Americký sen ako nočná mora

Kniha Karlheinza Deschnera (1924 - 2014) so slovenským názvom UTAJOVANÉ DĚJINY USA a podtitulom Skurvená Amerika (2016) pôvodne vyšla s nemeckým názvom Der Moloch s podtitulom Eine kritische Geschichte der USA (1992). Preklad diela sprostredkúva čitateľom množstvo pozoruhodných faktov, ale utopených v mori zvyčajných jazykových nedostatkov, ktoré už zrejme neodstrániteľne zamorili priestor našej verejnej komunikácie na všetkých úrovniach - počnúc politikmi a končiac mediálnymi i vydavateľskými pracovníkmi. Vzhľadom na mimoriadny výskyt prehreškov rezignujem na nekonečný prúd uvádzania príkladov konkrétnych pravopisných a štylistických chýb a budem sa radšej venovať obsahovej stránke zaujímavého edičného projektu.

Napriek tomu mi nedá, aby som nepripomenul aspoň neuveriteľné spojenia: elektrické električky, stráženie v sne, stráženie strážou; prípadne označenia funkcií: prezident univerzity (namiesto rektor), štátny tajomník zahraničia (namiesto minister zahraničných vecí v USA, kde sa ministri nazývajú tajomníci); alebo striedavé písanie priezviska známych finančníkov Warburg a Wartburg (s písmenom „t“ a bez neho - mimochodom - správne má byť bez „t"). Napokon - niet sa čo čudovať, veď’ to zodpovedá dnešnej realite, keď sa všetky televízne stanice hmýria americkými detektívkami, v ktorých sú mŕtvoly či hľadané osoby „kaukazského" typu (v angličtine slovo Caucasian znamená v prvom rade belošský, hoci v druhom rade aj kaukazský).

Samostatným problémom je skutočnosť, že miestami sa opakujú celé citáty z historických dokumentov, z novinových článkov, z kľúčových výrokov významných osobností a z iných zachovaných písomností. Autorovu medzinárodnú reputáciu dokresľujú vydania niektorých jeho diel nielen v nemčine, ale aj v angličtine, španielčine, taliančine, češtine, poľštine a v slovenčine. Internetové stránky približujú jeho tvorbu aj v Dánsku, Japonsku, Holandsku a vo Švajčiarsku.

Natíska sa provokatívna otázka, či VPN bolo hnutie Verejnosť proti USA, pretože základom národnej identity a globálneho úspechu Spojených štátov amerických je NÁSILIE. S ním úzko súvisí uctievanie posvätného egoizmu, veď obchod je viac ako náboženstvo, aj náboženstvo je obchod a najsvätejšou sviatosťou je zisk. To sú tri určujúce črty amerického životného štýlu - násilie, peniaze a pokrytectvo. Žiadna lúpež a vraždy, ale pacifikácia, civilizácia a christianizácia, skrátka - vždy pre všetky zločiny iba vznešené slová.

Milióny zabitých „divých zvierať (Indiánov) a „skrotených zvierať (černochov) - to sú dva hlavné piliere americkej demokracie, v ktorej sú slobodní a rovnoprávni všetci ľudia. Práve dlhoročné skúsenosti s riešením spomínaných problémov sa zúročujú vo vnútornej i zahraničnej politike USA dodnes.

Ani univerzálne kritický autor publikácie však nedokáže prekročiť’ svoj nacionálny tieň, keď tvrdí, že takých ohavných a sadistických skutkov ako Američania sa nikdy nedopustil ani Hitler a iní fašisti - s výnimkou katolíckych Chorvátov. Veď iste nie náhodou k známym dielam Karlheinza Deschnera patria štúdie Kriminálne dejiny kresťanstva (Kriminalgeschichte des Christentums).

Zrejme prvou formou bakteriologickej vojny bol dar Indiánom v podobe odevov a prikrývok naložených kiahňami.  Autor často s nemeckou dôkladnosťou uvádza aj pôvodné veľavravné anglické formulácie z oficiálnych príkazov: „root out“ (vykoreniť), „kill off“ (vyzabíjať), čo v praxi znamenalo povraždiť aj ženy a deti, aby sa nemohli obnoviť’ ďalšie generácie „divochov“, hoci mnohí z nich už boli medzičasom pokrstení a všetci dôverovali zmluvám uzavretým s vládou na večné časy, kým bude rásť tráva a v riekach tiecť voda. Historik konštatuje, že Hitler nikdy neulúpil toľko pôdy ako Angloameričania v Novom svete. A sarkasticky dodáva - Hitler nemohol, ale Američania áno.

