si tým náklonnosť Mierovej konferencie a tá ponechá existenciu Veľkého Uhorska. Všeobecná ofenzíva maďarského vojska na Slovensko začala za podpory viacerých obrnených vlakov dňa 30.5.1919. Vojaci mali na čiapkach štítok "Felvidék vissa hoditasa" - (znovu podmanenie) horného Uhorska.42)

                Úlohou maďarskej vlády a vojsk ČA bolo dosiahnúť Vrútky a tak prerušiť trať  na východ do Košíc. Obsadiť Ružomberok, Košice a Podkarpatskú Rus. Čs. vojsko na východe by muselo ustúpiť do Poľska, kde by bolo odzbrojené. Tak by, ako predpokladali docielili spojenie s ruskou ČA. Potom by sa obrátili na západ, na Bratislavu.

                Rozptýlené čs. jednotky, nedostatočne vyzbrojené, zásobené, bez potrebných dopravných prostriedkov nevedeli klásť odpor maďarským vojskám. Úspech dobre vyzbrojenej maďarskej armády bol zdrvujúci. Čs. vojsko do 6. júna ustúpilo na líniu: Dunaj pri Komárne - Nové Zámky - Šurany - Vráble - Zlaté Moravce - Banská Štiavnica - Rimavská Baňa - Tisovec - Rimavská Sobota - Moldava - Košice - Lemešany. Tieto mestá boli obsadené maďarským vojskom. Nastal útek úradníkov i občanov Slovákov na sever i zo Slovenska. Vojenská i politická katastrofa nepriaznivo vplývala na štátny život na Slovensku. Slovensko v dňoch prekotného ústupu unaveného a demoralizovaného vojska obracalo svoje zúfalé zraky k jedinej svojej záchrane, k českému národu. A český národ dlho nerozmýšľal, ale vysielal svojich najlepších synov, členov T.J. Sokola i Robotníckych telocvičných jednôt do krvavých bojov na obranu slovenskej zeme. 43)

                Dňa 4.6.1919 prezident T.G. Masaryk menoval gen. M.C.J. Pelleho za hlavného veliteľa čs armády. Dal mu úlohu, zastaviť maďarskú ofenzívu a pripraviť protiofenzívu čs. armády. Dňa 5.6. 1919 vyhlásil minister V. Šrobár na Slovensku vojenskú diktatúru.

                Pri plnení danej úlohy sa Pelle zameral predovšetkým na úpravu veliteľských pomerov, na zvýšenie disciplíny i bojového ducha jednotiek, na vytváranie nových záloh, na zlepšenie zásobovania a obnovu vojenského priemyslu - Talianskych dôstojníkov v jednotkách čs. armády vystriedali dôstojníci francúzski. Pelle u vlády vymohol udeľovanie čs. vojenských vyznamenaní. Urgoval rýchlu vojenskú pomoc z Česka a Moravy. Vojenské zálohy vytváral od 5.6.1919, a to aj z príslušníkov domobraneckých útvarov prichádzajúcich z Talianska (čs. útvary légie). Záloha vrchného veliteľa bola umiestnená pri slovensko-moravskej hranici.

                Niemenej významná bola i jeho diplomatická aktivita. O májových bojoch na Slovensku v Paríži nič nevedeli, alebo len veľmi málo. Pelle začal byť na poplach V Paríži navrhoval spoločnú francúzsko-rumunskú ofenzívu na Budapešť. Pre ČSR navrhoval stanoviť strategicky výhodnejšiu demarkačnú čiaru južnejšie, paralelne od Pichonovej čiary. V tajnej správe určenej iba Clemenceauovi a Fochovi analyzoval situáciu na Slovensku takto: "Bojím sa, že prídeme neskoro. Celé Slovensko je ohrozené. Celá budúcnosť tejto krajiny je spochybnená. Možno si navždy popudíme proti sebe svojho najistejšieho spojenca v Strednej Európe, ktorý sa tak odcudzí nášmu vplyvu... Nedopusťte, aby sa stala nová ťažká chyba, a táto krajina bola zničená."44)

                Pri výmene velenia jeden taliansky generál pri rozlúčke povedal francúzskemu generálovi: "Kamarát, buďme si úprimní, rob si čo chceš, oni (totiž naši vojaci) budú utekať. O tri týždne i Ty sa budeš lúčiť s touto zemou."45)

                Francúzski dôstojníci videli úspech maďarského vojska i v postoji talianskych dôstojníkov. Po príchode ČA na Slovensko, prevažujúce vrstvy maďarského obyvateľstva videli v úspešnej maďarskej ofenzíve nové možnosti na obnovu integrity Uhorska. Maďarskí nacionalistickí dôstojníci otvorene hovorili: "My, predovšetkým sme Maďari, a až potom komunisti." V spolupráci s miestnymi nacionalistami, po príchode na Slovensko, začali prenasledovať slovenské národne uvedomelé obyvateľstvo, roľníkov i robotníkov. Na viacerých miestach niektorých väznili, obrali o majetok, šikanovali, trýznili a neraz siahli im i na život.46)

                Po porážkach sa spamätalo i čs. vojsko. Vojaci si uvedomili následky, ktoré by čakali Slovákov, keby sa vrátilo Uhorsko. Najvyššia rada mierovej konferencie 12. júna 1919 rozhodla o československo-maďarskej hranici. Oficiálne to bolo oznámené obom vládam 14. a 15. júna 1919. V správe sa zdôrazňovalo, že hranice sú definitívne a v nijakom prípade sa nebudú meniť podľa súčasnej okupácie. V dodatku pre maďarskú vládu určila i lehotu 14. dní dokedy sa majú maďarské jednotky stiahnúť z územia ČSR za hranice.

                B. Kún 16. júna síce oznámil, že sa podrobuje rozhodnutiu mierovej konferencie, ale ústup maďarského vojska začal podmieňovať novými požiadavkami v snahe získať čas. Hlavný štáb ČA sa rozhodoval, či bude pokračovať v plánovanom postupe na Bratislavu, preto generál Pelle vydal generálom Mittelhauserovi a Hannocqovi rozkaz, aby pokračovali vo vojenských operáciách "dokud jediný maďarský vojín nalézati se bude na území čs. republiky"47)  Na rôznych úsekoch frontu sa znova rozhoreli boje so striedavým šťastím. Ťažisko bojov sa úplne presunulo na západné Slovensko, kde sa maďarské velenie pokúsilo vynútiť si rozhodnutie vo vojne operáciou väčšieho rozsahu, ktorá by mohla ohroziť i Bratislavu. Vytvorili si na to predpoklady presunutím strategických záloh. Dňa 18. júna zaútočili smerom na Nové Zámky a severne od nich dosiahli breh Nitry. Zdalo sa, že je spečatený nielen osud Nových Zámkov, ale i Bratislavy. "Dňa 18. júna o 10. večer vstúpil do mojej izby (Dr. Šrobár) gen. Mittelhauser a žiadal ma, "aby som sa nevyzliekal a šiel za vládou do Trenčína, alebo do Brna, pretože naši práve ustúpili od Nových Zámkov a cesta pre Maďarov na Bratislavu je voľná." Okrem toho mi povedal, "že Maďari stoja pri Mederi, a že naše vojsko je silne vyčerpané stálym bojom a na muža má už len štyri patróny. Ak nás ráno o tretej napadne nepriateľ, musíme cúvnuť na Trenčín a Brno. Obrnený vlak môže byť v Bratislave okolo 8. hod. ráno, možno už i v noci. Nezobliekajte sa na noc, snáď budete nútený opustiť mesto." "A niet už nijakej pomoci", pýta sa minister "niet?, ale veď vidím na uliciach vojakov, vezmite ich na frontu!" Generál radostne prekvapený: "Smiem, môžem vziať posádku?" - Áno, hneď si ju vezmite!" O pol dvanástej v noci opustila posádka Bratislavu cestou na Žitný ostrov. V Bratislave ostalo 20 000 nespokojných robotníkov a i časť obyvateľov, ktorí očakávali príchod maďarských vojsk. Minister Šrobár si povolal kapitána Brunera a rozkázal mu, aby ešte v noci zatkol asi 100 rukojemníkov a odoslal ich do Terezína, Jozefova a Luhačovíc. Rozkaz splnil, hoci mal len 150 nespoľahlivých policajtov. Na druhý deň bol v Bratislave pokoj.

