OSLOBODENIE SLOVENSKA

I.

 

 

Dielo T. G. Masaryka, M. R. Štefánika a E. Beneše

 

Historický pohľad

 

Bratislava, máj 2007

 

 

 

Pavel MARTINICKÝ

 

 

Úvod

 

                Slovanské kmene podľa nejstarších vedomostí sídlili na sever od Karpát a ďalej smerom na východ. Počas sťahovania národov v V. - VII. storočí a presťahovali do priestoru od Baltu po Jadran. Naši predkovia sa usídlili  na juh od Karpát, na rovině medzi Tisou a Dunajom, až na východnú Moravu. Tu bola "Sámova ríša", po nej Veľkomoravská ríša. Zaoberali sa poľnohospodárstvom a remeslami, vytvorili aj administratívne centrá, prijali kresťanstvo. Ich panovník Rastislav požiadal byzantského cisára o vierozvestcov. Konštantín a Metod  priniesli písmo, a preklady Biblie, pápež povolil požívať bohoslužebnú reč našich predkov.

                Veľkomoravská ríša bola od západu napadená germánmi  (Ľudovít Nemec, Arnulf).  Na začiatku X. storočia pod náporom maďarských kmeňov zanikla. Po r. 995, keď utrpeli porážku pri Lechu, sa maďarské kmene natrvalo usídlili pri strednom Dunaji. Od našich predkov si osvojili obrábanie pôdy, stavbu domov, správu krajiny, o čom svedčí aj 1000-1400 slov slovanského pôvodu v maďarskej reči.

                Maďarskí panovníci vytvorili Uhorský štát v ktorom žili aj Slováci. V priestore na dolnom Dunaji sa pomaďarčili a zachovali sa len na severe v hornatej časti Uhorska. Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní nastala intenzívna maďarizácia na celom území, kde žil kompaktne slovenský národ. Postupne rušili školy s vyučovacím jazykom slovenským, slovenski študenti na stredných školách nesmeli hovoriť po slovensky, Slováci nemohli pôsobiť v administratíve pokiaľ neprijali maďarskú národnosť. Zrušili jediné 4 slovenské gymnázia, Maticu Slovenskú, pokutami a súdnymi spormi tvrdo trestali slovenské noviny, zatvárali tých, ktorí verejne vyslovili kritiku a domáhali sa svojich práv, zamietli každý pokus a požiadavku Slovákov a vlastnú správu územia na ktorom žili. Odoberali slovenským rodičom polosiroty i deti a násilím ich dávali do služieb hospodárom na územie na ktorom žili iba Maďari. Mnohé deti odtiaľ utekali a pritom zahynuli.

Uhorský ministerský predseda Koloman Tisza prehlásil: "prešiel som celé Uhorsko, ale slovenského národa som nenašiel". Slovenským žiakom, ktorí chodili do maďarských škôl zakázali vlasniť slovenské knihy, rozprávať po slovensky v škole i mimo nej. Vyzývali deti, aby oznámili tých spolužiakov, ktorí tento zákaz porušili. Zvolený župan Béla Grunwald v roku 1878 napísal brožúrku, v ktorej uviedol: "V Hornom Uhorsku (Slovensko) sú stredné školy ako stroje, do ktorých na jednom konci dávajú slovenských chlapcov a na druhom ich vypúšťajú ako Maďarov".

                Niektorí slovenskí spisovatelia hodnotili postavenie slovenského národa takto:

Janko Jesenský:     Nie ďaleko je môjho rodu skon.

                                Jak človeka, tak jeho život plynie.

                                Hľa, síla zhynula i zdravie hynie.

                                A smrť ho čaká napokon.

                                Len slabá nádeja a nič viac kynie.

                                A pohreb hlásať ľudu zdŕža zvon.

Michal Grafik:          Trpké životné perspektívy pred mladým človekom -

cítiť nekrológ nad vlastným národom, vidieť, že píše

rečou národa umierajúceho.

Ivan Krasko:            Napísal v r. 1906 báseň "Jehovah", v ktorej písal o

beznádejnom položení slovenského národa. Po

vzniku Československa povedal: "Keby v r. 1918

nebolo došlo k národnému oslobodneniju, za

nejakých 40-50 rokov slovenského národa by už

nebolo.

Nádaši Jégé:           "Oslobodenije prišlo v dvanástu hodinu. Ešte nejakých 20-30 rokov, a bolo by po národe."

                Tých niekoľko uvedomelých Slovákov nevidelo východisko na záchranu v rámci Uhorska. Keď začala prvá svetová vojna, predstavitelia Slovenskej národnej strany v obave a svoju slobodu vydali 6. augusta 1914 prehlásenie, že Predsedníctvo Slovenskej národnej strany ... "aby sa vyhlo nedorozumeniam" zastavuje všetku činnosť strany a odročuje zhromáždenija slovenských kultúrnych spolkov v nádeji, "že keď sa vydobije pokoj, bude sa ďalej domáhať toho, čo slovenský národ potrebuje pre kultúrne a materiálne povznesenije". ... Vyjadruje presvedčenije, že "pre také malé národy, akým sme my sami a ostatné spolu s nami, v našej vlasti v celej monarchii žijúce väčšie-menšie národné čeľade, najlepšie zodpovedá taký štátny útvar, akým je naša vlasť a naša monarchia. Kto by chcel rozdvojiť čo sám Pán Boh spojil?" "Monarchiu treba udržať, aby vyšla z vojny víťazne. Za to sa zasadíme až po tie hrdlá a statky." Ďalej prehlásili, že "ani ohľad na slovanské príbuzenstvo tomu nebude brániť."

                Aj Robotnícke noviny, orgán Socialistickej strany, okrem iného napísali, že "aj proletariát má záujem na víťazstve svojej krajiny vo vojne." Slovenské ľudové noviny 31. júla 1914 napísali: Jestli niekedy v svetových dejinách bolo oprávnenej a mravne odôvodnenej vojny, nuž táto je ona, ktorá včul nastáva ... ."

                V Uhorskom sneme, ktorý mal 413 poslancov boli iba dvaja poslanci Slováci. Poslanec F. Juriga v septembri 1914 žiadal, aby sa "vzhľadom na hrdinstvo" vojakov bratislavského a košického zboru v oblasti, odkiaľ pochádzajú vojaci týchto zborov učila slovenčina v každej triede ľudovej a strednej školy. Jurigu ukričali a žiadal márne.

 

 

 

Začiatok vojny

 

Dňa 28. júna 1914 v Sarajeve, počas manévrov rakúsko-uhorskej armády  zastrelili srbský nacionalista Gavrilo Princip následníka trónu Rakúsko-Uherska (R-U) Františka Ferdinanda d´Este a jeho manželku Žofiu Chotkovô. R-U vláda zaslala 23. júla ponižujúce a neprijateľné ultimátum srbskej vláde, v ktorom obvinili vládu Srbska z účasti na atentáte a dala Srbsku podmienky, ktoré sa rovnali kapitulácii a boli neprijateľné. Srbsko bolo po vyčerpávajúcej vojne z r. 1913 za oslobodenie proti Turecku vyčerpané. Srbská vláda podstatnú časť ultimáta prijala. To nestačilo. R-U vláda 28. júla 1914 vyhlásila Srbsku vojnu.

                Rusko sa 25. júla rozhodlo, že pomôže Srbsku a preto mobilizovalo. Cisárske Nemecko sa už dlhšiu dobu propravovalo na výbojnô vojnu s cieľom zmeniť stav vecí v Európe vo svoj prospech. 1. septembra vypovedalo vojnu Rusku, 3. septembra Francúzsku, ktoré napadlo cez neutrálne Belgicko. Vzájomne si vypovedali vojnu aj ďalšie štáty ako Veľká Británia a iné.

                Do armády R-U nastúpili aj povolaní muži zo Slovenska. V R-U a Nemecku prevládalo presvedčenie že vojna víatazne skončí skôr než opadne listie. 6. augusta1914 vydala Slovenská národná rada vyhlásenie: "Na dobu vojny zastavuje svoju politickú činnosť a po dosiahnutí víťazstva získa národné práva ... ". Vyhlásili, že "pre také malé národy ako sme my ... najlepšie zodpovedá taký štátny útvar, akým je naša vlasť a naša monarchia", a že "Monarchiu treba udržať, aby vyšla víťazne z vojny. Za to sa zasadíme až po tie hrdlá a statky."

                Tomáš G. Masaryk. Po otcovi Slovák, narodený v r. 1850, bol v Prahe profesorom, poslancom v rakúskom parlamente. Zaujímal sa o osudy slovenského národa. Chodil na dovolenky na Slovensko, do Bystričky pri Martine, protestoval proti útlaku Slovákov.

