OSLOBODENIE SLOVENSKA

II

 

Dielo T. G. Masaryka, M. R. Štefánika a E. Beneše

 

Historický pohľad

 

Bratislava, máj 2007

 

Pavel MARTINICKÝ

 

 

                Na konferencii vo Washingtone 6. júla 1918 na úrovni Najvyššej vojnovej rady sa diskutovalo o materiálu, ktorý podporoval intervenciu. Na konferencii bolo rozhodnuté:

1. že "vytvorenie východnej fronty pomocou vojenskej intervencie - expedície - s to i keby bolo potrebné použiť veľkej japonskej sily, je fyzicky nemožné."

2. že "akýkoľvek postup západne od Irkutska sa nezdá možný a nevyžaduje ďalších úvah."

3. že "vzhľadom na postavenie Čechoslovákov si žiada, aby vláda USA a Japonska sa pokúsila pomôcť jednotkám vo Vladivostoku."

4. že "vzhľadom na neschopnosť Spojených štátov zaistiť v krátkej dobe významnú pomoc Čechoslovákom, japonská vláda by mala zaistiť ľahké zbrane, guľomety a muníciu pre Čechoslovákov vo Vladivostoku."13)

                Masaryk si uvedomil, že politika neintervencie prekáža jeho snahe získať uznanie NR zo strany Spojených štátov. 21. júla 1918 zaslal telegram : pozdrav Čechoslovákom v Rusku a na Sibíri. Uistil ich, že je "veľmi spokojný " s ich chovaním. Potvrdil im, že dostanú pomoc, "zatiaľ musia zostať v Rusku a spolu so spojencami bojovať proti spoločnému nepriateľovi."

                5. júla americká vláda rozhodla, že vytvorenie východnej fronty je "fyzicky nemožné". V ten istý deň československá penzská a čeliabinská skupina čs. légii sa spojili. Stretli sa aj s Gajdovou skupinou v Omsku, a tak bola celá magistrála obsadená Čechoslovákmi. Plukovník Čeček dostal rozkaz od plukovníka Vojcechovského, aby bránil volžský front do príchodu Spojencov. V ten istý deň vydal Čeček nasledujúci historický rozkaz: Veliteľom tylovej stráže čs. armády: "Oznámte všetkým bratom, že na základe rozhodnutie zjazdu zboru, v súlade s našou NR i po dohode so všetkými Spojencami, náš zbor je určený ako predvoj spojeneckých síl, a že inštrukcie vydané

štábom armádneho zboru majú jediný cieľ - vybudovanie protinemeckej fronty v Rusku v spojení s našimi spojencami."

                Rozkaz bol založený na informáciách a inštrukciách od francúzskych oficiálnych kruhov. Zatiaľ čo francúzska a britská vláda podporovali vytvorenie, obnovenie východnej fronty, Biely dom to vylúčil "ako fyzicky nemožné." Čeček a velenie čs. légii o postoji americkej vlády nemali žiadne informácie.

                Americký konzul Harris informoval  min. zah. Lansinga 11. júla, potom, čo čs. jednotka obsadila Irkutsk: "Čs. vojaci a kozáci boli prijatí ľudom s nadšením. Ako zázrakom bol nastolený poriadok, ulice boli plné nadšených občanov všetkých tried ... zložil hold hŕstke čs. vojakov neprekonateľnej odvahy, vycvičených v škole protivenstiev ...". Spojenecké vlády si uvedomili význam prekvapivých úspechov čs. armády. Ich kontrola Transsibírskej železnice mala pre nich veľký význam a dôsledky.

 

 

Uznanie vládou USA

 

                V období, ktoré nasledovalo po uvedených udalostiach prebiehali mnohé rokovania medzi vládami V. Británie, Francúzska a USA. Vláda V. Británie a Francúzska navrhovala, aby vydali spoločné uznanie NR ako vlády. Vláda USA nesúhlasila. Masaryk doručil vláde USA memorandum, v ktorom požadoval pomoc pre čs. légie v Rusku.

                Minister zahr. Lansing obdržal memorandum od Alberta H. Putneyho, v ktorom tento uvádzal: "Čechy sú de jure nezávislou volebnou monarchiou." V memorandu poukázal na skutočnosť, že "po mnoho storočí pred zvolením Ferdinanda Habsburského českým kráľom bolo zjednotenie síl proti Turkom. Trvalý zväzok sa nepredpokladal."

                Lansing v memorandu z 23. augusta 1918, adresovanom prez. Wilsonovi, i keď mal výhrady k uznaniu NR, uvádzal: "Tlač a stúpenci českej veci vyvíjajú tlak na vládu USA, aby uznala Čechoslovákov za samostatný národ." a prijala "smer, ktorým postupovali Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko, pretože hrdinská a romantická akcia československých vojakov vzbudila všeobecné nadšenie. Je to najskvelejší vojenský čin v tejto vojne," a emóciálny "stav verejného mienenia musí byť tiež braný v úvahu." Lansing sám bol "hlboko dojatý statočnosťou a povahou mužov, ktorí prekonali toľko prekážok," a nie je preto ľahké hodnotiť túto vec s rozvahou a správne zvážiť dôvody pre a proti uznaniu Čechoslovákov ako národa."

                Lansing nepochyboval, že "plné uznanie tohto národa ako samostatného štátu, oprávneného k držbe územia Česka, Moravy a Slovenska, "plne vyhovie všeobecnému požiadavku, "dodá nepochýbne novú odvahu Čechom a Slovákom v Rusku, na Sibíri a inde a ešte pevnejšie ich pripúta k spoločnej veci, " pričom "dosiahne spontánneho súhlasu u amerického ľudu."

                Dôvody, prečo vláda USA váhala bol v tom, že sa obávali oprávnených výtok na mierovej konferencii: prečo nenavrhnú a "nezaujímajú tak rozhodný postoj aj vo veci Indie a pod." Vystavili by sa výtkam o nedôslednosti ... Z týchto dôvodov sa Lansing "stavia proti uznaniu národnej samostatnosti Čechoslovákov alebo ich uznania za suverénny štát ... Pokiaľ bude ich revolta úspešná a budú sa spolu so Spojenými Štátmi a Dohodou podieľať na vojenskom víťazstve, silou zbraní si vydobijú zvrchované právo k vlastnej vláde a samostatnosti."14)

                        Beneš tajnými cestami neustále upozorňoval českých politikov v Prahe, aby nevyjednávali s rakúskou vládou, neprejavovali lojalitu Rakúsku. Informoval ich o vojenskom a politickom stave a úspechoch boja.

                Dňa 3. septembra 1918 bolo vydané americké prehlásenie. Lansing navrhol Wilsonovi uznanie NR. V americkom uznaní je konštatované:

                "Čechoslováci sa chopili zbraní proti cisárstvu nemeckému a rakúsko-uhorskému a postavili do poľa organizované armády, ktoré vedú vojnu proti týmto cisárstvam za vedenia dôstojníkov vlastnej národnosti ... Pretože Čechoslováci ku podpore svojho snaženia po samostatnosti v tejto vojne zverili zvrchovanú politickú právomoc NR Československej, vláda Spojených Štátov uznáva, že existuje vojnový stav medzi takto organizovanými Čechoslovákmi a cisárstvom nemeckým a rakúsko-uhorským. Uznáva tiež Národnú radu za vládu de facto, ktorá vedie vojenské a politické záležitosti československého národa a majúc náležité právomoci k ich riadeniu, Vláda Spojených Štátov prehlasuje ďalej, že je hotová vstúpiť do styku s vládou de facto, takto uznanou, za účelom vedenia vojny proti spoločnému nepriateľovi: cisárstvu nemeckému a rakúsko-uhorskému."15)

                Uznanie vládou USA nič nehovorilo o územnom nároku, o historickom práve Česka na sebaurčenie. Pretože revolučná vláda nemala a nedržala územie, ktoré si nárokovala, ani ho nekontrolovala, chýbal jej najzákladnejší prvok suverenity. Preto by mohli vláda americká i britská Národnej rade nezabezpečiť účasť na mierovej konferencii, keby jej menom nikto neuchopil politickú moc v českých zemiach. K uznaniu vládou Spojených Štátov sa pripojilo aj Japonsko vládnym vyhlásením 9. septembra 1918.

 

 

Uznanie Talianskom

 

                Talianska vláda váhala uznať ČS NR ako vládu z obavy o uplatnenie tých istých nárokov na sebaurčenie Slovanov žijúcich na územiach Habsburskej monarchie osídlených Slovanmi (Juhoslovanmi), na ktoré si robila nárok po skončení vojny. Už 3. októbra 1918 min. predseda Orlando v talianskom parlamente, v prejave, sa zmienil o uznaní NR ako vlády de facto.