                Maďarské vojsko však úspech svojej 8. divízie nevyužilo, hoci malo na to potrebné sily. Ich náčelník štábu A. Stromfeld naďalej považoval za prvoradé pokračovať v postupe jednotiek V. zboru údolím Hrona cez Kremnicu na Vrútky a v smere na Nitru a Šaľu. Na týchto smeroch sa čs. jednotkám postup Maďarov podarilo včas zastaviť a nakoniec boli úspešné aj v bojoch pri Nových Zámkov. V tom čase dostali frontové jednotky maďarskej ČA správu o nóte Dohody z 15. júna a akútna hrozba neodvratného ústupu maďarského vojska značne podlomila bojovú morálku aj. V. zboru maďarskej ČA.

                Predseda mierovej konferencie G. Clemenceau radiotelegrafícky dňa 22.6.1919 oznámil čs. vláde rozhodnutie Najvyššej vojenskej rady spojencov, že gen. Pellé je zmocnený stanoviť maďarským vojskám lehoty a spôsob ústupu na určenú hranicu. Na základe toho gen. Pellé už 22.6.1919 oznámil hlavnému veliteľovi červenej armády Böhmovi do hlavného stanu v Gôdôlô, že v zmysle poverenia žiada, aby maďarské a československé vojsko zastavilo paľbu 24. júna o 5.00 hod. ráno. Odpoveď žiadal do 15.00 hod. 23. júna. Boje boli zastavené podľa dohody v stanovenom termíne. Rokovania o ukončení bojov sa konali v Bratislave v Redute, a dohodu podpísali 1. júla 1919. Nakoľko maďarská strana rokovania preťahovala, gen. Pellé poslal už 26. júna V. Böhmovi a Najvyššej rade do Paríža, rádiotelegrafickú správu, že 30. jún je krajná lehota na začatie ústupu ČA, ktorý sa musí dokončiť do 4. júla 1919. Maďarská strana termín splnila.49)

                Na žiadosť čs. vlády gen. Pellé požiadal Najvyššiu radu mierovej konferencie o malú úpravu hranice na južnej strane Dunaja. Mierová konferencia uznala začiatkom augusta 1919 oprávnenosť žiadosti a velenie čs. armády pripravilo obsadenie Petržalky. Plán vypracoval gen. Mittelhausser na príkaz gen. Pellého. Prípravy sa vykonali v tajnosti, aby sa pri akcii nepoškodil most cez Dunaj, most bol totiž podminovaný. Na akciu určili tmavú bezmesačnú noc koncom augusta 1919. Pri vile Lafranconi sa v noci, na pontóny nalodení vojaci a vojaci v mostnej konštrukcii, lezúci po dolných nosných pásoch sa tajne presunuli na druhú stranu (druhý breh). Z pontónov vyložení vojaci prešli cez les a spolu a spolu s vojakmi z mosta prepadli maďarské stráže i vojakov spiacich v ubytovni. Nepadol ani výstrel a po odstránení zátarasov na moste, prešli i ďalšie čs. jednotky do Petržalky a postavili konferenciu pred hotovú vec. Vojaci lezúci v konštrukcii mosta poprestríhali káble k výbušninám a tak zabránili zničeniu mosta. Mierová konferencia v Trianone prisúdila Petržalku ČSR.50)

                Počas bojov o Slovensko, od 14. novembra 1918 do 14. augusta 1919 padlo 39 dôstojníkov a 825 vojakov, v tom i tí, ktorí zomreli v nemocniciach, 103 dôstojníci a 1727 vojakov bolo ranených, 11 dôstojníkov a 332 vojakov padlo do zajatia, 18 dôstojníkov a 1942 vojakov ostalo nezvestných. Celkom čs. jednotky stratili v bojoch asi 12% svojho stavu.

                Francúzska misia mala len 27 dôstojníkov oproti 129 dôstojníkom italskej misie. Francúzsky generál H. L: E: Le Rond, predseda subkomisie, ktorá mala riešiť najsložitejšie otázky pri návšteve Slovenska v tridsiatych rokoch napísal: "...bol som účastníkom na stanovení hranice Vašej rodnej vlasti. Ba možno viac než účastným. V Najvyššej rade vládli dlho rozpaky, ako oddeliť Slovensko od Uhorska ... raz ma pozvala Najvyššia vojenská rada na svoje zasadnutie. Ty si vojak, hovorili mi jej členovia, moji kolegovia, ... a okrem toho si geograf. Tu máš ceruzku a tu máš mapu Uhorska. Nakresli hranicu, ktorá by oddeľovala Československo od Maďarska. Československý minister dr. E. Beneš je síce spoľahlivý človek, ale my veríme viac Tebe. Si Francúz. Trochu som zaváhal pred zverenou mi úlohou, ale zakrátko, berúc do úvahy predovšetkým dôvody strategické a dopravné, viedol som hranicu v podstate tak, ako ju máte na mape vyznačenú. Pôvodne priklonil som sa k návrhu Vášho ministra zahraničia a chcel som Vám dať aj celé Novohradské vrchy a severný svah Matry i Bukových hôr. Videl som však, že by to pre Vás bol iba historický balast a pri dnešnom spôsobe vedenia vojny strategicky by ste mnoho nezískali. Preto som od tejto myšlienky upustil."51)

                Francúzska diplomacia nesporne zohrala veľmi dôležitú úlohu pri určení definitívnej hranice medzi Maďarskom a Slovenskom. Francúzsko výrazne podporovalo ČSR aj v Komisii pre československé záležitosti, na čele ktorej bol Jules Larochom. Zvláštnu komisiu viedol Le Ront, a tam vedúci predstavitelia československej delegácie predkladali početné materiály, ktoré vypracovali českí a slovenskí experti na mierovej konferencii. Návrh konečnej slovensko-maďarskej hranice, ktorý teritoriálna komisia vypracovala, bol plodom zložitého a prácne získaného kompromisu, keď bolo nutné prekonávať odpor a námietky, najmä talianskeho a amerického zástupcu. Komisia volila hranicu tak, aby v sporných úsekoch, t.j. v podstate na celom úseku na východ od hranice na Dunaji, viedla zhruba stredom pásma so zmiešaným slovenským a maďarským obyvateľstvom.

                "Memorandá" obsahovali mnoho štatistík a máp, ktorými dokladali svoje požiadavky. V tom čase neboli k dispozícii iné mapy a štatistiky ako tie, ktoré boli vyhotovené uhorskou vládou. Falošnosť údajov o sčítaní, ktorá bola prenesená do štatistík a máp, bolo potrebné vysvetlovať. Poukazovali na to, že oficiálne doklady, vyhotovené uhorskou vládou, sú výsledkom násilnej maďarizácie.