                Po vypuknutí vojny odcestoval do Holandska, odkiaľ zaslal rozsiahly elaborát o postavení Slovákov a Čechov v R-U pre svojich priateľov Denisa vo Francúzsku a H. W. Steeda a R. W Seton - Watsona vo Veľkej Británii. V elaborátľ zdôvodňoval nutnosť rozčlenenia R-U a vytvorenia samostatného štátu pre Čechov a Slovákov. S jedním z nich sa aj stretol a vysvetlil mu, že počíta s porážkou R-U a Nemecka, pričom Čechy, Morava a Slovensko by tvorili samostatný štát. Po vrátení sa do Prahy rokoval na uvedené skutočnosti s ďalšími českými politikmi. V Holandsku bol dvakrát, 16.9. a 14.10.

                Pretože jeho byt v R-U sa stal nebezpečným, odcestoval 18. decembra do Talianska, odkiaľ sa už nevrátil. Manželku a štyri deti zanechal v Česku. Masaryk sa stýkal v zahraničí s rôznými politikmi, odcestoval aj do Londýna, kde na ministerstve zahraničných vecí vyložil svoj názor a požadoval vytvorenie samostatného štátu tvoreného českými zemiami a Slovenskom.

                Eduard Beneš, narodený v r. 1884. Vo februári 1915 prišiel za Masarykom do Švajčiarska. Po rokovaní s ním a po návrate vytvoril tajnú organizáciu "Mafia", ktorá sdružovala politikov a národovcov pre prácu proti Rakúsku. Masarykovi poskytol aktuálne informácie o prenasledovaní Čechov. V apríli znova odcestoval za Masarykom. Po návrate ho informovali dôverní informátori z rakúskej polície, že sa pripravuje jeho zatknutie. Beneš si zobral vlastné peniaze z pozostalosti a od spolupracovníkov a 1. septembra 1915 pri Aši prekročil hranicu (tajne) s falošným pasom, 3. septembra prešiel s nemeckým a švajčiarskym vízom na lodi cez Bodamské jazero do Švajčiarska. Masaryk získal miesto profesora na vysokej škole v Británii. Poveril Beneša, aby odišiel do Paríža, kde 1. mája začali vydávať časopis "La nation tchéque", úlohou ktorého bolo oboznamovať verejnosť a politikov s postavením Čechov a Slovákov v R-U. Časopis založili za prispenia a pomoci Denisa (historik a publicista).

                Beneš študoval na gymnáziu v Prahe, na Sorbone v Paríži (1905-1906), v Nemecku, na právnickej fakulte v Dijone (Franc.). Vyučoval na obchodnej akadémii v Prahe.

                V apríli 1915 pozval Seton-Watson Masaryka na návštevu Londýna, kde ho uviedol k tajomníkovi ministra zahraničných vecí, G. Clerkovi, ktorému podrobne vyložil plán na vytvorenie samostatného štátu (Československa). Ten mu doporučil vypracovať memorandum pre ministra zahraničných vecí E. Greya. Uviedol v ňom, že nový štát by pozostával z českých zemí a Slovenska. Masaryk udržiaval  spojenie aj s krajanskými organizáciami Čechov a Slovákov v USA.

                V Rusku Česi a Slováci tiež verejne manifestovali proti R-U. Založili vojenskú jednotku, ktorá sa vo februári 1916 rozrástla na pluk. Už v roku 1915 v Moskve vytýčili hlavný cieľ - vytvorenie samostatného československého štátu. 1)

                Milan Rastislav Štefánik, narodený v r. 1880 v Košariskách. Po maturite študoval od r. 1897 v Prahe (bol aj poslucháčom Masaryka, ktorý mu pomáhal). Vyštudoval astronómiu. V r. 1904 odišiel do Francúzska. Pri svojom úsilí uplatniť sa musel prekonávať mnoho ťažkostí, čo sa odrazilo aj na jeho zdraví. Podarilo sa mu zamestnať sa v Meudonskej hvezdárni v Jansene. Bol poverený významnými hvezdárskymi pozorovaniami v Afrike, Tichomorí a v strednej Amerike. Od r. 1908 pritom plnil aj dôležité politické úlohy pre francúzsku vládu. V r. 1913 získal francúzske občianstvo. Vystúpil niekoľkokrát za účelom hvezdárskeho pozorovania na Mont Blanc. V dôsledku tiažkých podmienok, cez ktoré sa v živote, biede a napätí prebíjal, sa jeho zdravotný stav zhoršoval. Vážne ochorel. Bol operovaný na žalúdok v marci 1914. Za zásluhy o Francúzsko bol 30. júna 1914 menovaný Rytierom čestnej légie.

                Po vypuknutí vojny musel narukovať k 102. pešiemu pluku. Po narukovaní nastúpil na rekonvalescenciu. Prihlásil sa k letectvu. Vypracoval prevolanie k rakúsko-uhorským vojakom, v ktorom poukázal na neprávosti páchané na Slovákoch.

                Pri svojich stykoch vo vysokých francúzskych diplomatických, politických a vojenských kruhoch neustále vysvetľoval históriu Čechov a Slovákov a nutnosť ich oslobodenija z pod r-u útlaku. Na dosiahnutie tohto cieľa pracoval aj počas dlhej rekonvalescencie. Beneš vtedy o ňom napísal: "Na začiatku vojny, v dobe, kedy nebolo o našom hnutí ani potuchy, ... on majúc už vtedy prístup k vynikajúcim kruhom politickým medzi Francúzmi, začal veľmi intenzívne pracovať." Na opakovanú žiadosť bol Štefánikovi dňa 26. januára 1915 umožnený vstup k letectvu. Výcvik ukončil v máji 1915.

                Ešte ako slobodník, 4. mája 1915, prednášal vojakom o meteorológii. Politické kruhy boli presvedčené, že 400-ročnú monarchiu (R-U) netreba rozbíjať. Štefánik presviedčal, že je nutné vytvoriť Československo. Už 15. mája podnikol prvý let nad frontom. Z jeho podnetu dal maršál Foch vybudovať meteorologickú službu pre armádu.

                V septembri odišiel do Srbska s politickým a vojenským poslaním. Lietal aj nad frontom s cieľom získať informácie. Po porážke srbskej armády a havárii ustupoval v daždi a blate 150 km. V zápisníku si poznamenal: "Vysílený, 15. novembra, ležím bezvládny, strava dva zemiaky." Krvácal zo žalúdka, lekár odporúčal operáciu. Očakával svôj koniec. Do zajatia sa nechystal, mal pripravený revolver. Listiny pre Masaryka odoslal na doručenie. Na príkaz majora Vitrata z francúzskej leteckej skupiny ho previezli cez Albánske hory na pobrežie. Po týždni kontrol odmietol operáciu a odcestoval do Paríža. Tam podal správu o vývoji na srbskom fronte a 24. decembra 1915 bol operovaný.

                V Paríži navštívil paní Kláru Bois de Jouvenel, ktorá bola ním očarená. Bola veľkou dámou parížskeho sveta a začala šíriť Štefánikove myšlienky. Keď sa ho pýtala čím mu môže pomôcť, odpovedal: "Pomôžte mi oslobodiť moju vlasť." Salón madam Joouvenel sa stal miestom, kde Štefánik získaval významných politikov pre svoju vec. Verejné mienenie bolo za ponechanie R-U. Madam de Jouvenel mu sprostredkovala stretnutie s hlavným sekretárom ministerstva zahraničných vecí Phillippem Berthelotom, ktorý bol jej dôverným priateľom. "Štefánikove kúzlo, jeho horlivosť, presvedčivosť ho získali pre československú vec." O nieskoľko dní neskôr poprosila madame vtedajšieho ministerského predsedu, aby u nich so Štefánikom poobedoval. I toho si získal. Madam zanechala toto svedectvo: "Vidiela som ako neúnavne robí svoju propagandu ... Strácal vedomie a zostával celé hodiny bez ducha. Zázrakom vôle dostal sa z týchto mdlôb vo chvíli, keď si stanovil dôležitô schôdzku."2)

                13. decembra 1915 sprostredkoval stretnutie Štefánika s E. Benešom Čech Strimpl. Ten hľadal Štefánika už od septembra.

                Štefánik po niekoľkých dňoch požiadal Beneša, aby odišiel do Londýna a pozval Masaryka do Paríža, potom šiel do nemocnice na operáciu. Tam za ním chodil Beneš. Štefánik korigoval Benešove články pre tlač, prijímal politikov, vypracúval správy pre politikov, písal o Československu, poukazoval na neprávosti v R-U, vypracúval manifest.