 

 

Masaryk u Wilsona

 

                Po americkom uznaní NR ako vlády de facto požiadal Masaryk o prijatie u Wilsona. V liste zo dňa 7. septembra 1918 vyjadril mu svoju vďačnosť , že americká vláda uznala "spravodlivosť nášho boja za samostatnosť a národnú jednotu,"

                Wilson na audiencii v Bielom dome 11. septembra 1918 predniesol tieto slová: že "nepozná príkladu v histórii, že by armáda chatrne vystrojená ako vaša sa zachovala tak ako vaša." Dodal, že "zvlášť vašimi armádami ste dokázali, že trváte na úplnej samostatnosti. My sme len uznali dokonalý fakt."

                Britský ministerský predseda Lloyd George zložil československej armáde hold podobným spôsobom 11. septembra 1918, kedy poslal menom britského vojnového kabinetu predsedovi NR Masarykovi v Paríži "najsrdečnejšie blahoželanie k úspechom, ktoré dobyli československé zbory proti armádam nemeckých a rakúskych vojsk. Správa o príhodách a víťazstvách tejto malej armády je skutočne jedným z najväčších eposov dejín. Naplnila nás všetkých obdivom nad odvahou, vytrvalosťou a sebakázňou Vašich krajanov a ukazuje ako tí, ktorí vo svojich srdciach uchovávajú ducha slobody, dokážu zvíťaziť nad časom, vzdialenosťou a nedostatkom hmotných potrieb. Váš národ preukázal neoceniteľnú službu Rusku a Spojencom v ich boji za oslobodenie sveta od despotizmu. Nikdy na to nezabudneme. "16)

 

 

Boj pokračuje

 

                Podľa príkazu spojeného velenia vo Vologde začali  na volžskej fronte ofenzívu západným smerom. Dňa 7. augusta obsadili Kazaň, kde sa zmocnili aj vlaku s ruským zlatým pokladom. Rozšírili svoju moc až k Samare a Orenburgu. Pred príchodom generála Janina bol ich veliteľom generál Syrový.

                Koncom augusta boľševici uzavreli dohodu s Nemcami a táto otvorila boľševikom cestu na východ. Na počiatku septembra 1918 začali boľševici protiofenzívu. V tej dobe velili čs. vojskám mladí dôstojníci, ktorí boli krátko predtým povýšení: generál Syrový, 33 rokov, Gajda 26  a Čečka 32. Syrový bol menovaný vrchným veliteľom čs. vojsk, pred príchodom generála Janina. Boľševické vojsko v tej oblasti malo 30 000 vojakov, čs. légie len 12 000.  (Boľševické vojsko bolo vyzbrojené aj ťažkými zbraňami a lietadlami). Légie mali len ručné zbrane.  Veliteľ Syrový a ruské orgány neustále a nástojčivo márne žiadali o vyslanie posíl a zbraní.

Pomoc naliehavo žiadal aj americký veľvyslanec v Tokiu, s Morrisa. Koncom septembra bol Lansing presvedčený o nutnosti pomôcť Čechoslovákom. Povedal prezidentovi: "Naša dôvera v české sily bola oprávnená. Skutočnosť, že sa k nim pripojili rovnako veľké ruské sily, doplnené radostným prijatím Čechov civilným obyvateľstvom obsadených oblastí, je evidentným dôkazom, že Rusi sú plne odhodlaní spolupracovať s Čechmi v Rusku.."

Usudzoval, že "ak sa Čecho-Slováci stiahnu východne od Uralu, ruské skupiny volžského regiónu, ktoré sa chovali k Čecho-Slovákom priateľsky ... budú vydané na milosť červenej garde, ktorá páchala v Moskve kolosálne zločiny." Lansing pripustil, že sympatizuje "s morálkou Čecho-Slovákov, ktorí hovoria, že nemôžu opustiť bezbranných priateľov a zanechať ich napospas istým masakrom a drancovaniu." Veril, že "svet bude pripravený odsúdiť také metódy a Čecho-Slováci s ich vyvinutým zmyslom pre česť radšej zomrú na Volge, než by znášali výtok takej nevďačnosti."

                Britskí vojenskí činitelia, ktorí nesúhlasili s analýzou Američanov, sa počiatkom októbra domnievali, že Británia je "viazaná svojou cťou" neopustiť svojich priateľov v európskom Rusku. Britská vláda sa rozhodla nepožiadať Čechov, aby sa stiahli na východ od Uralu. Verila, že ak sa im dostane od všetkých Spojencov úplnej podpory, môžu byť aj naďalej schopní v spojení so silami generála Alexejeva udržať volžskú frontu "proti všetkým silám, u ktorých je pravdepodobné, že tam budú dopravené".

                A aká bola situácia? Americký konzul v Samare oznamoval, že boľševici zosilnili na fronte západne od Volgy vďaka delostrelectvu, ktoré je pod nemeckým velením. Pokiaľ Spojenci energicky nezasiahnu, polovica českých úspechov bude stratená. Generálmajor Syrový telegrafoval 12. septembra do Čeliabinska americkému konzulovi, že situácia na Volge je kritická. ČS jednotky "vyčerpané troma mesiacmi nepretržitých bojov sa neuveriteľne rýchlo unavia a prísun jednotiek z východu len dočasne oddialil katastrofu. Je nemožné operovať bez okamžitej pomoci silných spojeneckých oddielov". Požadoval odpoveď na konkrétne otázky. Jeho telegram s požiadavkami prišiel do Washingtonu o päť dní. Bolo vyslovených mnoho názorov a stanovísk, ale o pomoci bolo vyslovené, že "je to fyzicky nemožné". Náčelník britskej vojenskej misie vyjadril pochybnosť, či "humanisti všetkých zemí chápu, čo pre Čechov znamená, že ihneď vyprázdnia mesto ako je Samara," či si uvedomujú "že to znamená , že ihneď po odchode Čechov bude každému Samaranovi prerezané hrdlo." Koncom septembra 1918 Česi v Rusku stále dúfali, že pomoc príde. Tamojší americký konzul informoval, že Česi a Rusi boli unavení neustálym bojom s päťnásobnou prevahou nepriateľa, ktorému pomáhali nemeckí dôstojníci." 7. októbra boľševické útvary dobyli Samaru a o dva dni americká vláda navrhla, aby sa Česi stiahli na východ od Uralu.

Ústup z volžskej fronty a boľševické víťazstvá už neovplivnili priebeh udalostí na politicko-diplomatickej fronte vo Washingtone.

 

 

Rokovanie o mieri

 

                Rok 1918 bol už štvrtým rokom vojny. Nemecku sa podarilo po prepašovaní Lenina cez Finsko do Ruska rozvrátiť ruskú armádu a štát. Nemecko donútilo Leninovu vládu k potupnému mieru v Brest-Litovsku. To umožnilo Nemeckému veleniu armády odvolať 80 divízií z ruského frontu na front do Francúzska a R-U na front do Talianska. V tom čase mala úspechy aj ponorková vojna potápaním veľkého množstva lodí, ktoré dovážali do Veľkej Británie suroviny, zbrane a vojakov z USA. Bolo vážne ohrozené zásobovanie.

                Nepriaznivú situáciu si Dohodoví štátnici uvedomovali. Očakávali nemeckú ofenzívu na jar 1918. Ofenzíva na Paríž začala 21. marca a za takmer dva mesiace bojov nemecká armáda stratila 350 000 a Dohoda 400 000 vojakov. To vyčerpávalo posledné rezervy. Postavenie francúzskych vojsk bolo kritické. Bol ohrozený Paríž a výsledok vojny sa stal problematickým. Do Francúzska začali prichádzať vojenské útvary z USA. Celkom prišlo asi 1 mil. Dohodoví štátnici sa snažili v tajných rokovaniach s vládou Rakúsko-Uhorska o dosiahnutie separátneho mieru už od začiatku roku 1918.

                Prejavy Dohodových štátnikov boli zmierlivé voči Rakúsko-Uhorsku, snažili sa zachovať R-U, ale oddeliť od Nemecka. Rokovania prebiehali vo Švajčiarsku. Francúzsko požadovalo vrátenie Alsaska-Lotrinska, ktoré nemecké cisárstvo odobralo Francúzsku v roku 1870, po prehratej vojne. R-U diplomati rokovali aj s Lloydom Georgom a dôverníkom prezidenta Wilsona.