                Komisia pre československé záležitosti rozhodla o slovensko-maďarskej hranici už v marci 1919, ale prísne dôvernou cestou o tom Francúzi informovali vedúcich predstaviteľov československej diplomacie. Proces vytyčovanie hranice sledoval aj Fedor Houdek a ten dôverne informoval aj Vavra Šrobára, ministra pre Slovensko. Napísal mu: "20. mája 1919 načrtol som si v Paríži prvý raz južné hranice Slovenska, na základe dôverných správ zo schôdzí odborných referentov teritoriálnej komisie, ako ich navrhovala pre Najvyššiu radu. "Boli to okamihy z najblaženejších v mojom živote. Máme známu už hrádzu, ktorá nás ochráni pred kradmou rukou!" Najvyššia rada rozhodla o definitívnej hranici Slovenska s Maďarskom 12. júna 1919.52)

                Francúzsky minister zahraničných vecí, Stéphen Pichon, ktorý vykonával funkciu hlavného tajomníka mierovej konferencie, oboznámil s týmto rozhodnutím predsedu vlády K. Kramářa zvláštnym prípisom zo 14. júna 1919. K listu bol pripojený aj presný opis hraničnej čiary s udaním všetkých zemepisných podrobností dôležitých na orientáciu, ktoré vychádzali z máp rakúsko-uhorského generálneho štábu. V rozhodnutí bola stanovená hranica strednicou Dunaja. Takto vytýčenú hranicu schválilo Národné zhromaždenie ČSR 7. novembra 1919. Takto vytýčená hranica bola prevzatá aj do Trianonskej mierovej zmluvy. Mierová zmluva vo Versailles bola podpísaná 28.6.1918. Trianonská mierová zmluva bola podpísaná 4.6.1920.

                Štefánik sa v Paríži rozhodol odcestovať do Talianska, kde bola ešte časť československých légií a domobraneckých práporov. Pred odchodom z Paríža poslal majora Fourniera a poručíka Lewisa do Bratislavy, aby pripravili letisko na pristátie, kde mienil odletieť z Talianska.

 

Posledné dejstvo M. R. Štefánika

                Štefánik odcestoval z Paríža 17. apríla 1919. V Taliansku rokoval s predstaviteľmi vlády a armády. Do Ríma prišiel 20. apríla. Prijal ho i kráľ Viktor Emanuel II. na audiencii.

                Na ministerstve vojny rokoval o československých légiách a novovytvárených domobraneckých útvaroch. S ministrom vojny Zupellim rokoval o ukončení talianskej vojenskej misie v Československu. Nadviazal na predcházajúce rozhovory v Paríži o tejto otázke s generálom Diazom a maršalom Fochom i ďalšími činiteľmi. Otázka zrušenia talianskej misie v ČSR vyvolala v Taliansku na viacerých miestach nepriaznivé ovzdušie voči Československu. Talianske oficiálne kruhy v postupe československej vlády videli nelojálny protitaliansky prejav nevďaku. Už na druhý deň, 21. apríla, oznamoval Masarykovi do Prahy, že talianska vláda sa rozhodla v najbližších dňoch svoju vojenskú misiu z Československa odvolať. Štefánik mal s týmto rozhodnutím v Bratislave osobne oboznámiť náčelníka vojenskej misie, generála Piccioneho. Štefánik taktne, ale dôrazne vysvetlil tieto okolnosti. Pozn.: Po príchode československých légií na Slovensko, talianski dôstojníci sa spájali s predstaviteľmi maďarskej menšiny a sabotovali operácie proti vpádu maďarských vojsk. Československá vláda a min. pre správu Slovenska naliehavo žiadali odvolať celú taliansku misiu. Nahradili ju francúzski dôstojníci. Misia talianskych dôstojníkov skončila 1. júna.

                Už pred príchodom Štefánika do Talianska prerokúvali predstavitelia československých legionárov na Ministerstve  vojny otázku formovania čs. domobraneckých útvarov. (Pozn.: Boli to útvary vytvorené po vojenskom prímerí z Čechov a Slovákov. Ich prihláška do domobrany im dávala lepšiu nádej na návrat a lepšie podmienky pobytu.)

                Štefánik sa stretol aj so svojou snúbenicou Giulianou - po ôsmich mesiacoch. Vykonal prehliadku československých légií a domobraneckých útvarov, bol spokojný s dosiahnutými výsledkami pri výcviku. Štefánika doprevádzal major Šeba, ktorý sa so Štefánikom poznal ešte z roku 1918. Spolu navštívili aj Padovu, kde sídlil generálny štáb talianskej armády. Šeba mu podrobne vysvetlil okolnosti výcviku vojsk a vzniku domobraneckých útvarov. Štefánik sa rýchlo dohodol s generálom Badoglim o vyzbrojení (pozn. náčelník generálneho štábu) domobraneckých práporov. Badoglio Štefánikovi pridelil auto. Šebovi na ceste z Padovy do Gallaráte povedal, že sa určite dohodnú s Klofáčom na rozdelení kompetencií na ministerstve. Oznámil mu, že sa mieni v júni zosobášiť s Guilianou. Šebo ho cestou odhováral od cesty domov lietadlom. Poukázal na to, lietadlá sú nespoľahlivé, že sa v lietadle zabil aj syn konštruktéra. Dokonca kvôli Štefánikovi čakal nemocničný vlak, ktorý mal ísť s nemocnými legionármi do Prahy. Štefánik odmietol ísť domov vlakom. Bol to sanitný vlak č. 103. Šebo uviedol Štefánikovi aj vyjadrenie inžiniera - konštruktéra Caproniho, ktorý radil, aby sa na istý čas prestalo experimentovať s preletmi na väčšie vzdialenosti. Dňa 29. apríla nadiktoval pozdrav v dennom rozkaze československým domobraneckým práporom. Ten im aj bol prečítaný. Napísal ho v Padove. V tom čase bolo v Taliansku ešte 6 000 českých a slovenských domobrancov.

 

Posledný let

                Na základe fonogramu generála Cebalera zo 14. apríla 1919, ale i predchádzajúcich inštrukcií hlavného veliteľstva, bol československému ministrovi vojenstva pridelený k dispozícii jeden z najlepších strojov, Caproni 450, ktorý mu mal zaručiť bezpečný let. Súčasne mu boli pridelení traja najlepší piloti s dlhou vojenskou službou. Štefánik v Padove vyhlásil, že nemieni pristáť vo Viedni. Predstavitelia hlavného veliteľstva namietali, že ich piloti nepoznajú letisko v Bratislave. Ubezpečil ich, že na lietadlách Caproni lietal v roku 1915 a 1916 a že letisko v Bratislave pokladá za dokonale vyhovujúce, aby na ňom mohli pristáť lietadlá Caproni.

                30. apríla zaslali rádiogram č. 104 360. Oznamoval: "Československý minister vojny, generál Štefánik, ak to počasie dovolí, odíde 2. mája alebo neskôr z Campoformida s cieľom Prešpork na stroji Caproni 450." ... "Od toho dňa zariaďte, aby letisko uvedeného mesta bolo vystrojené pristávacími signálmi neprestajne udržiavanými v smere vetra... "Žiadam urýchlene oznámiť rádiom podmienky na letisku v Prešporku, najmä terénny podklad, dľžkové a šírkové pomery, ako aj polohu vzhľadom k mestu. Dočasný veliteľ, plukovník Gavaligo."