K výstižným momentom patrí aj postreh, že násilie vytvára právo, ale nie spravodlivosť. Tak postupné Európania získali do vlastníctva takmer 10 miliónov kilometrov štvorcových územia s bohatými prírodnými zdrojmi. Ešte v 20. storočí priznáva 26. prezident USA Theodore Roosevelt, ktorý úradoval v rokoch 1901 - 1909 a ktorý bol všelikým vzorom svojich neskorších nástupcov Reagana a Busha: „Som veľmi vzdialený tomu, aby som si myslel, že len mŕtvy Indián je dobrý Indián, ale verím, že to platí pre 9 z desiatich Indiánov, a čo sa týka toho desiateho, tým sa nechcem bližšie zaoberať. Rozhodne má lotrovský kovboj viac morálnych princípov ako priemerný Indián." O mnohom svedčí reč suchých čísel - v 60. rokoch 20. storočia v najvyspelejšej krajine sveta sa dožívali Indiáni priemerne 42 rokov, v Arizone 30 rokov.

Treba poznamenať’, že USA vznikli revolúciou z hora - vyhlásením samostatnosti 13 štátov 4.7.1776, ktorých obyvatelia boli názorovo rozdelení - tretina za nezávislosť, tretina ľahostajných a tretina chcela zostať v poddanskom postavení vo vzťahu k britskej korune. To len na okraj v súvislosti s viacerými nedávnymi dejinnými udalosťami v našom regióne. Tak sa zrodil nový americký národ - rozpútala sa vojna všetkých proti všetkým, ktorú skončila 3.9.1783 mierová zmluva. Podlá nej 13 angloamerických kolónii získalo nezávislosť, Kanada zostala britským majetkom a Španielsko získalo od Anglicka späť Floridu.

Nemecké kniežatá tiež predávali vojakov do vojny o nezávislosť USA. Z vyvražďovaných Indiánov a zotročených černochov sa vytvárali indiánske a černošské oddiely. Po vojne vznikol problém najmä s tými, ktorí vojnu vyhrali. Nielenže im nevyplácali sľúbené penzie vo výške polovice žoldu, ale im nevyplatili ani žold, ktorý im dlhovali.

Otroctvo zostalo zachované, vojna s Indiánmi pokračovala, väznice pre dlžníkov praskali vo švíkoch, pomery v nich pripomínali stredovek a právo voliť bolo podmienené veľkosťou majetku. Tak sa George Washington, hoci dostal hlasy iba 11 % občanov, stal prvým prezidentom USA. Bol dôstojníkom anglickej koloniálnej armády, ale väčšina závratných kariér v dejinách sa začína prechodom na stranu nepriateľa. Inak bol synom bohatého otrokára a až do svojej smrti sám vlastnil otrokov, odmietal prezidentský plat, lebo ho živili zdedení otroci a vyženený majetok zámožnej vdovy. Nasledovaniahodný príklad skromnosti pre tých, čo si môžu dovoliť čokoľvek aj bez poberania mzdy.

Otrokmi sa v USA stávali aj bieli dlžníci a vplyvní vysokí činitelia dokonca uvažovali o zotročení celej bielej robotníckej triedy. Slogany typu „to make money" (robiť peniaze) alebo „anoťher day - another dollar" (ďalší deň - ďalší dolár) signalizujú hodnotovú orientáciu USA V najbohatšej krajine sveta sa peniaze váľajú na ulici a chudobní sú len tí, čo sú príliš leniví ich zdvihnúť. Preto je nemajetnosť’ v USA vždy hanbou. Okrádanie v obchode nehanebné nie je - naopak,  je pokladané za múdrosť a samozrejmosť’,  pravdaže ak sa okráda úspešne.

Výsledky volieb, kde je odovzdaných o 8 % hlasov viac, než je oprávnených voličov, nie sú ničím nezvyčajným Podobné manipulácie sú východiskovým predpokladom vzorovej demokracie. Podľa programu Ľudovej strany z roku 1892: „Plody tvrdej práce miliónov sa rozkrádajú, aby sa v rukách menšiny sústredilo obrovské jmenie, aké dejiny ešte nepoznali.“ Americký sen je čokoľvek predať 120-krát drahšie ako kúpiť. Jemne sa tomu vraví sociálny darvinizmus či voľna konkurencia, ale v praxi je to permanentná občianska vojna, v ktorej ozbrojená štátna moc chráni kapitál. Už v roku 1890 majetok 1 % obyvateľstva USA bol väčší než všetko vlastníctvo zvyšných Američanov.