                R-U diplomati po úspechoch nemeckej ofenzívy neprejavovali záujem o dosiahnutie mieru, vsadili všetko na víťazstvo Nemecka. V súvise s uvedenými rokovaniami prepukla aféra po odhalení listu cisára Karola princovi Sixtovi z Bourbonu, v ktorom cisár navrhoval odovzdanie Alsaska-Lotrinska Francúzsku a separátny mier. Minister zahraničia R-U Czernin 13. apríla 1918 oznámil cisárovi Vilhelmovi II., že nebude na podlé obvinenie francúzskeho min. predsedu odpovedať", že "odpoveď dajú delá centrálnych mocností na západe". Nemci pri ofenzíve stratili celkom asi 1 mil. vojakov. O mesiac neskôr, osobne, Karol navštívil Vilhelma II. v Spa k uzavretiu nových nemecko-rakúskych dohôd, ktoré podriadili R-U kontrole Nemecka.

                Zmar nádejí na uzavretie separátneho mieru s Rakúsko-Uhorskom vyvolal u britskej a francúzskej vlády voči Francúzsku nevôlu. U protivníkov separátneho mieru (Taliansku, Srbsku, zahraničných slovanov však jasot. Na jar 1918 začali vlády dohodových veľmocí stále zreteľnejšie osvojovať  myšlienku, že vážneho oslabenia centrálnych mocností možno dosiahnuť i podporou a podnecovaním snáh revoltujúcich slovanských národov habsburskej monarchie.

                Lansing vydal 28. júna novú deklaráciu, v ktorej navrhoval, aby všetky slovanské národy boli "úplne oslobodené od nemeckého a rakúskeho jarma!" Ďalej vyslovil presvedčenie, že "vyhlásenie takej politiky ... by malo, ak nie rozhodujúci vplyv na vylúčenie R-U ako vojnového činiteľa", čo by znamenalo porážku Nemecka. Americká vláda prijala líniu počítajúcu s úplným rozčlenením Rakúsko-Uhorska.

                Českí poslanci rakúskeho parlamentu 6. januára 1918 vzniesli požiadavku zvrchovaného štátu "v hranici historických zemí a sídel svojich a svojej vetve slovenské" a zamietli myšlienku riešiť právo sebaurčenia v rámci Rakúsko-Uhorska.

 

Rozhodujúce rokovania

 

                Generál Štefánik, po podpísaní zmluvy s talianskou vládou 30. júna 1918, prišiel začiatkom augusta do Paríža, kde sa pripravoval na cestu na Sibír. Stretol sa s Benešom, ktorý pripravoval zmluvu s Quai d´Orsai. Pri vzájomnom rokovaní s Benešom o obsahu zmluvy (návrhu) vyslovil k nej výhrady. Kládol si otázku, či veci sú už natoľko zrelé, aby bolo možné vytvoriť skutočnú vládu. Navrhoval, aby sme uzavreli dohodu o Národnej rade a armáde, podobne ako je to v zmluve s talianskou vládou z 30. júna 1918. Nakoniec však súhlasil, aby navrhovaná zmluva s francúzskou vládou obsahovala obe koncepcie, jeho (Štefánikovu), i Benešovu. Sám Štefánik rokoval o pripravovanej zmluve na Quai d´Orsai s Formageotom. K návrhu sa vyjadril aj Berthelot, ktorý súhlasil, aby v príhodnej chvíli bola ustanovená dočasná československá vláda. Štefánik pred cestou na Sibír prenechal lojálne Benešovi plnú voľnosť pri uzavieraní zmluvy. 17) Beneš sa dohodol s Berthelotom a zmluva bola definitívne uzavretá a podpísaná francúzskym ministrom zahraničia Pichonom 10. sept. 1918.

                Beneš vo svojich správach zo dňa 8. júla a 11. septembra 1918 a potom z októbra písal, že padlo definitívne rozhodnutie vytvoriť štátnu organizáciu s riadnou vládou a diplomatickými zastúpeniami. O vytvorení vlády rokoval v Paríži s francúzskym min. zahraničia. V telegrame Masarykovi z 18. septembra 1918 do Spojených Štátov mu oznámil, že britská a francúzska vláda akceptovali v princípe uznanie československej vlády. Po dohode s francúzskym min. zahraničia Čechoslováci vybudujú v blízkej budúcnosti riadne úradné vládne orgány.

                Ešte pred odoslaním správy do Prahy rokoval Beneš na anglickom ministerstve zahraničia s Balfourom Milnerom a Robertom Cecilom. Výsledkom rokovania bolo, že Veľká Británia prijala koncepciu likvidácie Rakúsko-Uhorska. Štrnásť dní po rokovaniach obdržal Beneš od Anglica "deklaráciu", v ktorej bolo odsúhlasené, že:

1. Anglicko bude o všetkých našich veciach rokovať výlučne s Národnou radou, ako zástupcom štátu a československej vlády až do jej definitívneho ustanovenia.

2. Anglicko poskytne pôžičku, ktorú zaplatí budúci československý štát.

3. Československá národná rada vymenuje svojho oficiálneho zástupcu u anglickej vlády a vytvorí v Londýne legáciu ...

4. Národná rada sa pokladá za suverénny orgán Čechoslovákov a našej armády.

Zmluvu podpísali za Anglicko 3. septembra 1918 Robert Cecil, zástupca Balfoura a za Národnú radu Beneš.

                Masaryk v odpovedi na Benešovu správu z 23. 9. 1918, dňa 26. 9. 1918 oznámil, že Milan (Štefánik) vyslovil prianie mať ministerstvo vojny, Beneš ministerstvo zahraničia a vnútra, a že Štefánik odišiel na Sibír v dobrom zdravotnom stave. Vyslovil spokojnosť s postupom Beneša a nemal námietky proti svojmu určeniu na prezidenta a predsedu vlády. Uvažoval tiež aj so štátnymi tajomníkmi a to preto, že on, Beneš i Štefánik stále cestujú, aby niekto, (zástupca, atache), v ich neprítomnosti vybavoval naliehavé problémy. V správe do Prahy zaslal rozsiahle a podrobné úpravy ako postupovať doma - nevystupovať verejne a čakať na pokyny z Paríža. Pripraviť ustanovenie vlády nutne si vyžiadalo zaistiť prechod moci v českých zemiach v okamžiku vojenského zrútenia R-U. Vďaka optimistickým správam Beneša prijal Národný výbor v Prahe rezolúciu v súlade s Benešovými direktívami.

                Rezolúcia a verejné prehlásenie českých poslancov v rakúskom parlamente pomohlo veci zahraničného odboja presne v dobe, kedy Rakúsko-Uhorsko podnikalo posledný sebazáchovný pokus. Beneš navštívil 14. októbra 1918 francúzske ministerstvo zahr. vecí, kde ho uistili, že Rakúsko-Uhorsko je odsúdené k zániku a nič ho nemôže zachrániť, ďalšia existencia habsburskej ríše je už vylúčená.

                Posledná nemecká ofenzíva na západe začala 15. júla s cieľom prekročiť všetkými silami Marnu a na Paríž. Dohodová vojská, posilnená už americkými jednotkami, boli dokonale pripravené. V noci na 18. júla, za podpory stoviek tankov, začali protiofenzívu. Striedavým spôsobom pokračovali vojská Dohody v neustálych útokoch. Mali lepšiu výzbroj, tanky, a tak postupne prelamovali jednu obrannú líniu za druhou.

 

 

Koniec monarchie a vojny

 

                Koncom roku 1918, pod tlakom dohodových vojsk, nemecká vláda oznámila Wilsonovi ochotu rokovať o prímerí. Wilson kládol podmienky:

1. Vyprázdnenie okupovaných území.

2. Ihneď zastaviť ponorkovú vojnu.

3. Nemecko musí odstrániť absolutistickú vládu, ktorá v ňom vládne.

                Beneša povzbudila Wilsonova druhá odpoveď Nemecku, v ktorej požadoval koniec absolutistickej vlády (cisárovej).

V tom čase bol Masaryk v USA a Štefánik na Sibíri v Rusku pri légiách. Beneš pochopil, že je nutné urýchlene jednať. Hovorí: "Pýtal som sa sám seba, čo mám v tejto situácii robiť. Radil som sa so spolupracovníkmi v NR (rue Bonaparte), kde bolo rušno."

