Ľudovít Štúr a slovanský lužický svet

Jana Judinyová

V októbri tohto roku si na Slovensku pripomenieme dvojsté výročie narodenia jedného z najväčších synov slovenského národa, Ľudovíta Štúra (28. 10. 1815-12. 1. 1856). Štúr väčšinu svojho krátkeho života, nedožil sa ani celých 41 rokov, zasvätil vyšším ideálom, najmä tomu, aby vytvoril, ustanovil slovenský národ. Sám o sebe povedal: „...myseľ od útlej mladosti najvrúcnejšie zaujatá mi bola osudmi nášho kmeňa.“ (Slovanstvo a svet budúcnosti). Štúrov život aj jeho práca pre Slovákov sa odohrávali za veľmi nežičlivých podmienok, aj sám hovorí, že je „...človek, ktorý pre život kmeňa nášho všeličo vykonal i pretrpel“ (tamže).

Štúr bol novinár, básnik, filozof, estét, poslanec, priam politológ, povedané dnešným slovníkom. Mal výborný prehľad v rôznych oblastiach života. Svet Slovanov ako širší rámec existencie vlastného národa zákonite nemohol uniknúť jeho pozornosti. Slovanov charakterizuje ako „...národ v Európe počtom najväčší, je rozbitý, ... všade len víťaznú káru cudzincov ťahá, iba ako materiál na pohodlné stavby pre iných slúži, a za odmenu za to všetko je potupou zasypaný, hanobením obhádzaný...“ (Slovanstvo a svet budúcnosti). Štúr mal všetky predpoklady nato, aby dobre poznal slovanský svet: vysoký stupeň inteligencie, záujem, tiež hovoril viacerými cudzími jazykmi.

Ľudovít Štúr veľa a napokon aj rád cestoval. Po Slovensku, v rámci habsburského mocnárstva (Novohrad, Praha, Hradec Králové, Pešť, Viedeň, Záhreb), aj po cudzine (Nemecko). Prvú zaznamenanú veľkú cestu vykonal v roku 1836. Bola to cesta po Nitrianskej stolici. Cieľom bolo nájsť a zapojiť do národného života vidiecku inteligenciu a schopných jedincov. Posledná známa Štúrova cesta sa uskutočnila v decembri 1854 do Ivanky pri Dunaji k srbskému kniežaťu Michalovi III. Obrenovičovi (vlastnil tu majetok a dal Štúrovi peniaze na podporu slovenských dobrovoľníkov v povstaní v roku 1848); Štúr bol vtedy už pod policajným dozorom v Modre.

Znalosť cudzích jazykov otvárala Štúrovi široké možnosti jednak pri štúdiu, lebo v slovenčine bolo v danom čase málo odborných kníh, a jednak pri poznávaní cudzích kultúr. Od malička bol vedený k štúdiu cudzích jazykov. Ako dvanásťročného ho otec Samuel Štúr poslal na nižšie gymnázium do Rábu (maď. Gyor - pozn. red.), aby sa zdokonalil v maďarčine a nemčine. Neskôr na evanjelickom lýceu v Bratislave študoval latinčinu, gréčtinu, francúzštinu, maďarčinu, nemčinu. V rokoch 1838-1840 študuje filozofiu a estetiku na univerzite v Halle, dnešnej Martin-Luther-Universität Halle-Wittenberg; za Štúrových čias to bola Universität Halle-Wittenberg. Je zaujímavé, prečo Štúr šiel študovať práve do Halle, pretože pôvodne pomýšľal vybrať sa do Berlína. Ale ako píše skalickému rodákovi a národovcovi Boleslavínovi Vrchovskému v septembri 1838 (požiadal ho o finančnú podporu, Vrchovský mal už vtedy advokátsku kanceláriu v Pešti): „...niekam inam sa obrátiť musím. Na Berlín mi ani pomyslieť nemožno pri ohromnej tamojšej drahote, pôjdem teda z prinútenia do Halle...“. A v tejto súvislosti spomína aj Trenčín nasledovne: „Bratku, ja som nijako nežobral ani som neprosil o darovanie, ale o vypožičanie peňazí, na ktoré by som bol poslal mojím otcom podpísaný úpis s hypotékou našich v meste Trenčíne sa nachádzajúcich rolí a lúk, ktoré sú však teraz v prenájme.“ (list Boleslavínovi Vrchovskému z 14. 9. 1838).