Po anektovaní území súčasných kontinentálnych USA nastáva prenikanie na ostrovy v tichomorskej oblasti, v Karibiku a na teritóriá celej Latinskej Ameriky. Začína sa éra expanzie a imperializmu, teda neokolonializmu a amerikanizácie sveta. Je neodmysliteľne spätá so štátnymi prevratmi v zahraničí, s obmedzovaním suverenity, nastoľovaním a udržiavaním diktátorských režimov aj s priamymi vojenskými intervenciami na ochranu amerických investícií, ktoré sú spravidla vyššie ako domáce. Hlavná zásada tzv. demokracie spočíva v tom, že sluhy sa vždy oplatia - aspoň tým, ktorí slubujú.

V Latinskej Amerike je vôľa USA zákonom. Panama bola provinciou Kolumbie, ale USA zinscenovali  jej osamostatnenie a  6. 11. 1903 uznali Panamskú republiku. Následne 18. 11. 1903 si od nej na veky prenajali 16 kilometrov široký pás od Atlantického oceánu po pacifické pobrežie, kde vybudovali panamský prieplav, ktorý je prakticky územím USA.

Spojené štáty až do Prvej svetovej vojny boli najväčším dlžníkom, ale počas globálneho ozbrojeného konfliktu sa z nich stala namiesto Anglicka rozhodujúca veľmoc. Ekonomický realizmus je vždy silnější ako demokratický idealizmus. Na ilustráciu uveďme konkrétny príklad - šéf War Industry Board (Rady vojnového priemyslu) Bernard M. Baruch zabezpečil výrobcom medi 100-percentný a neskôr 200-percentný zisk. V roku 1914 bolo v USA 4.500 milionárov, v roku 1920 ich bolo 11.000, ale masy vlastnili rovnako málo ako pred vojnou.

V roku 1917 vplyvné americké banky zaplatili boľševický prevrat v Rusku, ktorý však podporovalo aj Nemecko. Nie je preukázaná ani oficiálna verzia, že Trockij v Mexiku podľahol útoku z Ruska, lebo popri Stalinovi kritizoval aj Wall Street: Komunistickú internacionálu treba považovať’ za konzervatívny podnik, ak ju porovnáme s burzou v New Yorku."

Analýza Spoločnosti národov, ktorej členom sa USA nikdy nestali, dospela v roku 1921 k výsledku: „Zbrojárske firmy vypracovali vojnovú politiku a presvedčili svoje krajiny, aby ju realizovali a zvyšovali zbrojenie. (...) Kontrolou vlastných i zahraničných novín sa zbrojárske firmy snažili ovplyvniť verejnú mienku.“

Aj v USA mali svoju normalizáciu  - Back to Normálcy - to bol slogan amerického prezidenta "Warrena G. Hardinga (1921 - 1923). Jeho kabinet pozostával z milionárov, ktorí sa ďalej nehanebne obohacovali.  V USA ide predsa vždy hlavne o zarábanie peňazí. V polovici 20. rokov 20. storočia hodnota pašovaného alkoholu dosahovala 3,6 miliardy dolárov. New York Times a Washington Post chránili vládu pred ničiteľmi jej dobrej povesti V roku 1925 gangster Al Capone v Chicagu dosiahol ročný prijem 20 miliónov dolárov. Tajný spolok Ku-klux-klan mal čoskoro 4,5 milióna členov a terorizoval černochov, židov a liberálov, takže v Oklahome museli 15. 9. 1923 vyhlásiť kvôli nemu výnimočný stav.

Henry Ford v roku 1914 zaviedol bežiaci pás. Automobilový priemysel, ktorý vtedy vyrábal niečo viac ako pol milióna vozidiel, produkoval v roku 1929 vyše 5 miliónov kusov; pre porovnanie Francúzsko 211 000, Anglicko 182 000, Nemecko 117 000. Počet automobilov vzrástol na 7 miliónov v roku 1919, na 15 miliónov v roku 1923 a na 26 miliónov v roku 1929. Reálnu kúpyschopnosť a rast zadlženosti bežných Američanov potvrdzuje fakt, že tri štvrtiny z 5,3 milióna automobilov vyrobených v roku 1929 sa predali na splátky. Takže finančné domy si už vtedy prišli na svoje.

Americká normalizácia pokračovala, aj keď pôsobil prezident Calvin Coolidge, podľa ktorého: „Múdra hlava znamená bohatstvo a bohatstvo je hlavným zmyslom ľudí (...) Kto postaví továreň, ten stavia chrám, kto tam pracuje, slúži omšu.“ Sovietske Rusko bolo pre USA veľký biznis - americké firmy zarobili na jeho industrializácii. špekulatívnu horúčku však vystriedala veľká hospodárska kríza. Bankárom začali vravieť namiesto bankers bangsters, teda bangstri.