                Na uvedené dva rádiogramy prišli 2. mája z Bratislavy tieto odpovede: "I/a. Vyššiemu veliteľovi letectva hlavného veliteľstva... č. 5 996. Tajné ... letisko je 8 km na severovýchod od mesta Prešporok, na východe je to najväčšie letisko Prahy ... terén je tvrdý a výborný ... Generál Piccione." "2/a Vyššiemu veliteľstvu letectva ... č. 543 prot. Žiadam urýchlene oznámiť generálovi Štefánikovi tento telegram ... (franc. txt): Podľa vašich inštrukcií som po príchode upravil pristávací terén v okolí Bratislavy ... Tento terén je rozsiahly a výborne pripravený, leží 12 km severovýchodne od mesta, pri vstupe do Vajnor (Weinern), vyznačený bielym podkladom, pristávacie T sa kladie každý deň ... veľmi úctivo Fournier ... generál Piccione.

                Na želanie Štefánika presunuli lietadlo k odletu na letisko Campo Fermida pri Udine, a to preto, aby sa značne skrátila dľžka letu. Je to severnejšie od San Pelegia. Lietadlo tam, na letisku bolo skontrolované a prikryté. Bolo skontrolované vo všetkých častiach. Uvádza plukovník Gaviglio.

                Ráno 4. mája 1919 o 8,00 hod. odštartovalo lietadlo, trojmotorové bombardovacie, dvojplošník Caproni 450. Talianske dokumenty uvádzajú: "Mal isté nedobré letové podmienky, pretože bolo zamračené a fúkal silný vietor. Napriek tomu absolvoval let správnym smerom, toho dôkazom bol dosiahnutý čas."

                Krátko po 11,00 hod. oznámil vojenský veliteľ na ministerstvo, že lietadlo so Štefánikom zosadne na vajnarskom letisku o 12,00 hod.

                Major Fournier, ktorého vyslal Štefánik z Paríža, aby pripravil letisko na pristátie, bol ako člen francúzskej vojenskej misie v Bratislave, bol na letisku a popisuje prílet a haváriu takto: "Dňa 4. mája vracali sme sa autom z vajnorskej roviny. Počasie bolo značne nepriaznivé. Tu sme zbadali nad mestom lietadlo. Hneď sme sa vrátili na pristávaciu plochu, nespúšťajúc letún z dohľadu. Všetko bolo pripravené na pristátie. Lietadlo niekoľko minút krúžilo nad Dunajom vo výške 400 až 500 metrov, potom sa znieslo nižšie, akoby chcelo pristáť na niektorom vzdialenom poli. Potom však znova vystúpilo do výšky nejakých 100 až 200 metrov. Dali sme znamenie tým, že mechanik zapálil benzín, aby dymom zvýraznil smer pristátia znázornený už polohou veľkého T. V blízkosti stálo niekoľko áut. Zatiaľ sa letún blížil k nám, preletel ponad nás a stáčajúc sa späť započal veľký oblúk. Prekvapila nás šírka tohto oblúka. V okamihu, keď lietadlo začínalo druhý oblúk, aby sa dostalo do smeru k nám, odrazu sa zrútilo z výšky asi 100 metrov priamo na zem. Posledný okamih nám zaclonili stromy. Takmer vzápätí sa zdvihol k nebu stľp dymu naznačujúci, že letún sa vznietil. Od miesta pádu nás delila vzdialenosť asi 3 km. Stalo sa to asi o pol dvanástej..."

                Pád lietadla vyšetrovala aj komisia pre prímerie z Viedne. Podľa hlásenia 1. leteckej eskadry veliteľa F. Zapelloniho - z talianskej vojenskej komisie - sa udalosť stala takto: "Lietadlo so Štefánikom na palube bolo spozorované nad Bratislavou asi o 11,15 hod. Stroj zamieril nad mesto a tam niekoľkokrát krúžil nie veľmi vysoko (asi 500 m) a potom zamieril k letisku, kde bol rozostavený hangár, signál pristávania a kde letecký dôstojník z letiska Viedne zapálil dymový oheň na označenie smeru vetra. Stroj klesol v blízkosti letiska asi na 200 m, súce asi 300 m južne od neho, potom, pretože zbadal smer dymu, začal široký oblúk napravo, aby pristál od juhozápadu na severovýchod proti vetru. Keď skončil oblúk a definitívne začal pristávať, stroj odrazu zdvihol chvost a začal padať, udržujúc, ba prekračujúc vertikálnu polohu. Lietadlo totiž padlo na chrbát. Lietadlo začalo ihneď horieť, ale keďže malo na palube málo benzínu, nezhorelo celé, ako sa to zvyčajne stáva, a z posádky bol len poručík Mancinelli čiastočne obhorený." Na letisku bol prítomný aj pobočník Štefánika, poručík Daniel Levis (sprevádzal ho i na Sibíri'. Ten o havárii napísal: "Moja náklonnosť k nemu bola hlboká. Lietadlo, v ktorom zahynul sa zrútilo pred mojimi očami v Bratislave. Pomáhal som pri dvíhaní jeho tela." Prílet opisuje takto: "Zapálili sme dve vatry, aby bolo vidieť pristávaciu plochu a tiež, aby ukazovali smer vetra. Z paluby lietadla nás už zdravil kývaním. Všetko vyzeralo sľubne, počasie bolo krásne, vietor slabý, viditeľnosť dobrá.. Zrazu sme zbadali, ako pristávajúce lietadlo začalo opäť stúpať, letec sa zrejme rozhodol v poslednej chvíli ešte raz obletieť letisko, aby lepšie dosadol... Lietadlo pri pokusnom a, žiaľ, zbytočnom klesaní stratilo rýchlosť ... nemohlo sa udržať vo vzduchu, zamierilo ťažko k zemi, zrútilo sa a začalo horieť."54)

                Štefánik pri odlete, podľa vlastného želania, zaujal miesto ľavého pilota namiesto seržanta Merliniho. O tragickom páde Štefánika bolo napísané množstvo kníh a tie stále znova vychádzajú. Autori diel, historici, politici a pod. predkladajú množstvo úvah a určitá skupina sa pokúša nájsť dôkazy o zostrelení lietadla.

 

Z uvedených svedectiev vyplýva:

- Štefánika upozornili na časté havárie lietadiel uvedených typov, hlavne pri dlhých letoch,

- na letisku Štefánika očakávali a letisko na pristátie pripravili veliteľ školy, kde sa učil Štefánik lietať a priateľ Fournier, ktorého do Bratislavy sám vyslal a poručík Daniel Levis,  pobočník Štefánika,

- údaje o polohe a stave letiska zaslali Štefáníkovi Fournier a Piccione,

- lietadlo priletelo presne na miesto podľa zaslaných informácií - tajných,

- po prílete si letci overovali znamenia určujúce smer pristátia,

- posádka lietadla pri prílete z lietadla kývala na pozdrav, čo svedčí o tom, že na palube lietadla nemala žiadne problémy,

- lietadlo, po overení si posádkou znakov na smer pristátia, začalo znova stúpať, a to tak, že sa prevrátilo na chrbát.

 

                Uvedené skutočnosti dávajú možnosť odpovedať na príčinu havárie lietadla:

1. Lietadlo priletelo k letisku na základe informácií, ktoré zaslal mjr. Fournier a gen. Piccione pre Štefánika.

2. Lietadlo, po overení údajov pre smer pristátia, začalo oblúk a stúpanie. Po niekoľkých sekundách letu od letiska, vo vzdialenosti podľa odhadu Fourniera 3 km, podľa mapy 4,8 km, sa zrútilo.

