Branislav Fábry - Francúzsko pred voľbami

Bratislava, 4. apríla 2017 (HSP/Foto: TASR/AP-Kamil Zihnioglu)

Medzi najdiskutovanejšie otázky súčasnosti patria témy nárastu tzv. ultrapravicových hnutí v EÚ. Najviac sa pritom spomína francúzska strana Front Nationale (FN) a jej predstaviteľka Marine Le Penová

Vo verejnosti rezonuje predstava, že Marina Le Penová získava hlasy kvôli problému migrantov a utečeneckej kríze, dôvody jej úspechov sú však rôznorodejšie. Nárast popularity M. Le Penovej možno považovať za najdôležitejší fenomén francúzskych prezidentských volieb (23.4. a 7.5. 2017) a to aj v prípade, ak ona sama nezíska funkciu prezidenta.

Príčiny nárastu popularity Mariny Le Penovej

Niet pochýb, že M. Le Penová využíva na získanie politickej podpory tému masovej migrácie a kritiku „islamizácie“ Európy. Na prvý pohľad to vyznieva ako pokračovanie rétoriky jej otca J. M. Le Pena, ktorý na čele FN vystupoval z kresťanských pozícií. Na rozdiel od svojho otca však M. Le Penová pri kritike islamistov argumentuje skôr hodnotami francúzskeho laicizmu. FN tak má silnú podporu nielen medzi veriacimi, ale aj medzi nábožensky ľahostajnými masami Francúzov. Aj osoba M. Le Penovej budí skôr sekulárny dojem: ide o dvakrát rozvedenú ženu, ktorá žije v mimomanželskom zväzku. Pred veriacim publikom ale neváha používať kresťanskú rétoriku a táto jej populistická kolísavosť na voličov platí.

FN šikovne využíva i ďalšie témy, avšak hlavným spojencom jej vzostupu sú chyby ostatných strán. Tieto sa stali až príliš podobné jedna druhej. Dnes v zásade nezáleží na tom, či bude vládnuť pravica alebo ľavica, v oboch prípadoch bude vývoj v oblasti ekonomiky či zahraničnej politiky približne rovnaký. A keďže v poslednom desaťročí sú ekonomický či medzinárodný vývoj veľmi negatívne, voliči začínajú hľadať alternatívy. Dokonca aj také ako M. Le Penová a jej FN.

Pravica a ľavica

Pokiaľ ide o tradičnú pravicu, tá už dlho nedokáže vytvoriť samostatnú francúzsku pozíciu. Dnes sa konzervatívci podriaďujú zahraničnej politike Washingtonu a žiaden Ch. de Gaulle nie je na obzore. Najlepšie sa zlyhanie francúzskej pravice vedenej prezidentom N. Sarkozym ukázalo vo vojne proti Líbyi, ktorá Francúzsku nepomohla a iba ukázala, nakoľko je Paríž vo vleku USA. Líbya je dnes jedným z hlavných centier islamistického terorizmu a mnoho francúzskych konzervatívcov po týchto skúsenostiach skončilo v tábore FN.

Ešte horšie sú na tom socialisti (PS): ich voliči sú zo súčasnej politiky ľavice sklamaní. Práve F. Hollande presadzoval vojenský zásah proti B. Asadovi v Sýrii a pre socialistických voličov bola táto politika neprijateľná. Francúzska ľavica na konci 20. storočia často zdôrazňovala svoje protikoloniálne ideály a kritizovala tých socialistov z minulosti, ktorí sa zapojili do kolonialistického hnutia. Lenže v 21. storočí sa PS stala významnou silou neokolonializmu.

Ešte väčším problémom je odvrat PS od ideálov sociálnej spravodlivosti. Spoločenské rozdiely sa neustále zväčšujú, ale PS na hľadanie riešení akosi rezignovala: miesto téz o sociálnej orientácii ekonomiky sa stala hovorcom „investorov“. Je neuveriteľné, ako ľahko F. Hollande a spol. akceptovali celý proces prijímania dohôd TTIP a CETA. Miesto ochrany záujmov sociálne slabých dnes PS rieši iné témy, najmä rodovú rovnosť a práva LGBT. To je téma, ktorá síce môže tvoriť agendu ľavice, nemala by však byť ústredná: ľavica by mala chrániť záujmy sociálne čoraz slabšej väčšiny obyvateľov.