Štúr hovoril aj viacerými slovanskými jazykmi, napríklad v roku 1836 privítal na zasadnutí Spoločnosti česko-slovanskej v Bratislave poľského hosťa Alexandra W. Maciejowského z Varšavy po poľsky: Štúr sympatizoval s poľským bojom za slobodu. Hovoril aj po srbsky, bol v osobnom a písomnom styku napríklad so spomínaným srbským kniežaťom Michalom III. Obrenovičom. Štúr podporil v roku 1842 srbských študentov v Bratislave, aby mali svoju katedru na evanjelickom lýceu (list českému národovcovi Josefovi V. Staňkovi z 15. 1. 1842); stretol sa a písal si s ruským slavistom Izmailom Ivanovičom Sreznevským. A napokon, Ľudovít Štúr veľmi sympatizoval s najmenším slovanským národom, pozostatkom polabských Slovanov, s Lužickými Srbmi. Bol dlhé roky v osobnom aj písomnom styku s viacerými Lužičanmi, najmä s dr. Bjedrichom Adolfom Klinom, Jánom Arnoštom Smolerom, Handrijom Zejlerom.

Za Štúrových čias Lužica bola a napokon stále aj je najzápadnejšia bašta Slovanstva. Práve pri Lužických Srboch nachádza Štúr najväčšiu podobnosť s vlastným národom. Oba národy boli malé a dlhé stáročia utláčané dominantným väčším národom: Lužičania Nemcami a Slováci Maďarmi. Štúr sa osobne presvedčil o živote a postavení Lužických Srbov počas štúdia na univerzite v Halle. Na jar 1839 podnikol cestu do Lužíc a napísal potom pre české Květy pútavý cestopis Cesta do Lužíc (vykonaná zjari 1839). Cestopis má rozsah 26 strán velkosti A5.

Pre rozvoj národného obrodenia lužických Srbov bola Štúrova cesta do Lužíc významná preto, lebo lužickí vlastenci na Štúrovu radu prijali latinské písmo a český pravopis miesto ponemčeného.

Od cesty Ľudovíta Štúra za Lužickými Srbmi ubehlo 176 rokov. Zmenilo sa niečo v krajoch polabských Slovanov? Ako vyzerá Lužica dnes? V minulom roku sa mi naskytla príležitosť viackrát navštíviť Hornú Lužicu. V nasledujúcom si dovolím porovnať dnešný stav Hornej a Dolnej Lužice a jej obyvateľov so stavom, ako ho zachytil pred dávnymi rokmi Ľudovít Štúr.

Lužica je región, ktorého najväčšia časť sa rozkladá v Nemecku, menší diel aj v Poľsku. Geograficky ho zo severu vymedzuje rieka Spréva a na juhu česko-nemecká hranica. Člení sa na Hornú a Dolnú Lužicu.

V Štúrových časoch Lužica prináležala Saskému kráľovstvu a Prusku. Dnes sa o územie Lužice delia spolkové krajiny Sasko a Brandenbursko. Štúr sa v svojej cestopisnej črte Cesta do Lužíc zmieňuje, že v danej oblasti žilo za jeho čias, t.j. v 40. rokoch 19. storočia, približne 80 tisíc Lužických Srbov. S očividným potešením cituje výrok budyšínskeho mešťanostu (byl purkmistrem pouze zastupujícím, ale i to bylo u Lužického Srba výjimečné - pozn. red.) doktora Klina, že „Lužickí Srbi sú najjasnejšou perlou v saskej korune.“ So spomínaným budyšínskym mešťanostom a tým nepriamo aj s Ľudovítom Štúrom možno vrele súhlasiť. Lužica je naozaj čarovná a veľmi pôvabná zmena v široko-ďaleko sa rozprestierajúcom okolí. Je to špecifický región a myslím, že tomu tak bolo vždy. Prečo? Lebo v Lužici sú prepletené dve kultúry, stretajú sa tu dva svety. Síce oba na vysokej kultúrnej úrovni, ale predsa trocha odlišné. A ako je často overené životnou praxou, práve v rôznorodosti a pestrosti je skrytá soľ života, uniformita človeka postupne unaví. V Lužici sa snúbi slovanská uvoľnenosť, tradície, farebnosť, s nemeckou disciplínou a systematickosťou.