                Beneš poslal v marci 1916 do Prahy správu, kde o.i. napísal: "Ohromné služby nám tu koná poručík Štefánik, Slovák, ktorý má tu silné postavenie. Naša otázka zjednotenia sa Slovákmi tiež velmi pokročila ... Mnoho pracuje a veľké zásluhy má Štefánik."

                Masaryk prišiel do Paríža. Už pred jeho príchodom hľadal Štefánik spôsob, pomocou madam de Jouvenel, ako ho uviesť k novinárom. Prestredníctvom poslanca Lemeryho a madam de Jouvenel požiadal o oficiálne prijatie u Aristida Brianda, ministerského predsedu francúzskej vlády. Bolo to prvé prijatie Masaryka vedúcou osobnosťou Dohodového štátu. Masaryk vysvetlil československý program, poukázal na to, že nový štát bude brániť východným výbojom Nemecka. Briand uistil Masaryka, že Francúzsko nezabudne na ašpirácie Čechoslovákov, a že urobí všetko, aby dosiahli samostatnosť.

                V dobe Návštevy ležal Štefánik stále v nemocnici v Neuilly, kde ho Masaryk denne navštevoval. Štefánik preukazoval k Masarykovi nevšednú úctu. Masaryk bol Štefánikovi vďačný za jeho široký rozhľad. Štefánik využil Masarykovu audienciu u Brianda k propagácii. Získal Briandov súhlas k vydaniu oficiálnej správy o rokovaní. To sa dostalo do vysokých kruhov a do celého sveta. Urobilo to dojem i v Londýne

                Dva týždne po stretnutí (návšteve) u Brianda navštívil Štefánik s Masarykom predsedu snemu Paula Deschanela. Bolo to dielo Štefánikovej obratnosti. Vedel, že politikov získajú len vtedy, keď ich presvedčia, že vytvorenie Československa bude prospešné aj pre ich krajiny (Francúzsko, V. Britániu). Preto bolo potrebné vypracovať plán pre presvedčovaciu činnosť.

                Na konci roku 1915, po stretnutiach so Štefánikom, Dr. E. Beneš napísal: "Dokázal sa politicky rozhodovať rýchlo a podľa svojich rozhodnutí záujem svojich partnerov sústredovať na to, čo v tej chvíli pokladal za najdôležitejšie ... Bol v ňom kus génia. To mu tiež často otvorilo prístup do rozličných spoločenstiev."3)

 

 

Rok 1916

               

Po rokovaní Štefánika s Benešom a na podnet Štefánika bola vo februári 1916 vytvorená Československá národná rada. Beneš sa stal tajomníkom.

                Beneš žil v Paríži len o marmeláde a čaji, občas studený obed v reštaurácii. Štefánik ho nabádal, aby takto nežil, že takto nemôže reprezentovať. Požiadal Masaryka o finančné prostriedky a zmenil aj oblečenie. Štefánik žil na úrovni svojho poslania.

                Štefánik s Benešom navrhli vytvorenie vojenských jednotiek za cieľom upútanija pozornosti spojeneckých vlád. Mali predstavivosť navrhnúť vytvorenie armády štátu, ktorý ašte nejestvoval.

                Štefánikom navrhnuté vytvorenie NR organizačne realizoval Beneš, ktorý sa stal jej tajomníkom. Beneš a Štefánik sa zaslúžili o to, že čs. légie zostali autonómne a pod kontrolou NR. Nestali sa radovým vojskom spojeneckých armád. To bolo významne na konci vojny, kedy čs. légie boli silným argumentom v prospech dosiahnutia cieľa.

                Na konci roku 1916 sa stal členom NR aj Štefánik, s podporou Beneša, namiesto Düricha, ktorý bol v Rusku.

                Na jar 1916 pricestoval Štefánik do Talianska, kde ho poslala francúzska vláda na plnenie politickej úlohy. Priniesol si zo sebou i leták, ktorý vo veľkom množstve rozhadzoval z lietadla nad rakúskymi vojskami na fronte v Taliansku. V letáku vyzýval Čechov a Slovákov, aby nebojovali za R-U, ale za svoju slobodu. O možnosti rozhadzovať letáky presvedčil veliteľa hlavného štábu talianských vojsk v Udinľ. V Ríme bol od 12. do 23. apríla. Prijal ho i Sonino, min. zahraničia, i kráľovná matka. Beneš podal o ňom správu do Prahy, že mal veľký úspech (tajne). Počas prítomnosti v Taliansku niekoľkokrát lietal nad frontom. Pri jednom pozorovacom lete odhalil prípravy rakúskych vojsk na ofenzívu, o sústreďovaní, o ktorých nemalo talianske velenie žiadnych správ. Jeho zistenie umožnilo veleniu talianskej armády preskupiť vojska proti ofenzíve a tým ju odraziť. Po pristáti z letov často krvácal zo žalúdka, strácal vedomie. Namiesto liečenija v nemocnici plnil bojové úlohy, pre oslobodenije vlasti. Beneš hodnotil: "Nehlediac k jeho osobným kvalitám je nutné zdôrazniť, že cestu k politickým kruhom, k vládam otvoril nášmu hnutiu on."4), 5)

 

 

Poslanie v Rusku

 

                Ministerský predseda Francúzska Briand 4.7.1916 napísal ministerstvu vojenstva, aby vyslali do Ruska Štefánika s cieľom organizovať čs. légie. Štefánik odišiel po dohode s Masarykom 19.7. cez Archangeľsk. Úlohou Štefánika v Rusku bolo aj zjednotenie všetkých českých a slovenských kolónií pod politickým vplyvom a vedením Masaryka. Cársky dvor považoval Masaryka za odpadlíka od slovanstva pre jeho západoevrópsku orientáciu, a preto že sa staval proti pripojeniu českých zemí a Slovenska k Rusku.

                Štefánik po príchode si nechal na úradoch v Archangelsku vystaviť legitimáciu, podľa ktorej prichádzal vo francúzskom poslaní pomôcť ruskému letectvu. Ruské min. zahraničia robilo Štefánikovi prekážky pri jeho snahe nadviazať styk s hlavným štábom armády. Po príchode do Petrohradu nadviazal styk s hlavným štábom armády. Po príchode do Petrohradu nadviazal styk so šéfom francúzskej vojenskej misie u STAVKY - ruský generálny štáb - gen. M. Juninom. Gen. Junin pred náčelníkom ruského  gen. štábu prejavil údiv nad podobnými prieťahmi, ktoré odopierali poručíkovi Štefánikovi povolenie o prijatie do STAVKY. Náčelník bol Gen. Alexej.

                V apríli 1916 prišiel z USA Slovák Dr. Štefan Osuský do Paríža ako vyslanec Slovenskej ligy. Ten pripomínal Slovákom v zahraničí nutnosť vynaložiť všetko úsilie na rozbitie R-U a vytvorenie štátu českých zemí a Slovenska.

                Štefánik neúnavne presviedčal Slovákov a Čechov, či už v Rusku, USA alebo Francúzsku, že akciu na naše oslobodenie je nutné robiť spoločne a jednotne ako čechoslováci.

                Ruská vláda nechcela, aby české a slovenské organizácie boli zjednotené a podliehali ČSNR v Paríži. Štefánikovi kládli neustále prekážky. Usilovali sa, aby Slovensko po víťaznej vojne bolo súčasťou Ruska.  Po obtiažnych rokovanijach s vládou, gen. štábom, českými a slovenskými organizáciami a s krajanskými organizáciami v Kyjeve podpísal 28. augusta 1916 tzv. Kyjevský zápis. Ten podpísal za ČSNR. Tým bolo odôvodnené, že sa tak stalo z vôle Slovákov a Čechov získať slobodu.

                Štefánik odcestoval 16. októbra 1916 do Rumunska, kde vybudoval pre armádu meteorologickú službu. Priniesol aj leták, ktorý chcel rozhadzovať z lietadla nad zákopmi R-U armády. V letáku vyzýval Čechov a Slovákov, aby nebojovali za R-U , ale za svoju slobodu.

                Vymenil českých a slovenských zajatcov zo zajateckých táborov, kde žili ve veľmi zlých podmienkach a mali veľkú úmrtnosť. Nechal ich dopraviť do Ruska. Jeho zdravotný stav sa neustále zhoršoval. Mal bolesti, záchvaty, omdlieval, krvácal zo žalúdka. Liečenie odmietal, dôležitejšia bola jeho práca za oslobodenie. Bol povýšený na majora a vyznamenaný ruským gen. štábom a vládou rádom Sv. Vladimíra. Posledný krát navštívil Štefánik gen. štáb armády 7. marca 1917, zanechal za sebou kus dobrej práce. Gen. Junin napísal: "Dosiahol dôveru a súčinnosť vrchného velenija armády." Podporovali ho aj diplomati Dohody. Odcestoval z Ruska 21. marca 1917 cez Murmansk do V. Británie.