Americkí bankári však zarábali aj v Nemecku. Tie isté kruhy na Wall Street, ktoré v roku 1917 financovali boľševickú revolúciu v Rusku, pomohli aj Hitlerovi, s jediným cieľom - aby mu umožnili prevziať moc, zbrojiť’ a vyvolať’ ďalšiu svetovú vojnu, na ktorej by zarobili ešte viac ako na tej predchádzajúcej. Etablovaná historiografia sa oháňa objektivitou, ale stále zanedbáva práve hospodárske komponenty v globálnych vzťahoch a ponecháva bokom manipulácie nadnárodnej finančnej elity. Väčšina nemeckých historikov písala za cisára pre monarchiu, v Tretej ríši pre nacistov, potom na Západe v zmysle západnej a na Východe v zmysle východnej rétoriky. Kto nepíše dejiny ako dejiny zločinov, je ich komplicom.

Agenti pruského ministra vnútra sledovali od roku 1929 rokovania Hitlera s americkými predstaviteľmi v berlínskom hoteli Adlon, na ktorých sa zúčastňovali Warburg, správca newyorskej banky Kuhn, Loeb & Ca, skupina amerických naftárskych podnikateľov a z nemeckej strany Hitler, Goring, Strasser, von Heydt a další.

Autor uvádza, že v USA sa koncentrovala hospodárska a finančná moc - v roku 1930 vlastnilo 200 spoločností 50 % priemyslu, ale 30 % rodín žilo na hranici oficiálneho existenčného minima 2.500 dolárov ročne a viac ako polovica obyvateľstva zarábala menej než 1.500 dolárov ročne

V tom období Stalin zo Sovietskeho zväzu vytvoril obrovské priemyselné impérium. Len v poslednej dekáde pred rokom 1939 vzrástol počet továrenských robotníkov z 11 miliónov na 28, výroba ocele vzrástla zo 4 na 18 miliónov ton, ťažba ropy z 11 na 32 miliónov ton, ťažba uhlia z 30 na 133 miliónov ton

Po Druhej svetovej vojne sa Západ nedotkol nacistickej generality, ale ju prevzal, aby pôsobila proti dovtedajšiemu americkému spojencovi Sovietskemu zväzu. Nacistický generál Reinhard Gehlen po vojne viedol súkromnú výzvednú službu podriadenú CIA a po vzniku Spolkovej republiky Nemecko sa stal prezidentom západonemeckej rozviedky. V roku 1968 ho vo funkcii vystriedal Gerhard Wessel, ktorý bol jeho pravou rukou už za Hitlera.

K tým, ktorí dopomohli Hitlerovi k moci, patrí aj John Foster Dulles. V rokoch 1953-1959 bol americkým ministrom zahraničia. Jeho brat Allen Welsh Dulles bol v období 1953-1961 súbežne riaditeľom CIA. V januári 1933 New York Times priniesol informácie o Dullesovej návšteve v Kolíne a znova ju pripomenul 11. 11. 1944. Obidva články však z amerických knižníc zmizli. Napokon sa autorovi knihy podarilo získať kópiu na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. Je prekvapujúce, že vydanie Z 11. 11. 1944 je o celých 14 stráň kratšie, kópia na filme sa scvrkla z normálnych 40 na 26 strán.

USA, Veľká Británia a Sovietsky zväz sa dohodli o povojnovom usporiadaní Európy. Niet preto divu, že Kremeľ si vo sfére svojho vplyvu a svojich bezpečnostných záujmov uplatňoval postavenie vedúcej sily. Spočiatku mali komunistickú vládu len Albánsko, Juhoslávia a Bulharsko, potom Rumunsko, Poľsko, Maďarsko a nakoniec Československo.

Aby recenzia nebola dlhšia ako 300-stranová kniha, uvediem už len, že autor publikácie venuje detailnú pozornosť všetkým kľúčovým udalostiam svetových dejín 20. storočia do začiatku  90. rokov. Na záver výrečná štatistika - USA po Druhej svetovej vojne do roku 1975 vojensky intervenovali 215-krát. Kniha vyšla v roku 1992 a od jej vydania uplynulo štvrťstoročie. Takže rozsah amerických ozbrojených útokov je odvtedy podstatné väčší.

Pavol Janík, Literatura*Umění*Kultura, Haló noviny, 14.6.2017, str. 14

Přišlo e-mailem