3. Žiaden zo svedkov, ani úradne komisie nezistili prítomnosť vojenskej jednotky na privítanie. Na slávnostné privítanie sa nechodí s nabitými zbraňami.

4. Ručné zbrane mali účinný dostrel 1 800 m a nie 4,8 km.

5. Na Slovensku boli vojaci légií z Talianska, ktoré vo výzbroji nemali žiadne protilietadlové kanóny, preto streľba na lietadlo bola nemožná.

                Pravdepodobný dôvod havárie:

A. Štefánik dostal obvyklý záchvat, častý pri jeho ochorení, padol na riadiacu páku, stlačil ju dolu, čím lietadlo začalo strmo klesať, až pri páde sa prevrátilo na chrbát.

B. V dôsledku dlhého letu malo lietadlo prehriate motory a pri stúpaní pri oblete letiska sa motory ešte viac prehrialy, prehrial sa i karburátor, benzín sa viac vyparoval a vybuchol. Zasiahol posádku. Piloti sa zrútili na riadiacu páku a nastal strmý pád lietadla.

 

Trianon

                Po podpísaní mierovej Zmluvy vo Versailles 28.6.1919 s Nemeckom, v Saint Germeinen-Laye 10.9.1919 s Rakúskom, začalo jednanie o zmluve s Maďarskom v Trianone.

                V Maďarsku bola boľševická revolúcia a chaos. Až po páde tohto komunistického režimu Bélu Kuna 1.8.1919 sa očakávalo, že uzavretie mierovej Zmluvy s Maďarskom bude rýchlo pokračovať. Málokto predpokladal, že uplynie takmer rok, kým podpíšu mierovú zmluvu zástupcovia porazeného Maďarska s predstaviteľmi Dohody. Maďarská vláda sa neponáhľala vyslať delegáciu do Paríža a čakala, že "čas hrá" v jej prospech. Dúfali, že s odstupom času vytvorí sa priaznivejšia situácia, že sa veľmoci unavia.

                V zákulisí však bola horúčkovitá činnosť. Vláda ČSR mala záujem, aby do Zmluvy boli zapracované všetky dosiahnuté výsledky. Na Slovensku vládla neistota, propaganda proti oddeleniu Slovenska od Maďarska. ČSR pripravovala zmenu hranice, aby dostala predmostie v Bratislave a pod., V. Šrobár neustále naliehal na urýchlenie dokončenia.

                ČSR na konferencii zastupovali Dr. E. Beneš a Dr. Štefan Osuský (vyslaný Slovenskou ligou v r. 1916 z USA). Maďarská vláda vyvíjala veľkú iniciatívu u diplomatov V. Británie, vypracovávala zákony o autonómii Slovenska. Pracovali na národnostných mapách a štatistikách. Vybudovali veľmi veľký aparát rôznych odborníkov, vedcov, historikov, geografov a pod. Vypracúvali Memoáre, poukazovali na demokratický zákon z r. 1868 o národnostných menšinách a pod. Prác sa zúčastňoval aj povestný Apponyi, tvorca školských zákonov z r. 1907, ktoré mali za cieľ úplné pomaďarčenie Slovákov. Odborná komisia konferencie z predložených memoárov zistila o. i., že zo 413 poslancov uhorského parlamentu bolo iba päť poslancov národností. Ako to bolo možné, keď v Uhorsku bolo, podľa sfalšovaných štatistík, 48% národností (10% Slovákov). Memoáre a prílohy obsahovali viac ako 4 000 strán. V čase, keď spracovávali Memoáre, už boli podpísané mierové zmluvy z Versailles a Saint Germain en Laye a tak vedeli, v akom duchu bude robená i zmluva s Maďarskom. V Memoároch sa preto zameriavali práve na ustanovenia uvedených zmlúv. Memoáre odovzdali mierovej konferencii v januári 1920. Každý memoár bol označený rímskou číslicou a mnoho dodatkov k tomu arabskou. Memoáre spracovalo mnoho odborníkov, ale v mnohých veciach si protirečili. Napr. vyzdvihovali národnostný zákon z r. 1868 XXIII/7, ale v Memoári II/27 priznávali, že sa neuplatňoval preto, lebo sa neaplikoval v praktickom živote, lebo by ohrozoval existenciu Uhorska.55)

                Prípravami čs. strany sa zaoberal aj prezident Masaryk. V dôverných pripomienkach napísal o.i.: "Maďaři v Paříži budou zdůrazňovat historické právo na Slovensko a dále, že přirozené hranice vyžadují sloučení Slovenska s Maďarskem." 25.11.1919 "...že bez Slovenska nemohou existovat." Zdôraznil, že je nutné poukázať na to, že Apponyi je tvorcom zákonov, ktoré mali uskutočniť asimiláciu Slovákov. Československá strana využila aj otázku školstva ako dôkaz pomaďarčovania. Predložila mierovej komisii apponyiovské zákony s ministerskými nariadeniami i skutočnou praxou, na to sa v svojom zdôvodnení sústredila. Maďarskí delegáti o.i. dôvodili: "Veľmoci poznajú slovenskú otázku len zo stanoviska českého. Maďarské stanovisko sa dostalo len teraz pred verejnosť a slovenské stanovisko nemohlo byť vôbec za hranicami prednesené, následkom českého útlaku a českej politiky." Martinská deklarácia bola v očiach Maďarov úplne bezcenná... Tvrdili: "Signatári Martinskej deklarácie si podľa Maďarov uzurpovali právo hovoriť menom slovenského národa a Slovenská národná rada v Martine bola zhromaždenie skupiny slovenských politikov, ktorí využili všeobecnú dezorganizáciu, aby vyniesli menom národa rozhodnutie, že sa pripoja k imperialistickej politike českej, ktorá učinila patričné opatrenia, aby Národná rada bola zložená z politikov úplne jej oddaných." Čechom priznáva existenciu národného odboja, vyčítali im, že bojovali na dvoch frontoch, priznávali existenciu národného odboja na čele s Masarykom, ale Slovákov z toho vylučovali. "Slovákom bude najlepšie, keď zostanú pod vedením Maďarov, pretože tieto predstavujú v Karpatskej kotline vysoko vyspelý element." Maďari by boli najradšej "odtlačili" ČSR do Dunaja a záujmy nového štátu úplne vytlačili z podunajského priestoru. Bratislavský a komárňanský prístav mali zostať Maďarsku. Obviňovali mierovú konferenciu, že nehorázne okyptila územie Maďarska... osobitne obyvateľstvo "Horného vidieka", ktoré trpí pod násilnou "českou okupáciou". Nárokovali si aspoň mestá: Bratislava, Nitra, Nové Zámky, Levice, Komárno, Lučenec, Rimavská Sobota, Košice, Užhorod, Mukačevo.

                Dňa 22. septembra 1919 prišiel domov Beneš, do ČSR prvýkrát od r. 1915. V Paríži viedol delegáciu ČSR Š. Osuský. Hľavná ťarcha prác ležala práve na Osuskom. Z Uhorska odišiel pred národným útlakom do USA, kde vyštudoval právo a ovládal maďarský jazyk.