                Ústredné mocnosti (Nemecko a R-U) vo nepriaznivej vojenskej situácii vystúpili s mierovými ponukami. Dohoda chcela reagovať vyhlásením svojich cieľov a zdalo sa tekmer nemožným, aby sa medzi nimi objavilo zrušenie R-U. Beneš mal úspech v poslednej chvíli za pomoci Francúzska, ktoré malo značnú časť územia obsadené nemeckými armádami. Francúzsku bolo "proti srsti" robiť "nerozhodný mier". Ochotne počúvali, že habsburská ríša, prorodzený spojenec Nemecka, stojí pred rozkladom i vzhľadom na zrevolucionizovanie potlačených národov, hlavne "Čechoslovákov" a žiada mier len ako odklad na pripravenie nového útoku. A tak sa v dohodnutej nóte objavilo: "Medzi ciele vojny patrí tiež oslobodenie Italov, Slovanov, Rumunov a Čecho - Slovákov z cudzej nadvlády." Meno Čechoslovákov bolo pripojené na žiadosť Beneša zo dňa 29. decembra 1916.

 

 

Rok 1917

 

                Vo februári 1917 bola občianska revolúcia v Rusku. Masaryk ju privítal. 6. mája 1917 sa konal zjazd Zväzu československých spolkov v Rusku v Kyjeve. Prijal rezolúciu, že "Československá rada" na čele s T. G. Masarykom je "najvyšším orgánom česko-slovenského boja za nezávislosť a je povinnosťou každého Čecha a Slováka podriadiť sa jej vedeniu.

                Masaryk odcestoval do Ruska s pasom na meno Tomas George Marsden 5. mája 1917. Do Petrohradu prišiel 16. mája 1917.

                Vojna v roku 1916 sa javila ako nerozhodná. R-U sa po smrti cisára snažilo o mier. Masaryk a Beneš zaslali do Prahy správu pre českých poslancov v rakúskom parlamente, aby sa domáhali sebeurčovacieho práva, českého štátu spojeného so Slovenskom.

                Masaryk v Rusku písal do novin, robil prednášky a trval na pokračovaní vojny a docielení oslobodenija národov z R-U.

                Ruská vojnová rada 6.3.1917 súhlasila s vybudovaním veľkej československej armády z vojnových zajatcov. Uznanie vybudovania armády sa rovnalo uznaniu československej samostatnosti.

                V bitke u Sborova čs. vojáci prerazili R-U obranné linie, 2.7.1917 získali viac zajatcov ako bol ich počet a získali veľkú vojenskú korisť výzbroje. Správa o víťazstve sa rozniesla do sveta a to bol bod obratu. Nastal veľký nábor do čs. vojska. Po októbrovej revolúcii videl Masaryk armádu, ktorá sa nebude miešať do vnútorných vecí, nebude podporovať novú vládu boľševikov. Videl v armáde základ budúceho štátu. Armáda podľa neho mala demonštrovať českú a slovenskú účasť na vojne na strane Dohody. Mala byť hlavnou zbraňou ČSNR o uznanie čs. samostatnosti. Masaryk prehlásil, že čs. armáda je súčasťou francúzskej armády. Masaryk sa snažil presvedčoval politikov o svojom programe. Stýkal sa so zástupcami V. Británie, Francúzska. Všadu zdôrazňoval, že "rozbitie R-U je skutečným úkolom vojny. Nemecku je nutné zabrániť, aby používalo R-U a jeho 51 miliónov obyvateľov pre svoje imperialistické cíle." Vyhlásil princip nezasahovanija do vnútorných vecí Ruska. Masaryk bol svedkom víťazstva boľševikov 7. novembra 1917.

                Vlády V. Británie a Francúzska sa snažili, aby sa čs. vojsko spojilo s nebolševickými silami v Rusku a obnovili východný front proti Nemecku. Vláda Francúzska uvažovala a požadovala dopravenie čs. légií do Francúzska na tamojší front. Pre velkú potrebu lodí to však bolo nemožné. Masaryk založil v Kyjeve časopis Československý denník ako ústredný orgán ČSNR.

                Vláda pod vedením Lenina požiadala naliehavo Nemecko o mier. Bolo vyhlásené prímerie 3. decembra. Po zdľhavých rokovaniach uzavrela boľševická vláda mier v Brest-Litovsku (3.marca 1918). Masaryk odcestoval z Moskvy do Vladivostoku 7. marca 1918. Po krátkych návštevách v Japonsku cestoval loďou cez Pacifik do USA. Mal vtedy 67 rokov. Na cestu si kúpil tri matrace a niekoľko týždňov šiel sibírskou železnicou do Vladivostoku.

                Mierová zmluva z Brest-Litovska ustanovovala, že žadna cudzia armáda nesmie byť ozbrojená na území Ruska. To sa týkalo čs. légií. Tie začali odovzdávať zbrane. Podarilo sa im zachytit telegram Trockého, že musia byť odzbrojení a každý, koho pristihnú so zbraňou, mal byť zastrelený. V Čeliabinsku sa udial 10.5.1918 incident medzi čs. légiami a vracajúcimi sa zajatcami. Čs. legionári sa zmocnili Čeljabinska a odmietli vydávať zbrane. Zmocnili sa celej železnice zo stredného Ruska až po Vladivostok. Bola to svetová senzácia. Vláda V. Británie chcela, aby légie zostali v Rusku, ovládali trať, a tak vytvorili podmienku na zaslanie spojeneckej armády na obnovenie frontu. V. Británia sa obávala, že nemecká armáda sa dá cez bezbranné Rusko do Indie a na stredný východ.

                Na jeseň 1917 sa podarilo Štefánikovi získať v Taliansku uznanie autonómneho vojska. Zmluva byla podpísaná 21.4.1918. Bol to nepriamo súhlas s vytvorením ČS štátu.

                Štefánik z Ruska odcestoval 21. marca 1917 cez Murmansk do V. Británie. Z Murmanska odcestoval 6. apríla 1917, 16. apríla bol v Liverpooli. odkiaľ sa vypravil za Masarykom do Londýna. Masarykovi poskytol podrobný výklad o pomeroch v Rusku a o légiach. Prišiel za nimi aj Beneš z Paríža. Na spoločných poradách sa uzhodli na tom, že vojna sa v každom prípade rozhodne na západnom fronte - vo Francúzsku. Tam je preto nutné sústrediť všetko naše úsilie, tam vytvoriť čs. jednotky. V máji bol v Taliansku, rokoval aj vo Vatikáne.

                Dňa 2. júna odchádza z Bordeaux loďou do USA. 17. júna je už v New Yorku. Vedel, že krajania sa sústreďujú hlavne na zbierky. Vysvetlil im: "My sa musíme dostať na front a to v takej sile - nech by sa hocijako obrátili - nebude nás možno ani nevidieť, ani obísť, ani si nevšímať naše požiadavky."

                USA vyhlásili Nemecku vojnu 7. augusta 1917. USA v mieri mali len malú a slabo vyzbrojenú armádu. Po vyhlásení vojny začali mobilizovať a robiť výcvik, vyrábať výstroj a výzbroj. Štefánik dúfal, že v USA presvedčí tisíc Čechov a Slovákov, ktorí sa dobrovoľne prihlásia do légií vo Francúzsku.

                Štefánik robil veľkú propagačnú činnosť K spolupráci sa prihlásili aj zástupcovia Slovákov. Napr. Getting. Pri svojej činnosti narazil na veľké prekážky. V USA bolo asi 750 tisíc Slovákov, ktorí odišli za prácou. Len časť z nich bola uzrozumená s úsilím o oslobodenie, časť bola Ľahostajná a časť verná R-U. Štefánik nadviazal styky s českými a slovenskými organizáciami  a s vysokými kruhmi politiky USA: Lansingovi. S jeho zástupcom F. L. Polkom rokoval o nábore do légii. Získal povolenie robiť nábor, ale s obmedzeniami. Nemohol robiť nábor nad 30 rokov, tých ktorí ešte nemali štátne občianstvo USA.

                V krajanských organizáciách nastala veľká diskusia o budúcom postavení Slovenska v  ČSR. Dňa 12. júla 1917 v New Yorku presviedčal krajanov. Povedal im: "Nesmieme sa deliť ani na Čecha, ani na Slováka ... Musíme stať na jednote, na absolútnej jednote, ak máme byť úspešní." Ďalšou otázkou bolo, kto bude platiť dôchodky po padnutých legionároch a invalidom po vojnovom zranení. Dobrovoľná poisťovacia organizácia Slovenská liga nemala dosť peňazí na uhrádzanie takých nákladov.