Beneš bol na rokovaniach v Taliansku s vládou od 1. októbra. Bol aj pri vojakoch na fronte v alpskom úseku. Oznámil tam, že pripravujú ustanovenie vlády. O svojich zisteniach zaslal Masarykovi 10. októbra správu. Po návrate do Paríža sa odobral 14. októbra na ministerstvo zahraničia, kde rokoval s Bertholetom, ktorému podal výklad o svojich rokovaniach v Taliansku. Požiadal ho, aby mu povedal, ako veci posudzujú z Paríža. Bertholet mu povedal, že veci s Rakúskom sa už nedajú vrátiť späť. Udalosti viedli Beneša k rozhodnutiu a položil Bertholetovi otázku: "Čo urobí francúzska vláda, keď dostane oznámenie o ustanovení československej vlády? Poukázal som na uznania od francúzskej vlády a ďalších vlád dohodových mocností", odpovedal: "O nejakom vážnom separátnom jednaní s Rakúskom sa nedá hovoriť. Sily, ktoré sú rozpútané, sa nedajú zastaviť. Katastrofa ústredných mocností sa nedá zažehnať. Rakúsko-Uhorsko je odsúdené k zániku. "18)

 

 

Ustanovenie československej vlády

 

                Beneš uviedol, že rozhodnutie vytvoriť vládu bolo učinené "v dohode s politickými vodcami našich zemí". Okrem ustanovenia vlády navrhol aj diplomatických zástupcov u niektorých Dohodových veľmocí.

                Tajným odkazom z Prahy bol Beneš informovaný, že prípravy k aktivizácii dočasnej vlády boli urobené. Na základe optimistických informácií Beneša do Prahy prijal Národný výbor v Prahe a Český zväz 29. septembra 1918 rezolúciu, v ktorej "že skúsenosti so sľubmi danými a nedodržiavanými naučili nás odhadovať ich cenu ... Národ náš nikdy nemôže spoliehať, že by slobody svojej dosiahol od tých, ktorí po celú dobu vojny nevideli v ňom nič iného, než predmet bezohľadného vykorisťovania." Uviedli, že národ nemá nič spoločné so strašnou vojnou a pod.

                Rakúska vláda 14. septembra, napriek nesúhlasu nemeckej vlády, vyhlásila svetu, že je ochotná rokovať o ukončení vojny a uzavretí mieru. Cisár veril, že potom, čo predloží mierovú ponuku prez. Wilsonovi, mohol by ríšu zachrániť. Francúzska vláda 15. októbra 1918 uznala dočasnú československú vládu listom ministra zahraničia S. Pichona, adresovaným Benešovi. Ešte predtým bola v Paríži uzavretá dohoda NR s francúzskou vládou, v ktorej NR súhlasila, že počas trvania vojny bude armáda (čs) vo Francúzsku i na Sibíri prepožičaná francúzskej vláde. Francúzska sa zaviazala podporovať NR "ako vládu de facto v jej snahe obnoviť československý štát, v hraniciach jeho bývalých zemí historických". "Vláda Republiky francúzskej priznáva národu československému právo byť reprezentovaný na konferenciách medzispojeneckých, na ktorých sa bude jednať o otázkach týkajúcich sa záujmu Čechoslovákov." Francúzsko uznalo historické hranice nového štátu, čo so sebou prinášalo i uznanie českého nároku na Slovensko, ktoré nepatrilo k historickým zemiam. Rovnako právo na zastúpenie "československého" národa na mierovej konferencii. Americkú vládu informovala francúzska vláda o uvedenom záväzku. Francúzska vláda bola jedinou mocnosťou spomedzi Spojencov, ktorá uznala pred koncom vojny české územné nároky. Dohoda bola tajná. Česi doma o záväzku nevedeli, ich vodcovia to spochybňovali. Záväzok bol zverejnený až 14. januára 1919 na schôdzi revolučného národného zhromaždenia. Tam bol prečítaný aj Pichonovi list, dohoda z 28. septembra 1918. 19)

                Na otázku, čo urobí francúzska vláda, ak dostane os Beneša úradné oznámenie, že "vláda československá je ustanovená a samostatnosť prehlásená" a čo urobí, ak bude pri francúzskej vláde ihneď akreditovaný diplomatický zástupca, Bertholet odpovedal: "Politika Francúzska je daná skôršími dohovormi s NR. Francúzsko svoje zásadné stanovisko prejavilo vo svojich podpísaných dokumentoch a dodrží svoje slovo. Ak dostane vláda oznámenie o rozhodnutí NR, zaujme k nemu hneď priaznivé stanovisko." Na otázku Eduarda Beneša Bertholet odpovedal, že "ak pošlem oznámenie ihneď, budem mať isto ihneď zajtra francúzsku odpoveď".

                Beneš sa vrátil hneď do sekretariátu NR na rue Bonaparte, kde pripravil nóty o ustanovení vlády a o 6. hod. večer ich odovzdal na Quai d´Orsay (min. zahr.), ako i parížskym veľvyslancom a vyslancom spojeneckých mocností. V nótach oznámil, že dňa 26. septembra depešou obdržal súhlas od prof. Masaryka, ktorý dal súhlas k uskutočneniu plánu, a tak teraz verejne ustanovili utvorenie nezávislého československého štátu.

                Nóta znela takto:

                               Podľa rozhodnutia československej dočasnej vlády mám česť oznámiť Vám rozhodnutie:

                Prehlásením vlády Spojených štátov z 2. septembra 1918 Československá národná rada, ktorá sídli v Paríži, bola uznaná za vládu de facto.

                Toto uznanie bolo potvrdené spojeneckými vládami: Anglickom zmluvou s NR z 3. sept. 1918 a Talianskom prehlásením predsedu ministerskej rady z 3. okt. 1918.

                Mám česť Vám oznámiť , že so zreteľom na postupné uznania si československá dočasná  vláda zvolila dočasne za svoje sídlo Paríž a ustanovila sa rozhodnutím zo dňa 26. septembra 1918 takto:

                Pán T. G. Masaryk, prezident dočasnej vlády, predseda ministerskej rady, minister financií; p. Eduard Beneš, minister zahraničných vecí a minister vnútra; p. Milan Štefánik, minister vojny.

                V ďalšej časti nóty oznámil, že boli vymenovaní zástupcovia chargé d´affaires pre československé delegácie: Londýn - Š. Osuský, Paríž - Lev Sychrava. Rím - Lev Borský a pod.

                Ďalej oznámil: "... naše rozhodnutie sa stalo v dohode s politickými vodcami našich zemí. Počas troch rokov sme robili všetku našu politickú a vojenskú činnosť v najužšej dohode s nimi..." Poukázal na vystúpenia českých poslancov vo viedenskom parlamente v októbri 1918, kde títo oznámili, že "ČS NR, ako najvyšší orgán čs. armády, je povolaná, aby zastupovala československý národ pred Spojencami a na mierovej konferencii..." 9. okt. 1918 oznámil (posl. Záhradník), že Čechoslováci definitívne opúšťajú viedenský parlament a lámu navždy putá s Rakúsko-Uhorskom."

                Beneš ďalej napísal: "Z vôle nášho národa a našich vojsk bereme dnes do svojich rúk ako dočasná vláda riadenie politických osudov československých zemí a v tejto hodnosti vstupujeme do styku so spojeneckými vládami, opierajúc sa jednak o vzájomné zmluvy s nimi, jednak o ich slávnostné prehlásenie. Robíme toto prehlásenie čo najdôraznejšie a čo najslávnostnejšie vo chvíli, keď veľké politické udalosti volajú všetky národy k účasti na rozhodnutiach, ktoré možno na stáročia dajú Európe nový politický poriadok."

               Menom provizórnej vlády Československej

                                                                                                              Dr. Edvard Beneš

                Dr. Beneš zdôvodnil vymenovanie Štefánika za min. Vojny tým, že už bola NR sústredená do sekretariátu v Paríži. 20)

                Na druhý deň po doručení listu na min. zahraničia, t.j. 15. okt., odpovedal minister zahraničia francúzskej republiky, S. Pichon. V prvej časti listu uviedol dôvody, ktoré napísal Beneš. V ďalšej časti listu napísal:

                "... Mám česť oznámiť Vám, že som prijal uvedené informácie. Sympatie Francúzska pre Čechoslovákov sa nedatujú len od dnešného dňa a nie je potrebné o nich uisťovať. Všetky slobodné národy, a Francúzsko v prvej rade, obdivovali sa po zásluhe patriotizmu, statočnosti a obetavosti  národa a armád československých.

                Vláda republiky bola šťastná, že mohla potvrdiť zmluvu zo dňa 28. septembra 1918 svojou deklaráciou zo dňa 28. júla 1918, týkajúcou sa práv národa československého na samostatnosť a uznanie NR ako faktickej vlády a preukázať tak obdiv a sympatiu, ktorú má k slávnemu národu, ktorý sa obrodzuje pretrpiac bez oslabenia stáročí a útlaku.

                S pocitom hlbokého zadosťučinenia uznávam oficiálne menom vlády Republiky dočasnú vládu zemí československých. Národ, ktorý Vy predstavujete, bude vidieť v tomto akte veľkolepý prejav víťazstva, ktorého po boku svojich spojeneckých druhov francúzski vojaci trvalo dosahujú nad vojskom germánskeho cisárstva."