V  styku s obyvateľmi Lužice Štúr ako citlivý ľudský seizmograf zachytil viacero rozporností medzi slovanským a nemeckým živlom, a najmä sťažnosti Lužičanov na násilné ponemčovanie. Dnes je problém inde. Obe etniká, žijúce v tejto oblasti, kvári skôr ekonomická situácia, ktorá je však pre Lužických Srbov spojená ešte aj so stratou národnej identity. V Lužici dnes nejde o priamočiaru germanizáciu ako v určitých obdobiach v minulosti. Práve naopak, zo strany ústrednej nemeckej vlády a príslušných spolkových krajín sa vynakladajú pomerne značné prostriedky na lužicko-srbské školstvo a kultúru. Dnes sa Lužica borí s hospodárskou germanizáciou. Najmä preto, že sa v tomto regióne nachádzajú povrchové ložiská hnedého uhlia a kaolínu. Ako všetko, aj táto prednosť má svoj rub a líce. Na jednej strane stojí prírodné bohatstvo, ktoré vylepšuje hospodársku situáciu a zlepšuje životnú úroveň obyvateľov Lužice, na druhej strane prichádza pre rozšírenie ťažby k vysídľovaniu a zániku lužických osídlení, ba pre hospodársky rast a bohatnutie určitých vrstiev spoločnosti sú ohrozené aj niektoré historické miesta, napríklad najstaršie mariánske pútnické miesto v Nemecku Róžant. Teda nie pre germanizačné snahy majoritného obyvateľstva, ako tomu bolo v dávnejšej minulosti ba ešte aj počas nacistickej éry, ale kvôli hospodárskym záujmom a práci Lužičania dnes často opúšťajú svoje tradičné osídlenia, asimilujú sa s väčšinovým nemeckým obyvateľstvom a strácajú tak svoj jazyk a väzby na lužickú komunitu. Po pravde treba dodať, že v záujme hospodárskej prosperity podporuje ťažbu nerastného bohatstva na území Lužice aj predseda vlády štátu Sasko, Stanislaw Tillich, sám Lužický Srb (pochádza z obce Nowa Wjeska a žije v hornolužickej obci Pančicy-Kukow). Aj tu aj teraz existuje podobnosť so slovenským národom. Do nedávnej minulosti silný maďarizačný tlak zo strany vrchnosti, v novej dobe všemocná ruka ekonomiky ovplyvňuje takmer všetko, zmýšľanie a povedomie našich ľudí nevynímajúc.

Štúra veľmi upútal vzhľad Lužičanov a nachádza podobnosť so svojím rodom: Mužskí sú zväčša urastenej postavy a mocného tela, ženy tiež krásneho vzrastu, očú - ako vôbec u Slovanov - bystrých a prenikavých, sviežich líc, tváre okrúhlej. Biela pleť odiata ešte v národnom kroji, ktorý sa neveľmi líši od obleku našich driečnych Sloveniek.

Všíma si tiež striedmosť a počestnosť Lužičanov a dokumentuje vlastnou skúsenosťou: Lužičan, ktorého na ceste do Kamjenca požiadal o pomoc pri nesení batožiny, mu nielenže pomohol, ale prijal za svoju službu len časť ponúkanej odmeny, lebo sa mu videlo, že mu Štúr dáva priveľa.

Na potulkách Lužicou si Štúr tiež dobre všimol a zaznamenal nábožnosť Lužičanov. Keby navštívil Lužicu dnes, možno by sa aj začudoval, ako pestro Lužickí Srbi ešte stále oslavujú cirkevné sviatky a koľko zvykov si s nimi pospájali. Vari najpestrejšie prebieha v Lužici Veľká noc, kedy sa konajú chýrne veľkonočné jazdy Lužických Srbov. Približne od konca 15. storočia pretrváva na veľkonočnú nedeľu v katolíckej Lužici zvyk, že si určité dve (párové) obce oznamujú radostnú zvesť zmŕtvychvstania Krista. Muži oblečení v čiernych zvrchníkoch, s cylindrami na hlave, vyrážajú na slávnostne ozdobených koňoch odovzdať radostnú zvesť obyvateľom partnerskej obce. Takýmito párovými obcami sú napríklad aj osady Njebjelčicy a Wotrow. Veľkonočné jazdy sa doteraz konajú medzi vybranými obcami na Hornej Lužici a sú aj v centre pozornosti cestovných kancelárií, ktoré vždy nájdu dostatok záujemcov o túto tradičnú atrakciu Lužice. Populárne sú tiež procesie na sviatok Božieho tela, ktoré si partnerské lužicko-srbské osady (aj Njebjelčicy) organizujú spoločné. Na rozdiel od našich krajov na procesiách Božieho tela sa v Lužici doteraz zúčastňujú dievčatá - družičky oblečené v miestnych krojoch.