                Dňa 20. septembra 1917 sa zišla konferencia katolíckych kňazov, ktorí si priali rokovať so Štefánikom. Po diskusii prijali spoločný program Čechov a Slovákov zjednotených v spoločnom štáte. Priklonenie katolického duchovenstva amerických Slovákov k národnooslobodzovaciemu boju v znamení československej štátnej a národnej jednoty bol jedným z najvýznamnejších úspechov Štefánikovej cesty. Štefánik 4. októbra 1917 vydal prehlásenie: "Kto za pravdu horí ...", ktoré vyšlo takmer vo všetkých krajanských časopisoch, vtedy vlastne začal organizovaný nábor dobrovoľníkov.

                14. októbra 1917 v Chicagu na veľkom zhromaždení prehlásil: "Do Ameriky som prišiel, aby som pohnul základnú podmienku našej samostatnosti u washingtonskej vlády, aby som ako zástupca Československej národnej rady získala jej súhlas k utvoreniu samostatnej československej armády ... Prinášame obete, nie almužné. Národ si slobodu musí zaplatiť svojou krvou. Československá jednotka s vlastnou zástavou národných farieb bude najbezpečnejšou zárukou, že víťazstvo spojencov bude víŤazstvo tiež našej veci." Dňa 3. novembra 1917 sa z New Yorku vydal na cestu do Francúzska. Z USA do Francúzska odišlo 2300 dobrovoľníkov (z toho 1065 Slovákov).

                Vo Francúzsku sa E. Beneš u francúzkej vlády snažil diplomaticky zaistiť uznanie samostatnej československej armády. V auguste dostal neoficiálny prísľub. Štefánik po príchode do Paríža 13. novembra 1917 požadoval, aby Národná rada bola politicky i národne najvyšším orgánom československej armády.

                Francúzska vláda navrhovala taký dekrét pre vytvorenie ČS armády pri rokovaní s E. Benešom, ktorý by jej dostatečne umožňoval podriadenosť NR. Beneš čekal na Štefánika. V propravovanom dekréte sa hovorilo, že československú armádu vytvára dekrét prezidenta Francúzskej republiky. Generálny štáb nechcel pristúpiť na Štefánikove požiadavky, Štefánik odmietol uznať pripravený dekrét. Po mesiaci rokovaní bol dohodnutý kompromis: "bolo dohodnuté, že Čechoslováci vo Francúzsku sú už organizovaní v autonómnej armáde, ktorá je z hľadiska politického a národného pod právomocou Československej národnej rady". Prezident Poincare 16. decembra 1917 podpísal dekrét.

 

 

Rok 1918

 

                V čase primeria a rokovania o uzavretí mieru medzi Nemeckom a Ruskom nemecké velenie armády začalo odsúvať divizia z Ruska na francúzsky front. Presunuli 80 divizií. Dňa 21.3. 1918 začali mohutnú ofenzívu, ktorej cieľom bolo obsadenie Paríža a porážka Francúzska. Osud Francúzska bol na vážkach. Ofenzíva trvala až do 13.6. a dosiahla rieku Marnu (ako v r. 1914). Dohodové armády, v ktorých už boli aj vojská USA (asi 1. mil.) začali pripravenú proti-ofenzívu 18. jjúla 1918, ktorá postupne vytláčala nemeckú armádu z Francúzska. Nemecko požiadalo o prímerie, ktoré bolo uzavreté 11. novembra 1918 porážkou Nemecka. Súčasne kapitulovalo aj R-U.

                Prezident USA Thomas Woodrow Wilson v januári 1918 vyhlásil 14 bodov, ktoré navrhoval ako základňu pre dosiahnutie mieru. V 10. bode navrhoval autonómiu pre národy R-U. Teda uvažoval so zachovaním R-U. Dohodové mocnosti odmietli.

                Na jar 1918 talianska vláda uvažovala, že použije zajatých Čechov a Slovákov ako pracovnú silu na budovanie opevnení za frontom. Štefánik odcestoval do Talianska 16. februára, aby rokoval o prípade s talianskou vládou v mene ČSNR. Ministerský predseda Orlando prijal plukovníka Štefánika a dal mu povolenie navštíviť hlavný štáb armády. Tam hovoril s vrchným veliteľom Diazom i s kráľom. Presvedčil Orlanda a Diaza o správnosti vytvorenija čs. légii. Sonino, minister zahraničných vecí, odporoval. Štefánik mu povedal: "Nič iného nechceme (Čechoslováci), len aby mohli spoločne s Talianmi zomierať za svoju slobodu."

                Vzniesli aj výhrady proti armáde vytvorenej zo zajatcov a iné. Štefánik pripravil memorandum, v ktorom odpovedal na námietky. Odovzdal ho 14. marca Soninovi. Sonina presvedčil. O veci rokovala aj talianská vláda 23. marca 1918, ktorá odsúhlasila vytvorenie čs. légií, aj Sonino súhlasil. Na druhý deň zvolal Orlando poradu predstaviteľov armády, vrchného veliteľstva ministra vojny, na ktorý pozvali aj Štefánika. Vrchný veliteľ navrhoval rôzne spôsoby využitia čs. légií. Bol prijatý tretí návrh, že československý sbor bude bojovať na talianskom fronte ako autonómna jednotka, podliehajúca po vojenskej stránke talianskému vedeniu, bude však súčasťou čs. armády vo Francúzsku, pričom najvyšším orgánom po politickej stránke, národnej a právnej stránke mala byť Československá národná rada ... Bolo stanovené, že vrchným veliteľom čs. armády vo Francúzsku bude generál Junun a talianska vláda k nemu vyšle zástupcu.

                Uvedená dohoda bola vložená do zmluvy uzavretej medzi ČS NR, reprezentovanou podplukovníkom Štefánikom, kráľovskou talianskou vládou, ministerským predsedom Orlandom, ktorá bola podpísaná 21. apríla 1918. Bola to prvá dvojstranná zmluva medzi dohodovou mocnosťou a reprezentatívnym orgánom československého zahraničného odboja. Uzatvorenie zmluvy bolo jedinečným úspechom Štefánikovej diplomacie a osobnosti.

                Dňa 11. apríla dostal gen. Grazziani príkaz budovať čs. armádny zbor. Od vytvorenia čs. doplňovacieho veliteľstva 14. apríla do konca apríla vznikli štyri pluky. Štefánik dosiahol to, aby slávnostné odovzdanie zástavy sa konalo v Ríme. Bolo to 24. mája. Štefánik dostal vysoké vojenské vyznamenanie. Slávnosti sa zúčastnili vysokí vládni činitelia i diplomati, ktorí ocenili Štefánika i vojakov. Americký veľvyslanec mu povedal: "A vám, plukovníkovi, hovorím: Šťastný národ, ktorý má takých vodcov, ktorí môžu predstavovať len vec spravodlivú." Keď sa Štefánik v júli vracal z Talianska po úspešne vykonanom diele, bol už brigádny generál, 20. júna.

                Beneš sa v tom čase zdržiaval v Paríži ako generálny sekretár. Pričinil sa na vytvorení 21. pluku čs légií vo Francúzsku. 29. júna mal prezident Francúzska slávnostne odovzdať prápor pluku. Beneš rokoval s francúzskym ministrom zahraničia o obsahu prezidentovho prejavu. 5. júna zaslala min. zahraničia Pichonovi list s návrhom, čo by malo prehlásenie obsahovať: krátky historický súhrn, výklad o činnosti Čechoslovákov za vojny, zmienku o tom, že Slováci majú byť zjednotení s Čechmi a iné. Presné znenie deklarácie prerokoval ešte 26. júna na ministerstve. Deklaráciu obdržal Beneš 29. júna a o.i. obsahovala nasledovné:

" ... vláda republiky súc svedkyňou vášho úsilia a vašej oddanosti k veci spojencov, považuje za spravodlivé a nutné prehlásiť práva vášho národa na samostatnosť a uznať verejne a oficiálne Československú národnú radu ako najvyšší orgán spravujúci všetky záujmy národa a ako základ budúcej vlády Československej ... vláda republiky pokladá za spravodlivé a odôvodnené nároky národa československého a vynasnaží sa usilovne, aby v danej chvíli uplatnila vaše túžby po samostatnosti v historických hraniciach vašich zemí, konečne zbavených utlačovatelského jarma R-U."

                Masaryk si kúpil v Petrohrade 3 matrace a s nimi odcestoval cez Moskvu vo vlaku (3. trieda vozňa) (8. marca 1918) do Vladivostoku. Odtiaľ odcestoval do Tokia (8. apríla 1918), kde se stretol s veľvyslancom USA a zaslal správu o pomeroch v Rusku a na Sibíri pre vládu USA (10.4.1918). Odtiaľ odcestoval do USA.