                                                                                              Menom vlády republiky                                                                                                                         S. Pichon. 21)

                Dňa 16. októbra vydal rakúsko-uhorský cisár Karol manifest o premene Rakúsko-habsburskej monarchie na zväz slobodných štátov. Cisár už nemohol zvrátiť priebeh udalostí. V manifeste vynechával Uhorsko. Napriek tomu maďarskí predstavitelia manifest využili ako zámienku pre zrušenie dualistického zväzu s Rakúskom. Ľpeli na integrite Svätoštefanskej koruny a ich neochota k akýmkoľvek ústupkom nemaďarským národom v "uhorskom národnom štáte" znemožnila federalizáciu habsburského štátu dokonca i v prípade, že by boli Spojenci ochotní prijať ju ako základ nového poriadku v podunajskej oblasti. Uhorský predseda vlády Wekerle Alexander hrozí, že zastaví dodávky potravín z Uhorska do Rakúska.

                Vo Washingtone odovzdal Masaryk ministrovi Lansingovi Deklaráciu nezávislosti. V ten istý deň mal už Masaryk v ruke odpoveď prezidenta Wilsona, ktorú Wilson odoslal rakúskej vláde prostredníctvom švédskej vlády. V nóte oznámil, že "od 8. januára 1918 (vyhlásenie 14 bodov) sa situácia zmenila. Spojené štáty uznali Národnú radu ako "de facto válčiacu vládu, vybavenú skutočnou autoritou k riadeniu vojenských a politických záležitostí Čechoslovákov". Preto prezident Wilson "už nemôže akceptovať len autonómiu" pre tento národ ako základňu mieru, ale je zaviazaný trvať na tom, že Čecho--Slováci, nie on, budú posudzovať , ako čin rakúsko-uhorskej vlády uspokojí ich ašpirácie a ich predstavu o právach a vlastnom osude ako príslušníkov rodiny národov." 22)

                Prezident Wilson odpovedal Masarykovi na zaslanú Deklaráciu nezávislosti dňa 18.10.1918. Oznamuje mu, že bol naším prehlásením nezávislosti dojatý a že prezident Masaryk bude isto uspokojený s odpoveďou, ktorú zároveň dáva ríši rakúsko-uhorskej.

                Po odpovedi prezidenta Wilsona na rakúsko-uhorskú nótu z dňa 21. októbra listom oznámil taliansky veľvyslanec Bonin Langare Benešovi, že talianska vláda uznáva oficiálne československú vládu, a že to bude oznámené ešte oficiálnou nôtou min. Sonina. 24. okt. Sonnino zaslal nótu:

"Pán minister, oznamujem Vám príjem nôty zo dňa 14. t.m., v ktorej ste mi oznámili, že sa ustanovila československá vláda. Mám tu česť oznámiť Vám, že kráľovská vláda uznáva oficiálne národnú vládu československú.

Pri tej príležitosti opätujem Vám prejavy živej sympatie a obdivu, s akým talianska vláda a taliansky národ sledovali úsilie a obete Čechoslovákov smerujúce k dosiahnutiu najvyššieho cieľa - k oslobodeniu sa spod útlaku a k samostatnosti ..."

Dňa 19. októbra 1918 požiadal Masaryk americkú vládu o pôžičku pre NR ako de facto spoluválčiacu vládu.

                Vzhľadom k vnútornému a vonkajšiemu vývoju dovolila rakúska vláda odcestovať delegácii pražského Národného výboru do Ženevy k rozhovorom s predstaviteľmi dočasnej vlády o budúcej českej politike. Francúzsky predseda vlády Georges Clemenceau 22. mája 1918 Dr. E. Benešovi povedal: "Dáme vám prehlásenie a uznáme vás samostatných, pôjdeme s vami až do konca."

                V Taliansku sa po ofenzíve talianskych vojsk rakúsko-uhorská armáda rozpadla. Pod dojmom týchto a ostatných udalostí dňa 27. októbra 1918 vydal minister zahraničných vecí R-U nótu, že monarchia prijíma všetky podmienky prezidenta Wilsona z 18. októbra 1918. Táto nóta bola pochopená, v Prahe, po jej zverejnení 28. októbra 1918, ako bezpodmienečná kapitulácia Rakúsko-Uhorska. Ľudia sa vyhrnuli do ulíc a Národný výbor prevzal všetku moc. Vydal prehlásenie k "československému ľudu". Vyzval občanov k disciplíne a pokoju. Slovákov zastupoval Dr. Vavro Šrobár. NV vydal prehlásenie, že preberá všetku moc. Bol odhlasovaný prvý zákon. 23)

                V ten istý deň sa v Ženeve stretli českí politici s Benešom. Medzi nimi bol aj Slovák Markovič a Dr. Štefan Osuský. Beneš na stretnutí s uvedenými politikmi podal správu o medzinárodnej situácii a vyslovil predpoklad, že vojna skončí na jar 1919. On ani ostatní účastníci rokovania netušili, čo sa odohráva v Prahe.

                Česi, ktorí boli pre československú samostatnosť , od počiatku plánovali začleniť Slovensko - známe ako Horné Uhorsko - do štátu. Po skončení rokovania Beneš odcestoval do Paríža, kde zistil, že už prebiehajú rokovania s Rakúsko-Uhorskom bez jeho účasti. Bez československého zástupcu. Okamžite protestoval u francúzskeho min. zahr. vecí, pripomínajúc dohodu z 28. septembra 1918. Britská a francúzska vláda ľahko zabudli na podpísané dohody, ktoré mu dávali právo na zastúpenie na spojeneckých konferenciách, dotýkajúcich sa československých záujmov. Teraz, keď už bola v Prahe vytvorená československá vláda, mal zástupca čs. vlády na pozvanie právo. Beneša pozvali na deň 2. novembra na schôdzku, ktorej predsedal americký zástupca pluk. House, za účasti delegácií Francúzska (Clemenceau), V. Británie (vedená Lloydom Georgom) a talianskym Orlandom. Pozvaním zástupcu Československa veľmoci jednoznačne uznávali zánik Rakúsko-Uhorska. Benešovo víťazstvo bolo úplné.

                Po páde Bulharska i Nemecko dospelo k záveru, že je treba požiadať  Wilsonovým prostredníctvom o prímerie. Svoju ponuku Wilsonovi podáva nemecká vláda i menom svojho podunajského spojenca. Odpoveď prišla 18. októbra a bola pre rakúsku vládu zdrvujúca. Wilson uvádzal, že jeho 10. bod o autonómii národov Rakúsko-Uhorska nemôže byť vzatý za základ jednania, že situácia sa do tej doby zmenila, že vláda USA uznala vojnový stav medzi Čechoslovákmi a centrálnymi mocnosťami, a že teda budúce usporiadanie je záležitosťou týchto národov samých. Kladná odpoveď Wilsonovi bola publikovaná 28. októbra 1918.

                Na nemecko-francúzskej fronte prebiehali naďalej boje za ústupu nemeckých vojsk. Súčasne prebiehali rokovania a výmeny nót medzi prez. Wilsonom a nemeckou vládou. Wilson požadoval aj zmenu ústavných pomerov v Nemecku a odstránenie cisára Vilhelma. Dohodové vojská prelamovali jednu líniu odporu za druhou. V Nemecku vypukla revolúcia. Politický predstavitelia požadovali Vilhelma aby odstúpil. 10. novembra Vilhelm prekročil hranice s Holandskom a stal sa vyhnancom až do smrti. Vrchní velitelia Dohodových mocností na čele s maršalom F. Fochom pripravovali podmienky kapitulácie. Už 10. novembra oznámil min. zahraničia Solf, že Nemecko podmienky prijíma. Prímerie bolo podpísané 11. novembra a vstúpilo do platnosti.