                Š. Osuský žiadal posilu a vyslali mu Ing. Štefana Janšáka, bol to stavebný inžinier. Okrem neho tam bol Ivan Krno, absolvent práva v Budapešti, bol hlavným informátorom, kde vystriedal F. Houdka. Bol to predovšetkým Štefan Janšák, ktorý preštudoval celú horu maďarských elaborátov, predložených maďarskou stranou na mierovej konferencii. Sám sa k tomu vyjadril: "Mne sa dostalo cti, aby som osobne odpovedal na maďarské elaboráty... Hoci boli napospol štatisticky veľmi vkusne osnované a peknou francúzštinou písané s úmyslom odviesť pozornosť od jadra, ja som sa obmedzil iba na vecnú stránku. Neodvolával som sa na svedomie Európy a civilizovaného sveta, ako to robili Maďari, kým ani jediný svoj údaj nepodopreli dôkazom, neodvolali sa na prameň, z ktorého čerpali, ja som postavil svoje vývody na presné a konkrétne dáta, čerpané z maďarskej štátnej štatistiky a z odbornej literatúry. Takýto postup mal mnoho predností a výhod."

                Takýmto spôsobom poukazoval aj na nerovnosť hospodársku v Uhorsku. Naštrbil aj tvrdenie Memoárov o kultúrnej superiorite Maďarov, keď poukázal na skutočnosť, že autormi kultúrnych hodnôt z každého odvetvia rozumovej tvorby v Uhorsku boli príslušníci iných rás a národností.

 

Záver konferencie

                Do Paríža pricestovala hlavná časť maďarskej delegácie na čele s grófom Apponyim 7. januára 1920. Nasledujúce dni boli venované protokolovaniu a diplomatickému uznaniu maďarskej delegácie. Odovzdali poverovacie listiny a sami obdržali poverovacie listiny štátnikov Dohody. Apponyi už 14. januára predložil Najvyššej rade 10 diplomatických nót s prílohami. Domáhal sa, aby mohol osobne rokovať s Najvyššou radou. Nebolo mu umožnené. Apponyi sa snažil čo najviac oddialiť rokovanie. G. Clemenceau prehlásil: "V tom prípade, ak maďarská delegácia neuzná za potrebné prijať pozvanie Najvyššej rady, v tom skutku Dohoda vidí odoprenie prevziať podmienky mieru a je tej mienky, že delegácia maďarská nemá príčinu zdržiavať sa naďalej v Paríži." 15. januára podmienky prijal. 16. januára prehlásil, že predložené podmienky bez zmeny nemôžu prijať. V prejave 16. januára 1920 pred Najvyššou radou Apponyi predniesol reč, v ktorej vykreslil pomery v Uhorsku pre iné národy veľmi priaznivo. Povedal, že časť Maďarov sa dostáva do područia iných národov nižšej kultúry a pod. Vyhlásil, že Maďarsko bez Slovenska nemôže existovať. Ich nerastné bohatstvo, vodná energia a pracovné sily sú pre Maďarov nepostrádateľné. Navrhovali vykonanie plebiscitu na Slovensku.

                V januári 1920 maďarská delegácia predložila celkom 98 memoárov so svojmi návrhmi a požiadavkami. Na konferencii sa všetko dialo písomne, aby nevznikali spory o tom, čo kto povedal.

                Ešte 18. januára 1920 maďarská mierová delegácia odcestovala domov. Zostal len Ivan Praznovsky s niekoľkými referentmi. Apponyi po príchode do Budapešti informoval Horthyho a vládu. Apponyi s niektorými hlavnými delegátmi sa vrátil do Paríža 12. februára a predložil konferencii prvú časť odpovede s tým, že ďalšiu doručí neskôr. Maďarsko začalo propagandu proti rozkúskovaniu Uhorska v celej Európe. Š. Osuský nadviazal spoluprácu s Juhoslovanmi a Rumunmi k spoločnej akcii proti a k obrane našich záujmov. Po odchode hlavných delegátov Maďarska z Paríža sa ujal vedenia I. Praznovsky. Ten zavalil Milleranda (pozn. nový predseda konferencie za Francúzsko). Odborné konferencie kládli veľký dôraz na hospodárske otázky. Preto nechal Janšáka podrobne preštudovať protinávrhy, zvlášť z hospodárskej oblasti. Výsledkom boli hlboké a podložené expertízy, ktoré mohli akceptovať aj odborné komisie mierovej konferencie, ktoré skúmali množstvo maďarských písomných podaní.

                Maďarsko rátalo s narastajúcimi nezhodami medzi Francúzskom na jednej strane a V. Britániou a Talianskom na druhej, so silnejúcou propagandou, ktorá mala destabilizovať pomery v odlúčených zemiach. Počas stretnutia Najvyššej rady v Londýne nastal začiatkom marca rozhodujúci stret na podobu mierových podmienok pre Maďarsko, prípadne akceptovať aspoň niektoré maďarské oficiálne námietky proti návrhu mierovej zmluvy. Z podnetu talianskej a britskej delegácie sa nastolila nečakane otázka revízie hraníc Maďarska so susedmi. Len vďaka rozhodnému postupu Francúzska a radikálnemu vystúpeniu troch nástupnických štátov - ČSR, Juhoslávie a Rumunska, ktoré na požiadavky Maďarska odpovedali memorandom, sa podarilo zažehnať toto nebezpečenstvo. Maďarská vláda sa i naďalej pokúšala rokovať s Francúzskom, ktorému ponúkli rôzne kapitálové výhody. Žiadali južný pás Slovenska, čo by znamenalo, že by sa stalo neživotaschopné. Žiadali Žitný ostrov, Košice a pod.

                Rada veľvyslancov 6. mája 1920 oficiálne odpovedala na písomné podania, ktoré maďarská delegácia predložila na mierovej konferencii. Odpoveď vychádza z návrhu mierovej zmluvy, ktorú odovzdali maďarskej delegácii 15. januára 1920. Maďarský veľvyslanec a splnomocnený minister odcestoval s konečnými podmienkami do Budapešti. K podmienkam pripojil aj rozsiahly list v mene veľmocí dohody. Millerand v ňom o.i. napísal: "Dohodové a Spojenecké mocnosti preskúmali čo najstarostlivejšou pozornosťou nóty, v ktorých maďarská delegácia uviedla svoje poznámky k mierovým zmluvám ako jej boli oznámené... Pri tomto skúmaní boli ony vedené jedinou snahou, aby rozhodli primerane spravodlivosti a vyšším záujmom, ktoré majú chrániť"... "Ak výsledok tohto bádania nezrovnáva sa v hlavných rysoch s protinávrhmi zostavenými maďarskou delegáciou, príčina väzí v tom, že mocnostiam nebolo možné prijať to stanovisko, ktoré zaujala táto delegácia." V ďalšom liste hovorí Millerand, že mocnosti nemohli zabudnúť ani "na čiastku zodpovednosti, ktorá padá na Uhorsko pri vypuknutí svetovej vojny a vo všeobecnosti na imperialistickú politiku sledovanú dualistickou monarchiou." Zdôraznil, "že nezmenia v mierových podmienkach  nachodiace sa územné klauzule v žiadnom bode." Vysvetlil, "Pomery v strednej Európe sú také, že v skutočnosti nie je možné, aby národnostné hranice politické zrovnávali sa v úplnom rozsahu s hranicami etnickými ," ... "Trvanie takých pomerov, hoc aj tisícročných, nie je odôvodnené, akonáhle sa zistí, že sú proti spravodlivosti." ... "Podmienky mieru, ktoré sa Vám dnes odovzdali, sú však definitívne."