Štúr zaznamenal, že lužicko-srbské obyvateľstvo sa koncentruje predovšetkým na vidieku a tam počuť aj najviac slovanskú reč. Zdôvodňuje to slovami: „Slovanmi obývaná zem je pôda zväčša úrodná, ... ako aj ich prirodzená náklonnosť a záľuba v roľníctve...U prostého ľudu ešte najviac sa dopočuješ slovanských názvov...“ Sústredenie lužicko-srbského obyvateľstva na vidieku a v mestách koncentrácia viac-menej nemeckého obyvateľstva pretrváva do našich dní. Pretože Lužičania žili viac-menej na vidieku, obkrúžení kopcami, vytvárali si takto uzavreté celky a preto si aj lepšie zachovali svoje tradície.

Ľudovít Štúr, ako pragmatik, vidí jasne súvislosť stavu národa a jeho rozvoja s jeho hospodárskym postavením, nabáda k zbohatnutiu a nadobudnutiu hospodárskej sily. A to nielen Lužických Srbov. Očividne myslí aj na svojich: „Ak teda chceme druhé (myslí na národné školstvo, kultúru, úrady), musíme chcieť aj prvé (zbohatnúť).“

Popri tom Štúr zaznamenáva aj pokusy uvedomelej lužickej inteligencie udržať si jazyk, slovesnosť a národné aktivity. V črte opisuje svoju návštevu na gymnáziu v Budyšíne, kde si desať Lužických Srbov pod vedením „Ernesta Šmalera“ (Jana Arnošta Smolera, něm. forma jména zní Johann Ernst Schmaler - pozn. red.) založilo srbskú spoločnosť na pestovanie srbskej reči. So Smolerom Štúr udržiaval aj neskôr styky. Lužičania vôbec mali vždy tendenciu združovať sa, možno aj vzhľadom na svoj malý počet v okrúžení cudzieho živlu. Veď aj v Prahe si už v roku 1846 založili Serbowku, Towarstwo Serbow Serbskeho seminara w Prazy. Serbowka bola prvým slovanským spolkom v Prahe.

Na Štúra očividne urobilo mocný dojem vydanie diela Krátka gramatika srbskej reči podľa budyšínskeho nárečia (Kurzgefafite Grammatik der Sorben-Wendischen Sprache nach dem Budissiner Dialekte) od Handrija Zejlera. Toto dielo vyšlo v Budyšíne v roku 1830. Zaznamenáva aj pokusy lužických národovcov Smolera a Markusa vydať lužické spevy. V liste Janovi Arnoštovi Smolerovi odobruje jeho úmysel vydávať srbský časopis. Píše si aj so Zejlerom. Zdá sa, že všetky tieto aktivity Štúrovi veľmi imponovali a pravdepodobne mu poslúžili ako podnet vo vlastnej činnosti na Slovensku. Štúr organizoval zbierky kníh aj iné zbierky na Slovensku aj v Čechách pre Lužičanov, spomína to v liste Lužickej mládeži, ktorý odosiela 23. marca 1840 z Halle. V tomto liste spomína aj knižné dary istého Klosopolského (Karl August Mosig von Aehrenfeld, právník a velkostatkář, příznivec lužickosrbského národního hnutí, posrbštil si jméno na Korla Awgust Mosak-Klosopólski - pozn. red.), a skutočnosť, že pán (Handrij - pozn. red.) Lubjenski pracuje na srbskom slovníku. Aj po odchode z Nemecka sleduje dianie v Lužici, napr. v liste českému vlastencovi Václavovi Staňkovi spomína, že dostal niekoľko čísel lužického časopisu Jutnička (vychádzal len v 1842, potom ho nahradila Tydzenska nowina - Serbske powěsce za hornich tužičanow. Redaktorom bol Handrij Zejler a neskôr Jan Arnošt Smoler. Štúr oceňoval, že hoci Lužických Srbov v porovnaní s inými slovanskými národmi bolo (aj je) najmenej, ich aktivity častokrát predstihujú aj veľké slovanské národy.

Časy sa naozaj zmenili. Lužickí Srbi sú dnes v Nemecku oficiálne uznanou národnostnou menšinou. Ústredná vláda v Berlíne podporuje aktivity Lužických Srbov.