                Predseda NR Masaryk po obdržaní deklarácie vo Washingtone, telegrafoval ministrovi Pichonovi. Paďakoval sa a konštatoval o.i. , "že Francúzsko tým prvé uznáva dôležitosť Československého štátu pre organizáciu východnej Európy" ... táto proklamácia znamená v jasných výrazoch rozbitie R-U ... Poukazuje na to, že nezávislý Čs. štát je rozhodnou ranou pre pangermánsky cieľ - expanziu Berlína - Bagdad.

                Beneš navštevoval čs. vojakov i na iných úsekoch frontu a vysvetľoval im, že boj o slobodu sme vyhrali. Francúzska vláda dopredu informovala svojich spojencov o tom, čo mieni urobiť, pred vydaním deklarácie. Beneš informoval vyslancov Veľkej Británie, Talianska a USA. Britská vláda odpovedala francúzskej vláde. V odpovedi o.i. uviedla: "Vláda jeho Veličenstva si praje pripojiť sa plne k cieľom vyjadreným tak obdivuhodne v reči prezidenta ... reprezentuje etapu vo veľkom zápase za slobodu malých národov. Táto vec zaujíma všetkých spojencov ... tešíme sa, že po ich boku sa ocitnú Čechoslováci."

                O čs. légie sa viedol spor. Francúzska vláda a velenie armády ich chceli mať čo najskôr na fronte vo Francúzsku. Britská vláda ich chcela ponechať v Rusku s cieľom, aby sa pokúsili spolu s Rusmi obnoviť front proti prenikaniu nemeckých armád a tak zabrániť, aby sa Nemci nedostali na východ a cez Kaukaz do Indie.

                Masaryk pri pobyte v Rusku podnikal kroky, aby sa Česi a Slováci nevracali, po podpísaní Brest-Litovského mieru domov, kde by im hrozilo, že budú musieť znova narukovať do armády R-U, ale aby vstupovali do čs. légii.

                V dôsledku činnosti légii v Rusku, od jari 1918 významne stúpol význam ČS NR medzi Spojencami, a to politicky i mocensky.

                Čs. légie boli rozložené od stredného Ruska po celej Sibiri v 60. vlakových súpravách. Zbraní a súprav sa zmocnili po ruských vojakoch, ktorí po rozvrate v Rusku, zbrane opustili. Železné vozne boli zväčša nákladné bez vykurovania z lokomotivy. V týchto súpravách bývali počas celej cesty Sibírom aj v krutých sibírskych zimách.

                Masaryk pricestoval do Vancouveru na západnom pobreží Kanady 28. apríla 1918. 5. mája ho privítalo zhromaždenije asi 100 000 Slovákov, Čechov a iných občanov v Chicagu. V máji 1918 redigoval a podpísal Pittsburskú dohodu.

                V máji 1918 čs. vojaci na Sibíri zachytili telegram, ktorý zasielal minister vojny sovietskej vlády Trocky sovietskym vojakom a v ktorom im prikazoval, aby bol zastrelený každý Čechoslovák prichytení so zbraňou v ruke. V dôsledku telegramu odmietli čs. vojaci odovzdávanie zbraní miestnym sovietskym úradom, zmocnili sa Čeljabinska, získali späť odovzdané zbrane, rozhodli, že do Vladivostoku pôjdu vlastnou silou. Nastal boj. Ovládli dôležité body na trati. V tom čase ako dôsledek mieru v Brest-Litovsku sa začali pohybovať vojnoví zajatci - Nemci a vojaci R-U na západ. Celkom ich bolo asi 2 mil.

                Obsadenije hlavných železničných uzlov vojakmi čs. Légií znemožňovalo prístup Nemcov k zdrojom obilia, bavlny, mäsa a k uralskému nerastnému bohatstvu. To všetko mali odvážať na základe podmienok Brest-Litovského mieru. Čs Légie bránili odchodu vojnových zajatcov a tak ich nemohli použiť pri ofenzíve na Pariž na jar 1918.

                Informácie o úspechoch a činnosti čs Légií sa rozšírili v USA, Francúzsku, V. Británii a inde. Spojenecké vlády ďakovali "československému vojsku za jeho vojenské činy". "Mali čakať na príchod spojeneckých vojsk. " . Francúzske veľvyslanectvo v Petrohrade šifrovane oznámilo veleniu čs. vojsk, že "Spojenci zasiahnu v Rusku" a vyjadrili sa, že "konanie Čechoslovákov robí česť celej československej armáde" a dodal "ste to vy, komu sme zaviazaní za znovu obnovenie ruskej fronty ... proti skutočným nepriateľom Ruska a Spojencov ..."

                Priaznivý ohlas na postup čs. armády proti boľševikom, ktorý sa presadil v spojeneckých zemiach (zvlášť v USA) otvoril mnohé z dverí Masarykovi. Prijal ho aj prezident USA Wilson 19. júna v Bielom dome. Wilson začal uvažovať o intervencii v Rusku (Cez Vladivostok po železnici obsadenej čs. Légiami).

                Minister zahraničných vecí USA Lansing si vyžiadal vyčerpávajúcu správu o organizovaní čs. jednotiek na Sibíri a požiadal Masaryka, aby znova prišiel na ministerstvo zahraničia k rozhovoru o "možnosti použitia čs. vojska na Sibíri". Lansing v ten deň dvakrát diskutoval s prezidentom Wilsonom o národnostiach v Rakúsku a na Sibíri a asistent ministerstva odporúčal, aby Spojené štáty uznali Národnú radu spoločne s britskou a francúzskou vládou.

                Diplomatický styčný dôstojník na Sibíri telegrafoval min. zahraničia Lansingovi (3. júla 1918), že "značné akcie čs. jednotiek zastavili úpadok Sibúru ... Je tu 50 000 vojakov ... majú pod kontrolou železnicu na západnom Sibíri ... čs. jednotky sú v nebezpečenstve, že budú odrezané organizáciou nemeckých a R-U vojakov v Irkutsku." Domáhal sa okamžitel pomoci pre čs. légie (pozn. Jednotky čs. légií, ktoré už boli vo Vladivostoku, sa vrátili k Irkutsku a obnovili spojenie s jednotkami na západe).

                Lansing napísal memorandum o situácii na Sibíri a v ňom poukazuje, ako podstatne akcia čs. armády zmenila situáciu: "Obsadenie Vladivostoku Čecho-Slovákmi 29. júna a úspech ich krajanov na západnej Sibíri vzniesli totiž do otázky našej povinnosti moment citový". "Je povinnosťou Spojených štátov poskytnúť im pomoc, pretože ak tak neurobia, znamenalo by to ich porážku a Spojené štáty by tým boli vinné." "Táto zodpovednosť vzrástla a stala sa naliehavou, protože Čechoslováci sú napadaní prepustenými Nemcami a Rakúšanmi." Navrhoval: "okamžitú pomoc týmto lojálnym jednotkám tým, že týchto 15 000 vo Vladivostoku bude vyzbrojených zbraňami, delami, muníciou, zásobami tak, aby sa mohli presunúť na západ a pomôcť tým 50 000, ktorí sa nachádzajú západne od Irkutska" ... a "pomôcť im odzbrojiť Nemcov a Rakúšanov, ktorí im kladú odpor". Presunuli sa a zvíťazili. Na konferencii v Bielom dome 6. júla 1918 boli odmietnuté návrhy na obnovu východnej fronty proti Centrálnym mocnostiam, a to preto, lebo je to fyzicky nemožné.

                Vzdialenosť z USA alebo z Európy cez oceány do Vladivostoku a tisíce km po trati cez Sibír v čase, keď nemecké ponorky potopili stovky lodí, bolo nad ľudské možnosti. Na fronte vo Francúzsku stratili státisíce mužov.

 

 

Légie

 

                Štátnici dohody si uvedomili ich existenciu a význam a chceli ich využiť čo najlepšie, aby prispeli k víťazstvu Dohody. Uvedomovali si ich úspechy v ťažkej situácii. Zo zajateckých táborov vyzdvihovali slovenských a českých zajatcov z područia nemeckých, maďarských dôstojníkov. Vyslobodených vojakov umiestňovali do civilného zamestnania, negramotných učili písať a čítať.