                Oficiálne odovzdanie definitívnych podmienok mieru maďarskému zástupcovi v Paríži 6.5.1920 umožnilo ich zverejnenie.

                Gazette de Lausanne v úvodníku Mier s Maďarmi napísal "... dnes možno povedať, že maďarský imperializmus bude zlomený. I keď riskujeme, že roztrpčíme maďarských patriotov, ktorých propaganda siaha až do Švajčiarska, neváhame prehlásiť, že táto prísnosť zdá sa nám ospravedlnená, lebo bývalé hranice Uhorska dávali 9 miliónovej minorite maďarskej, v ktorej čele bola šľachta  ... aby vykorisťovali 12 miliónov iných národností. Vlády francúzske nehovorili vždy s Maďarmi rečou, akú si zasluhujú a anglická aristokracia paktovala s maďarskou oligarchiou už v priebehu vojny ... Dúfame však, že Maďari sa uspokoja so štátom národným , neimperialistickým a že sa vzdajú svojich inštitúcií skoro ešte aziatských a pripoja sa k novým princípom."

                Časopis Nemezeti Újság napísal, "že Maďari zmluvu snáď podpíšu, ale že ju iste nesplnia a začnú propagandu vo všetkých odtrhnutých územiach proti "cudzím utlačovateľom"". "Túto agitáciu bude organizovať i financovať štát." Zásadne odmietavé stanovisko Maďarov k mierovej zmluve najmarkantnejšie vyjadril v apríli 1920 v Národnom zhromaždení poslanec Hegedüs, který povedal: "Neboli sme porazení, len podvedení. Ak nám Dohoda vnúti nečestný mier, roznietime plamene iredenty, ktoré budú tak dlho horieť, dokiaľ nebudeme mať celé územie naspäť. Nevzdáme sa ani takého kúska zeme, ako je stôl mierovej konferencie."58)

                Millerandov sprievodný list obsahoval aj vyjadrenie k beznádejne oneskoreným snahám a opatreniam maďarských vlád, ktoré sa okázalo oháňali svojou ochotou poskytnúť Slovákom autonómiu v maďarskom štáte. S touto iniciatívou, ktorá nemala nič spoločné so sebaurčovacím právom, sme sa stretli v prvých kapitolách tejto práce a mohli by sme ju nájsť aj v Memoároch (maďarských) i v argumentoch. A. Aponyiho v Paríži. Plnila iba úlohu diplomatického triku na oklamanie mierovej konferencie, ktorá však "nenaletela" a Millerand zdôraznil, že ani tieto maďarské úsilia "nič nezmenili na zásadnej pravde historickej: totiž, že počas dlhých rokov všetky snahy maďarskej politiky smerovali tak, aby umlčali hlasy národnostných menšín."

                V roku 1928 maďarský publicista F. Szent Görgy si od Milleranda vyžiadal interview o jeho sprievodnom liste zo 6. mája 1920. Bývalý francúzsky ministerský predseda a predseda Konferencie veľvyslancov Parížskej mierovej konferencie medzi iným vyhlásil: "Spojené veľmoci vedia, že ak podajú Maďarom malíček, budú oni požadovať celú ruku. Mierové zmluvy nie sú zdrap papieru, ktorý možno odkopnúť."

                Po nepokojoch v Budapešti a ustanovení novej vlády vtiahol do Budapešti 16. novembra 1919 za veľkej pompy admirál Mikuš Horty. Na dlhé obdobie prevzal vládu v Maďarsku. V slávnostnej reči o.i. povedal: "Naučili sme sa, že ináč treba hovoriť pre šíri svet a ináč treba robiť u nás doma." Fedor Houdek, člen čs odbornej skupiny pre vypracovanie mierovej zmluvy v Trianone k tomu poznamenal: "Reč a písma maďarskej delegácie na mierovej konferencii niesli sa týmto heslom."

 

Posledné podpisy

                Potom, čo sa maďarská vláda zoznámila s návrhom mierovej zmluvy, vedúci maďarskej delegácie pre rokovanie v Paríži Apponyi sa vzdal svojho postavenia. Nechcel zmluvu v Paríži podpísať preto, aby nebol viazaný a mal "volné" ruky k otvorenej podpore jej revízie. Maďarská vláda ustanovila a splnomocnila na podpísanie zmluvy ministra verejných prác Dr. Augusta Bednára a splnomocneného ministra (zastupujúceho ministra zahraničia Telekiho) Alfreda Drascha-Lazara.

                Millerand odkázal do Budapešti, aby delegáti na podpis prišli do Paríža 2. júna. 3. júna poslal Millerand maďarskej delegácii hodnoverný opis mierovej zmluvy (632 strán) v konečnom znení ako ju dostala maďarská delegácia už 6. mája 1920. Zmluva bola už opečiatkovaná dohodovými a Spojeneckými zástupcami, ale bez podpisov. Mala rovnakú osnovu ako zmluvy z Versailles: Dohoda Spoločnosti národov, Hranice, Politické klauzuly atď. V oddieli IV. - STÁT ČESKOSLOVENSKÝ sa v českom znení textu v čl. 48 a 29 hovorilo:

                "Článek 48. Maďarsko uznáva jak to již učinili Mocnosti spojené a sdružené úplnou neodvislosť Československého státu. V nej bude pojato i autonómní území Jihokarpatských Rusínu."

                "Článek 49. Maďarsko sa vzdává, pokud se ho týče, ve prospěch Československého státu, všech práv a právních nárokú na území bývalé monarchie rakúsko-uherské, ležící mimo hranice Maďarska, jak jsou určeny v čl. 27, časti II. (Hranice Maďarska) a uznané touto zmluvou za součást Československého státu."

Na podpis Zmluvy pricestoval z Prahy aj Dr. Eduard Beneš.

                Z Paríža napísal člen čs. delegácie Ivan Krno: "4. jún 1920, deň podpisu maďarskej mierovej zmluvy, deň radostný a historický, v ktorý nadutý náš nepriateľ a tisícročný utlačovateľ musel uznať svojim podpisom, že jeho panstvu nad slovenským národom je naveky koniec, že slovenský otrok sa stal slobodným a vstúpil do radu neodvislých národov sveta."

                Okolo 16. hod. začínali vo Veľkej sieni v Grand Trianone prichádzať zástupcovia 22 Dohodových a Spojeneckých štátov, samozrejme maršál Foch, gen. Franchet d´ Éspery a i. Predsednícke miesto zaujal A. Millerand. O 16.25 prišli maďarskí delegáti... Všetci povstanú ... Millerand otvára schôdzu, vyzýva maďarských delegátov, aby podpísali Zmluvu v mene maďarského štátu.

                Podľa diplomatického protokolu podpísali Zmluvu ako prví o 16.30 hod. maďarskí delegáti. Za nimi podpisujú zástupcovia dohodových mocností, potom podpisujú zmocnenci ostatných štátov podľa francúzskej abecedy. Za ČSR zmluvu podpísal minister zahraničia Dr. E. Beneš a mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister Dr. Š. Osuský. Predseda ukončuje schôdzu.

