August 1991 bol vymknutím, ale nie nalomením ruských dejín

АКОPOV  PETER

18.08.2016 - 20:43

Pred 25-timi rokmi bol zlikvidovaný Sovietsky Zväz – udalosti 19. až 22. augusta 1991 zbavili zem vedenia stranou. To, čo volali pučom, bol vlastne sám o sebe prevrat – odstránenie tých ľudí, čo boli proti likvidácii ZSSR. Po štvrť storočí je treba túto skutočnosť správne pomenovať.

Naša strana sa rozpadla za posledných 100 rokov dva razy, aj keď formálne bol ZSSR likvidovaný v decembri 1991 a Ruské impérium na jeseň 1917, smrteľné údery boli štátu zasadené v iných obdobiach.

U impéria k tomu došlo 2. marca 1917 v deň abdikácie cára Nikolaja II. A pre ZSSR to boli štyri dni augusta, keď sa zmenilo vedenie štátu. Obi dve udalosti boli spojené s so stratou vedenia štátu jeho prvou osobou – ak cár bol zahnaný do izolácie a fakticky donútený dohodou k odstúpiť od plnomocenstva, tak prezident ZSSR vlastnou vinou stratil rozhodovanie o zemi.

Gorbačov prakticky vyprovokoval ustanovenie GKČP (Štátny výbor pre výnimočný stav), zriekajúc sa tak zodpovednosti za záchranu zeme – výsledkom toho bola strata vedenia krajiny i strany. Udalosti 17. augusta  91. roku prislúchajú k tým najtragickejším v histórii nášho štátu, preto je tak dôležité správne pochopiť, k čomu došlo v tieto dni.

Oproti bežnej, vytrvalo propagovanej verzii ZSSR v lete roku 1991 nebol pred porážkou – áno, bol slabý a dezorientovaný, zbavený strategického videnia, keď ho Gorbačov doviedol nepremyslenými reformami do pomykova.

Oslabil tak a v podstate spustil proces demontáže vlády KPSS (ktorá nebola len politickou stranou, ale osou celej vertikály moci), čo viedlo k dvojvládí a rastu separatizmu vo všetkom čo súviselo s nesprávne organizovanou, ale kardinálnou reformou ekonomiky, a to vyvolalo rozkmitanie všetkých mechanizmov riadenia krajiny, s následkom ekonomickej krízy a všeobecnými hádkami.

Ním (Gorbačovom) spolu s vedúcimi  zväzových republík a niektorých ruských autonómnych okrskov bol pripravený nový Zväzový dohovor, ktorý celkom prevracal ZSSR v konfederáciu – to je v rozvoľnené štátne zriadenie smerujúce k rozpadu.

Súvislo v čase s tým nabrali silu aj snahy za oddelenie Pobaltia a Zakarpatska (časť republík tu už jednostranne vyhlásila samostatnosť) kedy sa stalo jasným, že k aj podpísaním nového dohovoru to všetkými republikami nezaručí záchranu štátu.

Gorbačov viedol ZSSR k jeho likvidácii – aj. keď si to neželal, ale v dôsledku jeho slabosti, dvojakej tváre, neschopnosti vidieť ďalej a nepochopenia prebiehajúcich procesov sa tak stalo. Silný bol len v intrikách a v kľučkách, ako si udržať svoju moc – to paralyzovalo vôľu jeho kolegov i vedenia strany, ktoré rešpektovalo princíp jednoznačných rozhodnutí najmä vtedy, keď sa katastrofa približovala a jej následky boli už viditeľne zjavné. 

Pritom hlavná časť zväzového vedenia chápala nutnosť zmeny kurzu. Ako aj destruujúci charakter dvojitého riadenia štátu (keď sa zosilňoval odpor proti centru a nové vládnuce kruhy fakticky rozbíjali spoločný štát)

No ani  v r. 1990, ani v jeho prvej polovine, plány na odstránenie Goebačova neboli – všetka pozornosť sa sústreďovala na „demokratov“, ktorí sa dostávali v jednotlivých republikách k moci, a na vtedy sa formujúcu rôznorodú opozíciu, ktorú zaujímalo len to ako poškodiť KPSS.