Lenže to by sa PS l pustiť do „investorov“, čo by jej odňalo mediálnu podporu finančnej oligarchie. Keďže však ekonomická moc kontroluje tzv. mienkotvorné médiá, je pre socialistov dôležitejšia než masy. Je oveľa jednoduchšie pustiť sa do cirkvi s heslami LGBT než viesť vojnu s mocnými médiami kvôli ochrane sociálnych práv. Keďže PS opustila ľavicové témy, zdvihol ich FN. Je paradoxné, že táto strana vystupovala proti vojne v Líbyi 2011 a aj proti vojne v Asadovej Sýrii. M. Le Penová dobre vycítila i sociálne problémy dnešnej Európy a preto sa postavila proti nepopulárnym dohodám o ochrane „investorov“, ako aj proti neoliberálnej politike EÚ v menovej oblasti.

Le Penová ako „ruský agent“

Strane FN zvýšili podporu i konflikty s ekonomickou mocou. V roku 2014 sa FN pokúsil získať vo francúzskych bankách úver, ale tie mu ho odmietli poskytnúť s priehľadnou výhovorkou o nevýhodnosti úveru. Ak sa však banky pokúsili týmto rokom stranu FN oslabiť, tak dosiahli pravý opak. Napriek nepriazni francúzskych bánk nebol na finančnom trhu EÚ problém získať pôžičku od súkromnej európsko-ruskej banky. Z celého sporu ale získala M. Le Penová ešte niečo naviac – gloriolu bojovníka proti finančnému systému. Vo francúzskej verejnosti sa rozšíril názor, že práve banky sú najhorším zlom v súčasnej spoločnosti a tento názor nie je vôbec neoprávnený. Kvôli odporu voči bankám tak nezískala podporu verejnosti ľavica, ale práve M. Le Penová, hoci ona sama nie je pre nadvládu finančných skupín až tak veľkou hrozbou.

Pôžička od súkromnej európsko-ruskej banky otvorila pre mnohých otázku, či stranu FN nefinancuje priamo Kremeľ. Tzv. mienkotvorné médiá v SR to vydávali dokonca za hotovú vec. Nie je to však pravdepodobné, pretože ak by chcel V. Putin financovať FN, určite by našiel menej nápadný spôsob a zrejme by sa dohodol s nejakou francúzskou bankou, podnikajúcou v Rusku. Predstavme si tiež, aká by bola asi reakcia médií, keby sme každého politika, ktorý dostane pôžičku od banky s nemeckým kapitálom, označili za Merkelovej agenta.

Obraz „ruského agenta“ spôsobuje aj fakt, že M. Le Penová poukazuje na dopady pre ekonomiku, ktoré sú dôsledkom protiruských sankcií. O negatívnych dopadoch na poľnohospodárstvo netreba veľa hovoriť, ale veľké škody vyvolalo aj nedodanie vojnových lodí Mistral Rusku. Tým že Francúzsko porušilo dohodnutý kontrakt s Ruskom, získalo povesť nedôveryhodného partnera. Táto povesť Francúzom škodila napr. v rokovaniach s Indiou o obrovskej dodávke bojových lietadiel Raphale.

Protikandidáti v druhom kole

V prezidentských voľbách sa očakáva, že M. Le Penová postúpi do druhého kola a tam ju porazí niektorý protikandidát, pretože ten dokáže zjednotiť zvyšok Francúzska proti FN. Rozdiel v druhom kole však nebude tak veľký ako v roku 2002, keď J. Chirac porazil J. M. Le Pena pomerom 82:18. Tentokrát sa očakáva, že proti M. Le Penovej nastúpi jeden z dvojice E. Macron – F. Fillon. Hoci na začiatku roku bol favoritom na postup do druhého kola F. Fillon, v posledných týždňoch však jeho šance výrazne poklesli.