 

 

Začiatok rokovania o mieri

 

                Rokovania Beneša v Ženeve s českými a slovenskými politikmi sa predľžili. Po príchode do Paríža 1. novembra navštívil ministerstvo zahr., aby ústne informoval o výsledkoch rokovania v Ženeve. Predstavitelia víťazných mocností začali konať predbežné rozhovory už 31. okt., bez toho, aby pozvali zástupcov čs. vlády. Beneš sa obával, aby pri rokovaniach nevznikli rozhodnutia, ktoré by nás mohli poškodiť. Rozhodol sa 2. nov. v sobotu navštíviť min. zahr., aby zistil skutočnosti. Dal Berthelotovi ústnu správu o priebehu rokovania v Ženeve a poznamenal, že je povinnosťou franc. min. zahr. pozvať na rokovanie aj zástupcu Československa podľa skorších dohôd. Oznámil mu, že spojeneckým vládam pošle písomnú správu o výsledkoch rokovania. Berthelot dal Benešovi za pravdu a navrhol mu, aby nepísal úradný, ale priateľský list. Bol to náš priateľ. List mal napísať jemu osobne. V liste mali byť Pichon a Clemenceau upozornení, že sa stalo nedorozumenie a má byť urobená náprava. List ihneď doručili a ešte v ten deň bol telefonicky pozvaný na 11. hod. na schôdzu hlavných mocností u plukovníka Housa. Pokiaľ išlo o oficiálne pozvanie na plenárne schôdze, Berthelot sám navrhol znenie Benešovho listu. Beneš návrh prijal a v nedeľu 3.11. mu ho priniesol na ministerstvo. V liste Beneš napísal:

                "Pokladám za veľmi dôležité, aby sa delegát československý zúčastňoval terajších rokovaní spojeneckých. Domnievam sa, že sa stala chyba tým, že sme neboli pozvaní k rokovaniu, hoci sme uznaní za spojeneckú vládu a za spojeneckú armádu bojujúcu po Vašom boku. Je predsa nutné dohodnúť sa s nami, aby ste sa vyvarovali nebezpečia, že by bolo s nami jednané ako v Rakúsku ako s nepriateľmi ..."

                List doručil v nedeľu 3. novembra. Schôdze sa zúčastnili o.i. Clemenceau, Pichon, Loyd George, Balfour, plukovník House, Orlando, Sonnino a i.

                Dňa 4.11. mu doručili poslom z min. zahr. úradné pozvanie ministra Pichona k účasti na plenárnej schôdzi Najvyššej vojenskej rady konanej sa v ten deň. List min. Pichona znel: "Pán minister, mám česť potvrdiť Vám príjem Vášho listu z dnešného rána, ktorý ste určili pánu predsedovi vlády, žiadajúc ho v mene vlády československej, uznanej spojeneckými mocnosťami, aby ste sa mohol oficiálne zúčastniť prác spojeneckej konferencie zhromaždenej vo Versailles.

                S potešením Vám oznamujem, že ešte skôr, než Váš list prišiel, bolo urobené pánom Clemencauom v súhlase s ministerským predsedom anglickým a italským a s plukovníkom Housom, zástupcom prezidenta Wilsona, rozhodnutie, ktoré ste si priali vyvolať.

                Najvyššia vojnová rada sa zíde dnes odpoludnia o 3. hod. vo Versailles. Bol by som rád, keby ste sa láskavo schôdze zúčastnili.

                Ráčite prijať, pán minister, uistenie mojej hlbokej úcty.                                        

S. Pichon 24)

                                                                              V Paríži dňa 4. novembra 1918

Dr. Beneš v svojich spomienkach "Svetová vojna a naša revolúcia" popisuje, aký radostný pocit mal vtedy, keď sa viezol na aute opatrenom štátnou zástavou, i po príchode do veľkej zasadacej miestnosti v zámku Versailles, kde najvyšší predstavitelia víťazných mocností rokovali o podmienkach prímeria pre R-U a Nemecko. Bol pozvaný ako jediný predstaviteľ vzniknutých štátov. Československo pozvali preto, lebo bola jeho vláda uznaná vládami dohodových mocností. Na rokovaní predniesol požiadavku, aby rozhodli o práve prístupu k prístavom ako Terst a železnici na dovoz potravín a možnosť prepravy legionárov z Talianska a Francúzska. Rozhodnutie obdržal. Najvyšší význam malo však to, že bol vôbec pozvaný ako reprezentant spojeneckého národa, ktorý má právo zúčastniť sa uvedených rokovaní. Československá republika tým vstúpila úplne na fórum medzinárodnej politiky, 25)

Stále však nebolo isté, či aj nemecká vláda príjme ťažké podmienky prímeria. Protokoly z rokovania dohodových štátnikov o prímerí boli vyhotovené pre R-U i pre Nemeckú ríšu. Boli odovzdané aj Benešovi ako min. zahr. Československa. Text prímeria s centrálnymi mocnosťami bol odovzdaný aj menom čs. vlády.

Toto jednanie malo ďalekosiahly význam pre vývoj ďalších jednaní o obsadené územia Československa a o pripojenie Slovenska ako aj na otázku o našej účasti na mierovej konferencii.

Beneš o výsledkoch rokovania s českými politikmi v Ženeve oboznámil Masaryka (t.č. v USA). O výsledkoch rokovania informoval aj predstaviteľov vlád dohodových mocností. Masarykovi oznámil i zloženie dočasnej vlády a požiadavku, aby títo po príchode do Prahy vyhlásili súhlas a jednotu s predstaviteľmi zahraničného odboja a s vytvorením vlády.

Beneš si našiel čas a 8. novembra navštívil útvary čs. légií na fronte. Tie sa v tom čase zúčastnili bojov, v ktorých stratili 9 dôstojníkov a 144 mužov a ranených bolo 18 dôstojníkov a 858 mužov. Cestou k nim na aute videl spustošenú krajinu s množstvom vojenského materiálu, ktorý bol zničený a ležal na teréne. Vojakom oznámil, že doma bol prevrat a Československo je oslobodené, že má už aj svoju vládu a čoskoro pôjdu domov.

Spojenci skončili rokovania o prímerí vo Versailles a menom prezidenta Wilsona oznámil Lansing 5. novembra  1918 nemeckej vláde, že podmienky prímeria budú také, aby Nemecko už nemohlo znova začať boj. Nemeckej vláde Ďalej oznámili, že menom prezidenta a Dohodových vlád bude s nimi rokovať maršal F. Foch. On je splnomocnený s nimi rokovať o prímerí. Nemecká vláda súhlasila a obrátila sa na maršala Focha, aby prijal nemeckých splnomocnencov. Rokovanie prebehlo do 11. novembra, kedy bolo podpísané prímerie v železničnom salónnom vagóne.

 

Československo na Parížskej mierovej konferencii

 

                V čase, keď na frontoch západnej Európy a v Taliansku víťazili Dohodové mocnosti a Nemecko i Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo, v Japonsku sa nachádzal gen. Štefánik s gen. Janinom. Podnikali úsilie, aby zabezpečili pomoc čs légiám na Sibíri a v Rusku. Potrebovali výstroj, obuv, prádlo, zbrane. Telegraficky, prostredníctvom francúzskeho veľvyslanectva dostal oznámenie o vytvorení československej vlády, o Deklarácii nezávislosti, ktorú napísal Masaryk v USA a doručil Wilsonovi. K obom dokumentom napísal svoje pripomienky a zaslal Masarykovi a Benešovi. Telegram dostal 2. novembra. Z Vladivostoku prišiel na jeho adresu telegram, v ktorom veliteľ čs. armádneho zboru na Sibíri gen. Syrový (Ján) oznamoval, že na uralskom fronte je sústredená prvá čs. divízia. Jej vojaci po štvormesačnom nepretržitom boji bez oddychu sú fyzicky a najmä morálne úplne vyčerpaní. Aj straty byli veľké (30 zabitých a 10 ranených na rotu. Sľubovaná pomoc neprišla od spojencov a niet nádeje, že by prišla. Podobné údaje zasielali aj jednotky pod velením gen. Gajdu. V závere Syrový oznamoval, že jediným riešením je stiahnutie jednotiek do týla a tam upevniť disciplínu.

                V tom čase sa konala oficiálna audiencia Janina a potom Štefánika u cisára (6. nov.). Boli prijatí postupne. Prijatie u cisára dodalo vážnosti ich poslaniu. Štefánik navštívil aj nemocnicu s ranenými a chorými čs. legionármi a zariadil ich neodkladný odsun do vlasti. Vykonali rozlúčkové audiencie u rôznych osobností a na veľvyslanectvách. Cestou z Tokia do prístavu bolo Štefánikovi veľmi zle. Japonská loď so Štefánikom zakotvila vo Vladivostoku ráno 16. novembra. Štefánik s Janinom sa dostali na Sibír v čase, keď už bolo ustanovené samostatné Československo. Vo Vladivostoku ho privítali zástupy obyvateľstva, francúzska generalita, veliteľa čs. vojsk, list od Masaryka z Washingtonu pre vojakov.