                "Bez podpory okolitého sveta a spojencov, boli celkom závislí na svojich organizačných schopnostiach a pevnej viere vo svoju vec. Nachádzali sa v srdci obrovského kontinentu, ďaleko od domova, do ktorého sa nemohli vrátiť dokiaľ trvala vojna a ich vlasť bola v područí utláčateľa. Boli obklopení nepriateľmi, ktorých každý akt proti znamenal nebezpečie skazy. Napriek tomu robili čin, ktorý bude žiť tak dlho, dokiaľ bude mať zmysel zaznamenávať ľudské skutky." 9), 10)

                Masaryk v júli 1918 (už bol v USA) obdržal správu z Vladivostoku, že jednotky odoslané späť na Sibír zúfalo potrebujú zbrane, muníciu. 20. júla 1918 poslal dôvernú správu vláde USA, ku ktorej pripojil aj správu zo Sibíru. V správe žiadal o americké uznanie Národnej rady, v ktorej sa označil za "reprezentanta budúcej vlády slobodného Československého štátu". Masaryk napísal, že toto uznanie sa stalo prakticky nutné: "disponujem troma armádami (v Rusku, Francúzsku a Taliansku) a som, ako hovorí jeden vtip, vládcom Sibúru a poloviny Ruska, pritom som v USA formálne súkromne". Popísal "mendzinárodné postavenie našej armády". Poukázal na to, že sa "len bránili proti útokom". V Rusku čs. légie obsadili Kazaň, Simbirsk, Samaru a Saratov. Masaryk stále zdôrazňoval, našou jedinou úlohou je boj proti R-U a Nemecku. Lenin v auguste 1918 povedal: "teraz je celý osud revolúcie vsadený na jednu kartu. Rýchle víťazstvo nad Čechoslovákmi na fronte Kazaň-Ural-Samara. Všetko závisí len na tom."

 

 

Rozhodujúce udalosti

 

                Vojenský výbor Najvyššej rady, francúzske ministerstvo vojny a ČS NR ešte v júli 1918 rozhodli vyslať generála Štefánika a generála Janina na Sibír. Vybavili misiu nevyhnutnými inštrukciami, v ktorých sa hovorilo: "Uskutočniť spojenie medzi Sibírom a základňou pri Ľadovom mori a južným Ruskom. Obnoviť kontinuitu Transibírskej magistrály, po celej dľžke tam vybudovať oporné body a brániť prenikaniu nemeckej expanzie na východ."

                Inštrukcia pre Štefánika znela: "Generál Štefánik, podpredseda NR pre české krajiny, bude sprevádzať generála Janina a bude pri ňom vykonávať funkciu zástupcu hlavného veliteľa československej armády."

                Beneš pred ich odchodom, 17. augusta, podával rozlúčkovú večeru. Prítomní boli: Štefánik, Janin s manželkou, Berthelot, paní de Jouvenel a ďalší Francúzi a poprední pracovníci v NR - Sychrava, Markovič a i. 18. augusta dal Janin Štefánikovi služobný rozkaz od francúzského ministra vojny. Štefánik 19. augusta opustil Paríž a spolu s Píseckým, mjr Founierom a por. Levim odcestoval do Bordaux. Loďou 22. augusta odplával do New Yorku (2.9.1918ä. Masaryk bol v tom čase vo Washingtone. Dńa 3.9.1918 sa Štefánik dozvedel, že vláda Spojených štátov amerických deň predtým oznámila oficiálne, že česko-slovenské vojsko pokladá za spojeneckú armádu a ČS NR uznáva za česko-slovenskú vládu de facto. Z tejto správy mal veľkú radosť, pretože to znamenalo mimoriadne veľký úspech politicko-diplomatický celého zahraničného odboja. Stretol sa s viacerými pracovníkmi odboja USA. Dňa 6. septembra prišiel do New Yorku Masaryk. Viackrát s ním rokoval, aj s ďalšími odbojovými spolupracovníkmi. Dohodli sa na podrobnostiach ďalšieho postupu.

                Masaryk rokoval s prezidentom Wilsonom, ministrom zahraničia Lansingom a ďalšími štátnikmi USA, o poskytnutí pomoci čs. vojskám na Sibíri a vyslaní intervenčných vojsk do Vladivostoku. Masaryk vymohol úver 7 mil. dolárov. Požiadavky na zaslanie zbraní, munície, odevov, obuvi, liekov a i. posielal zo Sibíri gen. Diterichs.

                Janin spolu so Štefánikom navštívili aj Lansinga a náčelníka armády gen. Marcha. Masaryk vystavil pre Štefánika plnú moc pre jeho účinkovanie na Sibíri. Tá znela: "Pán generál Milan Štefánik je podpredseda ČS NR a má právo v súlade s NR rozhodovať o všetkých otázkach vnútornej správy, predovšetkým o čs. armáde, rokovať v zahraničných veciach. Mám milú príležitosť a povinnosť čo najvrúcnejšie odporúčiť generála Štefánika všetkým spojeneckým a spriateleným vládam a ich orgánom. Plne mu dôverujem."

                Dňa 8. septembra 1918 prišiel do USA gen. Janin so svojim sprievodom. Ihneď po príchode sa stretol so Štefánikom. Pri oslave 1. výročia bitky na Marne bol prítomný aj Masaryk. Po oslave sa na obede stretol so Štefánikom, kde bol prítomný aj kapitán Hurban, ktorý sa práve vrátil zo Sibíri.

                Beneš napísal Masarykovi list zo dňa 28. júla 1918, v ktorom sa mu sťažoval na problémy so Štefánikom. Napísal: "Úprimne povedané - nikto nevie, koľko mám ťažkostí, aby som dobre vychádzal, ... "je chorý, strašne nedotklivý, úžasne citlivý, rozdráždený - vytýkal mi rad všelijakých vecí. Celkove je to malicherné a ja sa na to tak pozerám, ale priznávam, že nemám ľahkú pozíciu pri spolupráci s ním ... aj naše základné filosofické názory sú úplne rozdielne, jeho chápanie života a všetkého je iné, ako moje, a to sa tiež nakoniec nevyhnutne prejavuje. Robím všetko, aby som vyšiel dobre, priateľsky a bratrsky, musím stále robiť kompromisy a urobím všetko možné, aby to šlo všetko tak dobre ako prv. Ale je to ťažké a boli sme už pred konfliktom."

                Štefánik a Janin sa rozhodli, že pôjdu do Washingtonu za Masarykom. Po príchode navštívíli Masaryka, štátneho tajomníka Lansinga a načelníka americkej armády gen. Marcha. Všetky rozhovory sa týkali čs. vojska na Sibíri a tamojšej situácie. Gen. Janin si poznamenal: "(Štefánik) Vyčerpáva sa návštevami všetkého druhu. Podobne ako v Paríži, odmieta liečenie a súčasne vedie pracovný život i život spoločenský. Život spoločenský považuje za potrebný ...Chce robiť všetko sám."11)

                Štefánik odcestoval sám do San Francisca 17. septembra. Tam po príchode si pozval V. Housku a J. Špačka, ktorí pricestovali od čs. légií z Vladivostoku, za cieľom získať informácie. Menovaní cestovali za Masarykom. Dňa 24. septembra odcestoval Štefánik loďou do Honolulu. Na lodi písal list pre Masaryka, v ňom vyslovoval svoje návrhy a navrhol, aby vypísal pôžičku. Písal o chaose, ktorý sa rozmáha v légiách, lebo tam niet autority. Napísal mu, aby vydal prehlásenie pre vlády Dohody, vhodne do nej pripojil prílohu "k zmluvám dosiahnutým Benešom a mnou, a tak sa NR nepriamo desolidarizuje s celou armádou mluvkov, velikášov a dobrodruhov." Poukázal na to, že "o ČS NR sa hovorí ako o vláde". Tradícia však vyžaduje, aby predseda predložil program a určil svojich spolupracovníkov. Želel si, aby v druhej časti proklamácie bola charakteristika dočasnej Česko-slovenskej vlády ... V proklamácii chcel mať potvrdenú absolútnu vzájomnú solidaritu medzi Masarykom, ním a Benešom, a to takým spôsobom, z ktorého by bolo jasné, že Masaryk je "chrbticou celého programu, jeho hybnou silou a živým spojivom medzi národom doma a za hranicami. Beneš a ja sme Vašimi spolupracovníkmi. "Štefánik zdôrazňoval, že výkonnou mocou ČS NR je vyše stotisícová armáda v zahraničí.

                Štefánik žiadal, aby mu Masaryk proklamáciu zaslal do Tokia telegraficky, lebo je chcel poskytnúť japonskej a čínskej vláde a na Sibíri. Štefánik Masaryka splnomocnil, aby proklamáciu podpísal aj jeho menom a dal pečať, ktorej vzor mu poslal na papieri po Špačkovi a Houskovi.

                Pri prestávke plavby v Honolulu napísal list aj Benešovi, v ktorom ho informoval o rozhovoroch s Masarykom, Houskom a Špačkom v USA. Požaloval sa "práce bolo mnoho a zdravia málo."