Momentálne to vyzerá tak, že do druhého kola postúpi E. Macron a bude to on, kto zjednotí Francúzsko proti M. Le Penovej. S jeho prípadným víťazstvom by bol spokojný najmä Brusel, pretože Macronovou politikou bude pokračovanie doterajšej európskej politiky. Napriek tomu, že už bol aj ministrom hospodárstva je E. Macron pomerne málo vyprofilovaná osobnosť a pred voľbami tak môže veľa sľubovať. Po voľbách však bude mať len obmedzené možnosti ovplyvňovať ekonomický vývoj a to môže viesť k ďalšiemu poklesu dôvery voličov v politický systém. Pre E. Macrona bude ťažké presadzovať akúkoľvek politickú zmenu aj preto, lebo za sebou nemá silnú politickú stranu.

Vo Francúzsku sa v júni 2017 uskutočnia parlamentné voľby a je zrejmé, že v nich zvíťazí niektorý z Macronových odporcov. Sociálno-liberálna strana En Marché, založená na podporu E. Macrona v minulom roku, stratí v prípade jeho nástupu do funkcie prezidenta lídra a nedá sa predpokladať, že by výrazne uspela v parlamentných voľbách. Tam nebude možné zjednotiť Francúzsko proti M. Le Penovej tak ako v druhom kole prezidentských volieb. E. Macrona síce podporuje aj F. Bayrou a jeho Demokratické hnutie (MD), ale ani to na úspech v parlamentných voľbách zrejme stačiť nebude. Nie je vylúčené, že Macronovi podporovatelia vstúpia do koalície s ďalšími politickými stranami, avšak v takom prípade by museli urobiť mnoho kompromisov.

Na rozdiel od E. Macrona je konzervatívny kandidát F. Fillon jasne vyprofilovanou osobnosťou a jeho republikánska strana (LR) je dlhodobo etablovanou politickou silou. Jeho voľba by mohla byť prínosom vzhľadom na možnosť zlepšenia vzťahov s Ruskom, v ekonomickej oblasti je však F. Fillon silným podporovateľom finančných skupín a už preto jeho pôsobenie môže priniesť rozporuplné výsledky. Zdá sa tiež, že F. Fillonovi poškodili politické škandály podstatne viac než E. Macronovi. Okrem fiktívneho zamestnávanie príbuzných sa v marci objavili aj ďalšie škandály a tým pádom jeho šance na postup do druhého kola klesajú.

Francúzski socialisti sa spamätali až na konci roku 2016 po tom, čo sa F. Hollande rozhodol ďalej nekandidovať. PS pochopila, že sa musí vrátiť k tomu, čo hlásala v 20. storočí a predstavila kandidáta, ktorý tieto hodnoty reprezentuje – B. Hamona. Zdá sa však, že to bolo príliš neskoro, navyše B. Hamon má silného konkurenta v osobe predstaviteľa radikálnej ľavice, J.-L. Melenchona. Ten môže získať dokonca viac hlasov než B. Hamon, avšak aj jeho šance na postup do druhého kola sú mizivé.

Poučenie pre Európu

Z vývoja vo Francúzsku by sa mali politické strany v Európe poučiť. Ak chcú vystupovať proti tzv. ultrapravicovým stranám, nestačí ich iba kritizovať, ale treba zmeniť aj vlastnú politiku. Predovšetkým treba zastaviť militaristické šialenstvo, ktoré nás tlačí do ďalších vojenských konfliktov. Vojen, ktoré Západ v 21. storočí vyvolal, už bolo dosť a keď tento trend tradičné politické strany nezastavia, nezastavia ani svoj úpadok. Miesto militarizmu sa treba tiež sústrediť na mierovú politiku, miesto obchodných dohôd pre investorov treba riešiť zanikajúce sociálne práva širokých más. Ak sa ale tradičné strany opäť nepoučia, budú sa musieť obávať strán ako FN v budúcnosti ešte oveľa viac.

Vyšlo v Literárnom týždenníku 11-12/2017

Branislav Fábry

Hlavnespravy.sk