                V svojej tretej nóte Nemecku prez. Wilson dňa 23. októbra oznámil, že podmienky prímeria predloží na prerokovanie spojencom. Podmienky mali vychádzať z jeho 14 bodov ako základ na jednanie o budúcom usporiadaní sveta. O rôzne požiadavky jednotlivých štátov viedli tuhý boj. Vzhľadom k tomu, že vojna stále trvala, rokovania skončili kompromisom. Európske Dohodové mocnosti si ponechali voľnosť výkladu podmienok. Vojenskí velitelia Dohody stanovili tvrdé podmienky o povinnosti odovzdať určený počet zbraní, lokomotív, povinnosť znovuvýstavby zničeného územia, vydať všetko zlato Rusku a pod. Nemecký min. zahr. oznámil, že podmienky prijíma. Prímerie bolo podpísané 11. novembra 1918 a vstúpilo v platnosť.

                V Martine sa zišli slovenskí politickí predstavitelia dňa 30. okt. Nevedeli, že v Prahe už český Národný výbor vyhlásil československú samostatnosť. Vedeli, že nový Rakúsko-Uhorský minister zahraničia Gyula Andrássy prijal Wilsonove mierové podmienky a uznal právo národností Rakúsko-Uhorska, zvlášť právo Čechov, Slovákov a Juhoslovanov rozhodovať o svojom osude. Preto zástupcovia všetkých slovenských politických strán organizovaných v "Národnej rade slovenskej vetvy československého národa", trvali na "práve sebaurčenia prijatom celým svetom" ... "Na základe tejto zásady vyjadrujeme súhlas s novoutvoreným právnym poriadkom, ktorý dňa 27. októbra 1918 uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia."

                Po odhlasovaní Deklarácie väčšina deklarantov sa rozišla. Na uliciach patrolovali maďarskí žandári. Národná rada nemala k dispozícii žiadnu vojenskú ani policajnú moc. Deklaráciu tajne odviezli do Prahy, rozmnožovali a vyvesovali po mestách a dedinách. Uverejnili ju i slovenské noviny.

                Českým politikom, ktorí sa stretli s Benešom v Ženeve, Beneš navrhol, aby Národný výbor vydal Deklaráciu schvaľujúcu politiku dočasnej vlády sídliacej v Paríži, odsudzujúcu rakúsko-uhorskú monarchiu, odmietajúcu ďalšiu existenciu Rakúsko-Uhorska. Návrh bol prijatý a Deklaráciu vydali 31. októbra 1918. Vyhlásili, "že plne schvaľujú politické a vojenské akcie dočasnej vlády." (sídliacej v Paríži)

 

Štefánik na Sibíri

 

                V čase príchodu Štefánika do Vladivostoku 16. nov. 1918 už bolo vyhlásené Československo a podpísané prímerie. Vo Vladivostoku jeho a gen. Janina privítal podpredseda Odbočky ČS NR B. Pavlů a ďalší členovia, francúzsky generál ako i zástupca obyvateľstva, vojaci a americký konzul. Ten Štefánikovi odovzdal telegram od Masaryka z Washingtonu zo dňa 14. nov. 1918. List oficiálne prečítali v Jekaterinburgu na západnom Sibíri. Sprevádzali ho francúzski dôstojníci, ktorých mu pridelili ešte v Paríži. Bol medzi nimi aj major Founier, ktorý bol veliteľom školy, v ktorej sa Štefánik cvičil za pilota.

                Správa o príchode Štefánika sa šírila medzi legionármi ako blesk. Boli rozhorčení, vyčerpaní, zdecimovaní a najmä morálne úplne vyčerpaní niekoľkomesačnými boji v Povolží proti Červenej armáde. Preto najdôležitejšou správou, ktorú čakali, bola správa o návrate domov.

                Dohodové mocnosti v snahe zvrátiť politický vývoj v Rusku, vylodili vojsko v Murmansku, Archangelsku, veľká anglická flotila vplávala do Baltického mora a zasiahla do bojov v Lotyšsku, Estónsku a Litve. Dodávali zbrane a výstroj vojskám generálov, ktorí sa postavili proti boľševickej vláde.

                Vojaci čs. légií videli v Štefánikovi prvého posla oslobodeného domova. Všade po ceste až do Jekaterinburgu prijímal delegácie dôstojníkov a vojakov. Vyčerpaný a chorý im vysvetľoval, prečo prišiel. Napr. v Irkutsku jeden z dôstojníkov slovenského pluku sa opýtal, prečo tu ešte bojujeme. Štefánik mu povedal: "Boľševizmus je anarchia, ktorá ohrozuje náš štát. Ak nenastanú v Rusku normálne pomery, oheň môže zachvátiť aj našu vlasť ... Pokoj nemôže nastať, kým sa neupokojí situácia v Rusku ... Sme dnes členom spojencov a musíme sa riadiť spoločnými záujmami, úlohami a cieľmi. Náš štát už jestvuje, ale výhodné podmienky preň bude riadiť mierová konferencia (podmienky rozvoja, hranice a pod.). Aby naše nároky podporili, musíme s nimi postupovať v súlade, lebo silné obrodené Rusko je naším záujmom ..." "Trpíme, ale týmto utrpením formujeme štát!" 8. decembra 1918 v Jekaterinburgu povedal: "Vojaci Československej republiky! Prichádzam k vám ako brat, ktorý stál pri kolíske nášho vojska a chce do posledného okamihu zdielať jeho osud. Prichádzam ako člen československej vlády ... aby som vám odovzdal vrelú vďaku ... prichádzam k tej časti armády, ktorej spojenecká solidarita ukladá ešte ďalej bojovať ... navštívim pluk od pluku, vypočujem vaše želania a vysvetlím úlohy, ktoré tu na vás ešte čakajú. Až tieto úlohy budú splnené, vydáme sa na cestu do oslobodenej vlasti ... !" V liste prezidenta Masaryka, ako najvyššieho veliteľa bolo napísané: "Vy, ktorí ste bojovali na francúzskom fronte ... čoskoro sa stretnete s novými úlohami doma. Na vás, bratia v Rusku a na Sibíri, čaká ešte úloha, pretože sa ešte nemôžete vrátiť domov tak skoro, akoby ste si to želali. Napriek tomu, touto obeťou posilnite pozíciu nášho národa na mierovej konferencii ... "

                Uvedené skutočnosti vo vojsku depresiou neodstránili. Štefánikovi sa spočiatku podarilo stabilizovať napätý stav vo vojsku a tak sa niektoré pluky ešte zúčastnili na zimnej ofenzíve na Kungur a Perm. To bol posledný boj československých légií v Rusku.

                Štefánik 28. decembra informoval československú vládu i prezidenta. Pochopiteľne o telegrame sa dozvedeli aj francúzske kompetentné miesta v Paríži. V podstate hlásil: "Československá armáda je otrasená morálne i fyzicky. Bolo by však nespravodlivé odsudzovať ju a nevziať do úvahy úsilie, dosiahnuté výsledky. Organizovala sa v nepriaznivom prostredí, hnaná láskou k vlasti bojovala od Volgy k Tichému oceánu a na žiadosť spojencov si znova prerazila cestu až na Ural ..."

                Súčasný stav zhodnotil takto: "Terajšia morálna depresia je dôsledok ustavičnej námahy a dlhodobého nervového napätia. Vojaci, ktorí musia znášať štyridsaťstupňové mrazy v nehostinnej krajine, odlúčení od civilizovaného sveta, natlačení už desať mesiacov v nákladných vagónoch plných hmyzu, číselne oslabení nemocami a stratami v boji až donedávna pod pojmom nedostatočnej odolnosti ruských vojakov, vzdialení od rodnej krajiny." 27)

                Postavenie československých légií sa stretalo aj s občianskou vojnou medzi Rusmi generálom Kolčakom a inými. Pomoc neprichádzala a preto uvažovali ako sa dostať čím skôr domov. Uvažovali aj o prebití sa na severozápad do prístavu Archangelsk. Bola treskúca zima a zamrznutý prístav - upustili od takého riešenia. Štefánik nabádal generála Janina, aby sa išiel sám presvedčiť na front o skutočnom stave. Išiel. Väčšina plukov odmietala ďalej bojovať. Štefánik s Janinom konštatovali, že ďalšie operácie československého vojska na fronte už nie sú možné. Jediným riešením v tejto situácii bolo stiahnutie vojska do tylu - na východ od Uralu, aby si mohli odpočinúť a zreorganizovať sa. 15. januára dáva rozkaz o stiahnutí vojska z európskeho Ruska za Ural - na Sibír. Na miesto československého vojska nastúpili jednotky bielogvardejské.

                Štefánik riešil aj otázku existencie Odbočky Česko-slovenskej národnej rady v Rusku. Na poslednej schôdzi 14. decembra 1918 podpísali vyhlásenie, že uznávajú vládu vo vlasti a dobrovoľne sa vzdávajú funkcií a členstva v Odbočke. Ako náhradu vymenoval Štefánik začiatkom januára 1919 päťčlenný Zvláštny zbor na čele s Bohdanom Pavlů, vybavený diktátorskými právomocami v politickej a vojenskej oblasti. Zbor sa mal zodpovedať priamo československej vláde.