                Loď Korea Maru zakotvila 12. októbra v Jokohame. Po príchode začal hneď intenzívnu diplomatickú činnosť.  Navštevoval veľvyslanectvá, aj japonských vládnych činiteľov. Stretol sa len s neurčitými prísľubami pomoci pre čs. légie na Sibíri. Zbieral všetky správy a informáciu o stave čsl. vojska na Sibíri. Navštívil aj 200 ranených a chorých čs. legionárov, ktorých z Vladivostoku dopravil lekár Václav Němec z poverenija čs. diplomatickej kancelárie vo Vladivostoku. Ten dal Štefánikovi podrobnejšie informácie. Telegram z pobočky ČS NR v Rusku 24. októbra 1918 naliehavo žiadali jeho prítomnosť. Štefánikov zdravotný stav sa zhoršil. 20. októbra mal silný záchvat a musel odpočívať. Rodina českého obchodníka ho na niekoľko dní odviezla do horského kúpeľného mesta Mianošitu. Keď prišiel Janin do Tokia, ihneď sa za ním vybral.

 

 

Uznanie Veľkou Britániou

               

               Beneš po dosiahnutí uznania francúzskou vládou odcestoval do Londýna na rokovanie s britským min. zahraničia, kde sa snažil dosiahnúť uznania britskou vládou. Už v máji 1918 vyložil britskému min. zahr. Balfourovi, že NR ide o konečné vyjasnenie jej právneho medzinárodného postavenia. Žiadal o uznanie NR ako vlády, uznanie československej samostatnosti,uznanie československého národa ako spojeneckého, vedúceho vojnu z hľadiska medzinárodného práva. Požiadavku predložil písomne ako memorandum. Poukázal na uznanie Francúzskoum. Balfour mal mnoho námietok. Poukázal na to, že nie je dosiaľ v histórii zaznamenaný prípad uznania vlády štátu, ktorého územie je dosiaľ obsadené nepriateľom. Uznával prácu NR, našu politickú vyspelosť, činnosť naších vojsk. Súčasne vyslovil pochybnosť, či naša činnosť predstavuje mienenie československého národa doma. Boli to ťažké chvíle nemeckej ofenzívy na Paríž.

                Beneš argumentoval historickým právôm. Predložil Balfourovi druhé memorandum a poukázal na 100 000 dobrovoľníkov v čs. légiach bojujúcich na troch frontoch. To pôsobilo najviac, lebo Angličania najviac oceňovali fakty. Po zdľhavých rokovaniach vydalo Foreign Office (min. zahr.) 9.8. 1918 Deklaráciu osobitným listom tajomníkovi NR Benešovi. Znela takto: "Od samého počiatku vojny sa československý národ postavil na odpor proti spoločnému nepriteľovi všetkými prostriedkami, ktoré boli v jeho moci. Čechoslováci postavili značne veľkú armádu, bojujúcu na troch bojiskách, ktorá sa pokúsila v Rusku a na Sibíri zastaviť nemeckú inváziu... Velká Británia považuje Čechoslovákov za národ spojenecký a uznáva tri armády československé za jedinú armádu spojeneckú, vedúcu vojnu a stojacu v pravidelnej vojne proti R-U a Nemecku. Veľká Británia tak uznáva právo Československej NR ako najvyššieho orgánu československých národnych záujmov a ako terajšieho predstaviteľa budúcej československej vlády, ktorý vykonáva najvyššiu autoritu nad touto spojeneckou armádou. A. J. Balfour."

 

                Beneš v memorande ďalej o.i. napísal, že dať NR plné uznanie povzbudí národnooslobodzovacie hnutie doma v Rakúsko-Uhorsku, že čs. jednotky tým, že bránia postupu nemeckých vojsk na východ preukazujú zvláštnu službu V. Británii tým, že Nemcom bránia postupu do Afghanistanu a Indie. Predložil i mapy strednej Európy s vyznačením hlavných železníc, poukázal na to, že čs. légie tým, že ovládajú Transsibírsku železnicu, bránia niekoľkostotisíc vojnovým zajatcom, Nemcom a Rakúšanom, odísť domov, a tak znemožňujú ich znovanasadenie na fronte. Držaním trate znemožňujú Nemcom využitie hospodárskeho a minerálneho bohatstva Uralu a Sibíru. (Pozn. I gen. Ludendorf, hlavný veliteľ nem. armády protestoval u ruskej vlády proti našej armáde v Rusku a našej anabázii pripisoval, že sa nemeckí vojaci nemohli vrátiť domov a posilniť armádu.)

                Na základe deklarácie z 9.8. bola 3.9. 1918 medzi britskou vládou a NR podpísaná dohoda, podľa ktorej sa vláda Jeho Veličenstva zaručovala udržať diplomatické styky s NR "až do zorganizovania budúcej československej vlády." Uznala "právo Československej NR, aby bola zastúpená na každej spojeneckej konferencii, na ktorej sa budú prerokúvať otázky týkajúce sa záujmov Čechoslovákov." Začala uznávať pasy vydávané NR alebo ňou poverenými zástupcami. A konečne sa zaviazala, že "bude nakladať s úradnými oznámeniami, ktoré si budú vymieňať medzi NR a jej zástupcami v Londýne". The New York Times z 15. augusta 1918 napísal: "Čechoslováci si zaslúžia odmenu za služby, ktoré preukázali spojencom."12)

 

 

Sibír – nádeje a sklamanie

 

                1. júla 1918 informoval Basil Miles Lansinga o telegrame z Vladivostoku o podrobnostiach vyzbrojenia, výstroji a celkovom stave Čechoslovákov – kôpiu odovzdal náčelníkovi štábu generálovi Peytonovi C. Marchovi. Bolo v ňom uvedené: morálka československých síl je „skvelá“, ale majú len 2 500 pušiek, 26 guľometov, 586 000 nábojov, 1 800 ručných granátov pre 14 000 mužov a 5 000 dôstojníkov. Mali sa vrátit k Irkutsku a pomáhať tam ďalším čs. Jednotkám.

                Úspech spojeneckej intervencie v Rusku do značnej miery závisel na podpore americkej vlády a jej ochote poskytnúť k tomuto cieľu vojakov. Československé víťazstvá na Sibíri boli použité Dohodovými štátnikmi a Najvyššou vojnovou radou ako argument pri ich výzvach prezidentovi USA Wilsonovi, aby intervenciu na Sibíri a v Rusku podporil.

                Ešte v júli 1918 americký styčný dôstojník telegrafoval, že Najvyššia vojnová rada považuje spojeneckú intervencie na Sibíri a v Rusku za „naliehavú a imperatívnu nutnosť“. Odôvodnil to tým, že 50 000 čs. Jednotiek zastavilo úpadok Sibíru, že väčšina obyvateľov už nesympatizuje s boľševikmi. Československá sila je vo veľkom nebezpečenstve, že budú odrezaní. Majú pod kontrolou železnicu na západnom Sibíri. Spojenci stoja pred zodpovednosťou podniknúť týmto verným jednotkám, bojujúcim teraz zúfalo za vec Dohody, pomocnú ruku. Nekonanie by nielen navždy zdiskreditovalo Spojencov, ale mohlo by mať katastrofálny dopad na slovanské obyvateľstvo ako v Rusku samotnom, tak i v Rakúsko-Uhorsku, na Balkáne, ako dôkaz že Spojenci sú neschopní alebo neochotní snažiť sa účinne o záchranu slovanského sveta pred úplným pádom do nemeckého vplyvu ... Intervencia je preto naliehavou nutnosťou ako k záchrane Čechoslovákov, tak i k získaniu výhody kontrolovať Sibír, aká sa už Spojencom nemusí vrátiť.

 

Poznámky:

1)   Kalvoda s. 68, 95                                                7)   Kalvoda s. 337 - 340

2)   Mlynárik s. 123                                    8)   Kalvoda s. 337

3)   Mlynárik s. 121-123                                            9)   Kalvoda s. 339

4)   Mlynárik s. 129, s. 155                                      10) Kalvoda s. 340 - 341

5)   Mlynárik s. 159                                  11) Štvrtecký s. 214

6)   Kalvoda s. 122, Mlynárik s. 174

 

Redakce: Ing. Pavel Rejf, CSc.                                           Připravil: JUDr. Ogňan Tuleškov

______________________________________________________________________Vydalo Křesťanskosociální hnutí ve spolupráci s Historickou a dokumentační komisí Národní rady Klubu českého pohraničí jako 215. publikaci určenou pro vnitřní potřebu vlasteneckých organizací. Publikace neprošla autorskou ani jazykovou úpravou. Praha, říjen, 2007.

Webová stránka: www.ksl.wz.cz

E-mail: Vydavatel@seznam.cz