Jelcin sa ukázal ako hlavné nebezpečie ak pre Kremeľ, tak i pre celistvosť štátu – pri tom ale hlavné nebezpečie vychádzalo z slabosti a dvojí tváre samotného Gorbačova, ktorý si zahrával jak s „demokratmi“, tak s komunistami, ako by išlo o zástancov spoločného štátu, podobne aj so separatistami. Rozpad štátu bolo vtedy možné uskutočniť len zhora – a najmä toto od Gorbačova chceli dostať jeho kolegovia v zmysle kolektívneho vedenia strany.

Vtedy ešte formálne fungovalo politbyro CK KPSS – ale v r. 1990 sa center riešenia problém premiestnil do Kremľa. Gorbačov na rozdiel od svojich predchodcov už prakticky nebol zviazaný nijakými limitmi kolektívneho vedenia – menovite sovietska elita sa vyznačovala akousi kolegiálnou formou prijímania riešení bez hlbšieho  preskúmania ich podstaty. Porušenie tejto zvyklosti, ako urobil Chruščov sa nakoniec stalo hlavnou príčinou jeho odvolania – jednoznačný „voluntarizmus“. S Gorbačovom, ktorý bol oproti nemu formálne menším hlupákom, ale väčším čo do obsahu, systém urobil svoje – jeho neodvolali z funkcie generálneho tajomníka, čo sa .nič menej ospravedlňuje často tým, že bol v r. 1990 vystrašený, keď si pre seba zachránil post prezidenta ZSSR (zvoleného parlamentom)..

V lete r.1991 už prakticky pre nikoho nahore nebolo ilúziou, či Gorbačov môže  sám od  seba, samostatne napraviť vzniklú situáciu, Jediným viac menej konajúcim kolegiálnym orgánom bol Soviet  bezpečnosti ZSSR, v ktorom okrem Gorbačova bolo osem ľudí z vyššieho vedenia strany. Menovite, práve ich väčšina sa pokúsilia zastaviť rozklad štátu – dúfajúc usmerniť príkazom samého Gorbačova, aby vyhlásil výnimočný stav s osobitým spôsobom riadenia.

Ale Gorbačov sa s tým neponáhľal a súčasne viedol hry so zväzovými republikami i „demokratmi“ – nakoniec, tesne pred podpísaním nového Zväzového dohovoru nervy  členov sovietu bezpečnosti nevydržali a odleteli za Gorbačovom na Foroz, kde dovolenkoval. A tu spravil Gorbačov to, čo nakoniec zlikvidovalo ZSSR.

Nepovedal ani áno ani nie – odmietol vziať na seba zodpovednosť za zavedenie poriadku - na predložený plán opatrení nereagoval (ako by bol nemocný, takže  dočasne mal vziať na seba zodpovednosť Štátny komitét zvláštneho stavu) a povedal im „robte si, čo chcete, konajte“. Toto bolo pojaté členmi výboru ako súhlas – pričom to bola typicky gorbačovská výhovorka. Ak by všetko previedli oni, on by vyšiel z tieňa podozrenia, ak by sa to zle skončilo - odsúdil by prevrat. Dal tak do zálohy za seba svoju vlasť a stranu,

GKČP mohol zvíťaziť aj bez Gorbačova, presnejšie, ak by bol konal bez neho mohol na seba vziať všetku zodpovednosť a to nie len slovne, ale za skutky. Ale šesť členov výboru (viac prezident zastupujúci prezidenta, premiér vlády, minister obrany a vnútra, hlava KGB) všetko členovia GKČP a predseda parlamentu boli proti tomu- nemohli  predsa obísť Gorbačova.

Ak by bol vo vedení nového štátu silný a zodpovedný vodca, mohol vtedy v krátkom čase zastaviť proces destabilizácie – 19. augusta boli ešte samotní separatisti i pripravení vodcovia republík, vrátane Gamsachurdiju ochotní sa vôli Moskvy podriadiť.