                O pocitoch pri podpisovaní mierovej zmluvy Š. Osuský napísal: "Keď som o tri štvrti na päť dňa 4. júna 1920 pod zmluvu nesúcu meno "Trianon" moje meno podpísal, vedel som, že podpisujem vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom, vyúčtovanie účtov popísaných od vrchu až dolu krvou, utrpením a biedou môjho národa. A také vyúčtovanie je večné. Nikdy sme nemali a nemáme úmysel pomstiť sa tým, pod ktorými sme trpeli. Prajeme maďarskému národu, aby v kľude a pokoji rozmýšľal o svojich chybách. Prajeme mu blahý a šťastný život. Lež tak, ako bdie ľvica nad svojimi ľvíčatami, tak budeme bdieť nad životom a domovom naším a našich budúcich generácií, lebo život národa je večný."

 

Zhodnotenie

                Pri príležitosti podpisu Mierovej zmluvy odštartovali v Maďarsku vlnu protestných akcií. Od Budapešti po celom vidieku demonštrovali proti na verejnosti, v úradoch, kostoloch, kde slúžili sväté omše a konali bohoslužby. Spolky, korporácie, školská mládež tiahli so zástavami pred sochy veľkých maďarských básnikov a národných hrdinov. V okamihu podpísania zmluvy sa zastavila pouličná doprava a železnice v celom Maďarsku na desať minút. Obchody, divadlá a zábavné podniky boli zatvorené na znak smútku. Uvedené protesty, ako i protest Národného zhromaždenija, komentovala tlač.

                Na Slovensku bola iná situácia. Vedúci predstavitelia ministerstva pre správu Slovenska, ako i vláda si uvedomili význam aktu. Konečne získali istotu pokiaľ bude siahať Slovensko a ich úradné rozhodovanie. Tí, čo pochybovali, zbavili sa pochybností a tí, čo dúfali v návrat Uhorska, boli sklamaní. Mnohí, ktorí sa pomaďarčili z rôznych dôvodov, začali rozmýšľať o návrate k slovenskému národu.

                Ako dôsledkom tvrdej maďarizácie a potlačenia akéhokoľvek národného povedomia Slovákov mnohí si ani neuvedomili dosah podpísania Mierovej zmluvy. Jeden z aktívnych účastníkov tých čias napísal: "Patrí istotne k paradoxom našej národnej povahy, že po podpise mierovej zmluvy Trianonskej ani v Čechách ani na Slovensku nezneli fanfáry, ba denná tlač ani nezoznámila občanov s významom tohto vážneho medzinárodného aktu. Veď juristicky prestal vojnový stav vlastne až 4. júna 1920. Dovtedy mohla nám nejaká politická katastrofa v rozbúrenej a nekonsolidovanej Európe vzácny plod našich námah a snažení vziať z ruky. Zo žiadnej strany nezaznela hymna, ktorá by bola oslávila korunováciu diela našich zahraničných i domácich politikov a našich légií. Vtedy sme uvažovali iba o tom, či bude liter mlieka drahší, či lacnejší, aká bude prirážka na vstupenky do kina."59)

                Trianonskú mierovú zmluvu ratifikoval maďarský snem 13. novembra 1920. Československý senát ju ratifikoval 22. decembra 1920 a poslanecká snemovna 28. januára 1921. Mierová zmluva neriešila rozhraničenie církevných hraníc a ani biskupských či kláštorných sídel. To riešila až dohoda medzi Svätou stolicou a Československou republikou - MODUS VIVENDI z 1. marca 1928, potvrdená apoštolskou konštitúciou  „Ad ecclesiastici regiminis" zo dňa 2. septembra 1937.

 

Dôsledky

                Na Slovensku prevzala moc v štáte československá vláda a túto vykonávala prostredníctvom Ministerstva pre správu Slovenska, ktoré malo 14 referátov, zhodných s počtom ministerstiev. Ich úlohou bolo budovať a konsolidovať všetky funkcie štátu. Bola to nadľludská úloha. Po skončenej vojne nedostatok potravín, uhlia pre chod výroby, úradníkov pre správu štátu, učiteľlov a procesorov pre školy, žiadni sudcovia a pod.

                Pretože maďarský útlak bol taký, že nevychoval pre plnenie úloh v štáte, na všetkých poliach jeho funkcií, museli pozvať na pomoc českých zamestnancov, ktorí boli aj verní štátu. Česi za Rakúska mali svoje školy až po univerzitu a tak mali vychovaných aj odborníkov pre zabezpečenie chodu štátu. Z nich prišli na Slovensko a nastúpili, pri nedostatku bytov, stravovania a pod. a zabezpečovali chod štátu na Slovensku.

                V Maďarsku sa nikdy nezmierili s oddelením Slovenska. Založili skupiny aj z odnárodnených Slovákov, ktorí založili časopisy, robili letáky, organizovali špionáž a podvrat. To všetko zasielali na Slovensko. V zahraničí organizovali propagandu proti ČSR a za cieľom znovapripojenia Slovenska k Maďarsku. Keď sa dostal k moci Hitler v Nemecku, boli to prví predstavitelia maďarskej vlády, ktorí s nimi nadviazali styky. Pochopili, že jeho činnosť bude zameraná na ČSR. Keď v Mnichove došlo k deleniu ČSR, odmenil sa Hitler aj Maďarsku a vo Viedenskej arbitráži odkrojil 10 400 km2 pre Maďarsko. Po druhej svetovej vojne sa Južné Slovensko vrátilo späť, ale maďarskí politici neprestávajú usilovať o pripojenie nejakým spôsobom časti Slovenska k Maďarsku. Majme to všetko na pamäti!

                V Maďarsku zostalo, podľa maďarských štatistík, 400 000 Slovákov. Napriek tomu, že trianonská zmluva ukladala Maďarsku zabezpečiť im práva menšiny, zobrali im školy, znemožnili uplatniť sa. V r. 1946 čs. presídľovacia komisia ich tam napočítala 470 tis. Dnes sú takmer všetci asimilovaní. To by bolo čakalo aj Slovákov, bez Trianonu.

 

***

 

Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav Štefánik a Edvard Beneš sa zaslúžili o záchranu a vskriesenie slovenského národa.

 

 

Poznámky:

31)   Beneš s. 481-484                                         32)   Beneš s. 485-486                         

33)   Beneš s. 486 - 487                                       34)   Hodža s. 64–68, Beneš s.493–497

35)   Beneš s. 485–487                                         36)   Beneš s. 524, Šrobár s. 43          

37)   Hronský s. 215-216                                      38)   Hronský s. 207                             

39)   Štvrtecký s. 264                                            40)   Hronský s. 215 - 216                    

41)   Hronský s. 216                                              42)   Hronský s. 173                             

43)   Hronský s. 174, Šrobár s. 46                        44)   Hronský s. 176                             

45)   Šrobár s. 46                                                  46)   Hronský s. 180

47)   Hronský s. 181                                          48)   Šrobár s. 49

49)   Hronský s. 183                                          50)   Hronský s.185

51)   Hronský s. 216                                          52)   Hronský s.218-219

53)   Štvrtecký s.289                                         54)   Vávroš

55)   Hronský s. 241-242                                   56)   Hronský s. 244-246

57)   Hronský s. 263                                          58)   Hronský s. 265

59)   Hronský s. 275 Vojenský historický archív, 2b/107/231

 

Redakce: J. Skalský                                                                      Připravil: dr. O. Tuleškov

 

Vydalo Křesťanskosociální hnutí jako svou 234. publikaci vydanou pro vnitřní potřebu vlasteneckých organizací. I., II. a III. část tohoto titulu vydáváme u příležitosti 90. výročí vzniku Československé republiky. Praha, únor, 2008.

 

Webová stránka: www.ksl.wz.cz                                         

E-mail:Vydavatel@seznam.cz