V  ústave spolkových zemí Sasko a Brandenbursko, v ktorých Lužickí Srbi žijú, je zakotvené, že lužickosrbský jazyk a kultúra sú chránené, to taktiež stojí v školskom zákone. Dnes skôr hospodárske okolnosti spôsobujú vysídľovanie lužicko-srbských obcí a rozptyl a zánik lužického povedomia. Vlády spolkových krajín Sasko, kam patrí Horná Lužica, a Brandenburska, kam patrí Dolná Lužica, podporujú lužicko-srbské školstvo a spoločenské aktivity. Len v Dolnej Lužici funguje 35 vzdelávacích zariadení, v ktorých sa deti učia lužickej srbčine: škôlky, dvojjazyčné školy, školy, Dolnosrbské gymnázium v Chotebuzi, pracuje Škola dolnosrbského jazyka a kultúry pre vzdelávanie dospelých.

V  hornolužickom Budyšíne stále existuje lužicko-srbské gymnázium, to isté ako za Štúrových čias. V celej Lužici sú rozšírené škôlky Witaj, učiace systémom vnorenia sa do jazyka pri hre. V Budyšíne pracuje vydavateľstvo Domowina (založené v roku 1912), ktoré vydáva za podpory štátu knihy v lužickej srbčine. Na Lipskej univerzite, kde za Štúrových čias pracovalo srbské tovarišstvo, dnes funguje Ústav sorabistiky na pestovanie jazyka a kultúry, na jeho čele stojí profesor Edward Wornar.

Je tu ešte jedna zaujímavosť, ktorú si možno vysvetliť ako znak, že Lužickí Srbi cítia prináležitosť k ostatným Slovanom:

V  blízkosti lužickej osady Bacoň stojí na jednej z jakubských ciest do Compostely impozantný Miléniový pomník. Ide o súsošie sv. Cyrila a Metoda, ktoré dali v roku 2000 postaviť katolícki Lužickí Srbi s podporou obyvateľov dvojjazyčnej Lužice ako znak svojej vďaky za dar kresťanskej viery. Zároveň tým veľmi pôsobivo vyjadrili svoju spolupatričnosť k Veľkej Morave a Slovanstvu vôbec. Svätci stoja akoby na mohutnom oltárnom kameni, ktorý symbolizuje Ježiša Krista ako základ kresťanskej viery. Priestranstvo pred pomníkom je posiate väčšími aj menšími kameňmi, z ktorých vyčnievajú naklonené kríže. Pripomínajú, že mnohí poslovia viery zanechávali podobné kamene a kríže ako znak viery. Jediný pomník sv. Cyrila a Metoda na nemeckej pôde stojí vďaka Spolku sv. Cyrila a Metoda z Budyšína (Towarstwo Cyrila a Metoda). Umelecké stvárnenie uskutočnil výtvarník Dobroslaw Bagiňski z Lublinu.

Na záver si dovolím citovať Štúrovu výzvu, v ktorej je zakotvený odkaz aj nám:

„Lužice! Videl som rodákov, videl posvätné pamiatky vaše! Tieto sa rúcajú a oni rednú, s každým dňom sa blížia k západu! Vzmužte sa! Učte sa z príkladu vyhynutých pobratancov, že aj vám nastáva podobný osud, ak sa celou dušou neujmete dedičstva, odkázaného vám otcami a zomrelými bratmi. Chráňte poklady národné a prechovajte ich k lepšej budúcnosti!“

Ľudovít Štúr: Cesta do Lužíc (vykonaná z jari 1839)

Poznámka redakce: Dnes snad stejně jako dříve Lužičtí Srbové protestují proti různým formám germanizace, např rušením lužickosrbských škol, jak vyplývá ze zpráv  z Lužice.

Štúr, Ľudovít: Slovanstvo a svet budúcnosti (Das Slawentum und die Welt der Zukunft, vydané cca v 1851)

Štúr, Ľudovít: Boleslavínovi Vrchovskému, list, v Bratislave, 1838 dňa 14. septembra

Štúr, Ľudovít: Janovi Arnoštovi Smolerovi, list, v Halle 1840 dňa 5. januára

Štúr, Ľudovít: Cesta do Lužíc, cestopis, pôvodne uverejnený v Časopise českého múzea, IV. zväzok na rok 1839

Autorka o tématu, přednáška ve Verejnej knižnici Michala Rešetku v Trenčíně dne 28. 4. 2015.