Ale vôľa sa neprejavila – vysokí vodcovia strany odovzdali všetku iniciatívu Jelcinovi, ktorý po dvojdňovom trvaní mnoho tisícového mítingu okolo Bieleho domu sa prebil k úplnému propagandistickému víťazstvu. Vtedy členovia GCP prišli pre radu za Gorbačovom – ktorý v tom čase už riešil, ako sa zbaviť neschopných a zo seba urobiť „zajatca“.

Strana prehrala v priebehu týchto troch dní. Členovia GCP, čiže celá „verchuška“ zväzového vedenia bola zaistena. Gorbačov vrátivší sa z „väzenia“ formálne zostal prezidentom, ale stratil posledné zvyšky vážnosti a prakticky všetku moc. Potom 23. augusta Jelcin v priamom prenosu v prítomnosti Gorbačova podpísal výnos o zastavení činnosti GKČP a následného dňa Generálny sekretár odstúpil a vyzval KPSS na samovoľné rozpustenie – základna vertikála moci sa konečne rozpadla.

Posledné štyri mesiace potom už boli len agóniou Sovietskeho Zväzu – všetky republiky vyhlásili svoju samostatnosť a jednania o záchrane Zväzu, formou nejakej konfederácie, ktoré žiadal Gorbačov nikto už nebral vážne.

Hneď potom získala vrch línia víťaznej ruskej strany pod vedením vtedy pravej Jelcinovej pravej ruky Genadija Burbulisa s tým, že zväzový štát je nutné demontovať a v Rusku previesť urýchlene reformy v zmysle trhovej demokracie (za týmto účelom bola už v novembri sformovaná vláda na čele s tým istým Burbulison)

Nikto z vedenia Ruska sa už nebil za spoločný štát – aj keď šance zachrániť ho v podobe konfederácie, ak by sama Moskva prejavila svoj záujem, tu ešte samozrejme boli, nakoľko sa stredoázijské republiky vo väčšine za úplnou samostatnosťou nedrali, ale v skutočnosti pred ňu boli postavené faktom rozpustenia ZSSR

Pretože ľudia, ktorí sa dostali k moci v Moskve nemysleli v kategóriách ruskej histórie – pre nich bol ZSSR oným „žalárom národov“, ktorý nevhodne prisudzovali Ruskému impériu ranné bolševicke učebnice, teda toho „imperiálneho zla“, ako o ňom hlásala západná propaganda.

K moci sa dostala nová „elita“ neznalá histórie, nechápajúca zem a jej národ – predstavitelia mentálne pre západnej časti „inteligencie“. Pre odstránenie sovietskej vlády s „privilégiami nomenklatúry“ a „diktatúry KSSS“ obdržali tieto sily určitú národnú podporu, ktorá sa však vytratila už na jeseň 92-tého roku, keď začali byť vidieť prvé plody ich konania, ale tento čas postačil na to, aby ZSSR bol zlikvidovaný a zmenil sa sociálny poriadok.

„Hnedá cesta červených“, ako volali konanie GKČP „prívrženci slobodného Ruska“ udalosti ukázali svoju tvár – nebola to cesta pokroku, ale suma intríg a zrady Gorbačova, proti odvážnemu pokusu vedenia štátu a vlastencov zachrániť ZSSR. Zvíťazila „demokracia“ s jej sociálne ekonomickým spôsobom života a spoločný štát bol pochovaný. Následky augusta r. 1990 určujú až do dneška náš život, vrátane vojny v Donbase – čo sú len ozveny tragédie toho leta.

Vykonané i nevykonané v auguste r.1991 nie je možné už zmeniť – ale Krym a Euro-ázijský zväz ukazujú, že tragédia spred 25 rokmi bola prelomom a nie zlomom ruskej histórie. A neúspech operácie záchrany štátu uskutočnený GKČP dokazuje, že ich dielo bolo správne.

Zdroj:

http://www.vz.ru/columns/2016/8/18/827150.html

Přišlo e-mailem