                Podobne zasiahol Štefánik, keď odmietol zvolanie snemu volených delegátov do Jekaterinburgu. Dôvod bol rovnaký. Po vzniku Československej republiky mala o vojsku, jeho usporiadaní a kázni rozhodovať jedine vláda, velenie armády a dôstojníci. Spolu s Janinom navštevovali pluky, viedli s nimi rozhovory dlhé a vyčerpávajúce, trvajúce hodiny. Vojaci boli rozčúlení a poukazovali na rozkaz Masaryka, ktorý povedal, že sa nemajú miešať do vnútorných vecí Ruska.

                Štefánik sa snažil upevniť priveľmi voľnú disciplínu. Bez volených orgánov na začiatku akcie by bolo vojsko zahynulo. Teraz sa snažil upevniť jednotu ako podmienku prežitia na ďalekom Sibíri. Snažil sa obmedziť politizovanie a vplyv boľševickej agitácie.

                Zdravotný stav Štefánika: Generál Janin robil zápisky z cesty na Sibíri. O Štefánikovi napísal: "Na sibírskej ceste už nenachádzame jeho príznačné zanietenie a záujem pre vec, akoby táto schopnosť už odchádzala, vzďaľovala sa od svojho vrcholu, strácala sa kamsi do svojho predurčenia ..."

                Nepochýbne na všetko pôsobila jeho nemoc v najvyššom štádiu. Celú sibírsku cestu vlastne koná v tranze choroby. Mnohí ho tak smutného a chorého ešte nevideli. V niektorých dňoch nemôže vstať z lôžka ... "Záchvaty bývajú ešte častejšie a dlhšie a sú sprevádzané zastaveniami srdečnej činnosti... Keď ho tak vidím, pociťujem hlboký zármutok a silné obavy." Janin mu navrhol, aby po 26. decembri odišiel do Európy . " ... dokiaľ však Štefánik nezabezpečil legionársku armádu, odmietol odcestovať." Keď 10. januára prišiel do Omska (1919) " ... jeho stav je žalostný ..."

                Štefánik dekrétom dňa 15. januára 1919 definuje Janinov vzťah takto: "V neprítomnosti ministra vojenstva pán generál Janin bude zastávať prostredníctvom veliteľa československého vojska v Rusku a bez úhony práv predstaviteľa vlády Československej republiky hodnosť vyššieho veliteľa tohto vojska."

                16. januára 1919 odcestoval z Omska na cestu do Paríža, aby podal správu a navrhol riešenie. Na ceste ho odprevádzal Bohdan Pavlů až do Novonikolajevska. Spomínal: "Ako keby chcel do poslednej chvíle ostať v činnosti, ponáhľal sa zo Sibíra, keď videl, že sa už nič zvláštne nedá vykonať ..." Cez Irkutsk prišiel do Čity, kde vydal 22. januára mobilizačný rozkaz pre všetkých Čechov a Slovákov, nachádzajúcich sa na Sibíri, v Číne ... Do Charbinu prišiel 25. januára, kde očitý svedok konštatoval: "Bol ťažko, smrteľne chorý." Vlak pokračoval do stanice Čan-Čun. Tu sa rozlúčil s lekárom J. Mandusom, veliteľom vlaku majorom Berkom.  Prestúpil na ďalší vlak spolu s majorom Fournierom a poručníkom Levim na cestu do Šanghaja. Podľa svedectva lekára sa Štefánikovi stupňovali bolesti hlavy a začali sa objavovať aj iné príznaky súvisiace s nervovým vyčerpaním. V Šanghaji na neho čakal kapitán Němec, ktorý zostal so Štefánikom dva dni. Zo Šanghaja odcestoval 1. februára. Ešte predtým mu dňa 14. januára pripol generál Janin vysoké francúzske vyznamenanie. "Komanderský kríž čestnej légie". Loď, na ktorej odchádzal - Parthos - bola francúzska. Niekedy v lete 1919 uzatvorili prímerie medzi československými vojskami a Červenou armádou. Posledný, 20. lodný transport, prišiel do vlasti v júli 1920.

 

Zápas o Slovensko

 

                Dňa 7. októbra 1918 zaslal minister zahraničia Rakúsko-Uhorska (Andrássy) nótu prezidentovi Wilsonovi (USA), v ktorej navrhuje "aby bolo okamžite dohodnuté s ním a jeho Spojencami na všetkých frontoch prímerie a aby bolo neodkladne začaté rokovanie o mieri." Ďalej navrhoval, aby "toto vyjednávanie zobralo za základ štrnásť bodov obsiahnutých v reči prezidenta Wilsona dňa 12. februára 1918" (známych 14 bodov). (Pozn. v 10. bode požadoval autonómiu v rámci Uhorska pre národy Rakúsko-Uhorska.)

                Na uvedenú nótu odpovedal minister zahraničia USA Lansing Robert, nótou zo dňa 18. októbra 1918. Nóta bola adresovaná ministrovi zahraničia Rakúsko-Uhorska Andrássymu. "Mám česť potvrdiť príjem Vašej nóty zo dňa 7. tohto mesiaca, v ktorej ste prezidentovi podal stanovisko c. a k. vlády rakúsko-uhorskej. Mám teraz rozkaz prezidenta, aby som Vás požiadal, aby ste doručili vláde túto odpoveď. Prezident považuje za svoju povinnosť vláde rakúsko-uhorskej oznámiť, že sa nemôže zaoberať predloženým návrhom tejto vlády, pretože od jeho posolstva zo dňa 8. januára 1918 nastali isté udalosti najväčšieho významu, ktoré nutne zmenili kompetenciu a zodpovednosť vlády Spojených štátov. "Medzi 14 podmienkami, ktoré vtedy prezident formuloval, bola táto: "Národom Rakúsko-Uhorska, ktorých miesto medzi národmi si prajeme vidieť ochraňované a zaistené, má byť zaručená najslobodnejšia možnosť k autonómnemu vývoju." Od tej doby, čo bola táto veta napísaná a pred kongresom Spojených štátov vyslovená, vláda spojených štátov uznala, že medzi Čechoslovákmi a ríšou nemeckou ako i rakúsko-uhorskou je stav vojnový, že Československá národná rada je de facto válčiaca vláda, ktorá je vybavená potrebnou autoritou riadiť vojenské a politické veci Čechoslovákov ... "Prezident už teda nemá možnosť, aby uznal plnú "autonómiu" národov za podklad pre mier, ale je nútený trvať na tom, že ony a nie on, majú byť sudcami nad tým, ktoré akcie na strane vlády rakúsko-uhorskej, a v zmysle rozhodnutia pána prezidenta, prerokovať oddelene s Rakúsko-Uhorskom o otázke prímeria a mieru, kladie si rakúsko-uhorská vláda za česť prehlásiť, že rovnako ako skoršími prejavmi pána prezidenta súhlasí tiež s názorom, obsiahnutým v poslednej nóte o právach národov rakúsko-uhorských, hlavne o právach Čechoslovákov a Juhoslovanov." V ďalšom texte oznamuje, že prijali podmienky na vyjednávaní o prímerí a mieri. Súčasne oznamuje, že začína vyjednávanie s ostatnými štátmi.                                                                                                         podpísaný Andrássy30)

 

 

 

Poznámky:

13)   Kalvoda s. 339                                              22)   Beneš s. 373                                

14)   Kalvoda s. 360                                              23)   Štvrtecký s. 214                           

15)   Kalvoda s. 371                                              24)   Beneš s. 446–449                        

16)   Kalvoda s. 373                                              25)   Beneš s. 454                                

17)   Beneš s. 315-320                                         26)   Štvrtecký s. 247-248                    

18)   Beneš s. 363                                                 27)   Štvrtecký s. 249

19)   Kalvoda s. 388–389, Beneš s. 317–318       28)   Štvrtecký s. 254-260    

20)   Beneš s. 361–365, Kotvůn s. 381-383         29)   Beneš s. 373

21)   Beneš s. 369-380                                         30)   Beneš s. 375

 

Redakce: J. Skalský                                                           Připravil: JUDr. Ogňan Tuleškov

 

Vydalo Křesťanskosociální hnutí jako svou 228. publikaci vydanou pro vnitřní potřebu vlasteneckých organizací. Publikace neprošla autorskou ani jazykovou úpravou. Praha, prosinec 2007.

Web. stránka: www.ksl.wz.cz

E-mail: Vydavatel@seznam.cz